Gróf Csáky a rodiny spriaznené po ženskej línii

 

 

Csáky Gustav dr, veľkostatkár v Hrhove *30.05.1883 Smižany. Študoval v Bratislave, Budapešti a  Kluži s JUDr. Martinom Mičurom. Konal mnohé štúdijné cesty v Rusku. Od roku 1907 bol v službách rakúsko-uhorskej diplomacie. Od roku 1910 do roku 1918  bol poslancom Uhorského snemu. Viceprezident Slovenského liehového priemyslu úč. spol. Levoča-Malacky a prezident Spišského historického spolku.      

Palác rodu Csáky viacnásobne spriazneného s rodom Sandor de Szlavnicza npr. prostredníctvom rodu Szirmay de Szirma et Szirmabesenyő. Vládny komisár v Košiciach gróf Alexander Szirmay (1849-1850).

Erb rodu na paláci grófa Csáky v Bratislave na Panskej 33 ktorý je v užívaní rôznych subjektov z ktorých sú verejnosti najviditeľnejšími pohostinstvá. 

Palác rodu Balassa v Bratislave na Panskej ulici. S rodom Sandor de Szlavnicza bol rod Balassa pokrvne spriaznený sobášom Anny barónky Balassa de Kékkö et Gyarmat s Františkom II. Sandorom de Szlavnicza.

Zeman, mecén, Litovskomarský titulárny prepošt ThDr. Ondrej Ondrejkovič dal zreštaurovať vzácne nástenné maľby zo 14. - 16. storočia v kostole v Žehre, kde nechal v r.1656 postaviť ranobarokový hlavný oltár.  

Rok 1646 v čase vlády Juraja I. Rákoczi, sedmohradského kniežaťa znamenal vo vývoji kajiny začiatok novej etapy. V Šarišskom (Blatnom) Potoku na hranici Podkarpatskej Rusi so Slovenskem, na pozvanie jeho nástupcu Juraja II. Rákoczi  pôsobil od roku 1650 Ján Amos Komenský. Štyri roky pobytu sa tu venoval pedagogickej a vedeckej činnosti (čerpal aj z uhorských zážitkov a skúseností). Emericus (Imre) Thököly (príbuzný Anny Sandor de Szlavnicza, matky starého otca autora) sa už ako chlapec vyznačoval usilovnosťou a talentom pri štúdiu na evanjelickom kolégiu v Prešove. Trinásťročný plynne deklamoval po latinsky na každú tému. Štúdiá dokončil v Sedmohradsku. Jeho príbuzný marmarošský župan  Fraňo gróf Rédey ktorý zomrel  bezdetný, mu odkázal pred smrťou †1671 všetok majetok, najmä Chust a Hunyad.

Hrad a panstvo Tematín dal panovník v r.1638 do zálohy Jánovi (Joanes) barónovi von Rottal a jeho súrodencom, ktorí boli v príbuzenských vzťahoch s rodinou Sandor de Szlavnicza o.i. cez Catherine baroness von Rottal, manželku Františka (Franciscus) I. Sandor de Szlavnicza. Joanes von Rottal prepustil časť majetku Tematín

Stephanovi Csáky de Körösszegh et Adorján (*03.05.1603 Ruskov †10.11.1662 Spišský hrad) a jeho Vysokourodzenej manželke Eve, grófke Forgách de Gacz *06.12.1613  †24.04.1639. Suzane baroness von Rottal svoj podiel prenajala v roku Pána 1653 Jurajovi (Georgius) slobodnému pánovi Berényi s ktorým bola v rodinných vzťahoch o.i. cez rodiny Sandor de Szlavnicza, Szluha a Nyári. V roku 1658 sa majiteľmi časti Tematína stal rod Bercsényi, nadobudol majetky aj v Brunovciach. Na hrade Tematín sa narodil v roku 1665 Užhorodský župan Miklós Bercsényi †1725 veliteľ vojsk sedmohradského kniežaťa Ferenca II. Rákoczi. Miklós Bercsényi bol v rodinných zväzkoch s grófmi Csáky prostredníctvom svojej manželky Christine grófky Csáky.

