Peší pluk 45 ,,Rumunský" (Československá armáda)

SV Chust - Podkarpatská Rus

Rok 1646 v čase vlády Juraja I. Rákoczi, znamenal vo vývoji krajiny začiatok novej etapy. V Sárospataku roku 1648 zomrel Juraj I. Rákoci a jeho nástupca Juraj II. v roku 1650 pozval J. A. Komenského, aby vybudoval „pansofickú školu“. V Šarišskom (Blatnom) Potoku na hranici Podkarpatskej Rusi zo Slovenskom sa Ján Amos Komenský venoval sa pedagogickej a vedeckej činnosti (čerpal aj z uhorských zážitkov a skúseností).  Posledný biskup Jednoty bratrské J. A. Komenský tu napísal „Orbis pictus“ i knihu „Škola hrou“ (Schola ludus).  V Šarišskom  Potoku pôsobil štyri roky. 10. septembra 1919 sa stala Podkarpatská Rus na základe dohody zo Saint-Germain súčasťou Československa, Užhorod jej hlavným mestom.  Československo vybudovalo zo zabudnutého Užhorodu moderné mesto s rastúcou ekonomikou. Štátne výdaje na Podkarpatskú Rus činili šesťnásobok daňových príjmov z tohoto územia. Za daného stavu mala čs. republika problémy naplniť  jej autonómiu.

Zemský úrad v Užhorode. V r.1928 bolo vybudované letisko v Užhorode, Aero A-38 bolo pre osem cestujúcích, ČSA ho nasadzovali na linku Praha-Brno-Bratislava-Košice-Užhorod-Cluj. V roku 1932 nastúpil do funkcie vojenského ataché v Bucuresti bývalý légionár pplk. gšt. Heliodor Píka.

Po neúspechu s  tzv. Východným Lokarnom podpísalo Československo 16.05.1935 spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom viazanú na francúzsko-sovietsku zmluvu. V naväznosti 01.09.1936 ČSA s Aeroflotom zahájili najmodernejším lietadlom 

Airspeed  AS6 Envoy pre šesť pasažierov dopravu na linke Praha - Užhorod - Kluj - Jasy - Kyjev - Brjansk-Moskva. Tzv. Ruský expres preletel 2500 km za 10 hodín. V r. 1935 bol brig. gen. Jozef Oleg Svátek vymenovaný za veliteľa 12. pešej divízie v Užhorode. Spravodajským dôstojníkom 10. hraničiarského práporu bol do roku 1936 Bedřich Pokorný. Divízia sa za  brannej pohotovosti štátu 23.09.1938 stala Hraničnou oblasťou 42 s pôsobnosťou od Slánskych vrchov po rumunské hranice. Podliehala  veliteľstvu III. armády "Štefánik", malo za úlohu obranu Slovenska a Podkarpatskej Rusi s cieľom udržať spojenie s malodohodovým spojencom Rumunskom. Od druhej polovice 30 rokov do septembra 1938 bol policajný riaditeľ v Chuste npor. jazd. zál. Juraj Bílej (*25.12.1904 Oliňovo okr. Svaljava †23.01.1945 Hrabkov okr. Prešov). Od 23.09.1938 do 17.11.1938 pôsobil ako spravodajský dôstojník na 

2. oddelení štábu Hraničnej oblasti 42 (krycí názov Karol) SV Užhorod. Do brannej pohotovosti štátu veliteľstvo 12. pešej divízie a veliteľstvo posádky. Po reorganizácii v rokoch 1936-1938 bol zaradený Bedřich Pokorný ako spravodajský dôstojník na PAÚ (Predsunutá agentúrna ústredňa) Michalovce. V roku 1938 byl pridelený ako vedúci na PAÚ " Rudolf " v Košicich so zameraním proti Maďarsku. 

Po Mníchovskej dohode 30.09.1938 lietadlo Aero A-38 OK-ULF (F-AJLF CIDNA, L-BACE ČSA ho v r.1934 predali  Aeroklubu MLL Praha) shadzovalo letáky v priestore Krupina, Lovinobaňa, Rimavská Sobota, Jelšava, Tisovec, Košice,  Trebišov, Užhorod. 

10. pešia divízia SV Krupina, veliteľ brig. gen. Rudolf Hošek, bola zálohou III. armády s RD 3 (veliteľ eskadróny 18 r.1939 ppor. jazd. zál. Aladár II Ondrejkovič, vnuk Urodzenej pani Anny Sandor de Slavnicza) a PD 11. Dňa 05.10.1938 roj pozorovacích lietadiel Letov Š-328 letky 13 z letiska Užhorod zaútočil  pri železničnej stanici Boržava na formáciu  ozbrojených civilistov, prenikla spoza maďarskej hranice.      

V dňoch 6 až 9 októbra 1938 sa uskutočnil  pokus o obsadenie Berehova a Mukačeva ozbrojenými maďarskými skupinami Szabadcsapatok a Rongyos gárda s cieľom obsadiť pohraničnú oblasť. Polná letka 73 perute II./6 priletela z Pardubíc na letisko Spišská Nová Ves 12.októbra 1938. Dňa 13.10.1938 roj lietadiel Letov Š-328 letky 13 zaútočil na teroristov v lese pri Aszas u Berehova. Zasiahli tri čs. tanky. Skupina o veľkosti roty sa pokúsila prelomiť pozície čs. armády a prebiť do Maďarska. Hlavná skupina bola vojakmi práporu III/45,  práporu II/36,  zmiešaného priezvedného oddielu HO 42 a mužmi práporu SOŠ  37 ,,Užhorod" obkľúčená a 14.10.1938 sa po preletoch letky 13,  útoku a shodení bômb vzdala u obce Šalanky pri Berehove. Zajatých bolo aj 8 dôstojníkov, mezi nimi jeden z veliteľov kpt. Ernst barón Berzewitz. Jednotlivcom a skupinkám sa podarilo uniknúť. Korisť odvážalo niekoľko áut (259 pušek, 14 guľometných pištolí, 38.000 nábojov pre pušky a 4.000 iných nábojov). Zajatých bolo 339 ozbrojencov a umiestnených do pevnosti Palanok v Mukačeve, 28 a 29 októbra boli prevezení do Ilavy.  Časť teroristov utekala  na sever, ústup na juh do Maďarska im bol odrezaný. Niekoľkým sa podarilo dostať do Poľska. Ku stretom došlo ešte u Hate a Fornoši. Korisť narástla o 60 pušiek.    

Dragúni zmiešaného priezvedného oddielu 10 pri nástupe do postavení. Dragúnsky pluk 10, SV Jazdecké kasárňe Mukačevo. Okresný náčelník Dr. Aladár Ondrejkovič sa v rokoch 1936-1938 priamo podieľal v Zlatých Moravciach a  v rokoch 1938-1939 v Prešove na zostavovaní jednotiek Stráže obrany státu SOS z príslušníkov rezortného četníctva, finančnej stráže, štátnej polície a vojenských záložníkov s trvalým bydliskom v blízkosti predpokladaného nasadenia. Prápor SOS 32/Košice (Prešov). Politické okresy: Gelnica, Košice, Košice-vidiek, Moldava nad Bodvou. Veliteľ: pplk. Jaromír Libánský (peší pluk 32), od 15. februára 1939 mjr. Václav Tichna (peší pluk 14). Stav: 616 mužov (120 četníkov, 180 policajtov, 177 prísl. finanč. stráže, 139 vojen. posíl). Straty: doz. František Blecha (12. november Hirn ; ten deň nemocnice Prešov), doz. Josef Hrdina (19. december Slanec). Prápor SOS 34/Spišská Nová Ves. Polititické okresy: Bardejov, Giraltovce, Kežmarok, Levoča, Stará Ľubovňa, Poprad, Prešov, Sabinov, Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves. Veliteľ: pplk. Josef Krejčí (peší pl. 37). Stav: 473 mužov (104 četníkov, 227 prísl. fin. stráže, 142 voj. posíl). 

