Ľudový súd, Okresný súd a Krajský súd v Trenčíne v 20. a 21. storočí

Uznesenie sp.zn. M 155/47 z 13.januára 1948 a Rozsudok sp. zn. 2 T 399/53 z roku 1953

Najškandalóznejší trestnoprávny súdny proces na Slovensku v roku 1953.

Jedným z najznámejších a najškandalóznejších trestných procesov trenčianskych súdov od počiatku ich existencie bol  trestnoprávny proces č.k. 2 T 399/53 bývalého Ľudového súdu v Trenčíne proti manželom Valérii Čevelovej rodenej Stiglitz Jozefovi Čevelovi v roku 1953.

Trenčín Štefanikova 9    Za 1/12 domu s.č. 372  na Štefanikovej č.9 v Trenčíne sa rozhodli jednostranne nájomcovia a (alebo len ?) spoluvlastníci  zaplatiť  spoluvlastníčke nájomné 2290 Euro ročne (za rok 2008), ktoré zatiaľ neobdržala.  Nehnuteľnosti majú v nájme podľa znalca ing. Juraja Šinku firmy Client  &  Partner Business Development s.r.o., Toner recycling service s.r.o. a spol. Gaben s.r.o. Okrem toho  firmy používajú pre svoje motorové vozidlá ako parkovisko jej 1/12 z celkovej výmery pozemkov 1574 m2 (okrem zastavanej a zatrávnenej plochy). Nájomné je údajne v predmetnej lokalite v Trenčíne o 100% vyššie. Od  jej neznámych  nájomcov  nedostáva nájomné ani za 1/12 z garáží.

V Trenčíne dome na ulici gen. M.R. Štefánika č.9, predtým č.33  bol (okrem služby v poli) aj od januára 1944 nporAladár Ondrejkovič II  policajne prihlásený a chránil tým celú rodinu manželky pred  deportáciou do koncentračného tábora a zabavením majetku na základe rasových zákonov. Chránil ju aj  intervenciami u svojich známych a príbuzných ktorými boli npr. Hlavný radca MV SR Dr. Viktor Pavella (v jeho byte v Bratislave na Mýtnej 49 sa ukrývala z rasových a politických dôvodov Irena Bluhová, po r.1945 riaditeľka vydavateľstva Pravda, u nej pracovala budúca manželka Dr. Gustáva Husáka Viera Husáková-Millerová-Čáslavská). Ďalšími u ktorých npor. aut. zál. Aladár Ondrejkovič II intervenoval boli: brat jeho matky Márie mešťanosta Bratislavy Štefan Turba,  Dr. Anton Neumann riaditeľ prezidentskej právnej kancelárie, Hlavný radca MV SR Dr. Karol Reindl (manžel sestry jeho otca Štefana),  v r. 1945-53 Hlav. radca Povereníctva vnútra  (05.10.1953  ho nepravdivo napadol  povereník vnútra Jozef Lietavec vo výpovedi o nepriateľskej činnosti býv. predsedu Zboru povereníkov v procese ktorému čelil  Dr. Gustáv Husák), prezident Najvyššieho súdu JUDr. Martin Mičura (príbuzný rodiny Ondrejkovič), Okresný náčelník v Bratislave Dr. Aladár Ondrejkovič I, pplk. Alojz Androvič Hlavný štáb Slovenskej armády, Štefan Balazsovics,  brat Tibor Ondrejkovič prokurista firmy Thonett-Mundus (po r.1945 jej riaditeľ pod názvom Západoslovenské nábytkové závody n. p. Bratislava),  advokát JUDr. Valentini atď.)  v Bratislave počas vojnových rokov.

Chránil ich aj registráciou na živnostenský list  (výroba liehovín a vína) na svoje meno na žiadosť manželkinej rodiny. Napriek tomu, že od r.1945 slúžil ako dôstojník z povolania aj v iných posádkových mestách, od súdneho procesu s manželmi Čevelovými v r.1953 (podnet k nemu dal minister obrany JUDr. Alexej Čepička) mu to veľmi poškodilo. Potrebovali s tehotnou manželkou a tromi malými deťmi (od marca 1954 štyrmi) aby mu jej rodina pomoc opätovala,  ale tá im ani v najmenšom nepomohla. Viacerí jej členovia získali veľmi vysoké pozície v KSČ, na povereníctvach SNR a na ministerstvách v Prahe, on im už nemal čo poskytnúť. V r.1953 boli manželia Jozef Čevela a Valéria Čevelová r. Stiglitz vystavení v hoteli Tatra v Trenčíne medzi  vecami a liehovinami, ktoré sa našli pri domovej prehliadke vily na adrese Trenčín Štefanikova 9 (33), žiaci všetkých škôl aj zamestnanci  firiem a organizácii v Trenčíne sa museli povinne zúčastniť. Ľudovým súdom vyvolaná davová psychóza bola  mimoriadne  negatívna. Diváci na obžalovaných ziapali a pľuli  i keď  poznali ich, aj  rodinu Stiglitz pani Valérie Čevelovej. Vedeli, že pán Jozef Čevela nepodnikal s liehovinami, že tieto  liehoviny, suroviny na ich výrobu a zariadenie na ich výrobu nemôžu byť jeho vlastníctvom. Vedeli, že p. Jozef Čevela má nemajetnú švagrinú hudobnú skladateľku  Júliu Ličkovú (Juli) rod. Stiglitz, ktorá nemá majetok (jej majetok s venom   prevzali jej súrodenci Valéria, Pavol a švagor Jozef Čevela), ale pochádza zo sestrou Valériou Čevelovou  zo zámožnej, za života ich rodičov ešte váženej židovskej rodiny Stiglitz a Büchler ktorá vyrábala liehoviny, dezertné vína, likéry, ovocné šťavy, trieste a bukusy. Júliin brat Pavol bol o 6 rokov mladší. Jeho manželstvo prinieslo jemu a celej rodine veľmi veľké problémy. Rozviedol sa. Neskôr podnikal s rodičmi s liehovinami v 50% podiele na rozhodovaní  a jeho rodičia (fy Herbária Stiglitz)  s 50% podielom na rozhodovaní na prenajatých  nehnuteľnostiam od rodiny. Zisk firmy Herbária sa delil v pomere 50% Bartolomej Stiglitz a  Sarlota Stiglitz (Sali, Charlote) r.Büchler a 50% syn Pavol S. V prípade odúmrtia jednoho z rodičov prechádzala jeho čiastka a konateľské právomoci na pozostalého rodiča (aj dnes je na rodinu Stiglitz v pozemkovej knihe zapísaných v Trenčianskom kraji najmenej 2000 ha pôdy). V Uznesení zo dňa 13. januára 1948 Okresný súd Trenčín č.k. M 155/47 (Vyhlásenie za mŕtvu Sarloty Stiglitz r.Buchler) sa uvádza Sarlota Stiglitzová rod. Büchlerová vydatá za Bernarda Stiglitza (jej manžel sa však volal Bartolomej Stiglitz a bol nebohý už od r.1936) na žiadosť navrhovateľky B.S. Okresný súd Trenčín konaním sp.zn. M 155/47 poškodil  pozostalú  Júliu Ličkovú r.Stiglitz s deťmi. Situácia nastala za stavu keď boli dedičmi 50% podielu na rozhodovaní vo firme ich rodiny a  dedičmi 50% podielu na jej zisku. 

