Najškandalóznejší súdny proces na Slovensku v roku 1953

Jedným z najznámejších a najškandálnejších súdnych procesov trenčianskych súdov bol  trestnoprávny proces č.k. 2 T 399/53 bývalého Ľudového súdu v Trenčíne proti manželom Valérii Čevelovej rodenej Stiglitz a Jozefovi Čevelovi v roku 1953.

    Za 1/12 domu s.č. 372  na Štefanikovej 9 v Trenčíne sa rozhodli jednostranne nájomcovia a (alebo len ?) spoluvlastníci zaplatiť spoluvlastníčke nájomné 2290 Euro ročne (za rok 2008), ktoré zatiaľ neobdržala.  Nehnuteľnosti majú v nájme podľa znalca ing. Juraja Šinku firmy Client  &  Partner Business Development s.r.o., Toner recycling service s.r.o. a spol. Gaben s.r.o. Okrem toho  firmy používajú pre svoje motorové vozidlá ako parkovisko jej 1/12 z celkovej výmery pozemkov 1574 m2 (okrem zastavanej a zatrávnenej plochy). (Nájomné je údajne v predmetnej lokalite v Trenčíne o 100% vyššie). Od  jej neznámych  nájomcov  nedostáva žiadne nájomné ani za 1/12 z garáží.

(V Trenčíne tomto dome na ul. gen. M.R. Štefánika 9, predtým 33,  bol od začiatku januára 1944 npor. Aladár Ondrejkovič policajne prihlásený a chránil tým celú rodinu manželky pred deportáciou do koncentračného tábora a zabavením majetku na základe rasových dôvodov. Chránil ju aj opakovanými intervenciami u svojich známych a príbuzných (npr. Dr. Viktor Pavella, JUDr. Valentini, Dr. Anton Neumann, Dr. Karol Reindl, Dr. Martin Mičura, Dr. Aladár Ondrejkovič, Štefan Turba, pplk. Alojz Androvič, Štefan Balazsovics, brat Tibor atď)  v Bratislave počas vojnových rokov. Chránil ich aj registráciou na živnostenský list  (liehoviny a víno) na svoje meno na žiadosť manželkinej rodiny. Napriek tomu, že od mobilizácie slúžil ako dôstojník z povolania v iných posádkových mestách, od súdneho procesu s manželmi Čevelovými v roku 1953 mu to veľmi poškodilo. Pre zmenu teraz potreboval s manželkou a deťmi aby mu jej rodina pomoc vrátila (rodina manželky mu nepomohla, vyhýbala sa mu, nakoľko viacerí jej členovia získali medzičasom vysoké pozície v KSČ a on im už nemal čo poskytnúť). V roku 1953 boli manželia Čeveloví verejne vystavení v hoteli Tatra v Trenčíne s vecami, ktoré sa našli pri domovej prehliadke vily na adrese Trenčín Štefanikova 9.  (33). Žiaci všetkých škôl aj zamestnanci  závodov a organizácii v Trenčíne sa museli povinne zúčastniť na tejto výstave. Súdom vyvolaná davová psychóza bola veľmi negatívna. Diváci verejne na obžalovaných ziapali a pľuli  i keď  poznali ich, ako aj   rodinu pani Čevelovej pôvodom z Trenčína. Vedeli, že pán Jozef Čevela nepodnikal s liehovinami, že tieto  liehoviny, suroviny na ich výrobu a zariadenie na ich výrobu nemôžu byť jeho vlastníctvom. Vedeli, že pán Čevela má nemajetnú švagrinú Júliu Ličkovú (Juli) rod. Stiglitz, ktorá nemala nikdy žiadny majetok (jej veno prevzali súrodenci a švagor), ale pochádza zo sestrou Valériou Čevelovou zo zámožnej a za života ich rodičov váženej rodiny Stiglitz a Buchler ktorá vyrábala liehoviny, likéry, ovocné šťavy a bukusy. Mali aj brata Pavla S. Neskôr s liehovinami podnikal vo svojom 50% podiele na rozhodovaní proti rodičom (fy Herbária Stiglitz) na prenajatých nehnuteľnostiam od rodiny. Zisk firmy Herbária sa delil v pomere 50% Bartolomej (Bernard, Bernad, Bartalam) Stiglitz a  Sarlota Stiglitz (Sali, Charlote) rod. Büchler a 50% syn Pavol S. V prípade odúmrtia jednoho z rodičov prechádzala jeho čiastka a konateľské právomoci na pozostalého rodiča (aj dnes je na rodinu Stiglitz v pozemkovej knihe zapísaných v Trenčianskom kraji najmenej 2000 ha pôdy). 