Christine grófka Csáky de Körösszegh et Adorján, manželka Miklósa grófa Bercsényi de Székes opustila tento svet 25. apríla 1723 v Osmanskej ríši v politickej emigráci.                   

Snímok sarkofágu z Dómu Sv. Alžbety v Košiciach. V tomto štvrtom osobitne stojacom, sú pozostatky kuruckého vojvodu Mikuláša (Miklós) Bercsényi a jeho manželky Kristíny (Christine, Krisztine) Csáky. Je na ňom maďarsky napísané: Mikuláš gróf Bercsényi de Székes, zomrel 6. novembra 1725 a manželka Kristína grófka Csáky de Körösszegh et Adorján, zomrela v Rodostó Tekirdağ 25. apríla 1723.V tomto štvrtom osobitne stojacom, sú pozostatky kuruckého vojvodu Mikuláša (Miklós) Bercsényi a jeho manželky Kristíny (Christine, Krisztine) Csáky. Je na ňom maďarsky napísané: Mikuláš gróf Bercsényi de Székes, zomrel 6. novembra 1725 a manželka Kristína grófka Csáky de Körösszegh et Adorján, zomrela v Rodostó Tekirdağ 25. apríla 1723.   

Erb rodu Csáky na jeho paláci na Rudnayovom námestí v Bratislave.

Virtuálny pohľad na zámok Budatín, ktorý patril až do roku 1945 rodu Csáky, pokrvným príbuzným rodiny Sandor de Szlavnicza. S týmto rodom mali spoločný compossesorát.  Neďaleko sa nachádza obec Dlhé Pole, ktorú preslávil najmä jej rodák minister s plnou mocou pre Správu Slovenska   

a prezident Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Jeho Ctihodnosť JUDr. Martin Mičura (príbuzný rodiny autora prostredníctvom Anny Mičurovej rod. Ondrejkovič) a jeho rodina

Stephanovi grófovi Csáky ml. držiteľovi Tematína, skonfiškovali majetky za účasť v povstaní sedmohradského kniežaťa Imre Thököly v rokoch 1678-1694, ktorý sa narodil * 25. september 1657, Kežmarok a zomrel v tureckom exile v Malej Ázii † 13. september 1705 Izmit. 

V dokumente o delení panstva Tematín z roku 1687 sú ako užívatelia hradu zapísaní Gaspar IV. Sandor de Szlavnicza (vyslanec kurucov na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV de France Bourbon) a  jeho manželka Alžbeta (Erzsébet) Thököly. V roku 1704 od neho obdržal finančný príspevok na svoj pluk Šimon gróf Forgách. Sumou prispel aj jeho brat vicežupan Nitrianskej stolice Adalbert Sandor de Szlavnicza. Väčšinu hradu a panstva vlastnil rod Bercsényi, ktorí začali so stavbou kaštieľa v  Brunovciach. Mikuláš Bercsényi počas povstania Františka II. Rákoczi dal opraviť hrad.

Helena Zrínska *1643, Ozalj, Chorvátsko †1703 Nicomedia, Osmanská ríša. V r.1666 sa zosobášila s Františkom I. Rákóczi. Mala s ním deti: Juraj (zomrel ako dieťa), Juliana a známy Franciscus II. Dei Gratia Sacri Romani Imperii & Transylvaniae princeps Rakoczi. Po smrti prvého manžela si podržala správu nad Rákoczi majetkom Regec, Makovica a Mukačevo. V roku 1682 sa vydala za vodcu protihabsburského povstania Imricha Thököly a aktívne sa zapojila do povstania a  obrany bašty povstalcov na Makovickom hrade v Zborove. Preslávila sa hrdinskou obranou hradu Mukačevo, ktorý pred cisárskymi vojskami bránila tri roky. Po zrade a pri presile cisárskych vojsk bol 14.10.1688 hrad dobytý a zbúraný. Internovaná bola v Uršulínskom kláštore vo Viedni. Po troch rokoch ju Imre Thököly výmenil za zajatého generála Donata Heisslera. Žila 12 rokov s manželom v tureckom exile až do smrti. Jej telesné pozostatky boli v roku 1906 prevezené do Košíc. Pochovaná je so synom Františkom II. Rákoczi v krypte Dómu Svätej Alžbety. 