Okresný súd Trenčín a bývalý Ľudový súd v Trenčíne porušili všetko čo sa dalo porušiť. Porušili aj zákony prijaté po r.1948. Aj najväčší laik vo veci práva vie, že mŕtvemu nemožno nič zobrať (Slovenské občianske právo bolo od r.1950 zjednotené s právom platným v Čechách a na Morave a svojvolné sa ujatie dedičstva bolo trestným činom). Rozsudkom sp. zn. 2 T 399/53 o prepadnutí majetku manželov Čevela prepadol aj majetok, ktorý patril v r.1953 stále Bartolomejovi Stiglitzovi a Sarlote Stiglitz r.Büchler.

Podľa firemného registra z Trenčína a Považskej Bystrice sa súd v Trenčíne vydal touto cestou. Vo firemnom registri boli firma Bartalam Stiglitz č.1090/91 registrovaná do 20.mája 1946 na meno od r.1936 nebohého  Bartolomeja Stiglitza a na neho bola registrovaná aj firma č.1220/2 Produktiva Stiglitz a spol. t.j. Ján Ličko ml. (vymazaná až 10.02.1950) a čiastočne aj na nebohú matku  sestier  Júlie Ličkovej a Valérie Čevelovej Sarlotu Stiglitz (Sali) rod. Büchler.  ,,Elza" s.r.o. Firmy boli registrované na podnikanie  o.i. vo výrobe a predaja liehovín, bukusov a surovín na ich výrobu. Nebola splnená zákonná povinnosť hlásiť súdu (obchodnému registru)  úmrtie ich majiteľov.   Okrem toho syn Pavol S. do smrti svojej matky  a následného dedičského konania (vyhlásenie za mŕtvu dňa 13.01.1948) nemohol disponovať ani s 50% zisku firmy Herbária a  nemohol rozhodovať sám ako jej konateľ. Napriek tomu tak konal.  

V priebehu súdneho konania sp.zn. 2 T 399/53 bývalého Ľudového súdu v Trenčíne vyšli najavo  porušenia zákonov súdnymi osobami z Trenčína naďalej činnými v súdnictve.  Ľudový súd Trenčín to ignoroval spolu s  Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. M  155/47  z dňa 13.janára 1948.

Súdny proces tvrdo postihol nielen obžalovaných, ale aj rodinu, ktorá sa v očiach súdnej moci previnila  iba tým, že bola s nimi príbuzensky spojená a nebola dedičsky vyporiadaná. Nemala majetok, ale tri (od marca 1954 štyri) maloleté deti a  vedela ktoré cennosti z držania manželov Čevelových chýbajú (npr. aj šperky, cennosti a iný majetok Sarloty Stiglitz (Sali, Charlotte) rod. Büchler) a nie sú v zozname zabavených vecí. Preto v očiach  súdnej a štátnej moci bolo nutné voči nim dlhodobo zakročovať najtvrdším spôsobom tak, aby sa nemohli a hlavne neopovážili nikdy ozvať. Následky a hlavne postoje súdnej moci v Trenčíne z tohoto dlhodobého prenasledovania rodiny autora pretrvávajú do dnešnej doby.

Niektorí štátni úradníci sa ani dnes nerozpakujú opakovať invektívy voči najbližšej rodine autora. Npr.  bývalí pracovníci bezpečnosti, teraz úradníci v Slovenskom národnom archíve (ohovárali policajného trestného sudcu JUDr. Aladára Ondrejkoviča I) na Drotárskej 42 v Bratislave. Určite na to mali svoj osobný dôvod. 