Súd porušil všetko čo sa dalo porušiť. Porušil tiež zákony prijaté po roku 1948. Aj najväčší laik vo veci práva vie, že mŕtvemu nemožno nič zobrať (o.i. Slovenské občianske právo od roku 1950 bolo zjednotené s právom platným v Čechách a na Morave a svojvolné ujatie sa dedičstva bolo považované za trestný čin).

Podľa firemného registra z Trenčína a Považskej Bystrice sa súd v Trenčíne vydal aj touto cestou. Vo firemnom registri boli stále registrované firmy na meno už od r. 1936 nebohého otca Bartolomeja Stiglitza (Barthalam) a čiastočne aj na nebohú matku sestier Júlie Ličkovej a Valérie Čevelovej Sarlotu Stiglitz (Sali) rod. Büchler. Tieto firmy boli registrované na podnikanie  o.i. v obore liehovín, bukusov a surovín na ich výrobu a nebola splnená zákonná povinnosť hlásiť súdu (obchodnému registru) ich úmrtie.   Okrem toho syn Pavol S. do smrti svojej matky  a následného dedičského konania (vyhlásenie za mŕtvu dňa 13.01.1948) nemohol disponovať ani s 50% zisku firmy Herbária a  nemohol sám rozhodovať ako jej konateľ. Napriek tomu tak konal.  

V priebehu súdneho konania  č.k. 2 T 399/53 bývalého Ľudového súdu v Trenčíne vyšli najavo  viaceré tieto porušenia zákonov súdnymi osobami z Trenčína v minulosti  a ktoré boli naďalej činné v súdnictve.  Súd obišiel aj Uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k. U  155/47/5  zo dňa 13.janára 1948.

Súdny proces tvrdo postihol nielen obžalovaných, ale aj rodinu, ktorá sa v očiach súdnej moci previnila  tým, že bola s nimi príbuzensky spojená a nebola v minulosti dedičsky vyporiadaná. Nemala majetok, ale mala štyri maloleté deti a  vedela ktoré cennosti z držania manželov Čevelových chýbajú (npr. aj cennosti a iný majetok Sarloty Stiglitz (Sali, Charlotte) rod. Büchler) a nie sú v zozname zabavených vecí. Preto bolo v očiach  súdnej a štátnej moci nutné voči nim dlhodobo zakročovať najtvrdšie možným spôsobom tak, aby sa nemohli a hlavne neopovážili nikdy ozvať. Následky a hlavne postoje aj súčasnej súdnej moci v Trenčíne z tohoto dlhodobého prenasledovania rodiny autora pretrvávajú do dnešnej doby.  

Niektorí štátni úradníci sa ani dnes nerozpakujú opakovať invektívy voči najbližšej rodine autora. Npr.  bývalí pracovníci bezpečnosti, teraz úradníci v Štátnom archíve na Drotárskej v Bratislave. Určite na to mali aj svoj osobný hmatateľný dôvod. 

Účelové rozhodnutie súdov zašlo ďaleko. V rozsudku označili majetok manželov Čevelových za majetok splunadobudnutý i keď dôkazy v súdnom spise poukazovali na to, že sa jedná o koakvizíciu t.j. majetkové spoločenstvo manželov.