Na jej sarkofágu je nápis v latinčine: "Tu odpočíva po hrdinských činoch žena zmužilej duše, sláva svojho veku a jeho ženstva, najvznešenejšia pani Helena Zrínska, posledná ozdoba rodov Zrínski a Frangepán, manželka kniežaťa Thököly a predtým kniežaťa Rákóczi, hodná oboch, vynikajúca medzi Chorvátmi, Sedmohradčanmi, Maďarmi a Sikulmi svojou skvelosťou a skutkami, na celej zemi viac slávna, ako jej manželia. Zvraty osudu znášala silou ducha, skromná v šťastí, víťaziaca nad vlnami nešťastia, víťaziac nad smrťou navrátila s kresťanskou pokorou svoju hrdinskú dušu ovenčenú slávnymi bojmi Pánu na nikomédijskom rozkvitnutom poli pri Bythýnskom zálive v roku spasenia 1703 18. februára vo veku 60 rokov."

Do hrobky košického Dómu Svätej Alžbety v rannogotickom slohu vedie sedemnásť schodov a nachádzajú sa v nej štyri mramorové sarkofágy, ktoré podľa nákresov Fridricha Schuleka zhotovili sochári Anzelm Andreetti a František Mikula. Pozostatky Františka II. Rákóczi, jeho matky Heleny Zrinskej a syna Jozefa Rákóczi sa nachádzajú v spoločnom sarkofágu. Knieža spočíva v rakve z cyprusového dreva na poduške naplnenej zemou z jeho rodnej Borše a Veľkého Šariša, kde istý čas žil. Maďarský nápis na sarkofágu hlása: Tu odpočíva František II. Rákóczi, maďarské a sedmohradské knieža, zomrel v Rodosto 8. apríla 1735, jeho hrdinská matka Helena Zrínska, manželka Františka I. Rákóczi a neskôr Imricha Thököly, zomrela v Nikomédii 18. februára 1703 a syn Jozef Rákóczi, zomrel v Cernavode 10. novembra 1738. Zlý osud národov ich zavial do vyhnanstva. Snímky sarkofágov s popisom sú tu uverejnené vďaka pánovi ktorým je Peter Petrulák. Nezištne ich zaslal k tomuto účelu.

Prvé číslo novín Mercurius Hungaricus vydal gróf Antal Eszterházy v roku 1705, druhé toho istého roku v máji, augustové číslo Mecurius vyšlo pod názvom Mercurius Veridicus ex Hungaria.

Júlia Kőszeghy bola manželka nitrianskeho vecežupana Adalberta Sándora zo Slávnice, ablegáta na Onódskom sneme 31.05.1707-22.06.1707.                               

Palace of the  family Sandor de Szlavnicza in a long-persistent and deferred reconstruction. Melchior barón Sándor zo Slávnice (* 1661 † 1723), bol vicežupan Ostrihomskej stolice.            

Michael gróf Csáky, generál kuruckého vojska kniežaťa Františka II. Rákoczi nevyužil 30. apríla 1711 amnestiu v súvislosti s podpísaním Satmárskeho mieru dňa 30. apríla 1711 v Satu Mare * 29.10.1976 † 07.12.1757 Tekirdag Osmanská ríša.

Militär Almanach Nro. XVI. für das Jahr 1805 Husar Regiment č. 6 Hadik Andreas, Blankenstein Ernst. Stab: Brandeis in Bohmen. Ober-Lieutenant Ondrejkovits (Joh.), Zaborzky (Casp.), Bernolak (Ign.), Unter-Lieutenant Bossányi (Joh.), Révay (Bar. Georg.).