Vysťahovanie z bytu rodiny (už bývalého dôstojníka z povolania) Aladára Ondrejkoviča II s tromi malými deťmi a manželkou Alžbetou v siedmom mesiaci tehotenstva na ulicu na Štedrý večer 24.12.1953 súvislosti s trestným procesom  sp.zn. 2 T 399/53 bývalého Ľudového súdu v Trenčíne proti Jozefovi Čevelovi a jeho manželke Valérii Čevela r.Stiglitz (rodine jeho manželky Alžbety) a v súvislosti s Akciami D a B (iniciovanými ministrom obrany JUDr. Alexejom Čepičkom). V náväznosti na tento proces bol kpt. aut. Aladár Ondrejkovič vyhodený v Akcii D z armády a keď sa po deložovaní z bytu (v akcii B) prichýlil s rodinou k svojmu otcovi tomuto rozdelili byt (v akcii B - Byty) a celú rodinu nasťahovali do jednej izby s následkom smrti správcu učiteľa v. v. Štefana Ondrejkoviča.  Akciu B - Byty riadila komisia ktorej predsedom bol Jozef Lietavec.    

Účelové rozhodnutie súdov zašlo ďaleko. V rozsudku označili majetok manželov Čevelových za majetok spolunadobudnutý i keď dôkazy v súdnom spise poukazovali na to, že sa jedná o koakvizíciu t.j. majetkové spoločenstvo manželov a majetok zdedený.

Staviteľ Jozef Čevela bol odsúdený na 13 rokov odňatia slobody a o.i. prepadnutie celého majetku v prospech štátu. Pani Valéria s vážnym onkologickým ochorením bola odsúdená na zhabanie celého hnuteľného a nehnuteľného majetku vrátane majetku zdedeného. Bol jej zhabaný aj majetok ktorý jej v skutočnosti nepatril. To si hovorila v daných rokoch celá verejnosť na Slovensku (dokonca ŠtB a štátne úrady tým argumentovali ako dôvodom prenasledovania rodiny Ondrejkovič).  Kapitán aut. Aladár Ondrejkovič bol prepustený zo služby v ČSĽA a potom aj s rodinou  deložovaný z bytu na ulicu. Koncom päťdesiatych rokov autora ako malé dieťa  vystavoval na pranieri Ján Dianovský, politicky exponovaný riaditeľ dvoch škôl na Vazovovej ulici v Bratislave. Súdruh riaditeľ  Dianovský  vrieskal v telocvični na jeho príkaz zhromaždeným všetkým žiakom školy,  že majetok v Trenčíne patril aj Júlii Ličkovej Stiglitz a jej dcéra matka autora, otec autora, dokonca aj autor ako dieťa sú nepriatelia robotníckej triedy z radov veľkoburžoázie, ktorí patria do pracovných táborov a gulagov. Jeho obzvláť agresívne vystúpenie zastrašilo celú školu vrátane nervovo labilnejších pedagógov. Autor  nechápe  prečo nepripomenul  aj jeho pôvod v šľachtickom rode Sandor, alebo zabudol ? Reval ako  prokurátor Jozef Urválek v procese s JUDr. Miladou Horákovou aj keď vedel, že stará matka autora bola nemajetná, dobrá, citlivá a voči kariéristom jeho druhu úplne bezbranná. Autor sa domnieva, že z vystúpenia  mal osobný prospech, nakoľko o tom čo predviedol rozprávali nielen žiaci doma rodičom, ale aj pedagógovia kolegom z iných škôl v Bratislave.  Nie všetci pedagógovia školy na Vazovovej ul. mali takéto názory. Proti nadriadenému Dianovskému sa snažil autora, svojho žiaka chrániť Vážený pán Ján  Šlahor, jeho triedny učiteľ. Snažili sa mu pomôcť aj jeho učiteľky matematiky, dejepisu a zemepisu. Obľúbený bol aj u učiteľky slovenského jazyka.

S obdobným komentármi a postojmi k jeho osobe, celej rodine a k modrej krvi otca sa stretol autor v zamestnaní u ČSPD n.p. od svojho nadriadeného Milana N., člena Ľudových milícií a tajného spolupracovníka StB. Autor sa neskôr od tretích osôb dozvedel, že s kádrovým profilom otca jeho nadriadeného to nebolo slávne pre jeho činnosť v HG do r.1945. Nadriadený autora musel vedieť, že rodina autora bola nezákonne poškodená,  v Trenčíne to bolo verejným tajomstvom a jeho matka bola z Trenčína.

Názor autora na príčiny nedostatkov v súdnictve na Slovensku a na spôsob ich riešenia. Autor nie je právnik, ale mal v rodine generácie právnikov, vysokých štátnych úradníkov a Obvodných notárov ktorí stáročia riadili štát a boli vzorom morálnymi vlastnosťami.

Príčiny:

a.Kádrové. Väčšina sudcov ostala vo funkciách aj po r.1945. I keď sa možno priamo nepodieľali na závažných prehmatoch v r.1939-45, ale sa ich týkala činnosť príbuzných, ktorí tak často konali. To bolo  vážnym defektom pre výkon sudcovského povolania, keď neberieme do úvahy voči verejnosti ich pravdepodobne nepriateľské názory. Naoko neúmyselná nedôslednosť a z nej vyplývajúce nedostatky sa okopírovali po roku 1989.  Okrem toho s týchto dôvodov boli súdne osoby vydierateľné. Ich Uznesenia a Rozsudky sa nedajú inak vysvetliť.  Autor sa oprávnene domnieva, že dostačujúcim dôkazom je napríklad  Uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k.  M  155/47 z dňa 13.janára 1948, ktoré rozhodla sudca  Dr. Ružena Martiny-Brtková napriek tomu, že vedela o odôvodneniach a údajoch ktoré uvádza v Uznesení,  že nie sú pravdivé a závažne poškodia práva  pozostalých  osôb vrátane detí. Podľa názoru autora takto zmanipulované  Uznesenie pomohlo zainteresovaným osobám  vyhnúť sa trestnému stíhaniu pre nezákonné konanie ktorého sa dopustili za účelom majetkového prospechu. (Istý Brtko z Trenčína bol odsúdený Národným súdom za účasť na rasových deportáciách slovenských občanov  po auguste roku 1944. Npor. aut. v zál. Aladár Ondrejkovič II  s manželkou Alžbetou v druhom stave ho stretli začiatkom roku 1945 v Bratislave, kde boli intervenovať v prospech prenasledovanej rodiny a krajanov z Čiernej Lehoty. Brtko ho s výsmechom oslovil  - vy slovenskí dôstojníci ste už takí maličkí. Autorov otec mu tvrdo odpovedal - vyznamenali ste sa, počas našej neprítomnosti v Trenčíne ste deportovali starú matku mojej manželky Sarlotu Stiglitz. Brtko vtedy už zbabelo a zvrátene odpovedal - rodina vašej manželky ju nemala ukryť u jej  nemajetnej dcéry Júlie Ličkovej r.Stiglitz od 29 augusta 1944 podozrivej, že ju ukrýva). 