Tajomník Švajčiarskej obchodnej komory vo Viedni od roku 1934 Dr. Hans Keller sa od jesene 1938 stal častým účastníkom poľovačiek na Strednom Slovensku, Pokarpatskej Rusi a Východnom Slovensku so súhlasom Dr. Aladára Ondrejkovča. V Rakúsku mu v Rakúsku nacisti na jar 1938 bez náhrady odňali poľovný revír vo Wachau. V záujme štátu bola aj podpora Dr. A. Ondrejkoviča pri uzatváraní obchodných zmlúv na dodávky dreveného uhlia do Švajčiarska miestnych podnikateľských subjektov s Hansom Kellerom. 

V Užhorode bola dislokovaná poľná letka 31 z III/1 perute Leteckého pluku 1 v Hradci Králové so stíhacími lietadlami Avia B 534 od 13.10.1938. Na poľné letisko Ňaršany odletela 04.11.1938. Dňa 05.10.1938 letka 13 s desiatimi lietadlami Letov Š-328 z III/3 peruťe Leteckého pluku 3 v Piešťanoch bola prevelená zo Spišskej Novej Vsi na letisko Užhorod. Toho dňa jej roj  zaútočil pri železničnej stanici Volovec na záškodníkov Szabadcsapatok. Dňa 11.10.1938 shadzovali lietadlá Š-328 letky 13 letáky v oblasti ohraníčenej trojuholníkom Užhorod - Košice - Mukačevo. 

Zemská verejná nemocnica v Berehove, postavená čs. štátom. Po porážke u Šalanky sa 50 ozbrojencom  podarilo ujsť do Poľska cez Poloninu Rovná u Bukovca a Poloninu Boržava, kde bojovali s družstvami SOS vrch. fin. resp. Jozefa Stužinského, vrch. fin. resp. Václava Záhořa a družstva vrch. stážm. Lišku zloženého s príslušníkov četníctva z Volovca a vojenských posíl. Na Polonine Rovná padli traja četníci a 7 teroristov. Maďarskí teroristi 9. októbra v počte 15 mužov vyhodili do vzduchu most pri obci Boržava a unikli do Poľska. Hlavná časť prepadu začala v noci z 9. na 10. októbra 1938. Skupina 1 v sile 90 ozbrojencov pod velením dôstojníka maďarskej armády  npor. Józsefa Préma,  pred polnocou prekročila hranicu pri obci Tarpa. Zaútočili na železničnú stanicu a paľbou napadli vlak. Zastrelili sprievodcu Hošeka,  zajali četníckeho strážmajstra Jaroslava Šubčíka a npor. čs. armády cestujúceho vo vlaku. Vykradli batožinu cestujúcich. Časť utiekla do Maďarska. Druhá časť sa z Boržavy vydala severovýchodne do kopcov nad Berehovom. Prenasledoval ju pohotovostný oddiel SOŠ s príslušníkmi  četníckej stanice Berehovo. Pri obci Veľké Mužijevo došlo k streľbe, pri ktorej bol zranený a dobitý četník strážmajster Rigan z Berehova. Maďarská čata bola obkľúčená 11. októbra v lesnom poraste pri obci Drisina južne od Mukačeva. Padlo 16, resp. 17 jej príslušníkov. Medzičasom cez čs. hranicu prenikali poľskí teroristi, vyhadzovali do vzduchu železničné a cestné mosty, útočili zo zálohy na finačnú stráž, četníctvo a poštové úrady. Polskými teroristami bol zabitý vrchný četnícky strážmajster Kalčík u Volového. Dňa 22.10.1938 došlo k eskalácii, dve maďarské stíhačky Fiat CR-32 napadli paľbou palubných zbraní záložné letisko Minaj južne od Užhorodu. Proti útočníkom vzlietol z letiska Užhorod roj stíhačiek Avia B-534 polnej letky 31. Dňa 25.10.1938 bol západne od Berehova ostreľovaný pozemnou paľbou roj stíhačov Avia B-534 letky 31 sprevádzajúci Š-328. Jedna B-534 mala prestrelenú smerovku a druhá karter motora a spádovú nádrž.

Dňa 29.10.1938 vykonal z letiska Spišská Nová Ves roj supermoderných lietadiel  Avia B-71 (Tupolev SB 2) polnej letky 73 z II.perute leteckého pluku 6 demonštratívny let cez Prešov - Mukačevo - Sevljuš - Kapušany - Košice -   s pristáním na letisku Užhorod. 

Škpt. duch. služby Violand Pavel Ondrejkovič bol od 01.09.1923 po zapracovaní do agendy  prevelený k pešiemu pluku 45 v Chuste, kde slúžil do 31.01.1926. Následne bol prevelený k pešiemu pluku 19 v Mukačeve (poborený hrad Mukačevo v 1927 československý stát opravil, zriadil v ňom kasáreň), kde vykonával funkciu duch. správcu pluku do 15.06.1936. Zároveň vykonával funkciu duchovného správcu pešieho pluku 45. Následne slúžil v Brne odkiaľ bol 14.03.1939 prevelený k 3. pešej divízii v Prešove a ustanovený do funkcie prednostu duchovnej služby divízie. Dňa 01.07.1940 bol povýšený na pplk. duchovenstva. Po Viedeňskej arbitráži v roku 1938 (2.november) pripadol Užhorod s juhom Podkarpatskej Rusi, Mukačevom a Berehovom Hortyovskému Maďarsku.

Dňa 03.11.1938 odletel roj bombardovacích lietadiel Avia B-71 letky 73 leteckej perute II/6 veliteľa pplk.let. Jaroslava Neubauera z Užhorodu späť na letisko Spišská Nová Ves.

Lietadlo Avia B-71 na snímke patrilo letke 74 leteckej perute II/6. Bolo v novembri 1938 poškodené a zanechané na letisku Spišská Nová Ves po jej odlete na letisko Hradec Králové. Slovenské letectvo ho previezlo do Trenčianskych Biskupíc a po oprave prevzalo do stavu.  

Začiatkom novembra 1938 bolo družstvo StOS vrch. fin. resp. Jozefa Stužinského od hranice stiahnuté späť dolu do Volovca. Bolo zlúčené s četníckým družstvom, ktoré tvoril iba četnícky strážmajster, šesť vojenských posíl a traja  prezenční vojaci. Spojený oddiel tak tvoril 20 mužov. Ubytovaný boli na sále Ruského Národného domu vo Volovci. Okrem stálej pohotovosti sa konala služba v teréne hliadkami o sile osem až deväť mužov s guľometom.

Dňa 04.11.1938 priletelo z letiska Praha Ruziň na letisko v Užhorode najmodernejšie dopravné veľkolietadlo spoločnosti ČSA OK-BAD Savoia-Marchetti SM-73.

Letový poriadok Praha - Užhorod. Z letiska Užhorod 04.11.1938 odletelo lietadlo Avia Fokker F.IX s doprovodom dvoch stíhacích lietadiel  Avia B-534 polnej letky 31.

Na letisko Užhorod do 5.novembra 1938 a od 5.novembra 1938 až do 16.marca 1939 lietali na letisko  Slatinské Doly osemmiestne dopravné lietadlá ČSA Avia F VII b/3m. Dňa 05.11.1938 odletela z Užhorodu Avia Fokker F.IX D OK-AFG s československými zamestnancami civilnej správy a letištným personálom. Pri ústupe dňa 05.11.1938 na letisku v Užhorode vojaci zničili šesťmiestne dopravné lietadlo ČSA Letov Š-32 OK-ADC. Letka 13 s pozorovacími lietadlami Letov Š-328 odletela z Užhorodu na polné letisko Ňaršany.

Dňa 05.11.1938 s nákladom 3 kg štátom kontrolovaného nebezpečného materiálu zo štátnej nemocnice v Užhorode odletelo do Prahy dopravné lietadlo Československých státních aerolínií OK-BAD Savoia-Marchetti SM-73.  