Staviteľ Jozef Čevela bol odsúdený na 13 rokov odňatia slobody a o.i. prepadnutie celého majetku v prospech štátu. Pani Valéria s vážnym onkologickým ochorením bola odsúdená na zhabanie celého svojho hnuteľného a nehnuteľného majetku vrátane majetku zdedeného. Bol jej zhabaný aj majetok ktorý jej v skutočnosti nepatril o čom hovorila v daných rokoch celá verejnosť na Slovensku.  Koncom päťdesiatych rokov autora ako malé dieťa  vystavoval na pranieri  prominentný Ján Dianovský, politicky  exponovaný  riaditeľ dvoch škôl na Vazovovej ulici v Bratislave. Súdruh riaditeľ  Dianovský  verejne  vrieskal všetkým na jeho príkaz v telocvični zhromaždeným žiakom školy, že majetok v Trenčíne patril aj Júlii Stiglitz a jej dcéra matka autora, otec autora, dokonca aj autor ako dieťa sú nepriatelia robotníckej triedy z radov veľkoburžoázie, ktorí patria do pracovných táborov. Jeho obzvláť odsúdenia hodné vystúpenie zastrašilo celú školu vrátane nervovo labilnejších pedagógov.  (Autor  nechápe  prečo nepripomenul aj jeho pôvod v šľachtickom rode Sandor, alebo na to zabudol ?). Toto reval ako  prokurátor Jozef Urválek v procese s Miladou Horákovou aj keď veľmi dobre vedel, že stará matka autora bola chudobná, dobrá, citlivá a voči ľudom jeho razenia úplne bezbranná žena. Autor sa domnieva, že s tohoto vystúpenia musel mať aj osobný prospech. Nie všetci pedagógovia školy na Vazovovej ul. mali takéto názory. Proti svojmu nadriadenému Dianovskému sa snažil autora, svojho žiaka chrániť  Vážený pán Ján  Šlahor, jeho triedny učiteľ. Snažili sa mu pomôcť aj jeho učiteľky matematiky, dejepisu a zemepisu. Obľúbený bol aj u učiteľky slovenského jazyka.

S obdobným pripomienkami a komentármi k jeho osobe a rodine sa stretol autor aj vo svojom zamestnaní od svojho  nadriadeného o.i. člena Ľudových milícií. Autor sa neskôr od tretích osôb dozvedel neoverené, že s kádrovým profilom otca jeho nadriadeného to nebolo slávne pre jeho činnosť v HG do roku 1945. Nadriadený autora aj preto musel vedieť, že skutočnosť je iná nakoľko jeho matka bola z Trenčína oboznámená  s vecou.

Názor autora na príčiny nedostatkov v súčasnom súdnictve na Slovensku a spôsobe ich riešenia. Autor nie je kvalifikovaným právnikom, ale mal v rodine generácie právnikov, vysokých štátnych úradníkov a Obvodných notárov ktorí storočia riadili štát a boli vzorom svojimi morálnymi vlastnosťami.

Príčiny:

a.Kádrové. Väčšina sudcov ostala vo funkciách aj po roku 1945. I keď sa možno priamo nepodieľali na závažných prehmatoch v rokoch 1939-45, sa ich však často týkala činnosť ich príbuzných, ktorí tak  konali. To bolo  vážnym defektom pre výkon sudcovského povolania, keď neberieme do úvahy ich voči verejnosti pravdepodobné nepriateľské názory. Žiaľ úmyselná nedôslednosť a z nej vyplývajúce nedostatky sa opakovali po roku 1989.  Okrem toho s týchto dôvodov boli súdne osoby ľahko vydierateľné. Ich Uznesenia a Rozsudky sa nedajú iným spôsobom vysvetliť.  Autor sa domnieva, že dostačujúcim dôkazom je napríklad Uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k. U  155/47/5 zo dňa 13.janára 1948, ktoré rozhodla sudca  Dr. Ružena Martiny-Brtková napriek tomu, že vedela o okolnostiach ktoré uvádza vo svojom Uznesení,  že nie sú pravdivé a poškodia práva tretích osôb. Podľa názoru autora práve takto zmanipulované Uznesenie zainteresovaným osobám pomohlo vyhnúť sa trestnoprávnemu konaniu ktorého sa dopustili za účelom majetkového prospechu. (Istý Brtko z Trenčína bol odsúdený Národným súdom za účasť na deportáciách slovenských občanov po auguste roku 1944. Otec autora zo svojou tehotnou manželkou ho stretli začiatkom roku 1945 v Bratislave. Brtko ho s výsmechom oslovil  - vy slovenskí dôstojníci ste už takí maličkí. Otec mu však tvrdo odpovedal - vyznamenali ste sa, deportovali ste starú matku mojej manželky. Brtko vtedy už zbabelo odpovedal - jej zámožná rodina ju nemala ukryť u jej nemajetnej dcéry Júlie, ktorá bola  podozrivá, že ju ukrýva  ). 