 Rázusova 4   V súčasnosti dlhodobo neplatia vôbec žiadne nájomné nájomcovia a spoluvlastníci  vlastníčke za podiel 1/12 domu s.č. 1453 a 1/12 s.č. 1473, 1/12 garáží, skladu a 1/12 pozemkov  na Hodžovej 1 a 1/12 na Rázusovej 4 v Trenčíne. Tu v dome na Hodžovej 1 a Rázusovej 4 v  dome svojej rodiny pod Národnou správou sa ukrývala v byte u dcéry Júlie Ličkovej Sarlota Stiglitz rod. Büchler hneď  ako sa táto na  opakovane urgovanú telegrafickú žiadosť súrodencov vrátila posledným vlakom 29.08.1944 (z návštevy tehotnej dcéry Alžbety a zaťa npor. aut. v zálohe Aladára Ondrejkoviča v Tatrách ktorým zabezpečoval ubytovanie švagor generála M. R. Štefánika a priateľ rodiny Ondrejkovič Dr. Alexander  Luštek). Koncom októbra roku 1944 bola odvlečená z tohoto bytu príslušníkmi HG a deportovaná do sústreďovacieho tábora v Seredi a odtiaľ do koncentračného tábora Oświęcim z ktorého sa už nevrátila.

 Rázusova 4   (Okná dvojizbového bytu jej dcéry na prízemí vľavo, kde bývala s tromi zo štyroch svojich detí)  Po roku 1945 pri súdnom procese v Trenčíne proti osobám zúčastneným na deportácii slovenských občanov do koncentračných táborov sa oboril sudca na Júliu Ličkovú rod. Stiglitz najvulgárnejším spôsobom s tým, že matke už nepomôže, je zbytočne citlivá  a prečo vypovedá proti nim. Už od procesu 2T399/53 bolo z Uznesenia M155/47 a Úmrtného listu Sarloty Stiglitz r.Buchler jasné čo ho k tomu viedlo. S tým súvisí, že prečo si voči bratovi Júlie Ličkovej r.Stiglitz nič nedovolil, jemu sa ukláňal až po pás. Z  predmetných dôkazov sa autor oprávnene domnieva, že došlo aj vo veci deportácie Sarloty Stiglitz r.Buchler s následkom smrti k nezákonnej mimosúdnej dohode bez jej dcéry Júlie a vnučky Alžbety tým poškodenými.

To bol vzorec správania takýchto sudcov. Keď videli peniaze ožili a keď zacítili moc sklonili hlavu, nadštandartne boli k nej ústretoví a vynahradili si svoju zle maskovanú  agresivitu  na osobách od ktorých im nič nehrozilo. 

Komu to dnes niečo pripomína ?

Sudcovia a tzv. Ľudová prokuratúra v trestnoprávnom procese a rozsudku č.k. 2 T 399/53 v roku 1953 proti manželom Jozefovi a Valérii Čevela r. Stiglitz zmanipulovali celú skutkovú podstatu kauzy. Súdne osoby bývalého Ľudového súdu, prokuratúry a ŠtB nasmerovali ťažisko súdneho procesu tak, aby sa meritum veci neprejednalo a aby rozsudok  poškodil aj osoby, ktoré boli  Okresným súdom Trenčín diskriminované (npr. hudobná skladateľka Júlia Ličková rod. Stiglitz s deťmi) a ťažiskovými aktérmi prípadu v právach poškodzované. Trenčianskej verejnosti bolo známe aj to, že bratancom Júlie Ličkovej r. Stiglitz, Valérie Čevelovej r. Stiglitz a Pavla S. (ukryl sa do psychiatrickej liečebne) bol minister spravodlivosti JUDr. Štefan  Rais. O autorovom otcovi sa opakovane vyjadril ,,Aladár je dobrý človek, ale nehodí sa pre súčasný režim". Tieto okolnosti  dlhšiu dobu vyvolávali v Trenčíne značné verejné pohoršenie. V danej dobe bol Trenčín malé mesto s tým spojenými okolnosťami.  Trenčania sa poznali a vedeli o sebe všetko. Ďáblovy námluvy. 

V zápisoch Matriky opravených Obvodným úradom Trenčín dňa 6.10.1994 až na žiadosť autora sa uvádza priezvisko vyhlásenej za mŕtvu Sarlota Stigliková rod. Buchlerová a že pozostalý (bola vdova od roku 1936) je Bernard Stiglik. Porušovanie práv tretích osôb v súčinosti súdov, št. úradov a zainteresovaných osôb bol  aj v minulosti protispoločenský rozšírený jav a niektoré verejne činné osoby na tom profitovali. Poškodené osoby boli úradne dohľadané a podrobené dlhodobej osobitnej pozornosti súdov, prokuratúry a  orgánov ŠtB. Do tohoto  kontextu zapadá publikácia Trenčan Trenčanom o Trenčíne č. 2  január 2011 Priemysel v Trenčíne firma Herbária na str. 35, kde sa uvádza, že firmu založil v r.1903 Pavol Stiglitz zo svojim bratom. V skutočnosti firmu v Považskej Bystrici firmu založil Bartolomej Stiglitz. Jeho syn Pavol sa narodil až v r.1905, nikdy brata nemal, mal sestry hudobnú skladateľku Júliu Ličkovú  r.Stiglitz  a Valériu Čevela r. Stiglitz.  

 b.Odborné a systémové.