Berehovo bolo obsadené Maďarskom začiatkom novembra 1938 (maďarská okupácia južnej časti Podkarpatskej Rusi prebehla v dňoch 5. až 10.11.1938). Československí obráncovia (časti práporu Stráže obrany státu Užhorod a časti pešieho pluku 36) ustúpili na novú štátnu hranicu. Po Viedenskej arbitráži sa aj Košice stali súčasťou Maďarska. Strategická situácia sa pre Čs. republiku stratou železnice a komunikácií výrazne zhoršila, ostala jej len severná magistrála Stakčín - Perečín - Svaljava.

Svaljava. Po Viedenskej arbitráži sa brig. gen. Svátek presunul so svojim štábom z Užhorodu do Svaljavy. Do mesta bol prevelený aj pápor I/36.

Kasárne čs. armády v Mukačeve v r.1938. Od októbra 1938 bolo organizované letecké spojenie medzi Bratislavou a Chustom. Zabezpečovali ho letky 12,13, 15 a 16 pozorovacími lietadlami Letov Š-328. Dňa 27.10.1938 havarovalo v hmle u obce Rakovec lietadlo Letov Š-328.153. pri kuriérnom lete Užhorod - Košice - Zvolen. Posádka pilot des. Jozef Jaroš a pozorovateľ svob. asp. Karel Pátek zahynuli. Npor. let. Mikuláš Guljanič (*09.12.1907 Zariča †22.06.1992 Praha) bol v novembri 1938 s polnou letkou 13 odvelený z Užhorodu do Ňaršan a koncom mesiaca do Spišskej Novej Vsi. 

Centrom Podkarpatskej Rusi sa stal Chust. Od straty Užhorodu zriadili ženisti severovýchodne od Chustu polné letisko Kozílek. Po 02.11.1938 v súvislosti s odstúpením územia boli dislokované peší pluk 36,  prápor III/36 a náhradný prápor do mesta Perečin SV, prápor I/36 do Svajlavy a prápor II/36 do mesta Velký Berezný. Del. pluk 12 a del.oddiel I/12 boli dislokované do Čemerného SV, jeho 1.batéria  do Nižného Hrabovca a 2.batéria do Vranova nad Topľou. Del. oddiel II/12 bol dislokovaný do Turích Remet, ale jeho 2.batéria do Nižného Hrabovca.

Hlási sa Prešov ! Zdroj: noviny "Slovenský hlas" z 18. novembra 1938 str. 4. Evakuácia Košíc pretrhala spoje so slovenským východom. Nový okresný náčelník Dr. Aladár Ondrejkovič prevzal úrad. Odstúpením Košíc a južného Slovenska sa stal Prešov východoslovenským centrom, len za pár dní pribudlo 10 000 obyvateľov. Krajinský úrad v Bratislave do Prešova dislokoval Košické policajné riaditeľstvo, jeho novým šéfom je dr. Koloman  Bielický a jeho zástupcom dr. Ladislav Števonka. Policajné riaditeľstvo obyvateľstvo privítalo, lebo po Šariši sa rozšírila nebezpečná akcia podozrivých indivíduí, ktorých činnosť sa tak hatí. V Prešove sa zriadi aj Okresné finančné riaditeľstvo a Vrchný súd.

Do Prešova boli evakuované aj košické rozhlasové štúdio a vysielač. Úrad propagandy poslal tajomníka Rádiojounalu Antona Prídavka, aby zorganizoval jeho vysielanie. Prešovský rozhlas vysiela dočasne každý deň od 18.00 do 18.45 hod. na banskobystrickej vlne z hotela Savoy. O týždeň sa dá očakávať namontovanie vysielacej stanice o sile 2,5 kw, vplyv pešťianskych rozhlasových správ sa paralizuje.     

Dňa 22.novembra 1938 československá vláda vyhlásila faktickú autonómiu Podkarpatskej Rusi. Do tej doby bola autonómia, ktorá bola zaručená ústavou formálna.

Dňa 10.11.1938 o 5.00 hod. prepadli polskí  teroristi obec Nižné Verecky. Vylúpili poštu, zničili  granátmi četnícku stanicu a vyhodili do vzduchu cestný most smerom na Podplazie. Zajali a odvliekli do Poľska dvanásť četníkov, sedem vojakov a dvoch príslušníkov finančnej stráže. V Latorci zajali ich kolegu Rákosa. Odvliekli ich do Drohobycze v Haliči. Po prepadnutí Nižných Verecek vydal veliteľ čaty SOS zbrane štátnym zamestnancom na pošte, železnici, cestmajstrovi a lekárovi. V noci po prepade pricesovalo do Volovca desať četníkov z Čiech, tiež boli ubytováni v Ruskom Národnom dome. Na konci novembra bol poľskými teroristami pripravovaný prepad Volovca. Na vrchu Menčul boli zvalené štyri  telegrafné stĺpy, prestrihnuté  vedenie  a rozhodené letáky písané česky.  Požadovali od Čechov opustenie Podkarpatskej Rusi, inak budú všetci povešaní. Četnícky strážmajster Cejp odišiel s desiatimi muži do Nižných Verecek zistiť čo sa deje. Veliteľ so zbytkom mužstva bol od 22.00 hod. do rána v pohotovosti. Okolo 02.00 hod. sa asi 7 až 10 teroristov snažilo prebrodiť rieku Voču oproti Ruskému Národnému domu, ale boli spozorovaní dozorcom Ivanom Holovkom ktorý to ohlásil veliteľovi, ten zariadil potrebné. Teroristi keď zistili, že sú odhalení sa cez rieku neodvážili. V tom čase bola zahájená čiastočná tajná evakuácia majetku českých rodin z Podkarpatskej Rusi do Čiech. Podnet k nej dali četníci ktorí sa vrátili na Podkarpatskú Rus zo sústredenia v Čechách.

Poľskí teroristi napadali polné stráže na polskej hranici v Sinevíre, Toruni, Príslope a Studenom. Zničili železničný most  kilometer od nádražia Volovec k Zaňke. Zahynul terorista zrazený úlomkom mostu, strážilo ho vojsko. V tom čase pricestovala do Volovca škola čekateľov Zemského četnického velitelstva v Brne o 60 mužoch, veďená poručíkom Václavom Judrom. Od tej doby chodili do terénu kombinované hliadky, do ktorých boli stavaní príslušníci finančnej stráže pre znalosť pomerov ako sprievodcovia. Oddíel mal dve nákladné autá k rýchlej doprave mužstva na ohrozené miesta v rajóne Volovec. Veliteľ fin. stráže jazdil s poručíkom Judrom na nočné obranné výpravy, npr. k prepadu Rozsypalovej turistickej chaty v Skotarsku a prepadu četníckej stanice v obci Huklivá.

Koncom novembra 1938 letka 13 s pozorovacími lietadlami Letov Š-328 prelietla z polného letiska Ňaršany na letisko Spišská Nová Ves

Od decembra 1938 Bedřich Pokorný pôsobil na PAÚ  v Prešove pod kontrolou prešovského Okresného náčelníka Dr. Aladára I. Ondrejkoviča.

Začiatkom decembra 1938 došlo o 11.00 hod. k prepadu susedného oddelenia fin. stráže Skotarský. Na kasárne oddelenia vrhli teroristi dva ručné granáty a strelili z ľahkého gulometu do kredenca v kuchyni kolegu vrchného fin. respicienta Kašpara. Je nutné podotknúť, že už vtedy prišiel do Volovca 1. Instrukčný prápor z Mílovic pod velením plukovníka Poklopa. Nepodarené prepadnutie kasární fin. stráže Skotarský bolo posledným činom teroristov. Do terénu boli vysielané kombinované hlíadky vojska a četníctva s financami ako sprievodcami. Četnícky pohotovostný oddíel vo Volovci sa stenčoval odvelovaním jednotlivých četníkov väčšinou na maďarskú hranicu. 

V decembri 1938 bol roj pozorovacích lietadiel Letov Š-328 polnej letky 13  prevelený z letiska Spišská Nová Ves na letisko Slatinské Doly.