    V súčasnosti dlhodobo neplatia vôbec žiadne nájomné nájomcovia a spoluvlastníci  vlastníčke za podiel 1/12 domu s.č. 1453 a 1/12 s.č. 1473, 1/12 garáží, skladu a 1/12 pozemkov na Hodžovej 1 a 1/12 na Rázusovej 4 v Trenčíne. Tu v dome na Hodžovej 1 a Rázusovej 4 v  dome svojej rodiny pod Národnou správou sa ukrývala v byte u svojej dcéry Júlie (Juli) Ličkovej Sarlota (Charlotte, Sali) Stiglirz  rod. Büchler.  Koncom októbra roku 1944 bola odvlečená z tohoto bytu príslušníkmi HG a deportovaná do sústreďovacieho tábora v Seredi a odtiaľ do koncentračného tábora Oświęcim z ktorého sa už nevrátila.

    (Okná dvojizbového bytu jej dcéry na prízemí vľavo, kde bývala s tromi zo štyroch svojich detí)  Po roku 1945 pri súdnom procese v Trenčíne proti osobám zúčastneným na deportácii slovenských občanov do koncentračných táborov sa oboril sudca na Júliu Ličkovú rodenú Stiglitz najvulgárnejším spôsobom s tým, že svojej matke už nepomôže, je zbytočne citlivá  a prečo vypovedá proti nim. Za zamyslenie stojí prečo si voči bratovi Júlie Ličkovej rod. Stiglitz toto  nedovolil, pred ním ako pes vrtel chvostom.

To bol typický vzorec správania takýchto sudcov. Keď videli peniaze ožili a keď zacítili moc sklopili uši, nadštandartne boli k nej ústretoví a vynahradili si svoju zle maskovanú agresivitu na nevinných osobách od ktorých im nič nehrozilo. 

Komu to dnes niečo pripomína ?

Sudcovia a tzv. Ľudová prokuratúra v trestnoprávnom konaní a rozsudku sp.zn. 2 T 399/53 v roku 1953 proti manželom Jozefovi a Valérii Čevela r. Stiglitz zmanipulovali celú skutkovú podstatu tejto kauzy. Súdne osoby bývalého Ľudového súdu a prokuratúry nasmerovali ťažisko súdneho proces tak, aby sa meritum veci neprejednávalo a rozsudok  preto postihol aj osoby, ktoré boli  aj dlhšie predmetným súdom diskriminované  (npr. Júlia Ličková (Juli) rod. Stiglitz a jej deti) a skutočnými ťažiskovými aktérmi prípadu vo svojich právach poškodzované. Bratancom Júlie Ličkovej r. Stiglitz, Valérie Čevelovej r. Stiglitz a Pavla S. (ukryl sa do psychiatrickej liečebne) bol vtedajší minister spravodlivosti JUDr. Štefan  Rais. Tieto okolnosti  dlhšiu dobu vyvolávali v Trenčíne značné verejné pohoršenie. V danej dobe bol Trenčín malé mesto, zo všetkými s tým spojenými okolnosťami. Trenčania sa vzájomne poznali a vedeli o sebe vlastne všetko. ♫ Ďáblovy námluvy

 b.Odborné a systémové.

Problémové bolo zavedenie npr. inštitútu tzv. ľudového prokuratúra.

 Dlhodobo nedostáva žiadne nájomné vlastníčka 1/12 domu s.č. 191 a pozemku na Pribinovej 16 v Trenčíne. V dome je o.i. 12 bytov. Všetky sú obsadené.

 Dlhodobo nedostáva žiadne nájomné vlastníčka 1/12 pozemku a garáží na Hodžovej 11 v Trenčíne. Nedostáva žiadne nájomné ani za svoj podiel 4,75/137 v tomto dome s.č. 1478.