Problémové bolo zavedenie npr. inštitútu tzv. Ľudového prokuratúra.

Dlhodobo nedostáva žiadne nájomné vlastníčka 1/12 domu s.č. 191 a pozemku na Pribinovej 16 v Trenčíne. V dome je o.i. 11 bytov. Všetky sú obsadené.

Dlhodobo nedostáva žiadne nájomné vlastníčka 1/12 pozemku a garáží na Hodžovej 11 v Trenčíne. Nedostáva žiadne nájomné ani za svoj podiel 4,75/137 v tomto dome s.č. 1478.

Rozsudkom sp.zn. 6C 42/2004 Okresného súdu Trenčín a potvrdeného Krajským súdom Trenčín bol zamietnutý návrh o.i. na vydanie kópií nájomných zmlúv (podieloví spoluvlastníci a správcovia predmetných nehnuteľností jej ich odmietajú predložiť na podpis) na predmetné nehnuteľnosti a hospodárenia s nimi od spoluvlastníkov. Navrhovateľka, dôchodkyňa dokonca musela zaplatiť súdne trovy.

V súčasnej dobe sa dokázalo, že po r.1989 počas zákazu a reštitučného konania boli odpredané  (údajne mestom Trenčín a Mestským bytovým podnikom Trenčín) byty v dome na Hodžovej 11 v Trenčíne (na ktorý má zákonný nárok matka autora). Okrem toho boli neoprávnene prevedené časti podielového vlastníctva jej domu na Hodžovej 11 a ďalších nehnuteľností v Trenčíne do vlastníctva tretích osôb. Inkriminované osoby vrátane rôznych úradov v Trenčíne tak konajú  keď vedia, že jej neb. manžel pplk Aladár Ondrejkovič-Sandor II. a autor sú priami potomkovia dnes už určite pre Slovensko najzaslúžilejšieho Trenčianskeho rodu Ondrejkovics - Sandor de Szlavnicza.

Na snímke z r.1942 pre ich rodinnou vilou p. Jozef Čevela, jeho manželka pani Valeria Čevelová rod. Stiglitz a ich netere Alžbeta Ličková (od jari 1944 vydatá Ondrejkovičová) a Alica Ličková v Trenčíne  Štefánikova 33. Matka pani Valérie a ich stará matka Sarlota Stiglitz  rod. Büchler bývala v dome rodiny na Štefánikovej 32 zaknihovaného pod meno jej zaťa Jozefa Čevelu a jej dcéry Valérie. V r.1952 rozhodol minister obrany JUDr. Alexej Čepička o zriadení sovietskeho poradcu pri veliteľstve 2.vojenského okruhu v Trenčíne. MNO pre jeho účely vyhliadlo vilu na Štefánikovej 33 s priľahlými objektami. Prekážkou však bol jeho predpis A XIV nakoľko vo vile bol prihlásený k trvalému pobytu aj kpt. Aladár Ondrejkovič s rodinou.  

Bol vítaný ? Do roku 1938 riaditeľ vojenského žrebčinca v Motešiciach pôvodom Čech ing. Antonín Lokvenc otec tejto mladej dámy, ktorou bola Magda Lokvencová (vydatá Husáková, prvá  manželka predsedu Zboru povereníkov Dr. Gustáva Husáka, budúceho prezidenta ČSSR), výborná jazdkyňa (kolegyňa z konzervatória slečny Magdalény Ondrejkovič-Sandor) prišiel do častého služobného kontaktu  s mladým dragúnskym dôstojníkom, ktorým bol ppor. jazdectva Aladár II. Ondrejkovič-Sandor de Slavnicza (viacnásobný víťaz v disciplíne military a brat slečny Magdalény Ondrejkovič-Sandor) na majetkoch bývalého compossesorátu rodiny ich starej matky  Anny Sandor de Szlavnicza v  Motešiciach pri preberaní remontov. Neskôr ju stretával na pracovisku počas jej profesionálnej kariéry v STV a SND kam si chodil privyrobiť k dôchodku. Bol vítaný ? 

Druhá manželka prezidenta ČSSR Dr. Gustáva Husáka redaktorka Viera Husáková - Millerová a riaditeľka vydavateľstva Pravda Irena Blühová. Syn pani redaktorky bol spolužiak autora zo ZDŠ Vazovova 4 v Bratislave. S ďalším spolužiakom  Mariánom Benkovičom boli členmi  plaveckého športového klubu Slávia UK kde ich trénoval rodák zo Zlatých Moraviec olympionik Vlado Skovajsa (v Zlatých Moravciach bol do r.1938 Okresným náčelníkom Dr. Aladár I. Ondrejkovič, ktorý bol následne vymenovaný za Okresného náčelníka v Prešove, po úspešnom splnení misie ustanovený za Okresného náčelníka v Bratislave). V rokoch 1919-1920 bol tekovsko-nitriansky župan JUDr. Martin Mičura, príbuzný rodiny Ondrejkovič. V roku 1958 pracovala pani Viera Millerová (budúca manželka prezidenta Československej republiky Gustáva Husáka) v Slovenskom vydavateľstve politickej literatúry na ulici Čs. armády v Bratislave. Jej priama nadriadená bola do roku 1939 majiteľka ľavicového vydavateľstva v Bratislave pani Irena Blühová - Weinerová (spolužiačka Júlie Ličkovej rod. Stiglitz a Marty Hladkej rod. Rais) zaviazaná za pomoc jej osobe z dôvodov rasového prenasledovania v r.1939-45 priateľmi (npr. Dr. Viktor Pavella) a rodinnými príslušníkmi npor. aut. v zál. Aladára II. Ondrejkoviča. 

