Paolus Ondrejkovics-Sandor de Szlavnicza ( Pavel Ondrejkovič )

,, Et si omnes ego non ".

 

najstarší syn narodený meste Trenčín v jednej z najváženejších a najstarších rodín na území nášho štátu, otec dôstojník z povolania kpt. tank. Aladár II. Ondrejkovič Sandor de Slavnica, referent tankového vojska, pobočník veliteľa tankového vojska 4. vojenskej oblasti v Bratislave pplk. tank. Jána Malára, matka Alžbeta Ondrejkovičová rodená Ličková, úradníčka. Počas jeho predškolských rokov sa rodičia často sťahovali. Otec organizoval a priamo zavádzal  motorizáciu v dovtedy hipomobilnej čs. armáde v posádkach Dašice, Dvur Králové, Přelouč, Jaroměř,

p  e  v  n  o  s  ť     J  o  z  e  f  o  v ,  vľavo boli dôstojnícke byty bez ústreného kúrenia, v pivnici boli pre tieto byty sklady dreva a uhlia, Vysoké Mýto, Mikulov a Sereď.

Československí dôstojníci českej národnosti v danej dobe mali s motorizáciou armády málo skúseností. Ich väčšina sedem rokov  v čase protektorátu neslúžila v armáde a stratila schopnosť sa  prispôsobiť súdobým nárokom na ozbrojené sily.

Vojenský sanitný automobil Škoda 256 a trofejný automobil Opel Blitz cisterna československej armády v roku 1949.

Povolanci obyčajne nevedeli jazdiť ani na bicykli, motorové vozidlá nepoznali. Kpt. tank. Aladár Ondrejkovič vyškolil ním vybratých najschopnejších vojakov v riadení a obsluhe automobilov, samohybných diel a tankov.

Otec autora kpt. tank. A. Ondrejkovič mal priame skúsenosti v obsluhe a riadení ľahkých tankov Praga Lt 38 Slovenskej armády z rokov 1939-1944. Československá armáda prevzala 30 týchto bojových vozidiel po roku 1945 do výzbroje. Až do roku 1969 jeden z nich stál pred budovou VŠJŽ - Vojenskej školy Jána Žižku z Trocnova (FTVŠ UK Lafrankoni) v Bratislave.

Títo následne ako inštruktori viedli vodičský a odborný výcvik vojakov, rotmajstrov a dôstojníkov pod jeho dohľadom. Kapitán Ondrejkovič po ním zavedenej  motorizácii útvaru bol následne prevelovaný k ďalšiemu útvaru s obdobnými úlohami.

Otec ho už ako troj-štvorročného brával na služobné cesty na MNO do Prahy a závodov Praga, kde preberal pre svoje jednotky nové vojenské nákladné automobily Praga RN.

Na snímke vojenský nákladný automobil Praga RN a dopravné lietadlo Aero C3A/Siebel 204D. Autor si pripomína nočné jazdy vojenských kolón Praga RN z Prahy, ktoré ako štvorročný s otcom absolvoval a vojenské stajne plné chlpatých koní v posádkach Jozefov Mikulov.  Armádny autopark v tom čase pozostával z vozidiel rôzneho pôvodu. Autor si pamätá na Jeep a obojživelný VW Kdf  s ktorým sa nemohli vyškriabať z vody na strmý breh rieky, na

Dodge, ktorý mal na prednej kapote ešte stále nastriekanú veľkú bielu hviezdu. Z nákladných vozidiel si zreteľne pamätá Pragy RN Tatry 128. Z uniforiem vojska toho času si pamätá na britský beattledress, ktorý otec príležitostne nosil, tmavozelenú rovnošatu s červenými rajtkami s bielou kožou a neskoršiu štandartnú uniformu so zelenými rajtkami a výložkami ruského typu. U vojakov si pamätá na ich klátivé postavy neochotne vykonávajuce vojenskú službu a ich plátenné uniformy rôznych farieb, pravdepodobne nemeckého pôvodu. Pamätá si na uniformy vzor 21 vojakov základnej služby ženijného pluku v Seredi, na trojpodlažné dôstojnícke domy a kasárne pri Váhu v  drevených barakoch, na cvičné brodenie roty vojakov cez Váh, keď najmenšieho vojačika unášal prúd rieky. Zreteľne si spomína na neútulné ubikácie dôstojníckych rodín v pevnosti Jozefov na obrovskom, tmavom,  studenom dvore. V Jaroměři to bolo o niečo lepšie. V Mikulove boli dôstojnícke byty v nových domoch na kopci a objekty kasární s vojenskými stajňami za alejou vysokých topoľov. Pamätá si na zdobené zlaté šnúry službu konajúceho dôstojníka kasární a zhoršujúcu sa situáciu v Mikulove, keď otec nosil domov denne zo služby okrem svojej pištole jazdeckú karabínu Mosin-Nagant vz.38. Z obrnenej techniky si pamätá na britský tank Cromwell a nemecké  samohybné delo Hetzer. Z lietadiel si pamätá na Me 109 (raz pristálo na dnešnom nám. Slobody v Bratislave) a Arado (bolo vystavené vedľa parašutistickej veže v parku dnešného prezidentského paláca v Bratislave). Nezabudol na nezdravú rivalitu charakteristickú pre povojnovú čs.armádu medzi staršími predvojnovými dôstojníkmi bez bojových skúseností, veteránmi zahraničnej armády na Západe, príslušníkmi Armádneho zboru v  ZSSR, slovenskými dôstojníkmi s bojovými skúsenosťami na Východnom fronte a v SNP, práporčíkmi z predvojnového obdobia bez bojových skúseností povýšenými po 1945 do dôstojníckych hodností, príslušníkmi tzv.vládneho vojska z protektorátu, bývalými partizánmi a robotníckymi veliteľmi končiac. Tieto vzťahy sa prenášali priamo do ich rodín a šírili ďalej prostredníctvom ich manželiek. Zo zahmlených spomienok sa mu vynárajú aj ojedinelé svetlé okamihy, ako sú spomienky na Špindleruv Mlýn, kde bol z rodičmi vo vojenskom rekreačnom zariadení pred rokom 1948, tamojšie hry zo Svetlankou, dcérkou generála Jaroslava Dočkala a poručíka Sovietskej armády Maje Afanasijevovej.