 Rozsudkom sp.zn. 6C 42/2004 Okresného súdu Trenčín a potvrdeného Krajským súdom Trenčín bol zamietnutý návrh o.i. na vydanie kópií nájomných zmlúv (spoluvlastníci a správcovia predmetných nehnuteľností jej ich odmietajú predložiť na podpis) na predmetné nehnuteľnosti od spoluvlastníkov. Navrhovateľka, dôchodkyňa musela zaplatiť súdne trovy. 

 

absolvoval gymnázium Ľudovíta Štúra v Trenčíne. (*1909 +1975). Otec Bernard Reisz *1870 Očová, matka Karolina Buchler *08.08.1872 Považská Bystrica. Manželka JUDr. Eva Raisová Baxová. V rokoch 1939-45 o.i. redaktor vysielania Rádio Moskva pre Československo. Mimo iné cestoval po vojenských zajateckých táboroch v ZSSR za účelom náboru prislušníkov Slovenských a Maďarských (bývalých čs. občanov) ozbrojených síl do 1.Čs.armádneho zboru. Situácia zajatcov v táboroch bola veľmi ťažká. Napríklad nebohý plukovník v.v. Gajdoš autorovi povedal, že Dr. Štefan Rais mu dal kúsok slaniny, z ktorej ako vyhladovaný skoro zomrel. Podľa výpovede príslušníkov armádneho zboru, ak hodlali zajatci prežiť, prihlásili sa do zboru. Dr. Rais bol v roku 1945 prednosta politického odboru  kancelárie prezidenta ČSR Dr. E. Beneša. Podľa svedectva bývalého redaktora denníka Práca  ktorým bol Alexander Bachnár autorovi, mu o roky neskôr vypovedal už ako  smrteľne chorý, že sa dozvedel až o týždeň o zatknutí v Bratislave a zavlečení presidenta Najvyššieho súdu Dr. Martina Mičuru do ZSSR v lete 1945 orgánmi KGB  tohoto štátu. Dr. Štefan Rais bol zať vysokého funkcionára v Čs.politike, ktorým bol predseda Ústavného súdu a primátor hlavného mesta Prahy Dr. Karel Baxa,  obhajca v politických procesoch s hnutím Omladina za Rakúsko - Uhorska.  Dr. Karel Baxa bol synovec slávneho českého básnika a novinára, ktorým bol Karel Havlíček Borovský. Jeho manželka Amélie Jurkovićová bola dcérou známeho advokáta z chorvátskeho mesta Opatija. Ich jediná dcéra je JUDr. Eva Raisová rodená Baxová. Dr. Štefan Rais sa nepostaral o požiadanie o navrátenie Dr. Martina Mičuru prostredníctvom prezidentskej kancelárie.  Argumenty o neochote vládnych orgánov ZSSR vrátiť prominetné osoby sa nezakladajú na pravde. Dôkazom je samotná výpoveď  a vydanie prominentov. Jeden z nich bol npr. generál Jozef Turanec, ktorý oznámil, že pri jeho vydávaní do ČSR na neho kričal z okna väzenia Dr. Martin Mičura ,, tu sme !  ". Ďalším, ktorého vydala vláda ZSSR bol aj bývalý minister obrany generál Ferdinand Čatloš. Dr. Martin Mičura president Najvyššieho súdu, podpredseda štátnej rady, dlhoročný predseda politickej strany Čs.strana Lidová na Slovensku bol dôverným priateľom prvého prezidenta Čs.republiky T.G.Masaryka a celej jeho rodiny. O nepriateľstve Dr. Štefana Raisa voči Čs.strane Lidovej a rodine prvého prezidenta ČSR T. G. Masaryka  a jeho nevraživosti  voči nej svedčia jeho  prejavy a celá politická činnosť. Dr. Rais bol minister spravodlivosti  v rokoch 1950-53.