Husar Regiment č. 9, für das Jahr 1805. Nadasdy Franz, Erdödy Johann.  Stab: Essegg von Slavónia, Maj. Rakovsky (Steph.), Unter-Lieutenant Josephus Sandor de Slávnica,  Ober-Lieutenant Tóth (Frz.),  Horváth (Frz.) ;

Militär Almanach Nro XVIII. Schematismus der Kais. Konigl. Armée für das Jahr 1807. Husársky regiment č. 6 Hadík Andreas, Blankenstein Ernst. Štáb: Veľké Topolčany v Uhorsku. Ober-Lieutenants: Fabre (Ludw.), Ondrejkovits (Joh.), Driver (Marc.) Revay (Bar. Georg.), Farkas (Georg.), Liskay (Andr.), Fabary (Eman.). Unter-Lieutenants: Kubin (Wzl.), Nozdrowitzky (Jos.), Bossanyi (Joh.).

V susedstve paláca grófa Csáky v Bratislave na Panskej ulici č. 27 sa nachádza palác grófa Keglevich de Buzin, najväčšieho výrobcu liehovín v Uhorsku. Rod grófa Keglevich je nielen príbuzensky, ale aj službou štátu spriaznený s rodinami Sandor de Szlavnicza, Szapáry a Ondrejkovič, tým nepriamo  tiež Turba. Zdroje aj:

Militär Almanach Nro. XX. für das Jahr 1810 Husar Regt. Nro. 6 Hadik Andreas, Blankenstein Ernst. Staab Rzeszow in Galicien. Second-Rittmeister Ondrejkovits Job, Ober-Lieutenants. Keglevits Graf Alex, Zapary Graf Mich, Bossányi Joh.

Militär Almanach Nro XXI. Schematismus der Osterreichisch Kaiserlichen Armée für das Jahr 1811. Husársky regiment č. 6 Hadík Andreas, Blankenstein Ernst. Štáb: Rzeszow in Galicien. Seconds-Rittmeister. Andrejkovits Joh., Farkas Georg, Liskay Andr., Zvolensky Emer. Ober-Lieutenant. Keglevich Gr. Alex., Bossányi Joh., Zsolnay Gasp.

Na cirkevnú dráhu sa dal aj rodák prepošta Ondreja Ondrejkoviča zo Spiša Mikuláš gróf Csáky, kanonik, ostrihomský primas * 1757 † 09.03.1824 Trnava. Patril medzi členov trnavského stánku Bernolákovcov, obdobne ako rodák z Bánoviec nad Bebravou, príbuzný rodiny Ondrejkovič katolícky farár Elias Pravotický z farnosti Veľké Bielice.

Rodina Ondrejkovič je viacnásobne pokrvne spojená s významnými rodmi chorvátskeho pôvodu. Npr. koncom 19. storočia sa Dominus Casimirus Horváth zosobášil s Máriou Ondrejkovics, sestrou Obvodného notára Štefana I. Ondrejkoviča. 

Autor si dovoľuje upozorniť na meno chlapca Carolus Napoleon Ondrejkovics ktorý sa narodil 11.05.1807. Jeho otec bol Samuel Ondrejkovics. Dokazuje, že v časti rodiny sa zachovali reformné postoje zo 17-18 storočia po rodoch Rákoczi a Thököly.

V súčasnej dobe je zaznamenaných 17 úmrtí

Digitalizáciu výpisov z matriky vykonal zahraničný právnicky subjekt a zaviedol do svojej  celosvetovej  databázy.  Podľa výpoveďe pani riaditeľky Štátneho archívu Ivanka pri Nitre autorovi, sťahovanie matriky pre svoje účely vykonával ten istý subjekt  aj u tohoto subjektu. 

Prvý liehovar na Slovensku bol postavený v roku 1874, k známejším liehovarom koncom 19. a začiatkom 20. storočia patril liehovar v Karlovom dvore pri Malackách a Galante. Na Spiši a Šariši k prvým liehovarom patril Toporci, Kežmarku, Levoči, Prešove a Sabinove.

Kňažná Pauline Metternich von Winnenburg grófka Sandor de Szlavnicza bola tiež príbuzná rodiny  Thököly.