Armádny generál Ludvik Svoboda (autor s ním prišiel do styku v roku 1962 vo vojenskom zdravotnom zariadení Vojenská dětská zotavovna Vidnava v čase keď ešte pracoval vo Vojenskom historickom ústave), prezident Československej socialistickej republiky a generálporučík Jaroslav Dočkal.

Dunajská štrková pláž Lido v Petržalke okolo roku 1966. Na snímke na ľavom brehu oproti sú sklady plavebnej spoločnosti Československá plavba dunajská, národný podnik (ČSPD n.p.), ktorá bola až do roku 1993 existenčne závislá od poprúdnej prepravy oceľe, ktorú nakupoval prezident firiem Thyssen Steel of Canada a Belfield Investments pán Alexander Kerney, manžel (od jeho nákupov bolo závislé zásobovanie čs. obyvateľstva importovaným tovarom z devízových oblastí) Lady Gizelle Kerney rod. Ondrejkovič z Toronta v Kanade (sesternice pplk. tank v. v.  Aladára II. Ondrejkoviča) v Československej republike.

Plavecké tréningy v staručkom krytom bazéne, bratislavskom  Groslingu, kde boli jeho trénermi židovsky ortodoxne veriaci a vzácny človek Karol Grossman a slávny plavecký rekordman, učastník olympijských hier v Melbourne Vladimír Skovajsa. Autora do športového klubu Slávia Bratislava priviedla jeho sestra Tanja, dorastenecká majsterka republiky v plávaní.  Naopak autor priviedol do klubu spolužiakov Mariána Benkoviča a Vladimíra Millera (jeho matka pani redaktorka Viera Millerová (rod. Čáslavská 1942-1943 tajomníčka Ministerstva hospodárstva SR) jej druhý manžel bol prezident ČSSR Dr. Gustáv Husák). Pani redaktorka Millerová neskôr Husáková pracovala v redakcii denníka Pravda a na ulici Čs. armády vo vtedajšom Slovenskom vydavateľstve politickej literatúry. Jej riaditeľka bola Irena Blühová, manželka (vyštudovala avangardnú Bauhaus v Dessau) Imra Weinera-Kráľa a švagriná . Hlav. radcu MV Dr. Viktora Pavellu (svedka autorovho otca  na svadbe v r. 1944) spolužiačka autorovej starej matky a zakladateľka slovenskej reportážnej fotografie. V 1939-1945 sa ukrývala so sestrou u svojho švagra Dr. Pavellu na Mýtnej 49 v Bratislave. Autor ako spolužiak ich syna mal občas možnosť z vnútra pozorovať ľavicové intelektuálne prostredie slovenskej elity DAV a pána Jozefa Millera a pani Viery Millerovej. Ich spôsob myslenia  a rodinné prostredie boli úplne iné ako v z najvyšších slovenských katolíckych kruhov pochádzajúcich patriachálnych notárskych rodin Ondrejkovič a obzvlášť Turba. Snáď boli trochu bližšie spôsobu myslenia rodinám autorovej  matky Ličko, Stiglitz a Büchler.

Pamätá sa na nedostatok základných potravín v Čechách a na Morave. Potraviny, odev a obuv boli na lístky. To však neznamenalo, že ich občan musel obdržať. Lepšia situácia ohľadne potravín bola v tom čase v Bratislave. Autor ako dieťa a jeho sestra trávili pravidelne približne dva mesiace v roku aj u svojich starých rodičov v Bratislave.

(Začali tu základnú školskú dochádzku v ZŠ na Slovanskej ulici, na rohu mal trafiku vojnový invalid, známe slovenské stíhacie eso). Autor trafiku navštívili s otcom. Pán pilot Pavel Zeleňák sa pozdravil s jeho otcom, vyhrnul si nohavicu a ukázal im prestrelenú nohu s vystrelenou časťou lýtka. Po trafike mal rozvesené fotografie z leteckého fotoguľometu. Podľa neho za každé zostrelené lietadlo letci dostávali tak vysoké finančné odmeny, že si mohli kúpiť auto. Autor chodieval so svojou starou matkou do Starej tržnice na nákupy. V budove tržnice a jej priľahlej podzemnej časti bolo na predaj dostatok domácich potravín o ktorých kvalite a sortimente sa nám dnes ani nesníva (je však nutné brať do úvahy sezónnosť a trvanlivosť toho ktorého tovaru).

Autorov starý otec správca učiteľ Štefan II. Ondrejkovič na dôchodku si pred rokmi vzal úver v banke na zakúpenie vinohradu na Kolibe. Na sezónne práce si najímal robotníkov. Neriešiteľným problémom preň bolo, že ho štát nútil odovzdávať za stanovenú cenu určité množstvo hrozna. Za túto cenu náklady  prekročili príjem z vinohradu, úver však splácal v pôvodnej výške a v stanovenej lehote. Preto napriek vyššiemu penzijnému veku musel pracovať aj ako účtovník. T.j. vtedajší štát sa nechal nemorálne a nelogicky od starého človeka finančne dotovať.

V dnešnej dobe, autorovi ani neodpovedala príslušná Správa katastra na jeho viackrát opakovanú žiadosť vydať doklad o vlastníctve predmetného vinohradu v Bratislave na Kolibe v danej dobe.

V roku 1953, keď náležite vycvičili a zorganizovali čs.armádu sa stali dôstojníci okrem robotníckych veliteľov a časti príslušníkov bývalého Armádneho zboru v ZSSR pre režim nepohodlnými. Štátne orgány vyhodili z armády a sčasti uväznili zostávajúcich dôstojníkov.  (Predvojnoví dôstojníci a rotmajstri väčšinou medzičasom odišli do riadneho vojenského dôchodku). Dôstojníci zo Západného odboja boli už vyhodení z armády a vo väzení. Otec bol vo vojenskom väzení na prelome rokov 1950-1951 a následne

v uhoľnej bani na Kladne - Důl čs.armády - prezident Eduard Beneš. V bani ho navštívil jeho švagor novinár a diplomat Andrej Vrbacký.