Od 27. decembra 1938 prenikali zprávy, že  Maďarsko pripravuje akciu na pripojenie Podkarpatskej Rusi. V dôsledku toho bola nariadená zostrená pohotovosť jednotiek StOS a práporu  I./36 veliteľa škpt. Bohumíra Maříka. Na demarkačnej čiare došlo 06.01.1939 k  prestrelke od 4.00 hod. do 16.30 hod., keď bola  styčnými dôstojníkmi zastavená. Na maďarskej strane sa jej zúčastnilo vojsko a ozbrojení civilisti, na čs. strane jednotky StOS a armáda.

Do bojov zasiahla aj útočná vozba z kasární vo Veľkej Sevljuši, t. j. rota 1/3 obrnených automobilov Práporu ľahkých tankov I./3, posila pešieho pluku 36. Pri incidente boli straty - padlí: voj. Ilko Kolačuk 1./36. rota, *Rostoka okr. Rachov; voj. František Vystrčil 1./36. rota *Bánov okr. Uh. Brod; voj. Antonín Kopeček 2./36. rota *Hovorany okr. Hodonín; resp. fin. stráže Josef Tyšer prápor StOS *1891 Jindřichuv Hradec. Zraneniu podľahol voj. František Slanina 2./36. rota *Holasovice okr. Opava. Ranení boli voj. Josef Červenka 1./36. rota *Ostravice okr. Místek; voj. Alois Čižmář 1./36. rota *Třebovice okr. Hlučín; resp. fin. stráže Antonín Kohel prápor StOS. Zajatí boli voj. Alois Polomíček 1./36. rota; voj. Alois Zavřel 1./36. rota; voj. Vojtěch Fischer 1./36. rota; voj. Josef Ondrušek 2./36. rota; slob. Ondrej Motil 2./36. rota. Do rúk maďarov padol obrnený automobil Tatra vz. 30, ktorý sa na zľadovatej ceste zošmykol do priekopy a musel byť opustený. Tie isté dlhé čierne kožužinové kabáty ako má príslušník SOS na snímke používali v zime službe aj kapitáni a kormidelníci  ČSPD n.p. až do r.1989.

Okresný náčelník Dr. Aladár Ondrejkovič sa od roku 1936 do roku 1939 priamo podieľal v Zlatých Moravciach a od roku 1939 v Prešove na zostavovaní jednotiek Stráže obrany státu SOS z príslušníkov rezortného četníctva, finančnej stráže, štátnej polície a vojenských záložníkov s trvalým bydliskom v blízkosti predpokladaného nasadenia.

Elitné ozbrojené jednotky SOS Československého štátu na cvičení na Južnom Slovensku v roku 1937.  Prápor SOS 28/Nové Zámky (Nitra). Politické okresy: Stará Ďala, Hlohovec, Komárno, Zlaté Moravce, Nitra, Parkáň, Piešťany, Šaľa, Vráble, Nové Zámky. Veliteľ: pplk. Karel Jahelka (peší pluk 12). Stav: 1012 mužov (184 četníkov, 48 policajtov, 227 príslušníkov finančnej stráže, 553 mužov vojenských posíl). 

Dňa 7. januára 1939 po tzv. mukačevskom incidente odišiel motorizovaný 1. Inštrukčný prápor z Volovca do Činaďova na maďarskú hranicu k jej obrane. Zbytok januára 1939 ubehol kľudne. Financi spoločne s četníctvom hliadkovali v teréne do 15. februára 1939. Toho dňa bola zrušená ostraha štátnej hranice jednotkami StOS na polskej hranici Podkarpatskej Rusi. Četníctvo okrem piatich, trvalo pridelených míestnej stanici, bolo odvelené na maďarskú hranicu do Podhoran ako záloha roty SOS Berehovo. Finančná stráž započala 16. februára normálnu rezortnú službu.

Prešovský Okresný náčelník Dr. Aladár I. Ondrejkovič žiadal v dňoch 20-22 februára 1939 od predsedu slovenskej autonómnej vlády ktorým bol Dr. Jozef Tiso pomoc pohraničným obciam, výstavbu železnice Prešov - Strážske, reguláciu povodia rieky Torysa, zlepšenie dopravného systému na východe Šariša a úpravu pozemkových kníh. Dňa 21. februára 1939 na Valnom zhromaždení Matice Slovenskej bol zvolený nový predseda výboru Dr. Aladár Ondrejkovič, okresný náčelník.  Dňa 23. februára 1939 bol na Hasičskom valnom zhromaždení OHJ v Prešove zvolený za Okresného veliteľa Dr. Aladár Ondrejkovič.

Bedřich Pokorný pôsobil na PAÚ Prešov do marca 1939, následne odcestoval do Brna.   

6 - 15. marca 1939  Predseda autonómnej vlády, minister školstva a spravodlivosti: Augustin Vološin, Minister vnútra, financií a dopravy: arm. gen. Lev Prchala, Minister poľnohospodárstva, verejných prác, zdravotníctva, priemyslu, obchodu a živností: Štefan Kločurak. Minister arm. gen. Lev Prchala nariadil 12 - 13.marca 1939 pozatýkať tých predstaviteľov organizácie Karpatská Síč ktorí na základe spravodajských informácií pripravovali prevrat. Dňa 12.marca 1939 sa na základe predbežných rozhovorov uskutočnilo rokovanie maďarských zástupcov s Adolfom Hitlerom, ktorý podporil ich plány na obsadenie Podkarpatskej Rusi. Už 13.marca bola čs. veľvyslancovi odovzdaná nóta v ktorej bola jeho krajina vyzvaná na odstúpenie Podkarpatskej Rusi.

V noci zo 13. na 14. marca 1939 zorganizovali príslušníci Abwehru z nemeckého konzulátu v Chuste prostredníctvom paramilitárnej organizácie Karpatskej Siče (vodca Dmytro Klempuš) neúspešný pokus o protištátny prevrat. Už skoro ráno muži práporu StOS 38/Chust (veliteľ pplk Antonín Zeman, 448 mužov) a vojaci práporu I/45 potlačili povstanie ukrajinských nacionalistov v Chuste, ktoré koordinovalo berlínske ústredie  Abwehru s vyhlásením Slovenského štátu, obsadením Moravskej Ostravy Wehrmachtom a útokom pravidelnej maďarskej armády na Podkarpatskú Rus tiež v priebehu toho dňa. 

Na snímkoch z Chustu je hotel Koruna, kde sídlilo veliteľstvo paramilitárnej organizácie Karpatská  Sič. Zo snímku vpravo je zrejmé poškodenie budovy hotela streľbou vojakov pešieho pluku 45 a príslušníkov práporu SOS 38/Chust skoro ráno 14.03.1939.

Ráno 14.marca v  koordinácii Abwehrom prekročili maďarské jednotky hranice a zahájili postup na Svaljavu a na sever. Ich postup bol čs. vojskom a príslušníkmi práporu SOS 38/Chust zastavený. Jednotky maďarskej armády určené pre okupáciu Podkarpatskej Rusi mali 50 000 vojakov. Obsadzovanie zahájili 14.03.1939 o 4.30 hod. útokom na obec Podmonastyr na tzv. strednom smere od Mukačeva na Svaljavu. Dňa 14.03.1939 z letiska Slatinské Doly odletel jeden Letov Š-328 z roja polnej letky 13 na Slovensko s hlásením.    

Rumunská vláda reagovala. Dodržujúc malodohodové záväzky hneď v prvých hodinách maďarského útoku nariadila mobilizáciu troch ročníkov záloh armády. Ešte ten deň nastupovali ďalšie  rumunské jednotky k rumunsko-maďarským hraniciam, kde už predtým sústredilo velenie rumunskej armády 40 000 vojakov.

Poobede 14. marca 1939 vyhlásil Slovenský snem nezávislý Slovenský štát. Už popoludní Wehrmacht prekročil hranice a začal obsadzovať Ostravsko, následne v skorých ranných hodinách rozšíril postup na Prahu a Brno. Tým zanikol čs. štát a obrana Podkarpatskej Rusi stratila zmysel aj vyhlásením autonómnej Podkarpatskej Rusi za samostatný štát ešte ten deň.