Jeho Ctihodnosť Dr. Karel Baxa, primátor Hlavného mesta Prahy dňa 9.decembra 1920 sobášil novomanželov, ktorými boli Vážený pán Dr. Henri  Revilliod (*1873 †1956), švajčiarsky štátny občan a Milostivá slečna Olga Masaryková (*25.05.1891 Praha †12.09.1978 Beaconsfield,  England), dcéra prvého presidenta ČSR. 

 

je súdny spor sp. zn. 00000/1991 veľmi sporadicky pojednávaný Okresným súdom Zvonodrozdovo.  Ako jeden z reštitučných sporov podľa zákona č. 87/1991 Zb.z. prebiehal spočiatku nezaujímavo, keď opomenieme skutočnosť, že viacerí z navrhovateľov nedostatočne doložili a formulovali svoje žiadosti voči povinnej osobe, vtedy ministerstvu obrany ČSFR.

Už v tejto fáze prišlo k veľkým problémom. Správa katastra niektorým z oprávnených osôb opakovane odmietala  pod rôznými zámienkami vydať doklady (aj dnes oznamuje npr. že zamestnanec ktorý má dovolenku ich má doma, alebo ich má niekde zamknuté) potrebné k žiadosti o vydanie nehnuteľností. (Pani riaditeľka PhDr. - -, jedna z nádejných reštituentiek sa im vyhrážala : o žiadne doklady sa nezaujímajte mám na Správe katastra známych, ktori Vám zabránia sa dostať k dokladom)

Dve z oprávnených osôb boli preto nútené na nátlak súhlasiť s tým, aby aj ich zastupoval advokát ktorého vybrali tí z nich, ku ktorým nemali žiadnu dôveru. Tieto osoby vykonali všetky úkony ktorými poverili advokáta aj samostatne. Napriek tomu, že nemali tieto dve osoby žiaden prístup k dokladom, ako úplní laici formulovali svoje žiadosti podľa reštitučného zákona č. 87/91 Zb.z.  povinným osobám o vydanie právne bez chyby na základe dokladov z archívu v inom meste.

Už tu nastal veľký problém medzi nádejnými reštituentmi. Jedna oprávnená osoba verejne vykričala  potencionálnej reštituentke s najšpicatejším lakťami (PhDr. - - bývalým nomenklatúrnym kádrom mestského výboru komunistickej strany, býv. riaditeľkou ústavu (odvolanou zamestancami) a súdnou znalkyňou, ktorá sa bežne vyhrážala osobám, že keď jej nepredajú nehnuteľnosti za ňou určenú cenu ich nechá zbaviť svojprávnosti za pomoci svojich známych sudcov z Okresného súdu Zvonodrozdovo)  skutočnosť, že ich spoločným advokátom nebolo podané o vydanie nehnuteľností pre všetky oprávnené osoby a  niektoré pozemky boli vynechané. Situácia bola škandalózna. Údajne vážené vysokoškolsky vzdelané osoby vykrikovali na seba na ulici, vzájomne sa obviňovali z podvodu a dožadovali sa pomoci od osôb, ktoré od začiatku hodlali z reštiutúcie manipuláciami vynechať.

Nebolo pre nich inej pomoci, ako požiadať aby sa mohli pripojiť ich žiadosti o vydanie. Bolo nutné zrušiť pôvodnú zmluvu o vydaní nehnuteľností s povinnou osobou Boulutex a na základe žiadosti outsidera uzatvoriť novú, ktorá obsahovala aj predmetnú veľmi cennú parcelu.

Tým aféra nekončila. Povinná osoba ministerstvo obrany ČSFR už v tejto fáze odmietlo vydať nehnuteľnosti, okrem iného toho z toho dôvodu, že len dve oprávnené osoby v zákonnej lehote požiadali o vydanie všetkých nehnuteľností. Jedna z nich svoju žiadosť obmedzila podielovo. 

Spoločný právny zástupca potencionálnych reštituentov požiadal osobu, ktorej syn úspešne sám vybavoval jej žiadosti a bol služobne v zahraničí o jej žiadosť o vydanie nehnuteľností.

Okresný súd Zvonodrozdovo zbrklo už na jednom z prvých pojedávaní rozhodol o vydaní nehnuteľností bez prítomnosti právneho zástupcu odporcu. Argumentami odporcu sa nezaoberal.

