Jules Gabriel Verne a kňažná Pauline Metternich Sandor
Electric
V období vlády Napoleona III. bola v Paríži centrom pozornosti najvyššej spoločnosti Pauline kňažná Metternich von Winneburg-Sandor von Szlavnicza, dôverná priateľka manželky Napoleona III. Kňažná Pauline, manželka rakúskeho vyslanca Roberta kniežaťa Metternicha, bola vlastná vnučka veľmi nadaného rakúskeho kancelára Lothara Klemensa Metternicha.
Kňažná Pauline za ním nezaostávala. Po príchode sa stala centrom pozornosti najvyššej spločnosti v Paríži zovňajškom, znalosťou kultúry a literatúry aj hudobným nadaním.
Postavu z románov Jula Verna pripomínal aj Gyorgy Simon Sina. Pauline kňažná Metternich von Winnenburg - grófka Sandor von Szlavnicza mala veľmi kladný vzťah k rodine svojho otca, jeho predkom a kraju odkiaľ pochádzali. V úsilí povzniesť jeho kultúrnu a ekonomickú úroveň sústredila nezištne značný objem finančných prostriedkov a s bankárom, ktorého meno bolo Gyorgy Simon Sina (obdržal titul barón po roku 1867 od Uhorskej vlády za podnikateľské úspechy) investovala do kúpeľov Trenčianske Teplice. Najväčšiu zásluhu na ich rozvoji mal dovtedy rod llésházy. Patrili jemu a rodom s ním pokrvne zviazaným 251 rokov. (S rodom bol spoločnými majetkami, pokrvnými rodinnými zväzkami a záujmami prepojený rod Sandor de Slavnicza). Kúpele boli jednými z najvýznamnejších vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. V roku 1836 ich získal viedenský bankár Georg Simon Sina. (narodený 20.11.1782 v Niš, jeden z najbohatších mužov v monarchii a okolo roku 1850 bol najväčší konkurent rodiny Rothschild). Trenčianske Teplice prebudovali, zmodernizovali a spolu s kňažnou Pauline Metternich-Sandor zmenili na európske kúpeľné centrum. Jeho syn Šimon Sinay dal postaviť hotel, rozšíril kúpeľný park, jeho dcéra Ifigénia nechala v roku 1888 pristaviť k zrkadlisku Sinay najvzácnejšiu zachovanú historickú pamiatku, kúpeľ Hammam archtektonicky napodobujúci v tej dobe módny orientálny maurský sloh.
Významným podnikateľským počinom bol už v roku 1829 vznik akciovej Prvej Dunajskej Paroplavebnej Spoločnosti (Erste Donau-Dampfschiffahrts-Gesselschaft), ktorej zakladatelia boli Briti - John Andrews a Joseph Pritchard. Táto plavebná spoločnosť DDSG úspešne zabezpečovala dopravu z Galati na Dolnom Dunaji do Solune, Istambulu a Smyrny. Získala podporu aristokratov a významných bankárov. Medzi jej akcionárov patrili kancelár Klement knieža Metternich a predné rakúske bankové domy.
Po porazenej revolúcii 1848-1949 v Uhorsku sa vo Francii ocitli v emigrácii jej príbuzní po otcovi, ktorým bol Móric gróf Sandor de Szlavnicza. Len niektorým sa podarilo utiecť do emigrácie pred popravou a dlhoročným žalárom.
V Uhorsku im skonfiškovali majetok, rodiny boli väčšinou uväznené, popravili bez milosti aj zajatých grófov. Francúzska elita s hrôzou sledovala represálie takého rozsahu. Vedela, že celá uhorská šľachta je viacnásobne sobášmi prepojená, že má spoločné majetky. Pokrvný príbuzný kňažnej Paulíny Metternich Sandor po jej otcovi
grófovi Móricovi Sandorovi de Szlavnicza bol barón Emerich Ivánka de Draskócz et Jordánföld. Ako kapitán jazdectva, veliteľ I. Národnej gardy, ktorá sa skladala prevažne z vojakov Novohradskej, Hontianskej a Peštianskej župy mal podstatný podiel na víťazstve nad chorvátskym bánom poľným maršálom Josipom grófom Jelačičom de Bužim dňa 29. Septembra 1848 v bitke o Pákozd. Reakciou spisovateľa Julesa Verne na udalosti a ich ohlasy vo francúzskej tlači bolo neskôr napísanie románu " Mathias - Sandorff ", kde použil meno, pôvod a dobrodružný útek z väzenia jednoho z politických emigrantov.