Od 15.15 hod. 14.marca 1939 mala vláda ČSR vedomosť o obsadení Moravskej Ostravy Wehrmachtom a o vyhlásení Slovenského štátu v popoludnajších hodinách. Vo večerných hodinách poverila armádneho generála (minister vnútra, financií a dopravy autonómnej vlády Podkarpatskej Rusu) Lva Prchalu riadením postupnej evakuácie čs. vojska a civilistov z územia Podkarpatskej Rusi. Minister vnútra, financií a dopravy autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi sa neujal velenia nad čs. jednotkami na Podkarpatskej Rusi, ale poveril ním brig. gen. Jozefa Olega Svátka. V ranných hodinách 15.03.1939 opustil Podkarpatskú Rus a odcestoval na Slovensko, preto v marci 1939 riadil obranu Podkarpatskej Rusi veliteľ 12. pešej divízie brig. gen. Oleg Svátek. Mal do začiatku stretnutia s Maďarmi k dispozícii 8 000 vojakov, kombinovanú rotu šiestich tankov LT-35, obrnené autá a niekoľko delostreleckých baterií. 

Napoludnie 15. marca veliteľ 12. pešej divízie brigádny generál Oleg Svátek vydal rozkazy o ústupových bojoch čs. jednotiek: západný (v priestore Užhorod - 

- Velké Berezné) a strednej skupiny (v priestore Svaljava - Iršava - Chust) prechod na Slovensko, izolovanej východnej skupiny (v prostore Chust - Rachov) prechod do Rumunska. Maďarské  jednotky  skoro ráno 14.marca 1939 začali obsadzovanie Podkarpatskej Rusi (v koordinácii s obsadzovaním Čiech, Moravy a Sliezska Wehrmachtom už večer toho dňa) smerom na Chust. Divízne veliteľstvo generála Olega Svátka sa napoludnie 15.marca presunulo zo Svaljavy do Perečina u slovenských hraníc. Maďarské jednotky boli pri Svajlave zastavené protiútkom práporu II/45 a práporu StOS 38/Chust. Aj ďalšie útvary 12. pešej divízie veliteľa generála  Svátka sa im postavili na odpor. Čs. jednotkám se podarilo upevniť obranné postavenie 10 km od Užhorodu v tiesňave u Voročova a stabilizovať dôležitý uzol pred Perečinom.  Maďari obsadzovanie zahájili 14.03.1939 o 4.30 hod. útokom na obec Podmonastyr na tzv. strednom smere od Mukačeva na Svaljavu v údolí rieky Latorica. Na odpor sa postavila čata StOS vrchného respicienta finančnej stráže Dostálka dislokovaná v kláštore Vasiliánov.  Jej 30 mužov blokovalo šesť a pol hodiny  z monastyru na brehu rieky Latorica postup práporu protivníka do nasaďenia maďarského hrubého delostrelectva. To poborilo jeho silné múry. Do rozkazu na ústup mala čata  StOS okrem dvoch padlých množstvo ranených, s ktorými sa presunula pochodom cez zasnežené lesy pohoria Vihorlat do 30 km vzdialeného Perečina. 

Po dobyti kláštora a obce Podmonastyr maďarská brigáda postupovala pomaly na sever údolím rieky Latorica.

Večer u Činadeva bola zastavená protiútokom 3.roty práporu I/36. Na snímku pridelený nákladný automobil Sborového automobilného parku Walter PN. Od dopoludnajších hodín sa bojovalo aj v Rakošíne okres Mukačevo, kde posádka bránila postupu práporu útočníka. Po dvoch dňoch ustúpila do hôr a po prechode zasneženého horského masíva Vihorlatu sa presunula do Perečína. Intenzívne sa bojovalo v Goronde na cintoríne a na železničnej stanici kde sa do bojov zapojilo niekoľko čs. železničiarov. Bojovalo sa tiež v  Stabričove, najjužnejšom výbežku strednej časti fronty. Do bojov v Goronde zasiahli na strane útočníka záškodníci Szabadczapatoku. Večer čata StOS  s respicientom Jozefom Nevyhošteným ustúpila na druhý breh rieky Latorica do ďalšej obrannej línie. Po obdržaní rozkazu na ústup brig. gen. Oleg Svátek vydal rozkaz, aby postavenie u Voročova bolo bránené nejmenej doobeda 17. marca a bolo tak umožnené spojenie zostávajúcich čs. armádnych jednotiek strednej a západnej skupiny a ich ústup na Slovensko. Obranu tu tvoril vedľa jednotiek SOS prápor I/36, velil mu št.kpt. Bohumír Mařík. Československí vojaci sa museli  15.3. pred presilou postupne sťahovať západným smerom na Slovensko, kam dorazili v noci zo 16. na 17.03.1939. Peší pluk 36 (SV Svaljava, Perečín) a posilové jednotky sa stiahli po ústupových bojoch  na Slovensko s jednotkami StOS (so ženami, malými deťmi a starcami ustúpila StOS v snehových závejoch cez hory do Perečína ktorý bránil peší pluk 36). V bojových operaciách práporu StOS 37/Veľký Berezný (veliteľ pplk. Ota Fancl, 1022 mužov) padlo pri marcových bojoch s Maďarmi 5 príslušníkov StOS, dvaja rezortní četníci a traja vojaci práporu III/36 pridelení StOS ako posily. resp. fin. stráže Jan Chrástecký (†14.marca Užhorod-strelnica), šstrážm. štát. pol. Methoděj Hrubý (†14.marca Užhorod-strelnica), strážm. Karel Seifert (†14.marca Užhorod-letisko), des. prez. sl. Pavol Tóth*, p. pl. 36 (†14.marca Užhorod-letisko), vojak prez. sl. Emil Mrázek*, p. pl. 36 (†14.marca Užhorod-letisko), vojak prez. sl. František Brhlík*, p. pl. 36 (†14.marca Užhorod-letisko), četník na zk. des. Karel Moravec* (14.marca Kolčino; †toho dňa nemocnica Mukačevo), četník na zk. závodčí Josef Vápeník* (14.marca Podhorany †15. marca nemocnica Mukačevo), strážnik stát. pol. Ivan Tyuška (†14.marca Kolčino), četník na zk. závodčí Karel Kuchař (†15. marca Romočevice, umučený). Z Perečína cez vybojovaný koridor evakuovali vlakmi na Slovensko tisíce civilistov.  Do bojov zasiahli aj časti 2. priezvedného oddielu spolu s rotou tankov 3. pluku útoč. vozby v Martine a čatou kanónov KPÚV. Stiahli sa do Humenného 18.marca 1939. Prápor III/36 mal deväť vojakov padlých v údolí Latorice. Obranné postavenie u Voročova dokázali čs. jednotky udržať do ranných hodin 18. marca. Čs. vojaci 12. pešej divízie pod velením brig. gen. O. Svátka, ktorá se ako celok postavila na odpor okupantom, opustili po 82 hodinách nepretržitých bojov jako posledná organizovaná jednotka čs. armády Podkarpatskú Rus. Podpora zo strany Slovenska, ktorej sa čs. jednotkám na Podkarpatskej Rusi dostalo, predstavovala  rotu šiestich tankov Škoda vz 35 a dvoch nákladných automobilov so zásobami a pripojenými protitankovými kanónmi.