Práve vyfáral, keď ho uvidel čierneho od uhoľného prachu sa švagor rozplakal. Po prepustení otec dostal rozkaz vykonávať vojenskú službu v  pôvodnom zadelení pre  nedostatok dôstojníkov jeho špecializácie v armáde.

Minister obrany ČSR JUDr. Alexej Čepička nariadil v roku 1952 zriadiť pri veliteľstve vojenského okruhu v Trenčíne funkciu sovietskeho vojenského poradcu. MNO na tento účel vyhliadlo súkromný majetok, vilu s priľahlymi stavbami na

Štefánikovej 33 v Trenčíne. V tejto vile manželkinej rodiny mal však trvalé bydlisko kpt. aut. Aladár II. Ondejkovič s rodinou a preto prekážkou jej skonfiškovania Ministerstvom obrany ČSR bol práve jeho predpis MNO A XIV. Začiatkom roku 1953 na intervenciu MNO v Prahe vykonali orgány SNB domovú prehliadku na adrese Trenčín, Štefanikova 33, (9) t.j. v tejto vile bolo nájdené veľké množstvo zásob liehovín, cenností a ďalšieho tovaru. Osoby, ktoré tovar ukryli sa  ako v rokoch vojny pokúsili skrývať za vojenskú osobu, ktorá nepodlieha civilnej legislatíve t.j. za kapitána aut. Aladára II. Ondrejkoviča. Vypovedali, že tovar, zásoby a cennosti prináležia aj kpt. aut. Aladárovi II. Ondrejkovičovi a jeho manželke. Skutočnosťou bolo, že vo vile mala Alžbeta, manželka kpt. Ondrejkoviča dedičský podiel. Prístup k nemu však nemala, slúžila k tomu neoprávnená manipulácia s identitou jej rodiny za účelom majetkového prospechu. To bolo v Trenčíne verejným tajomstvom. Orgány činné v trestnom konaní vypočúvali vo veci kpt. aut. Aladára Ondrejkoviča s manželkou, čím poškodili jeho meno v armáde. Bolo verejným tajomstvo, že osoba P.S., ktorá bola jednou z hlavných aktérov škandálu sa ukryla do psychiatrickej liečebne na radu svojich príbuzných z radov najprominentnejších a najagresívnejších kruhov komunistickej strany a ŠtB tých čias. Za tohto stavu vyhodilo MNO kpt. aut. Aladára II. Ondrejkoviča z armády a jeho rodinu s tromi malými deťmi s manželkou Alžbetou v siedmom mesiaci tehotenstva z bytu na ulicu na Štedrý deň 24.12.1953. Bolo predsa potrebné niekoho podhodiť verejnosti.

Npor. pion. Ľudovít Hrušovský slúžil v československej armáde spolu s por. jazd. Aladárom II. Ondrejkovičom v r.1936 v Jozefove. Spolu slúžili aj v Rýchlej divízii Slovenskej armády na Severnom Kaukaze v rokoch 1942-1943.

V roku 1953 spolu slúžili u 64. Ženijného pluku v Seredi kpt. aut. Aladár II. Ondrejkovič pplk. žen. Ľudovít Hrušovský.

V rokoch 1951-1953 bola zriadená pri 64. Ženijnom pluku Škola pre dôstojníkov v zálohe (ŠDZ) ženijného vojska, ktorá sem bola premiestnená zo Ženijného učilišťa (ŽU) z Litoměříc. Veliteľom školy bol pplk. žen. Ľudovít Hrušovský. Po ich prepustení po roku 1954 z armády sa ich rodiny stretávali.

Prichýlil ich starý otec autora správca učiteľ v. v. Štefan II. Ondrejkovič v Bratislave. Aby toho nebolo dosť, štátne orgány rozdelili jeho štvorizbový byt a ponechali im len jednu izbu. To priamo zapríčinilo smrť starého otca Štefana II. Ondrejkoviča. Osobou, ktorá obsadila druhú časť bytu na adrese Čs.armády 46, (kúpelňu a dve izby) bol vtedajší pracovník Čs. rozhlasu Eugen F. Otec autora mal ako vyhodený dôstojník problémy si nájsť prácu. Až do roku 1965 pracoval ako robotník v automobilovej opravovni n.p. Tatra Regena. Nevedel vyživiť rodinu a k hanbe pre štát (verejnosť poznala jeho osobu a rodinný pôvod) predával na ulici noviny Večerník. Občas ho spoznali jeho bývalí vojaci a krajania, boli z jeho vtedajšej situácie pohoršení a dali svoj postoj na vedomie aj štátnym orgánom. Ich pohoršenie musel znášať aj Jozef Lenárt, ktorému to bolo mimoriadne nepríjemné. Jeho manželka bývalá vdova, jej nebohý manžel  bojovník v SNP Alexander Makarenko, ktorému rodina Aladára II.  Ondrejkoviča dala zamestnanie v Baťovanoch a nezištne mu pomohla vo vojnových rokoch (vládne orgány a vedenie KSČ boli oboznámení aj o tom, že vtedajší npor. aut. v zál. Aladár II. Ondrejkovič začiatkom roku 1945 pomohol okrem židovských rodín z Trenčína aj 86 občanom Ćiernej Lehoty zaisťených v základnej škole v Trenčíne na základe stanného práva tak, že boli prepustení, hrozilo im zastrelenie). Matka autora za tejto situácie ochorela na TBC. On a jeho traja súrodenci boli až do zlepšenia jej zdravotného stavu umiestnení v rôznych detských zariadeniach po celom štáte.  Vojenská dětská ozdravovna Vidnava  na Severnej Morave bola miestom, kde bol Pavel, predtým Weidenau, Ost.-Schl. Fursterbischofliches Knabenkonvikt. Keď poľavil tlak na osobu otca a jeho rodinu od najprimitívnejších kruhov KSS a ŠtB mu bolo umožnené sa zamestnať na podradnom mieste v Univerzitnej knižnici. Podpriemerne platené miesto bezpečnostného technika v KÚNZ mohol zastávať až po roku 1968.