Stephan gróf Keglevich de Buzin sídlom v Topolčiankach navrhol v roku 1882 receptúru prvej rakúsko-uhorskej vodky, alternatívy k ruským a poľským vodkám. S jej výrobou sa následne úspešne presadil na trhu.

Do začiatku druhej polovice 19. storočia sa vyrábala pálenka v jednoduchých páleniciach. Na konci 19. a na začiatku 20. storočia sa aj v okolí Prešova a Levoče začala budovať sieť hospodárskych liehovarov, boli podstatne modernejšie. Liehovarníctvo sa stávalo výnosným a dôležitým priemyselno-poľnohospodárskym odvetvím. Výroba liehu si nachádzala uplatnenie aj na vidieku Spiša a Šariša.

Cieľom bolo pomocou najnovších strojových zaradení a technológie zúžitkovať poľnohospodárske prebytky. V uvedených teritóriách to boli predovšetkým zemiaky, dokonca aj drevo. Lieh sa mohol vyrábať so súhlasom štátu aj z iných produktov, ako sú napr. obilniny. Pri výrobe liehu boli aj produkty v podobe výpaliek a mlata, využívali sa pre kŕmenie hospodárskych zvierat.

Dňa 20.10.1906 sa narodil v obci Smižany sólista opery Slovenského národného divadla, tenor Štefan Hoza. Pôvodne bol učiteľom.   

Na cintoríne vo Veľkých Bieliciach sú pochovaní Obvodný notár Dominus Stefan I. Ondrejkovič a jeho Urodzená svokra Illustrissima Domina Mária Sandor de Szlavnicza rod. Marko. Aktivitami oživujúcimi históriu Hornej Nitry sa zaoberá jedna z osobností mesta Partizánske pán Peter Múčka. K nim patrí okrem publikácie zozbieraných historických podkladov aj ich záchrana a indetifikácia. Aj náhrobné kamene z článku identifikovali a nezištne opravili v záujme zachovania historických podkladov pre budúce generácie s priateľom bez ktorého by to asi nešlo, pánom Jurajom Krasulom, ktorý je poslancom MsZ v Partizánskom, Bieličan.

V roku 1888 bol v Rakúsko - Uhorsku vydaný liehovarnícky zákon, podstatná časť prešla do programu liehovarníctva ČSR. Bola ustanovená aj dvojitá daň, zachovala sa dodnes.

Hlavný súdny oficiál Okresného súdu v Prievidzi Gejza Victor Jacobus Turba bol v roku 1924 s bojnickým prepoštom Karolom Antonom Medveckým spoluzakladateľ Muzeálneho spolku Hornej Nitry.

V rokoch 1914-1918 študoval na Teologickej fakulte v Užhorode pplk. duchovenstva Violand Pavel Ondrejkovič. Škpt. duch. služby Violand Pavel Ondrejkovič bol od 01.09.1923 po zapracovaní sa do agendy prevelený k pešiemu pluku č. 45 v Chuste, kde zotrval do 31.01.1926. Od 01.02.1926 bol prevelený k pešiemu pluku č.19 v Mukačeve

(poborený hrad Mukačevo v roku 1927 československý stát opravil a zriadil v ňom kasáreň), kde vykonával funkciu duch. správcu pluku do 15.06.1936. Zároveň vykonával funkciu duchovného správcu pešieho pluku č. 45. Následne slúžil v Brne odkiaľ bol 14.03.1939 prevelený k 3. pešej divízii v Prešove a ustanovený do funkcie prednostu duchovnej služby divízie.

Dňa 01.07.1940 bol povýšený na pplk. duchovenstva, počas Slovenského národného povstania bol prednosta  Rímskokatolíckej duchovnej správy 1. ČSA v Banskej Bystrici. V rokoch 1950-1955 bol mimo pastorácie. 