Velká Sevljuš. Autorov otec mal do roku 1953 rovnaký automobil Tatra 57A ako stojí pred hotelom. Štrnásteho marca 1939 dorazili zo železničnej stanice Veľká Sevljuš do kasární kombinovanej roty útočnej vozby

dva tanky LT vz. 35 (prototyp Škoda 13620 a armádny tank 13903), vracali sa s predvádzania firmou Škoda a.s. v Sovietskom zväze cez Rumunsko s firemnými montérmi. Tank 13903 bol za tým účelom čs. armádou  zapožičaný. Dôstojníci roty tanky zabavili a zaradili do stavu. Montéri sa ponúkli, že sa s nimi zapoja do bojov. Oba tanky boli použité v protiútoku na prístupoch do Svaljavy u Fančíkova, kde jeden z nich (13903) zasiahol maďarský protitankový kanón. Dobrovolník vodič, škodovácky montér Antonín Seidl padol. Opustený vyhorelý tank  bol ukorisťený protivníkom. Niektoré jednotky Stráže obrany státu brániace tzv. stredný smer sa už nemohli stiahnuť na Slovensko a ustupovali východným smerom, kde sa bránili prápory I/45 a II/45 pešieho pluku 45 (veliteľ pluku bol podplukovník František Václavek) a oddiel III/12 delostreleckého pluku 12. Tieto jednotky ustupovali z Chustu cez

Ťačov k hranici s Rumunskom, ktorú tvoril hraničný most cez rieku Tisu. 

Osvedčené dopravné lietadlo pre päť pasažierov Aero A-35.3 OK-AUC slúžilo pre potreby autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi. Do zániku čs. republiky stihlo z letiska Slatinské Doly odletieť do Prahy.

Budova Čs. štátneho reálneho gymnázia v Chuste, kde na zasadaní v telocvični 15.03.1939 po 17.hod. schválil zemský snem vystúpenie Podkarpatskej Rusi z Čs. republiky. Predtým sa jeho zasadnutia zúčastnil nemecký konzul Hoffmann a tlmočil stanovisko, že nemecká vláda radí neklásť odpor Maďarom. Ešte popoludní je vypravený prvý evakuačný vlak s viac ako 500 osobami.  

Na snímku budova poškodená v bojoch zo Sičovcami v Chuste a maďarské vojsko po stiahnutí sa posledných čs. jednotiek. 

Vojaci pešieho pluku 45 ,, Rumunského " (SV Chust, veliteľ pplk. pech. František Václavek) v ústupových bojoch s ukrajinskými separatistami a maďarským vojskom  sa sťahovali od 16. marca 1939 s príslušníkmi StOS, štátnej polície a finančnej stráže do Rumunska kryjúc evakuáciu civilného obyvateľstva a prezidenta Podkarpatskej Rusi Dr. Augustína Vološina.  Pred útokmi evakuačné kolóny kryl zo vzduchu Letov Š-328 s pilotom des. asp. J. Mikuleckým a pozorovateľom npor. V. Pálkom. V Chuste 16. marca sa v priebehu dňa pod ochranou vojska dokončilo sústreďovanie príslušníkov čs. četníctva, št. polície, finančnej stráže a výpomocného vojska práporu SOS zo staníc a postavení mimo mesta.  Bol im určený smer ústupu Sekernica, Buština, Ťačov, Rumunská hranica, Marmarošská Sighet. Časť príslušníkov SOS, četníkov, št. polície a príslušníkov finančnej stráže, ktorá sa presúvala peši bola v okolí Sekernice a Buštiny napadnutá streľbou sičovskými teroristami. Do boja sa zapojil čs. obrnený automobil a vojaci z nákladného automobilu, ktorí sa vracali  od rumunskej hranice do Chustu. V Chuste boli medzičasom sústredení aj štátni civilní zamestnanci a ich rodinní príslušníci. Boli evakuovaní aj z hnuteľným majetkom. Vojsko evakuovalo aj štátny majetok, štátne archívy a finančnú hotovosť bánk. Poslední vojaci zaniklého Čs. štátu opustili Chust večer 16. marca 1939. Následne sa postupne sťahovali aj z obranných postavení okolo mesta a prekročili rumunské hranice ráno 17. marca 1939. 

Ešte 17.3.1939 jeden Letov Š-328 s pilotom desiatnikom aspirantom Jiřím Mikuleckým a pozorovateľom npor. Václavom Pálkou zaútočil na sičovcov ostreľujicích civilný evakuačný vlak na trati do Rumunska. Toho istého dňa z poľného letiska Kozílek odštartovali posledný krát pilot letky 13 des. asp. Jiří Mikulecký a pozorovateľ npor. let. Václav Pálka s lietadlom Letov Š-328 ku krytiu evakuačných kolón prechádzajúcich cez most na hraničnej rieke Tisa v meste Ťačov do Rumunska. Po vyčerpaní pohonných hmôt pristáli na poli v okolí Sighetu Marmatiei, posádka odovzdala lietadlo rumunskému letectvu a rumunský rotmajster ho preletel na letisko. Na niektorých miestach sa podarilo postup Maďarov na chvíľu zastaviť, k čomu pomohla aj hrozba intervencie Rumunska, spojenca Československa. Nový štát Podkarpatská Rus zanikol  18.03.1939, keď pod ochranou vojakov pešieho pluku 45 ,,Rumunského" jeho prezident a predseda vlády Dr. Augustín Vološin prekročil s vládnym osobným automobilom pod značkou R 1 rumunské hranice. Poslední vojaci neexistujúceho štátu brániaci Bočkov ustúpili do Rumunska 21.marca 1939.

Veliteľa a spravodajských dôstojníkov pešieho pluku 45 a dôstojníkov II. oddelenia štábu divízie 12 čakali na hranici Čs vojenský ataché Otakar Buda z Bukurešti, vysokí dôstojníci generálneho štábu rumunskej armády a rezidenti SSI (veliteľa Mihaila Moruzova). Rumunská rozviedka SSI (Serviciului Secret de Informaţii militar al României) mala veľký záujem o skúsenosti s maďarskou armádou a podrobne vypočula príslušníkov čs. ozbrojených síl. Chovala sa pritom korektne. Po príchode do Bukurešti sa s nimi kontaktovali rezident Deuxième Bureau de l\'État-major général Maurice Negre a rezident britskej spravodajskej služby SOE Alfred de Chastelain.  

Po stiahnutí sa do Rumunska v marci 1939 čs. jednotky odovzdali poslednému spojencovi o.i. pancierových vozidiel 3 obrnené vozidlá OA vz.27. So zbraňami a vojenskou technikou odovzdali rumunskej armáde 14 obrnených vozidiel. Z jednotiek útočnej vozby išlo o 1/3 rotu obrnených automobilov z Práporu ľahkých tankov I/3. Tvoril posilu pešieho pluku 45. Rumuni prevzali 9 ľahkých obrnených automobilov OA vzor 30 (Tatra T-72) č.13.330, 13.380, 13.382, 13.386, 13.387, 13.389, 13.390, 13.392 , 13.395 a 3 ťažké obrnené automobily OA vzor 27 (Škoda PA-I) č.13.339 (č.rumunskej armády N-IX 202), č.13.349 a č.13.352 (č.rumunskej armády N-IX 215). Prevzali aj ľahký tank Lt 35 (prototyp Škoda č.13620)  použitý kombinovanou rotou útočnej vozby v bojoch pri Sevljuši u Fačíkova vracajúci sa z predvádzacích skúšok v ZSSR, ktorý bol v majetkom výrobcu. Tank Lt 35 č. 13620  rumunská armáda neskôr ako súkromný majetok vrátila  firme Škoda a.s.   13.352

Chustský peší pluk 45 ,,Rumunský "  mal 12 padlých vojakov. Prápor SOS 38/Chust veliteľa pplk. Antonína Zemana príslušného k p. pl. 45 mal 3 padlých - resp. fin. stráže Karol Andraško †14.marca 1939 Príslop, strážm. čet. Václav Fořt* †16.marca Sekernica, vrch. resp. fin. stráže Miroslav Kocourek †16.marca Buštino. Prápor SOS 37/Velký Berezný mal 10 padlých. V oboch práporoch StOS bolo 30 zranených mužov a u vojska 120 mužov. 

Mesto Perečín na rieke Uh 10 km od slovenskej zemskej hranice kam sa  napoludnie 15.03.1939 presunulo Divízne veliteľstvo generála Olega Svátka  zo Svaljavy.   