Autor ako sedemnásťročný so spolužiakom pracoval v bratislavskom prístave na oprave parného remorkéra ČSPD Orava. Po strednej oprave s väšinou posádky zloženej z rumunských zamestnancov ČSPD n.p. koncom zimy 1964 nasadla Orava pri obrate s poprúdnym závesom na Dolný Dunaj pod mostom ČA na plytčinu. Vlečné člny jej narazili do rotkasňe a poškodili hnaciu hriadeľ. Oprava bola vyhodnotená ako neekonomická a remorkér bol vyradený. Na snímke svojho času nielen najsilnejší, ale aj najelegantnejší kataraktný parný bočnokolesový remorkér Orava nad prístavom Komárno pri protiprúdnej plavbe pri jednej zo svojich posledných mála plavieb do Bratislavy z Dolného Dunaja.

Sokolovňa  v Bratislave v roku 1966, vedľa sestra spolužiaka autora zo ZDŠ slečna Dagmar Benkovičová (San Francisco).

Neskoré roky 1950te New York: v smere hodinových ručičiek sprava, Allen Ginsberg, Gregory Corso (v čiapke), maliar Larry Rivers, Jack Kerouac a hudobník David Amram. I keď to mnohí už, alebo dokonca ešte nevieme, podstatne našu generáciu v Bratislave ovplyvnili.

Československé nákladné člny ČSPD 10 025 a ČSPD 01 005 vykladajú v septembri 1966 v rumunskom prístave Galati stavebnú oceľ zo železáren Třinec. Traktory s vlečkami ju prevážajú do skladu a na nakládku na námornú loď Novaja Kachovka do prístavu vykládky ktorý určil majiteľ tovaru Alexander Kerney, prezident Thyssen Steel Caribean.

Na povolávací rozkaz Pavel O. dňa 8.októbra 1966 nastúpil z dolnodunajského rumunského prístavu Galati k výkonu ZVS u 62.automobilovému práporu do 3.roty v Ostrove nad Ohří (VÚ 4404) č. voj. zn. 213????, (veliteľ práporu bol pplk Drexler, veliteľ PŠ npor Randuška, veliteľ 3.roty kpt Krejza, náč.štábu práporu jeho najlepší strelec mjr Karel Randák). Prápor podliehal 20. Motostreleckej divízii Karlovy Vary.

Pri príležitosti vojenskej prísahy ho navštívili v Ostrove n/Ohří teta jeho matky Alžbety pani Marta Hladká rod. Rais a svetoznáma fotografka pani Irena Blühová (Weinerová),  v roku 1939 majiteľka známeho ľavicového kníhkupectva na Mariánskej 8 v Bratislave.

Absolventka avantgardnej európskej kozmopolitnej umeleckej školy Bauhuas v Dessau, odbor fotografia a typografia, bývalá majiteľka vydavateľstva Irena Blühová. Bola priateľkou s Považskej Bystrice starej matky autora Júlie Ličkovej rod. Stiglitz a švagrinou Dr. Viktora Pavellu Hlavného radcu MV, svedka pri sobáši autorových rodičov na jar 1944.

Vojenské vozidlá VÚ 4404 GAZ 69A a Praga V3S po vyhlásení nočného poplachu pri cvičení v lesoch v okolí Mariánskych Lázní. 

Aj v autoparku v Ostrove nad Ohří vždy doplna natankované vozidlá Tatra T 111C od 62.automobilového práporu zásobovali PHM 20.  Motostreleckú divíziu Karlovy Vary. Valníky Tatra T 111 s vlekom odstavené v autoparku mali pre divíziu naloženú delostreleckú muníciu. Keď ich autor skúšal za autoparkom boli aj v teréne stabilé a plavné. Ich výkonný 12 valcový motor Tatra V910 bol vynikajúci. Jazda s nimi bola v teréne aj na ceste veľmi príjemná, napriek tomu, že volant išiel ťažko a oprava prípadného defektu pneumatík a ich prezúvanie 2x za rok bolo veľmi namáhavé. Madým vojakom ZVS, šoférom ktorí mali pridelené Tatry 111 narástli po roku ramená na rozdiel od tých, ktorí mali pridelené Pragy V3S, alebo T 805. Napriek tomu všetci vojaci autopráporu chceli jazdiť na Tatre T 111.  

Obrnené transportéry OT-64 SKOT od 20. Motostreleckej divízie Karlovy Vary sa zúčastňovali týždenných spoločných cvičení vrátane zimných s automobilným práporom VÚ 4404 Ostrov nad Ohří. Prvý krát sa prišli predstaviť do kasární v Ostrove nad Ohří na jeseň roku 1966 ako doprovod najmodernejšieho vyprosťovacieho vozidla Tatra 138 AV 8, ktorý u útvaru ostal natrvalo. Dojem urobili na všetkých vojakov a dôstojníkov 62.automobilového práporu modernosťou, dodnes neprekonanou eleganciou, praktickosťou a svojim V motorom (vzduchom chladený, 180 PS, osemválec Tatra T-928-14S). Po roku 1993 došlo k ich vyraďovaniu a odpredaju zahraničným a domácim záujemcom za zlomok ich hodnoty, p.p. ich šrotovaniu napriek tomu, že neboli ani čiastočne vyčerpané možnosti na ich modernizáciu za stavu, keď aj náklady na ich opravy sú v porovnaní s konkurenciou minimálne.

Vyprosťovacie vozidlo Tatra T 138 AV 8 (s obdobným motorom T- 928) ziskalo uznanie vojakov 62.automobilového práporu vrátane autora modernosťou, eleganciou, kvalitou dielenského spracovania a pohodlnosťou. V roku 1966 boli občania čs. štátu oveľa náročnejší na kvalitu strojárenských výrobkov značky Made in Czechoslovakia ako dnes CZECH MADE, alebo Made in Slovakia. Pokladali za samozrejmosť, že predstavovala svetovú špičku.  