Novým členom správnej rady Prešovského liehovaru sa koncom roka 1939 stal prešovský okresný náčelník Dr. Aladár I. Ondrejkovič. Dňa 9. decembra 1939 na valnom zhomaždení akcionárov zastupoval 300 účastnín. Zdroj: Annales historici presovienses č. 1/2011, roč. 11, Patrik Derfiňák: Priemyselná rafinéria liehu v Prešove a jej činnosť v rokoch 1903-1945 str. 121, ŠA Prešov. Fond Krajský súd Prešov, Firemné oddelenie, Prešovská rafinéria liehu, i. č. 592. B II 272. kr. 53. 40/1939.

Prvá slovenská továreň na koňak, úč. spol., Stefana Keglevicha nást., Mnešice, okres Nové Mesto nad Váhom. Účastinný kapitál Sk 250 000 .- Ročný obrat okolo Sk 1. 500 000 .- Vládny komisár: Jozef Uhlárik. Členovia správnej rady: Ignác Schwartz, Trenčín, Ľudovít  Heumann, Ružomberok, Aranka Heumannová a Jolana Heumannová, Mnešice, a Dezider Heumann, Stará Turá. Podnik vyrába vinné destiláty, brandy, borovičku a slivovicu. 

Guvernér Národnej banky a predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie Dr. Imrich Karvaš si vyhradil už pri svojom menovaní v personálnych otázkach voľnú ruku. V roku 1940 vymenoval nového Okresného náčelníka v Bratislave Dr. Aladára I. Ondrejkoviča za predsedu správnej rady novokonštituovaného Družstva hospodárskych liehovarov. Podriadil mu aj produkčné liehovary. Po tomto rozhodnutí reguloval Dr. Aladár Ondrejkovič dodávky liehu (na prídel) producentom alkoholických nápojov studenou a polostudenou cestou aj výrobcom pohoných hmôt Bi-Bo-Li pre motorové vozdlá v zmysle inštrukcií guvernérom NB. Tak si Dr. I. Karvaš prostredníctvom Dr. Aladára Ondrejkoviča podriadil aj všetku dopravu motorovými vozidlami na Slovensku a nepriamo aj motorizované jednotky Slovenskej armády, nakoľko lieh bol  50% zložkou pohonných látok Bi-Bo-Li.

V roku 1941 Družstvo hospodárskych liehovarov z Bratislavy zastupoval Dr. Aladár Ondrejkovič. V tom čase už pôsobil v hlavnom meste a na valnom zhromaždení predložil dokumenty oprávňujúce ho hlasovať za 1250 účastín. Zdroj: Annales historici presovienses č. 1/2011, roč. 11, Patrik Derfiňák: ŠA Prešov. Priemyselná rafinéria liehu v Prešove a jej činnosťv rokoch 1903-1945 str. 123. Fond Krajský súd Prešov, Firemné oddelenie, i. č. 592. B II 272. kr. 53. 49/1942.

Rok 1941/1942. Slovenský liehový priemysel, úč. spol. Závody v Levoči a Malackách. Účastinný kapitál Ks 7. 500 000 .- v 12 500 účastinách po Ks 600.- Viazaný rezervný fond Ks 180 000 .- Všeobecný rezervný fond Ks 630 000 .- Osobitný rezervný fond Ks 1. 600 000 .- Stabilizačný rezervný fond Ks 2. 170 000 .- Ročný obrat okolo Ks 30. 000 000 .-. Členovia správnej rady: Eduard Okolicsányi, Andor Nitsch, Dr. Gustáv Csáky, Dr. Ján Šedivý, Hedviga Koenigsteinová, Štefan Danihel, Štefan Blažek. Zapísaní prokuristi: Pavol Gundelfingen, Levoča a Zdenek Stašek, Malacky. Spoločnosť vyrába rafinovaný lieh, denaturovaný lieh, likéry, rum, borovičku, limonády a sódovú vodu. 

V liehovaroch sa vo vysokotlakových parákoch premieňal zemiakový škrob na cukor a v zakvasovacích kadiach sa uskutočňoval proces kvasenia, pri ktorom sa cukor premieňal na koncentrovaný lieh - etylalkohol.  