V roku 1849 bol vymenovaný za vládneho komisára trenčianskej župy Ladislav Vietoris, pokrvný príbuzný rodu Sandor de Szlavnicza z dôvodu prerušenia uhorskej župnej samosprávy rakúskou administratívou.
Azyl politických emigrantov vo Francii z Uhorska nebol nič nového. Hlavne do Paríža emigrovali mnohí uhorskí šľachtici aj počas francúzskeho kráľovstva. Prijímali ich prijímali rodín a dávali im dcéry za manželky najvýznamnejšie francúzske šľachtické rodiny.
J.G.V. (*8.február 1828, Nantes †24.marec 1905, Amiens), francúzsky spisovateľ, najslávnejší autor vedecko-fantastického žánru vôbec. Jeho knihy obľubujú stámilióny mladých čitateľov na celom svete bez rozdielu rasy, sociálneho pôvodu, náboženstva a národnosti už celé generácie. Nikdy by nemohlo tak byť, keby ho rodičia ho nevychovali v modernom, demokratickom, republikánskom francúzskom duchu, ktorý preniká z každej strany jeho románov.
Detské roky Jules Verne prežil na ostrove Feydau uprostred rieky Loire. Tam vyrástol, hral sa s kamarátmi a prežíval v svojej fantázii dobrodružné cesty. Otec Pierre Verne, zámožný parížsky advokát chcel, aby po ňom prevzal advokátsku prax. Matka Sophie Allote de la Fuye pochádzala z Normandie. Jeho sestry boli Anne, Mathilde a Marie. Maliar, jeho strýko Châteaubourg, ako umelec chlapčenské sny chápal a plne podporoval. Jules k nemu mal blízky vzťah a často ho navštevoval s mladším bratom Paulom. Strýko ich uchvátil svojimi nádhernými kresbami z mnohých krajín, ktoré precestoval a ktoré Julesa a Paula už nikdy viac neopustili v ich fantázii.
V lete roku 1839 sa Jules pokúsil utiecť z domu, dal sa najať ako plavčík na trojsťažník Coralie na plavbu do Indie. Naštastie pre stámilióny jeho budúcich mladých čitateľov to jeho rodičia zavčasu zistili a zabránili mu odcestovať. Verne vyštudoval právo a bol úspešným obchodníkom s akciami na burze. V mladosti písal básne, poviedky, divadelné hry a piesne.
Oženil sa 10.januára 1857 s vdovou s dvomi deťmi madame Honorine Anne Hébé du Fraysse de Viane Morel, narodenou vo Vesoul, mali spolu syna Michela. Syn po jeho smrti dokončil rozpísané diela.
V roku 1862 sa zoznámil s parížskym nakladateľom Pierrom Julesom Hetzel, ktorý vydal jeho román Päť týždňov v balóne. Zaplatil mu zaň 10 000 frankov, na pomery vysokú sumu. Román mal veľký úspech. Preto vydavateľ P. J. Hetzel uzavrel s autorom exkluzívnu zmluvu na 20 rokov, v ktorej sa J. G. Verne zaviazal, že napíše dva romány ročne za honorár 20 000 frankov. Zmluvou bol finančne zabezpečený a umožnila mu živiť sa len písaním. Vydavateľ Hetzel bol Verneovi ako autorovi zaviazaný, zabezpečoval mu nadštandardné príjmy, spoločenský úspech, preto jeho honorár postupne zvyšoval. Viackrát spolu zmenili zmluvu, takže si Jules Verne mohol kúpiť vilu, jachtu Saint Michel a konečne osobne podnikúť po svete cesty o ktorých písal.