62. Automobilový prápor absolvoval v rámci 20. Motostreleckej divízie vo výcvikovom priestore Československej armády Doupov 2x ročne veľké vojenské cvičenie v súčinnosti s jej tankami T54A.

Uložená NZ technika 20. Motostreleckej divízie v Karlových Varoch (obrnené transportéry OT-64 SKOT, terénne nákladné automobily Praga V3S, ťahač Tatra T 141 a tank T54 A), t.j. ktorá sa v stanovenej dobe v prevádzke pravidelne striedala u jej vojenských útvarov.

Divízne automobilové a tankové opraváreňské dielňe Podbořany. Autor sem bol odvelený na tri mesiace do kurzu špecialistov, bol ubytovaný v budove tretej a piatej školnej tankovej roty. Na snímke sú tieto dielňe v oveľa horšom stave, ako boli v lete 1967.

Autor, československý vojak ZVS sa na jar 1967 zastavil na výstavisku v Plzni keď bol služobne vyslaný z VÚ 4404 Ostrov nad Ohří do Vojenskej nemocnice v Plzni na kontrolu u zubára. 

Kasárne 251. pluku PVOS VÚ 5100 Vysoké Mýto, kde bol autor 16.02.1968 prevelený od 62.automobilového práporu v Ostrove nad Ohří k 2. palebnej batérii.

Od 9. do 27. apríla 1968 boli nájdení mŕtvi štyria dôstojníci českslovenskej Štátnej bezpečnosti ŠtB - pplk. Bedřich Pokorný mal podrezané hrdlo (o.i. organizátor Akcie D Dôstojníci prebiehajúcej do roku 1953),  MUDr. Josef Sommer prestrelenú hlavu, pplk. Jiří Počepický bol najdený obesený v lese a JUDr. Josef Břešťanský, ktorý sa zaoberal rehabilitáciami na Najvyššom súde bol 2. apríla 1968 bezpečnostnými orgánmi najdený pri obci Babice obesený.

Praha 8.augusta 1968. Autor, vojak čs. armády pozorne sledoval priebeh štátnej návštevy prezidenta SFRJ v ČSSR, nakoľko pokladal prvého tajomníka KSČ Alexandra Dubčeka za človeka slušného, ale nerozhodného. To sa o prezidentovi Juhoslávie ako bol Josip Broz Tito určite povedať nedalo. Maršál Tito veľký bojovník, skúsený a obratný politik však za československých priateľov rozhodnúť nemohol.

Najvyššie veďenie Československa (prezident ČSSR generál Ludvík Svoboda, prvý tajomník KSČ Alexander Dubček) a Rumunska (prezident a prvý tajomník KSR Nicolae Ceauşescu) - dvoch detí Trianonu Praha 15 August 1968. Bolo ich odhodlanie spoločne čeliť situácii dostatočné ? Rumunska určite.

Veliteľstvo a štáb 251. protiletadlového pluku Vysoké Mýto VÚ 5100 dnes po 44 rokoch. Autor, vojak počas ZVS v roku 1968 podpísal dokument 2000 slov a bol zástupcom vojakov základnej vojenskej služby v krízovom výbore 251.protilietadlového pluku  -  VÚ 5100 Vysoké Mýto.

P V O S   V y s o k é   M ý t o    po   21.auguste 1968.  Skoro ráno 22.augusta 1968 sa 24. tankový pluk 2.poľskej armády interventov presúva s tankami T 55A cez Litomyšl s bojovým rozkazom za účelom zablokovať v kasárňach československý 251. protilietadlový delostrelecký pluk PVOS Vysoké Mýto - nadriadené veliteľstvo 82. protilietadlová brigáda v Jaroměři 4. armáda SVO.

Karlovy Vary, Dvory 21.augusta 1968. Most cez rieku Ohře sa prelomil pod tankom T 55 A intervenčnej sovietskej armády.

Radar SON 9A (Станция Орудийной Наводки СОН-9A). Jeho predná náprava fungovala ako pantograf. Ťahali ich valníky Tatra T 111. Strelecký rádiolokátor s dosahom 80 km na obrazovke ktorého v auguste 1968 autor pozoroval lietadlá interventov pohybujúce sa vo vzdušnom priestore Československej republiky.

Dňa 21. augusta 1969 boli proti demonštrantom proti Sovietskej okupácii nasadené najmodernejšie obrnené vozidlá OT-64 SKOT Sboru Národnej Bezpečnosti.

Dňa 21.08.1969 bol autor uväznený v súvislosti s demonštráciami proti pobytu okupačných vojsk ZSSR v Československej republike. Vzhľadom na vysoký počet uväznených osôb na tento účel vyčlenil vtedajší štát budovu VŠJŽ - Vojenskej školy Jána Žižku z Trocnova. (FTVŠ UK Lafrankoni). Proti demonštrantom zasahovali obrnené transportéry OT-64 SKOT aj v Bratislave.

V zamestnaní mu rok 1968-69 nebol  pripomínaný z toho dôvodu, že mnohí ortodoxní komunisti z jeho podniku sa nesprávali podľa stanov KSS, po vstupe vojsk prevrátili opäť kabát, mali starosti sa udržať na svojich miestach. Treba dodať, že sa im to s určitými rošádami skoro všetkým podarilo. Orgány ŠtB na autora nezabudli a  každý rok pred 21 augustom ho predvolávali na vypočutie až do r.1976, ale nemalo to význam, autor sa nenechal zatiahnuť do komunikácie. Opakoval, že nevie o čo sa jedná. Autor bol vylúčený orgánmi štátu z možnosti študovať na vysokej škole. Zamestnávateľ a priami nadriadení mali výhrady k jeho štúdiu na strednej škole popri zamestnaní, študoval ju napriek odporu zamestnávateľa. (Nadriadený Milan N. mu opakoval: syn buržoázneho dôstojníka nemôže študovať ani na strednej škole). Autor sa napriek tomu pokúsil opakovane o prijatie na Právnicku fakultu UK v rokoch 1973 a 1974. Skúšobná komisia na fakulte mu otvorene povedala, jeho na Právo neprijme napriek tomu, že jeho rodina bola spoluzakladateľom Právnickej fakulty UK v Bratislave. (Dr. Martin Mičura minister pre správu Slovenska a president Najvyššieho súdu).