Lieh vyrobený v liehovaroch bol nepostrádateľný pre rozvoj priemysel, zdravotníctvo a časť produkcie sa po rafinácii používala na priamy konzum. V ČSR a SR bol 50% zložkou pohonných látok BiBoLi pre motorové vozidlá a lietadlá. Štát zriadením liehovarov mal cestu ku kontrole množstva a kvality liehu. 

Liehovary boli štátne, súkromné a družstevné. Akcionárom družstevných liehovarov boli statkári, roľníci, rôzne inštitúcie a fyzické osoby. Združenie akcionárov si volilo predstavenstvo a predsedu. Z pohľadu používaných surovín na spracovanie pre výrobu liehu boli hospodárske a produkčné.

Hospodárske liehovary spracovávali prebytkové produkty - zemiaky, obilniny, melasu a iné suroviny. Tieto liehovary boli povinné produkty predávať štátu, do rafinérií za podstatne nižšie ceny, ale výrobcovia už neodvádzali štátnu daň. V roku 1940 vymenoval guvernér Národnej banky a predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie Dr. Imrich Karvaš nového Okresného náčelníka v Bratislave Dr. Aladára I. Ondrejkoviča za predsedu správnej rady novokonštituovaného Družstva hospodárskych liehovarov. Do Družstva hopodárskych liehovarov boli priamo včlenené Prešovský liehovar, Kvasnicová továreň v Trenčíne, Továreň Pick v Istebníku atď.  

Produkčné liehovary vyrábali destiláty z ovocia npr. Baralam Stiglitz, Považská Bystrica - Trenčín t.j. Herbária, do ktorého rodiny majiteľov sa priženil npor. aut. zál. Aladár II. Ondrejkovič, synovec Dr. Aladára I. Ondrejkoviča. Aj táto firma nakupovala lieh na výrobu alkoholických nápojov polostudenou a studenou cestou od rafinérií liehu. Produkčné liehovary odpredávali vyrobené destiláty za podstatne vyššie tržné ceny a z tržieb museli štátu odvádzať vysoké dane. 

Osobitnú skupinu tvorili liehovary - "rafinérie" v ktorých sa vyrobený lieh musel zbavovať škodlivín. Pre okolie Prešova (v Šariši) túto úlohu zabezpečoval liehovar - rafinéria v Prešove - Fragopolis, ktorý sídlil pri železničnej zastávke Prešov - mesto. Dlhé roky sídlo podniku Frucona. Pre oblasť Spiša bola rafinéria v Levoči. Preto sa liehovary budovali okolo týchto zariadení.

Družstvo hospodárskych liehovarov zaznamenalo rozvoj do konca druhej svetovej vojny. Postupne dochádzalo k zastavovaniu prevádzky tých, ktoré boli konfiškované. Úpadok hospodárskeho liehovarníctva nastal po roku 1949. Prešlo pod správu štátu. Hospodárske liehovary prispievali k rozvoju slovenského vidieka a poskytovali pracovné príležitosti pre jeho obyvateľstvo.

Podľa nariadenia ministerky výživy ing. Ludmily Jankovcovej č. 236/1949 Zb. z 27. októbra 1949 Družstvo hospodárskych liehovarov, Bratislava, zaniká. Platnosť od 11.11.1949. Účinnosť od 31.08.1949. Ministerka výživy nariaďuje podľa § 11, ods. 1 zákona zo dňa 2. decembra 1948, č. 278 Sb., o Ústredí pre hospodárenie s pôdohospodárskymi výrobkami.

Zápotocký Antonín v. r.       Ing. Jankovcová Ludmila v. r.       

Poznámky: Užhorodský župan Mikuláš gróf Bercsényi  ; Tretia manželka Mikuláša Bercsényi bola Zsuzsanna Kőszeghy 

Zdroje: Stefan II. Ondrejkovič ; Národné noviny Volume: 1933, Issue: 08.12.1933 ; Mária Ondrejkovičová rod. Turba ; Peter Múčka Partizánske ; Peter Petrulák ; pán Patrik Derfiňák     

 

 

 

 

 

Aktualizované: 11.03.2024