Od októbra linku ČSA Praha - Bratislava - Spišská Nová Ves - Slatinské Doly (do novembra 1938 Užhorod) obsluhovalo dopravné lietadlo Avia F VII b/3m (alternované 17 miestnym typom Avia F IX D s medzipristátím v Piešťanoch), pokračovalo cez Kluj do Bukurešti. Letecké spojenie bolo do 16.03.1939 intenzívne využívané dôstojníkmi II. oddelenia Hlavného štábu aj dôstojníkmi SSI. Intenzívne bolo užívané aj vládami a predstaviteľmi priemyselných a bankových kruhov Československej republiky a Rumunského kráľovstva. Na letisku pôsobili  Letecká povetrnostná stanica 20 (SV Slatinské Doly), Letecká rádiolelegrafická stanica 22 (SV Slatinské Doly) Leteckého pluku 5 a  Letecká rádiotelegrafická stanica 15 (SV Slatinské Doly) Leteckého pluku 6. 

Veľmi pohodlný interiér sedemnásťmiestneho dopravného veľkolietadla ČSA Avia Fokker F IX D

Z letiska  Slatinské Doly viedla pravidelná linka ČSA ktorej štyri lietadlá odštartovali 17.03.1939 cez Spišskú Novú Ves a Bratislavu do Prahy. 

Dňa 16.03.1939 prebehla evakuácia veľkej časti čs. jednotiek z Podkarpatskej Rusi. 18.03.1939. V neskorých večerných hodinách dokončilo maďarské vojsko obsadenie Podkarpatskej Rusi, ale ešte 21.03.1939 bráni oddiel československých vojakov postavenie u Veľkého Bočkova. Pri tvrdých ústupových bojoch sa podarilo evakuovať vojakov z Podkarpatskej Rusi. Iné skupiny utekajú do hôr.

Ťažký obrnený automobil OA vz. 27 č.13.339 roty ú. v. 1/3, pluku útočnej vozby 3 čs.armády už pod novým č. N-IX 202 v službe rumunskej armády na maďarských hraniciach.

Z Rumunska boli čs. obráncovia odvezení vlakom do Juhoslávie a cez bývalé Rakúsko do okupovanej vlasti, alebo na Slovensko. Časť odcestovala do Francie. Nová Slovenská armáda prevzala do stavu čs. dôstojníkov a vojakov (českého pôvodu ak splnili podmienky) aj rusínskeho pôvodu ktorí boli príslušní na Podkarpatskú Rus ak o to požiadali (mjr. jazd. Jaroslav Kmicikievič, npor. jazd. Juraj Bílej, npor. let. Mikuláš Guljanič atď.).

Jeden z najosvedčenejších a najskúsenejších úradníkov Krajinského úradu na Slovensku v Bratislave bol Okresný náčelník Dr. Aladár Ondrejkovič. V súvislosti s Mníchovskou dohodou bol preto preložený zo Zlatých Moraviec (kde mu podliehalo sídlo prezidenta čs. republiky Topolčianky) do Prešova s úlohou organizovať v okrese dislokáciu a prácu štátnych úradov ktoré bola Česko-slovenská republika prinútená evakuovať z Košíc, časti Východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. V Prešove bol Okresný náčelník Dr. A. Ondrejkovič nútený čeliť aj početným skupinám ozbrojených záškodníkov ktorí na územie jeho okresu  prenikali z Poľska a časti územia okupovaného Maďarskom. Ešte väčšej pracovnej a organizačnej záťaži bol vystavený Dr. A. Ondrejkovič po 14. marci 1939 keď sa okres Prešov ocitol vo vojnovej zóne v súvislosti bojmi vojsk (a ich evakuáciou s úradmi a civilnými osobami) už neexistujúceho čs. štátu na Podkarpatskej Rusi s maďarským vojskom, ktoré už 22. marca napadlo aj územie Slovenska.

Npor. let. Mikuláš Guljanič (*09.12.1907 Zariča †22.06.1992 Praha) sa jediný vrátil na letisko Spišská Nová Ves s lietadlom Letov Š-328 z bombarovania letiska v Užhorode 24.03.1939. Zúčastnili sa ho dva roje lietadiel Letov Š-328 a  Avia B 534 z letiek 12 a 45 z letiska Spišská Nová Ves.

Záver samaritánskeho kurzu a skúšok, ktoré sa konali v Čiernom orli v Prešove od 28.8. do 24.9.1939 s účasťou 28 mužov a 175 žien. Predný rad zľava: policajný kapitán Kováč, veliteľ východoslovenskej divízie plukovník gšt. Augustín Malár (*18.07.1894 Reitern †DD.MM.1945 Koncentračný tábor Flossenbürg), poručík čs. légií v Taliansku do roku 1918, pri vyhlásení Slovenskej samostatnosti sa stal veliteľom VI. armádneho zboru a velil mu po celú dobu bojov s Maďarskom na Východnom Slovensku, minister národnej obrany generál I. tr. Ferdinand Čatloš (kapitán čs. légií v Rusku, vrátil sa domov 12. setembra 1920), Okresný náčelník v Prešove a veliteľ Okresnej hasičskej jednoty č.5 Dr. Aladár Ondrejkovič a Okresný lekár a predseda samaritánskeho odboru Červeného kríža v Prešove Dr. Anton Frič.

Aj utečencov z Podkarpatskej Rusi pohltilo do svojich útrob dynamické rumunské veľkomesto Bukurešť.

Vľavo rezident  francúzskeho Deuxième Bureau de l\'État-major général v Bukuresti, correspondant de  l\'Agence Havas en Europe de l\'Est Maurice Négre (situácia sa zmenila abdikáciou kráľa Carola II a zavraždením šéfa SSI Mihala Moruzova v súvislosti s druhou Viedenskou arbitrážou), Mária Tanase Gheorghe Dinu. Maria Tanase koncertovala v Istanbule (rezidentúra II oddelenia Hlav. štábu čs. armády kooperovala zo SOE) a v Ankare pred prezidentom Tureckej republiky generálom Ismetom Mustafom Inönü. Tu sa v marci a apríli 1941 stretávala z poverenia šéfa  SSI Eugena Cristescu s rezidentom SOE Alfredom de Chastelain. Poznala ho od jeho pôsobenia v Rumunsku vo funkcii riaditeľa ropnej spoločnosti. Podľa pamätníkov po r. 1939 vyhľadávali v Bukuresti čs. vojenské osoby ktoré sa ocitli v Rumunsku v nočných podnikoch kontaktné osoby na SSI. Od r.1939 aktivovala SSI činnosť smerom na slovenské vojenské a civilné kontaktné osoby. Boli medzi nimi slovenský vyslanec v Juhoslávii a Rumunsku Dr. Ivan Milecz, ale aj zamestnanci slovenskej Dunajplavby a.s. 

Asi žiadna speváčka nedosiahne v Rumunsku celospoločenský obdiv ako Maria Tanase. Povesti o jej údajných milencoch vrátane predsedu vlády Armanda Calinescu a šéfa SSI Eugena Cristescu nikoho nezaujímali.    

Rezident SOE pplk. Alfred George Gardyne de Chastelain s manželkou Marion Elisabeth (Welsh), dcérou managera fy Standard Oil of New Jersey v Rumunsku

S obchodnými zástupcami, francúzskymi štátnymi príslušníkmi pracujúcimi pre Deuxième Bureau de l\'État-major général prišla v r.1941-44 do kontaktu vo firme Telefunken A.G. Bratislava Grösslingova č.65 aj slečna Alžbeta Ličková, od jari 1944 manželka npor. aut. Aladára Ondrejkoviča ktorý mal rodinné príbuzenské väzby na najvyššie spoločenské kruhy na Slovensku.

Od októbra 1939 sa stal tajomník Švajčiarskej obchodnej komory vo Viedni Dr. Hans Keller splnomocnenec Švajčiarskej centrály pre rozvoj hospodárstva (SHS) v Bratislave. Už od roku 1938 často cestoval služobne aj súkromne na Východné a Stredné Slovensko (aj na Podkarpatskú Rus) a uviedol, že množstvo švajčiarskeho tovaru importovaného v rokoch 1939-1945 do Slovenskej republiky si našlo cestu do vojensky spravovaného Poľska. 