Vzhľadom na protižidovské Vládne nariadenia a predpis MNO A-XIV pred utajeným sobášom vystúpil npor. aut. Aladár Ondrejkovič z činnej služby v Slovenskej armáde. Snúbencov sobášil evanjelický farár Dr. Ladislav Jurkovič a matrikár bol Albert Okolicsányi príbuzný rodiny Ondrejkovič. Svedkovia na svadbe boli Hlavný radca MV Dr. Viktor Pavella a Vážený pán Mikuláš Liška. Dr. Viktor Pavella (kolega a rodák Dr. Karola Reindla) bol švagrom maliara Imra Weinera-Kráľa (príbuzný Sarloty Stiglitz r.Büchler, starej matky nevesty) a Ireny Blühovej. Vážený pán Mikuláš Liška bol arizátor 1/2 fy Herbária. Po vzájomnom dohovore prevzal časť ktorú vlastnila Sarlota Stiglitz r. Büchler. Už ako arizátor v r.1940 previezol z protektorátu Čechy a Morava na Slovensko matku nevesty Julianu Ličko r.Stiglitz a jej deti. Zachránil ich tak prinajmenšom pred deportáciou do Terezína. Boli v Brne nútení podrobiť sa registrácii, nakoľko rodičia nevesty Ján Ličko a Juliana Ličko r. Stiglitz boli rozvedení. Na rozvode v r.1937 trvali príbuzní Juliany, matky nevesty.     

O  firme Herbária podáva verejnosti zavádzajúce a nepravdivé informácie publikácia Trenčan Trenčanom o Trenčíne z januára 2011. Ako by sa od päťdesiatych rokov minulého storočia v Trenčíne vôbec nič nezmenilo.  Dňa 27. novembra 1932 uzavreli sobáš v Trnave slečna Malvína Kováčová a Pavol Stiglitz, jediný brat hudobnej skladateľky Júlie Ličkovej rod. Stiglitz a Valérie Čevela rod. Stiglitz.     

Bertuš (Bartolomej, Bernard) Stiglitz, inzerát Národnie noviny zo dňa 22.01.1919 majiteľa. Triesťe na predaj vyrábala a dodávala firma "Elza" s.r.o. ktorej majiteľmi boli  Bartolomej Stiglitz a jeho manželka Sarlota Stiglitz rod. Büchler. Suroviny pre výrobu v Trenčíne dodávala komoditná spoločnosť "Produktiva", ktorej majiteľmi boli Bartolomej Stiglitz a Sarlota Stiglitz rod. Büchler. 

Matrikárka Obvodného úradu Trenčín 03.05.1994 vedome vystavila pozmenený Úmrtný list autorovho prastarého otca  

Matrikárka Obvodného úradu Trenčín keď vystavovala 03.05.1994 tento Úmrtný list sa autorovi výsmešne uškŕňala. Súdny čitateľ sa snáď nad týmito Úmrtnými listami vydanými OÚ - Matrika Trenčín zamyslí na rozdiel od  ..........

Zavádzajúce Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp.zn. M155/47 - Vyhlásenie za mŕtvu prastarej matky autora Sarloty Stiglitz r.Büchler.

Medzi motorovými vozidlami skonfiškovanými rozsudkom bývalého Ľudového súdu v Trenčíne č.k. 2T 399/53 na Štefánikovej 33 (9) v Trenčíne bol aj starší automobil Škoda 420 Rapid.  

Tenisové kurty pri vile na Štefánikovej 33 (9) v Trenčíne vedľa Štefánikových kasární v roku 1943. Na snímke írsky setter autorovho otca. Po rokoch viacerí bývalí slovenskí dôstojníci už ako penzionovaní vysokí čs. dôstojníci pripomínali autorovi ako tu pri tenise (ak boli pozvaní) pozorovali s obdivom jeho maminku a so závisťou jeho otca ich kolegu. Jednoho netaktného plukovníka, bývalého neúspešného nápadníka sa len s ohľadom na jeho vek neopýtal či závidel jeho otcovi aj keď ho MNO vysťahovalo s rodinou z bytu na ulicu, robil robotníka, po večeroch predával na ulici ako kolportér noviny Večerník. Ani po rokoch vôbec nepochopil, že o partnerských vzťahoch autorovej maminky rozhodovala jej rodina pre ktorú boli najdôležitejšie spoločenské styky rodiny jej partnera a ochota im pomôcť pre jej rasové a politické prenasledovanie.

Hotel Tatra v ktorom boli v r.1953 vystavení počas vyšetrovacej väzby celej verejnosti v Trenčíne medzi ich štátom skonfiškovanými vecami  pán Jozef Čevela a pani Valéria Čevelová r.Stiglitz. Vedľa v uličke vzadu je župný palác, sídlo vicežupana Sandora de Szlavnicza, rodiny ktorej priamy potomok pplk. tank. Aladár Ondrejkovič II. bol manžel ich netere Alžbety Ličkovej. Počas vysokého stupňa tehotenstva bola Alžbeta na úradovni  bezpečnosti agresívne vyšetrovaná, vydieraná a urážaná v súvislosti s č.k. M/155/1947 Okresného súdu Trenčín a procesom bývalého Ľudového súdu v Trenčíne č.k.2T399/1953 proti manželom Čevela. Následne musela byť z dôvodu ohrozenia jej života a života jej dietaťa hospitalizovaná v bývalej židovskej nemocnici na Šulekovej ul. v Bratislave. Prinajmenšom život jej dietaťa zachránil primár gynekologicko-pôrodníckej kliniky  na Šulekovej MUDr. Ladislav Wunder, bratanec jej svokry Márie Ondrejkovičovej rod. Turba. Neodpustil si však, aby jej nedal najavo čo si myslí o jej vysokopostavenej rodine v Prahe.