 

Neskôr autorovi predseda  ZV KSS Jozef Danáš otvorene povedal, že ak požiada o členstvo v KSS, obmedzenia platné pre jeho osobu z dôvodu  rodinného pôvodu prestanú platiť. Autor sa tváril, že neporozumel. V nasledujúcich rokoch bol obchádzaný vo funkčnom povyšovaní a následnom navyšovaní mzdy. Do funkcie bol menovaný až potom, keď ju iní nechceli vykonávať na predmetnom pracovnom poste pre jeho finančnú nevýhodnosť. Nadriadení mu naoko dobromyseľne radili, aby sa oženil aj v záujme kariéry, nemal chuť na to, mal vlastnú skúsenosť, ako režim vydieral čestných mužov, tlačil na nich aj prostredníctvom zhoršovania životných podmienok im ako deťom a jeho matke, spolu s cieľeným vytláčaním celej rodiny na perifériu spoločnosti.

Zamestnávateľovi ČSPD n .p. to nebránilo využívať autorove zlepšovacie návrhy bez patričného materiálneho a morálneho ocenenia. Po zmene režimu v roku 1989 bol istú dobu za svoju prácu slušne morálne a finančne ohodnocovaný. Skutočnosťou je ale, že mu bolo vyhrážané určitými osobami, že ak im autorova matka neodpredá svoje podiely nehnuteľností v Trenčíne, vybavia mu prepustenie z práce u jeho zamestnávateľa. ,, Et si omnes ego non ".

DNL 2000 Kysuca ČSPD s nalodeným autorom pri protiprúdnej plavbe plnou silou na strednom toku Dunaja. Do roku 1993 predstavovala preprava ferromateriálov dlhodobo okolo 70% celkovej poprúdnej nakládky ČSPD n. p. z prístavov  Bratislava a Komárno.

Obraz aj v horúcom lete studených kataraktov na rieke Dunaj  -  Železná brána  -  Iron Gate  namaľoval Ladislaus barón Mednyánszky koncom 19.storočia. O viac ako 65 rokov neskôr sa cez tieto nebezpečné miesta prvý krát v roku 1965 a potom pravideľne loďami dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n. p. plavil autor, jeho príbuzný.

Válcovny trub a Železárny Třinec n. p., kde na obchodnom odbore pracoval pán ing. Jiří Kloudy. Autorovi uviedol v čase keď bol obchodným riaditeľom SPaP a.s., že meno pána Alexandra Kerney je mu známe z obchodných zmlúv uzavretých na nákup oceľe ktorú vyrábali železiarne Třinec a ktorú mu dodávali prostredníctvom československej dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n.p.

V roku 1906 previezli telesné pozostatky sedmohradského kniežaťa Emericha Thököly z Izmiru v Osmanskej ríši do Kežmarku a v roku 1909 uložili do mauzólea, prístavby Nového evanjelickeho kostola. Medzi rokmi 1982-1990 autor mauzóleum príbuzného Anny Sandor de Szlavnicza, matky svojho starého otca Štefana II. Ondrejkoviča viac krát navštívil. Pri tej príležitosti si vždy pripomenul aj priateľa jeho rodiny Okresného náčelníka v Kežmarku Dr. Alexa Lutšeka, švagra generála M. R. Štefánika.

Autor nalodený na DNL Kysuca, plavba proti prúdu. Náklady na poprúdne prepravovanú tonu na rieke Dunaj československou plavebnou firmou ČSPD n.p. predstavovali menej ako 50% nákladov na protiprúdne prepravovanú tonu. Poprúdna preprava tovarov z prístavov Bratislava a Komárno sa podielala do roku 1993 najmenej 50% na celkovom kladnom hospodárskom výsledku firmy ČSPD n.p.

Časť poprúdnej prepravy tvorili ingoty z metalurgického kombinátu VSŽ Košice n. p. do železiarní  Sartrid Smederovo  valcované na linke "Coneco" ktorú dodal do Košíc manžel Lady Gizelle Kerney rod. Ondrejkovič pán Alexander Kerney (Kornhauzer). Dodal potom, keď železiarne VSŽ nakúpili obdobnú linku od sovietskej štátnej firmy "Azovstal" ktorú neboli schopné uviesť do prevádzky. Skončila v šrote. Za účelom prekládky valcovacej linky "Azovstal "bol zakúpený a postavený firmou ČSPD n.p. 500 tonový žeriav s nábrežnou hranou v južnom bazéne bratislavského Zimného prístavu. Dlhé roky stál nečinne v prístave (po roku 1993 zošrotovaný). Najmenej 50% bývalých zamestnancov dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n.p. vďačí manželom Alexadrovi a Gizelle Kerney (sesternici otca autora pplk. tank. v. v. Aladára II. Ondrejkoviča) za to, že až do roku 1993 mali síce náročnú, ale zaujímavú prácu za ktorú poberali nadpriemernú mzdu. Časť zamestnancov VSŽ n.p. (USS Steel) im za to vďačí aj dnes. Snáď si to dnes už uvedomujú.

Autor viac krát v medzi rokmi 1994-1998 navštívil Štátny archív vo Veľkej Bytči za účelom štúdia rodinných dokladov. Prostredie zámku napriek už zjavne potrebným opravám mu bolo blízke.

Vnuk pána pplk. tank v. v. Aladára II. Ondrejkoviča je Michal Ondrejkovič. V rokoch 1998 - 2005 sa venoval športu judo. Bol členom klubu Slávia STU v Bratislave, v ktorom sa v sezóne 2003/2004 stal majstrom Slovenska v 1. lige Slovenského zväzu judo.