Odporca sa odvolal, okrem iného argumentoval tým, že nie všetky oprávnené osoby si v zákonnej lehote uplatnili reštitučný nárok a nie všetok predmetný majetok patril  do spolunadobudnutého majetku. 

Krajský súd v hlavnom meste dal za pravdu odporcovi a rozsudok zrušil. Zároveň predpísal akým spôsobom musí Okresný súd danú kauzu (rozdelenie koakvizície) riešiť. Upozornil aj na nedostatočnú odbornú erudovanosť Okresného súdu Zvonodrozdovo.

Na to ragovali dvaja nadejní 50% podielnici  zrušením plnomocenstva advokátovi a požiadali na súde  svojom mene o vydanie celého majetku.

Neuvedomili si pravdepodobne, ako sa delí koakvizícia podľa Uhorských zákonov. (Obaja boli Češi).

Tieto vyskoškolsky vzdelané osoby naivne opomenuli aj to, že na ich žiadosť o vydanie bola dodatočne použitá žiadosť ich potencionálnej spolureštituentky a jej syna najväčšieho laika v oblasti práva.

Nik zo sudcov Okresného súdu Zvonodrozdovo si po odbornej a osobnostnej stránke s predmetnou kauzou aj vzhľadom na lobystické tlaky nevedel rady.

Na dovŕšenie  jedna osoba z navrhovateľov skúpila podiely už reštituovaného majetku od ostatných osôb. Následne podala žalobu na osobu, korá jej umožnila sa pripojiť k jej žiadosti o vydanie, aby si aj ona mohla uplatniť  reštitúciu na viaceré parcely.  Suma ktorou ju hodlala vyplatiť sa nelíšila od úradného odhadu. (Jej cenové vyjednávanie bolo takého charakteru, že npr. synom podielovej majiteľky nehnuteľností v Zvonodrozdove oznámila, že keď jej ich matka nepredá svoje podiely nehnuteľností im zariadi ich prepustenie zo zamestnania).

Na situáciu reagoval zástupca žalovanej stiahnutím časti svojho Návrhu v prospech ostatných navrhovateľov na Okresnom súde Zvonodrozdovo proti ministerstvu Obrany a zmenou petitu.  Od toho času sa pojednávalo asi dvakrát. Za tejto situácie oznámil na pojednávaní právny zástupca odporcu, že je ochotný vydať nehnuteľnosti. Sudkyňa na poslednom pojednávaní oznámila navrhovateľom, aby sa dohodli medzi sebou. 

Súdne konania  Okresného súdu Zvonodrozdovo 1991-2010

Kopřiva Ladislav (* 28. 6. 1897 Ivanovice na Hané) - český komunistický politik, ministr národní bezpečnosti

Ladislav Kopřiva byl členem KSČ od roku 1921. Za první republiky byl funkcionářem v komunistickém družstevním hnutí. Za nacistické okupace byl vězněn v koncentračním táboře Dachau. Po roce 1945 se stal členem předsednictva ÚV KSČ a do roku 1948 byl předsedou Zemského národního výboru v Čechách.

Roku 1948 mu byla svěřena ve vedoucím orgánu KSČ funkce tajemníka pro kádrové záležitosti. Především zde získané poznatky jej kvalifikovaly k tomu, aby byl v květnu 1950 postaven do čela právě zřízeného ministerstva národní bezpečnosti. Zde se plně podřizoval sovětským poradcům a zvláštní aktivitu projevoval jako člen "Komise K", která rozhodovala při organizování teroru a monstrprocesů o vynášení rozsudků smrti. Spolu s Kopřivou v této zlověstné komisi pracovali náčelník StB Osvald Závodský, ministr spravedlnosti JUDr. Štefan R., náměstek ministra spravedlnosti plk. Dr. Karel Klos a náměstek ministra národní bezpečnosti Karel Šváb. Roku 1952 byl Kopřiva ve své funkci vystřídán Karlem Bacílkem. V dubnu 1963, v době rehabilitací v procesech odsouzených komunistů, byl Kopřiva vyloučen z KSČ.

Počítadlo

webhosting