V registríku Um 155 z 13.01.1948 je meno autorovej prastarej matky uveďené správne, t.j. k neoprávnenej zmene jej priezviska došlo na Obvodnom úrade Trenčín - Matrika. 

Vysvetlivky : VI. sektor V  -  StB  (zatýkali skupiny 3. oddelenia  V. sektoru, odovzdávali  zatknutých  príslušníkom  VI. sektoru - sektoru vyšetrovania, ktorého povesť je aj dnes strašná). Sektor VI. A - k 15. októbru 1951 veliteľ – mjr. Bohumil Doubek ;  Od 9. do 27. apríla boli nájdení mŕtvi štyria dôstojníci  ŠtB - pplk. Bedřich Pokorný mal podrezané hrdlo (o.i. organizátor Akcie D prebiehajúcej do roku 1953), MUDr. Josef Sommer mal prestrelenú hlavu, JUDr. Josef Břešťanský a pplk. Jiří Počepický boli nájdení obesení v lese ;   V zápisoch Matriky opravených Obvodným úradom Trenčín 6.10.1994 až na žiadosť autora sa uvádza priezvisko vyhlásenej M 155/47 za mŕtvu Sarlota Stigliková rod. Büchlerová  vydatá za (bola vdova od 1936) Bernard Stiglik. Do tohoto kontextu zapadá aj publikácia Trenčan Trenčanom o Trenčíne č. 2  január 2011 - Priemysel v Trenčíne firma Herbária na str. 35, kde sa uvádza, že fimu založil v roku 1903 Pavol Stiglitz s bratom. V Považskej Bystrici firmu založil Bartolomej Stiglitz, jeho syn Pavol sa narodil až v roku 1905, nikdy brata nemal, mal sestry nadanú hudobnú skladateľku Júliu Ličkovú r.Stiglitz a Valériu Čevela r. Stiglitz ; ing. arch. Stefan Androvič z Trenčína bol synom Štefana Androviča, brata plk. pech. Alojza Androviča ; 

Zdroje : Archív Krajského súdu Bratislava ; Olga Grellová rod. Slezáková ; Sidónia Hutárová rod. Haššíková ; Gejza Galvánek ; JUDr. Vojtech Novák ; Milan Neuschl SPaP a.s. ; ing. Jozef Mudrík ; SNA Bratislava ; Okresný archív Trenčín ; Archív Okresného súdu Trenčín ; Okresný archív Považská Bystrica ; Okresný archív Bytča ; archív Okresního soudu Ostrava ; Správa katastra Trenčín ; OÚ Matrika Trenčín ; Správa katastra Považská Bystrica ; Irena Blühová ; Marta Hladká rod. Raisová ;  Štefan Dubček ; redaktor Juraj Fuchs ; Ivan Populhár ; Milan Brindzík ; plk. Pavol Gajdoš ; genmjr Jozef Vít Brunovský ; genmjr. ing. Teodor Obuch ; Marcel Jurech ;  Vojtech Zamarovský ; Štátny archív Bratislava Křížková 7 ; Viliam Kamenický ; Dr. Viktor Pavella ; Genmjr ing. Anton Petrák ; Generál just. JUDr. Anton Rašla ; genmjr. Ondrej Šedivý ; Mr. Smolnický ; Kardinál Ján Chrizostom Korec ; Arcibiskup Ján Sokol ; ing. Janíček ; Okresný achív v Bojniciach ; Štátny Okresný achív v Trenčíne ;  ing. Marián Tkáč archív NBS ;  redaktor Alexander Bachnár ;  Literární Listy 1968 ; 

 

 

 

Najdlhší súdny spor v Zvonodrozdove

 

je súdny spor sp. zn. 00000/1991 veľmi sporadicky pojednávaný Okresným súdom Zvonodrozdovo.  Ako jeden z reštitučných sporov podľa zákona č. 87/1991 Zb.z. prebiehal spočiatku nezaujímavo, keď opomenieme skutočnosť, že viacerí z navrhovateľov nedostatočne doložili a formulovali svoje žiadosti voči povinnej osobe, vtedy ministerstvu obrany ČSFR.

Už v tejto fáze prišlo k veľkým problémom. Správa katastra niektorým z oprávnených osôb opakovane odmietala  pod rôznými zámienkami vydať doklady (aj dnes oznamuje npr. že zamestnanec ktorý má dovolenku ich má doma, alebo ich má niekde zamknuté) potrebné k žiadosti o vydanie nehnuteľností. (Pani riaditeľka PhDr. - -, jedna z nádejných reštituentiek sa im vyhrážala : o žiadne doklady sa nezaujímajte mám na Správe katastra známych, ktori Vám zabránia sa dostať k dokladom)

Dve z oprávnených osôb boli preto nútené na nátlak súhlasiť s tým, aby aj ich zastupoval advokát ktorého vybrali tí z nich, ku ktorým nemali žiadnu dôveru. Tieto osoby vykonali všetky úkony ktorými poverili advokáta aj samostatne. Napriek tomu, že nemali tieto dve osoby žiaden prístup k dokladom, ako úplní laici formulovali svoje žiadosti podľa reštitučného zákona č. 87/91 Zb.z.  povinným osobám o vydanie právne bez chyby na základe dokladov z archívu v inom meste.