Vysvetlivky : VI. sektor V  - StB  (zatýkali skupiny 3. oddelenia V. sektoru, odovzdávali  zatknutých  príslušníkom VI. sektoru – sektoru vyšetrovania, ktorého povesť je aj dnes strašná). sektor VI. A - k 15. októbru 1951 náčelník správy vyšetrovania MV ČSR veliteľ - mjr. Bohumil Doubek a jeho zástupca Vladimír Kohoutek ;  V roku 1956 prezentoval umiernenejší postoj k riešeniu politických konfliktov iba Antonín Zápotocký ;  por. pech. Jaroslav Dočkal 1936-1937 štúdium Vojenská akadémia Hranice, 1937 veliteľ čaty cyklistického práporu 3 v Leviciach a Topolčanoch z jazdeckej brigády 3, Rýchlej divízie 3 v ktorých bol zaradený aj Dragúnsky pluk 11 kde slúžil aj autorov otec ppor. jazd. Aladár Ondrejkovič ; ing. arch. Stefan Androvič bol synom Štefana Androviča, brata plk. pech. Alojza Androviča ;

Poznámky: Dňa 17.novembra 2013 Karel knieža Schwarzenberg sa pri rozhovore v Bratislave autorovi zdôveril, že má obraz jeho príbuzného slávneho jazdca Mórica grófa Sandora de Szlavnicza. Autor sa pri príležitosti 20 výročia prehradenia Dunaja na ktorom pracoval za ČSPD n.p. zúčastnil prednášky v Univerzitnej knižnici. Medzi pozvanými bola aj známa herečka Eva Kristínová (dcéra slávneho brigádneho generála Jozefa M. Kristína) narodená v Trenčíne. Keď sa jej autor predstavil, že je Pavel Ondrejkovič povedala iba - viem. ; V Seredi u ženijného pluku slúžil v roku 1939 aj rtk. pech. František Zuzák 2. stotina: určený stotiny I. práporu prešieho pluku 4 máj 1939 ;

Tatra T-928-14

 

Zdroje: Lady Gizelle Kerney ; Marta Hladká ; Literární listy ; ing. Jiří Kloudy ;

♫ Hugues-Aufray-Santiano-(1967) ;  

 

 

Tanja, Pavel

1947 Trenčín Brat

Pavel O.

Dôstojnícky dom

Janské Lázně 950

Vladimír Skovajsa

Karlovy Vary

Armáda

Arm.Vidnava 1962

Bývalý chlapčenský seminár

Zotavovna Vidnava

ČSPD Škola

Ondrejk.1967

pluk PVOS V.Mýto

prof.Kopeček

SVŠ Vazovova č.2

ČSPD stretanie

OL.Družba Kysuca

Zad.kotva Kysuca

Vzadu veža vodojemu

Port Vukovar 1977

Ešte bol mier

Závod Baťa Borovo

Pred búrkou

Kysuca Juhoslávia

ČSPD DNL Kysuca

 Spomienky na Vukovar-Borovo

Baťa Borovo Vily

Dnes úplne rozstrieľaný

Hotel Baťa Borovo

Baťa hotel Borovo

Jacob ben Ze'ev

13

Bývalý Důl čs. armády na Kladne dnes. Otec autora kpt. aut. Aladár II. Ondrejkovič bol vo Vojenskej väznici Hradec Králové na prelome rokov 1950-1951 a následne  v uhoľnej bani na Kladne - Důl čs.armády - prezident Eduard Beneš.

Organizátor aj Akcie "D" - Dôstojníci št. kpt. Bedřich Pokorný tretí zľava, riadiaci dôstojník agenta Valérija Vilinského, ktorý bol nasaďený proti DS. Proti podpredsedovi Zboru povereníkov Rudolfovi Fraštackému a jeho skupine (Alexander Kornhauzer, kpt. pech. Anton Žúbor, policajný trestný sudca Dr. Aladár I. Ondrejkovič, Gizela Ondrejkovičová, Juraj Fuchs atď.) Vilinský pôsobil bez výsledkov. Na snímke prvý zľava Klement Gotwald a po jeho pravici minister vútra Václav Nosek.   

Budovy ubikácií rôt v kasárňach 64.Ženijného pluku v Seredi kde slúžil kpt. aut. Aladár Ondejkovič v roku 1953 vo funkcii autonáčelníka pluku. 

Hotel Tatra (dnes Elizabeth) v Trenčíne. Tu boli v roku 1953 vystavení na pranieri manželia pani Valéria Stiglitz a Jozef Čevela (sestra autorovej starej matky a jej manžel). Výstavy sa museli zúčastniť všetci obyvatelia Trenčína (vedľa hotela je trenčianske múzeum, bývalý župný dom s erbom rodu Sandor de Szlavnicza na priečelí). Vyvolalo to spolu s následným trestným súdnym procesom nezákonné konanie úradov aj voči autorovému starému otcovi správcovi učiteľovi v v. Štefanovi II. Ondrejkovičovi (akcia B - Byty) v Bratislave s následkom jeho smrti, aj keď on manželov Čevela  vôbec nepoznal (na panoráme vedľa hotela Elizabeth je župný palác, kde sídlila rodina jeho Urodzenej pani matky Anny Sandor de Szlavnicza). 

Najstarší krytý bazén Grossling v Bratislave kam chodil autor trénovať v plaveckom oddielu t.j. Slávia do svojich pätnástich rokov. Jeho trénerom bol slávny Vlado Skovajsa, rodák zo Zlatých Moraviec, kde bol do roku septembra 1938 Okresným náčelníkom Dr. Aladár Ondrejkovič, príbuzný bývalého ministra (1922-1924) pre správu Slovenska a prezidenta Najvyššieho súdu Dr. Martina Mičuru (1939-1945). Po príchode prvého slovenského župana Dr. Martina Mičuru do Zlatých Moraviec (1919-1920) sa stala otázka výstavby novej budovy gymnázia jeho iniciatívou aktuálna. Do mesta prišiel v tom čase aj nový správca gymnázia, neskôr riaditeľ Dr. František Skovajsa, podieľal sa na urýchlení stavby jeho priestorov. Správca učiteľ Ľudovej a Učňovskej školy v Lednických Roviach, neskôr v Trebaticiach správca Ľudovej školy a aj zakladateľ a správca učiteľ tamojšej Ľudovej hospodárskej školy bol Štefan Ondrejkovič, autorov starý otec. 