Hrad Thököly a budova v Chuste kde sídlila čs.vládna delegácia a Veliteľstvo oslobodeného územia. Emerich Thököly (príbuzný Anny Sandor de Szlavnicza, matky starého otca autora) sa ako chlapec vyznačoval usilovnosťou a talentom pri štúdiu na evanjelickom kolégiu v Prešove. Ako trinásťročný deklamoval po latinsky na každú tému. Štúdiá dokončil v Sedmohradsku. Jeho príbuzný marmarošský župan gróf Fraňo Rédey zomrel †1671 bezdetný, odkázal mu majetok Chust a Hunyad; Zdroj: Eugen Perfeckyj - Podkarpatská Rus ve století XIII.-XV. ; Pokrvný príbuzný Okresného náčelníka v Prešove od r.1938 do r.1940 Dr. Aladára Ondrejkoviča (jeho starý otec bol Stephanus Sandor de Szlavnicza, ktorého matka bola Esthera Ivánka)  barón Imre Ivanka bol zakladateľom Červeného kríža v Uhorsku.  Zakladajúca schôdza Červeného kríža v Uhorsku sa konala 16. mája 1881 v Budapešti. Dňa 17. mája došlo k fúzii ženského spolku s novozaloženou organizáciou Červeného kríža, barón Ivánka sa stal jej správcom. Bol medzi iniciátormi vybudovania nemocnice Červeného kríža pre účely školenia profesionálnych a dobrovoľných sestier).  Od 28.10.1944 pôsobili v Chuste čs. vládny delegát minister František Němec a generál Antonín Hasal. Sovietske velenie im zakázalo udržovať rádiové spojenie s prezidentom E. Benešom v Londýne. Napriek tomu exilová vláda dostávala informacia o sovietskom vydieraní a terore. Zásluhu na tom mala radiostanica s krycím označením Vladislav. Obsluhovali ju parašutista, odborník na rádiotelegrafiu kpt. Josef Süsser a diplomat, bývalý zpravodajský dôstojník Čs. pešieho práporu 11 - Východného v Sýrii, npor. zál. František Krucký. 

Helena Zrínska (*1643, Ozalj, Chorvátsko †1703 Nicomedia, Osmanská ríša). V r.1666 sa  zosobášila s Františkom I. Rákoczi. Mala s ním tri deti: Juraj (zomrel ako dieťa), Juliana a známy František II Rákoczi. Po smrti manžela  držala správu nad Rákoczi majetkami Regec, Makovica a Mukačevo. V r.1682 sa vydala za vodcu protihabsburského povstania Imricha Thököly.

Zapojila sa do povstania a obrany bašty povstalcov na hrade Makovica v Zborove. Preslávila sa  obranou hradu Mukačevo. Bránila ho pred cisárskymi vojskami tri roky. Po zrade a pri presile bol 14.10.1688 hrad dobytý a zbúraný. Internovaná bola v Uršulínskom kláštore vo Viedni. Po troch rokoch ju Emerich Thököly  výmenil za zajatého generála Donata Heisslera. Žila 12 rokov s manželom v tureckom exile až do smrti.

Pochovaná bola v kostole francúzskych lazaristov Svätého Benedikta v Galate district Istanbul. Jej telesné pozostatky v r.1906 previezli do Košíc. Pochovaná je so synom Františkom II Rákoczi v krypte Dómu Svätej Alžbety. 

Hrad a panstvo Tematín dal panovník v r.1638 do zálohy Jánovi Rottal a súrodencom. Boli v príbuzenstve s rodinou Sandor de Szlavnicza o.i. cez Catherine Rottal, manželku Františka I. Sandor de Szlavnicza. Joanes Rottal prepustil časť majetku Tematín Stephanovi Csáky a jeho manželke Eve Forgách. Suzane  Rottal podiel prenajala v r.1653 Jurajovi Berényi s ktorým bola v príbuzenstve o.i. cez rodiny Sandor de Szlavnicza, Szluha a Nyári. V r.1658 sa majiteľmi časti Tematína stal rod Bercsényi. Nadobudol majetky aj v Brunovciach. Na hrade Tematín sa narodil v r.1665 Užhorodský župan Mikolaus Bercsényi †1725 (veliteľ vojsk Františka II. Rákoczi), bol v rodinných zväzkoch s grófmi Csáky   

aj prostredníctvom manželky Christine Csáky. Stephanovi Csáky ml. držiteľovi Tematína, skonfiškovali majetky za účasť v povstaní Imricha Thököly v r.1684 †1705. V dokumente o delení panstva Tematin z r.1687 sú ako užívatelia hradu zapísaní Gasparus IV. Sandor de Szlavnicza (vyslanec kurucov na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV) a  jeho manželka Erzsébet  Thököly. V r.1704 od neho obdržal finančný príspevok na svoj pluk Šimon Forgách. Sumou prispel aj jeho brat vicežupan Nitrianskej stolice Adalbert Sandor de Szlavnicza. 

Poznámky:  Prvé číslo kuruckých novín Mercurius Hungaricus vydal gróf Antal Esterházy roku 1705, druhé toho roku v máji, augustové číslo Mercurius vyšlo pod názvom Mercurius Veridicus ex Hungaria ; V r.1914-18 študoval na Teologickej fakulte v Užhorode pplk. duchovenstva Violand Pavel Ondrejkovič ; Zákon o autonómii Podkarpatskej Rusi bol prijatý 22.10.1938. Predseda autonómnej vlády A. Vološin požiadal parlament, aby ústavny názov Podkarpatská Rus (resp. Zem Podkarpatoruská) zostal nezmenený. Označenie Karpatská Ukrajina, presadzoval pronemecký minister autonómnej vlády J. Révay. Definitívny názov mal byť určený na zasadnutí zemského snemu 15.03.1939 ; Veliteľ práporu SOS 37 Užhorod (Velký Berezný) pplk Ota Francl ; Veliteľ práporu SOS 38 Chust pplk Antonín Zeman ; Aj keď republika bola v mierovom stave so susednými štátmi, padlo v bojoch s Nemeckom, Poľskom a Maďarskom minimálne 171 príslušníkov československej brannej moci a SOS a 404 bolo ranených ; Dňa 21.09.1939 bol na predsedu rumunskej vlády  Armanda CĂLINESCU spáchaný atentát po ktorom nasledovali okamžité popravy jeho aktérov ; Prvý župan Šarišsko-zemplínskej župy Štefan Haššík, vnímal rusínsku otázku viac ako sociálny problém a k politickým a kultúrnym požiadavkám Rusínov sa staval negatívne ; Rozdelenie čs. federácie na dva štáty 01.01.1993 zmarilo úsilie o opätovné pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu ;         

Zdroje: Viliam Kamenický ; kormidelník Messing T-V ČSPD n.p. ; kpt. Alexander Oberta ČSPD n.p. ; Sborník Podkarpatská Rus 1936 Bratislava ; Jindřích Marek, Hraničářská kalvárie ; VHÚ Bratislava ; VHA Trnava ; VÚA Praha ; riaditeľ ropnej spoločnosti "Unirea" Alfred George Gardyne de Chastelain ; pplk. tank. Aladár II. Ondrejkovič ; ďalejslúžiaci Koloman Bonkalo ; ing. Tibor Ondí. ; pán Peter Petrulák ; Sborník AMV 2/2004 Jiřina Dvořáková ; Eugen Perfeckyj - Podkarpatská Rus ve století XIII.-XV. Annales historici Presovienses č. 1 2011.pdf - Prešovská univerzita ;

♫ Maria Tanase Un tsigan avea o casa ; Lume, Lume  ;

 

.................................

 

................................

 

...

....................

.......................

..........................

..........................................

............................................

............................................

.......................................

...................................

.................................

.................................

 .................................

................................

..................................

........................

Aktualizované: 11.12.2019