Dom Julesa Verne v Amiens
Jules Verne sa budovou múzea v Amiens pripomína, nielen architektonicky, ale aj svojim duchom jej početným návštevníkom
Jules Gabriel Verne neskôr veľa cestoval, ako keby chcel konfrontovať svoju fantáziu so skutočnosťou. Navštívil Severnú Afriku, Baltik, USA, cárske Rusko, Osmanskú ríšu, Uhorsko atď.
Neapolská zátoka rok 1844. Maľba parnej jachty Saint Michel III., ktorej majiteľom bol Jules Verne. Stála ho 55.000 frankov, pred J. Vernem mala dvoch majiteľov. Bola dlhá 31 m, v najširšom mieste 4,6 m široká s ponorom 2,9 m.
V roku 1863 založil v Budapešti Emerich barón Ivánka de Draskócz et Jordánföld prvú Dunajskú paroplavebnú spoločnosť v Uhorsku, od roku 1878 do roku 1891 bol generálnym riaditeľom Uhorskej juhozápadnej železničnej spoločnosti. Barón E. Ivánka založil spoločnosť Uhorského Červeného kríža, ktorého bol prvým správcom v rokoch 1881 - 1890.
.
Veľmajster (1896) barón Emerich Ivánka de Draskócz et Jordánföld je príbuzný rodiny Ondrejkovič prostredníctvom Esztery Ivanka de Draskócz et Jordánföld, matky trenčianskeho župného sudcu Stephana Sandora zo Slávnice. V prospech spoločnosti Červeného kríža a záchrannej služby pracovala napríklad aj vnučka Stephana Sandora zo Slávnice Anna Ondrejkovičová vydatá za Obvodného notára Rudolfa Mičuru. Pri ošetrovaní chorých v Dlhom Poli a Turzovke v roku 1917 sa pri pandémii španielskej chrípky sa nakazila a zomrela spolu s jej ešte nenarodeným dieťaťom. Ošetrovať ju pricestovala aj jej matka Anna Onrejkovičová rod. Sandor de Szlavnicza, ktorá sa pri tom tiež nakazila a zomrela.
Pavel Ondrejkovič, vnuk správcu učiteľa Stefana II. Ondrejkoviča a prapravnuk trenčianskeho župného sudcu Stephana slobodného pána Sandora de Szlavnicza. V dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n.p. sa zamestnal v domnení, že jeho rodina a jej kádrovanie kapitánov a posádky lodí nebude zaujímať. Počas prvých plavieb od roku 1965 sledoval, nakoľko sa vtedajší stav odlišuje od popisu krajín, etník a prístavov povodia rieky Dunaj opísaného v románoch Julesa Verna. U zamestnávateľa sa kolegom a nadriadeným nikdy nezmienil, že pochádza s rodiny Sandor. V roku 1966 pred nástupom na ZVS sa vrátil vlakom do Bratislavy z plavby nesamohybným plavidlom spoločnosti ČSPD n.p. do dolnodunajského rumunského prístavu Galati. Od roku 1968 po autorovom návrate zo ZVS sa zrýchlili zmeny v krajinách dunajského bazénu. Dnes už zo skutočnosti popisovanej v románoch J. Verna nezostalo nič.
Poznámky: V dokumente o delení panstva Tematin z roku 1687 sú ako užívatelia hradu zapísaní Gaspar IV. Sandor de Szlavnicza (vyslanec kurucov na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.) a jeho manželka Alžbeta (Erzsébet) barónka Thököly. Gaspar Sandor bol vyslanec aj na dvore Osmanského sultána Mehmeda IV ktorý bol tiež podporovateľom a spojencom kurucov ; Trenčiansky stoličný sudca Stephanus Sandor de Szlavnicza, evanjelik a. v. ktorého matka bola Estera Ivánka de Draskócz et Jordánföld bol starý otec správcu učiteľa Stefana II. Ondrejkoviča, narodeného v Dolných Držkovciach. Obvodný notár v Dolných Držkovciach Stefan I. Ondrejkovič, katolík (zať stoličného sudcu Stephana slobodného pána Sandora de Szlavnicza), tak ako jeho predkovia v roku 1683, mal politicky bližšie k austroslavizmu, už ako študent prispieval na Maticu Slovenskú až do jej zrušenia v roku 1875.
Zdroje: Mária Anna Turba ;