Strážky, kaštieľ rodu Mednyánszky, príbuzného s autorovou rodinou po Anne Sandor de Szlavnicza, matke jeho starého otca správcu učiteľa v. v. Štefana II. Ondrejkoviča. 

Pečať Obvodného notára Michaela Ondrejkoviča.

Parná osobná loď ČSPD s/s Bratislava na ktorej bol autor nalodený v roku 1965 dva letné mesiace pri plavbách do Budapešti. Po vyradení z prevádzky a odpredaní Cestovnej kancelárii Javorina bola zakotvená pri nábreží oproti Interhotelu Devín a slúžila ako botel. Podľahla v máji 1975 požiaru so smrteľnými následkami pre asi 14 ubytovaných hosťov okrem personálu. 

Aj v roku 1966 sa vo VÚ  4404 Ostrov nad Ohří vymieňala slama vo vojenských slamníkoch tak isto ako na tomto snímku z r.1936. Bývalými majiteľmi panstva Starý Bzenec na ktorom sídlil tento Vojenský útvar v r.1936 boli v minulosti príbuzní autorovho otca okolo roku 1520 npr. Michael Podmanický, okolo r.1526 Ambrózius Sarkány, okolo r. 1545 Ferencz Nyáry a okolo r. 1588 Barbora Révay.  Rabbi David Oppenheim was the first chief rabbi of Moravia, and later chief rabbi of Bohemia and finally of Prague, where he died in 1734. Na panstve Starý Bzenec sídlilo aj širšie príbuzenstvo autorovej matky (npr. Henrich Büchler) až do r.1943.

Základná vojenská služba, jej výkon autorom v rokoch 1966-1968. Kasárne, kláštor - Ostrov nad Ohří boli v zlom stavebno-technickom stave. Snímka pred ubikáciami 3.roty automobilového práporu VÚ  4404. Na snímke so služobnými šnúrami dozorný 3.roty s pomocníkom. 

Vyprosťovacie vozidlo Tatra T 138 AV 8 ziskalo uznanie vojakov 62.automobilového práporu vrátane autora modernosťou, eleganciou, kvalitou dielenského spracovania a pohodlnosťou. V roku 1966 boli češi aj slováci oveľa náročnejší na kvalitu strojárenských výrobkov značky Made in Czechoslovakia ako dnes CZECH MADE, alebo Made in Slovakia. Pokladali za samozrejmosť, že predstavovala svetovú špičku. Nepredpokladali, že nastane postupný pokles úrovňe strojáreňskej výroby v ich krajine od roku 1966 do roku 1989,  ktorý sa po roku 1989 zrýchli až do súčasnosti. 

24. tankový pluk intervenčnej poľskej 2.armády v Litomyšli dňa 22.08.1968 (podielal sa na blokovaní 251. protilietadlového pluku PVOS VÚ 5100 Vysoké Mýto s jeho aj tankom nebezpečnými protilietadlovými 85 mm kanónmi).

Autor bol od roku 1970 vlastník červeného osobného vozidla Škoda Š 100. Občania si mohli kúpiť osobné automobily iba na poradovník po dlhodobej vinkulácii vysokej sumy v prospech Mototechny n.p. v Štátnej sporiteľni. Majitelia devízového účtu, tak npr. ako autor ktorý ho mal z ušetrených diét keď pracoval na plavidlách ČSPD n.p. si mohli motorové vozidlá zakúpiť aj v P.Z.O. Tuzex. V roku 1974 vypukol u jeho zamestnávateľa škandál, tuzexové poukážky za ušetrené diéty si za nich čerpali po určitej transakcii stranícki funkcionári a pracovníci ŠtB p.p. ich rodinní príslušníci. V zahraničí nepracovali. Autor sa o týchto zvrátených konaniach dozvedel náhodne v meste, čerpali ich aj za jeho osobu. Vypočul si jedovatý komentár, keď boli jeho nároky zo škrípajúcim zubami vrátené na učet v devízovej účtárni ČSPD. n. p. Vec pomáhala zatušovať na Okresnom súde Bratislava I. osoba, ktorá pracovala do roku 1945 na ÚHÚ.

Slabšou stránkou vozidla Škoda Š 100 bol termostat, rozdelovač a rozvodová reťaz. Cena náhradných dielov bola síce nízka, ale úroveň zamestnancov autoservisov tiež.              

Poznámky: 652. (390.) Maximilián Büchler ; Trenčiansky stoličný sudca Dominus Illustrissimus Stephanus Sandor de Szlavnicza ; Veliteľ V. zboru v Trenčíne a neskorší predseda protektorátnej vlády divízny generál Alois Eliáš býval od 25.11.1935 do 25.09.1938 v Trenčíne na Kukučínovej 3 v privátnom dome rodiny Júlie Ličkovej rod. Stiglitz, autorovej starej matky ; Alexander Büchler, or Büchler Sándor (September 24, 1869, Fülek (Fiľakovo), Kingdom of Hungary – July 1944, Auschwitz) was a Hungarian rabbi and educator. He is a son of the Talmudist rabbi Phineas Büchler of Móor. He was educated at the gymnasium in Székesfehérvár and at the university and the seminary of Budapest; he received the degree of Ph.D. in 1893, and was ordained as rabbi in 1895. In 1897 he was called to Keszthely ; Od 1936 bol Bedřich Pokorný zaradený ako zpravodajský dôstojník na PAÚ (Predsunutá agentúrna ústredňa) v Michalovciach. V 1938 bol pridelený ako vedúci na PAÚ „Rudolf“ v Košiciach so zameraním proti Maďarsku a od októbra 1938 do marca 1939 pôsobil v PAÚ Prešov, kde plnil úlohy aj pre prešovského Okresného náčelníka Dr. Aladára I. Ondrejkoviča ; 

Zdroje:  Marta Hladká ; Irena Blühová ; Antonín Zápotocký 1953 ; p. Elenka Žúborová rod. Fraštacká 1998 ; Juraj Fuchs ; Alexander Bachnár Rudolf  II. Slánský 

 

 

Aktualizované: 18.08.2018