Už tu nastal veľký problém medzi nádejnými reštituentmi. Jedna oprávnená osoba verejne vykričala  potencionálnej reštituentke s najšpicatejším lakťami (PhDr. - - bývalým nomenklatúrnym kádrom mestského výboru komunistickej strany, býv. riaditeľkou ústavu (odvolanou zamestancami) a súdnou znalkyňou, ktorá sa bežne vyhrážala osobám, že keď jej nepredajú nehnuteľnosti za ňou určenú cenu ich nechá zbaviť svojprávnosti za pomoci svojich známych sudcov z Okresného súdu Zvonodrozdovo)  skutočnosť, že ich spoločným advokátom nebolo podané o vydanie nehnuteľností pre všetky oprávnené osoby a  niektoré pozemky boli vynechané. Situácia bola škandalózna. Údajne vážené vysokoškolsky vzdelané osoby vykrikovali na seba na ulici, vzájomne sa obviňovali z podvodu a dožadovali sa pomoci od osôb, ktoré od začiatku hodlali z reštiutúcie manipuláciami vynechať.

Nebolo pre nich inej pomoci, ako požiadať aby sa mohli pripojiť ich žiadosti o vydanie. Bolo nutné zrušiť pôvodnú zmluvu o vydaní nehnuteľností s povinnou osobou Boulutex a na základe žiadosti outsidera uzatvoriť novú, ktorá obsahovala aj predmetnú veľmi cennú parcelu.

Tým aféra nekončila. Povinná osoba ministerstvo obrany ČSFR už v tejto fáze odmietlo vydať nehnuteľnosti, okrem iného toho z toho dôvodu, že len dve oprávnené osoby v zákonnej lehote požiadali o vydanie všetkých nehnuteľností. Jedna z nich svoju žiadosť obmedzila podielovo. 

Spoločný právny zástupca potencionálnych reštituentov požiadal osobu, ktorej syn úspešne sám vybavoval jej žiadosti a bol služobne v zahraničí o jej žiadosť o vydanie nehnuteľností.

Okresný súd Zvonodrozdovo zbrklo už na jednom z prvých pojedávaní rozhodol o vydaní nehnuteľností bez prítomnosti právneho zástupcu odporcu. Argumentami odporcu sa nezaoberal.

Odporca sa odvolal, okrem iného argumentoval tým, že nie všetky oprávnené osoby si v zákonnej lehote uplatnili reštitučný nárok a nie všetok predmetný majetok patril  do spolunadobudnutého majetku. 

Krajský súd v hlavnom meste dal za pravdu odporcovi a rozsudok zrušil. Zároveň predpísal akým spôsobom musí Okresný súd danú kauzu (rozdelenie koakvizície) riešiť. Upozornil aj na nedostatočnú odbornú erudovanosť Okresného súdu Zvonodrozdovo.

Na to ragovali dvaja nadejní 50% podielnici  zrušením plnomocenstva advokátovi a požiadali na súde  svojom mene o vydanie celého majetku.

Neuvedomili si pravdepodobne, ako sa delí koakvizícia podľa Uhorských zákonov. (Obaja boli Češi).

Tieto vyskoškolsky vzdelané osoby naivne opomenuli aj to, že na ich žiadosť o vydanie bola dodatočne použitá žiadosť ich potencionálnej spolureštituentky a jej syna najväčšieho laika v oblasti práva.

Nik zo sudcov Okresného súdu Zvonodrozdovo si po odbornej a osobnostnej stránke s predmetnou kauzou aj vzhľadom na lobystické tlaky nevedel rady.

Na dovŕšenie  jedna osoba z navrhovateľov skúpila podiely už reštituovaného majetku od ostatných osôb. Následne podala žalobu na osobu, korá jej umožnila sa pripojiť k jej žiadosti o vydanie, aby si aj ona mohla uplatniť  reštitúciu na viaceré parcely.  Suma ktorou ju hodlala vyplatiť sa nelíšila od úradného odhadu. (Jej cenové vyjednávanie bolo takého charakteru, že npr. synom podielovej majiteľky nehnuteľností v Zvonodrozdove oznámila, že keď jej ich matka nepredá svoje podiely nehnuteľností im zariadi ich prepustenie zo zamestnania).

Na situáciu reagoval zástupca žalovanej stiahnutím časti svojho Návrhu v prospech ostatných navrhovateľov na Okresnom súde Zvonodrozdovo proti ministerstvu Obrany a zmenou petitu.  Od toho času sa pojednávalo asi dvakrát. Za tejto situácie oznámil na pojednávaní právny zástupca odporcu, že je ochotný vydať nehnuteľnosti. Sudkyňa na poslednom pojednávaní oznámila navrhovateľom, aby sa dohodli medzi sebou. 

Súdne konania  Okresného súdu Zvonodrozdovo 1991-2010

Kopřiva Ladislav (* 28. 6. 1897 Ivanovice na Hané) - český komunistický politik, ministr národní bezpečnosti

Ladislav Kopřiva byl členem KSČ od roku 1921. Za první republiky byl funkcionářem v komunistickém družstevním hnutí. Za nacistické okupace byl vězněn v koncentračním táboře Dachau. Po roce 1945 se stal členem předsednictva ÚV KSČ a do roku 1948 byl předsedou Zemského národního výboru v Čechách. Roku 1948 mu byla svěřena ve vedoucím orgánu KSČ funkce tajemníka pro kádrové záležitosti. Především zde získané poznatky jej kvalifikovaly k tomu, aby byl v květnu 1950 postaven do čela právě zřízeného ministerstva národní bezpečnosti. Zde se plně podřizoval sovětským poradcům a zvláštní aktivitu projevoval jako člen "Komise K", která rozhodovala při organizování teroru a monstrprocesů o vynášení rozsudků smrti. Spolu s Kopřivou v této zlověstné komisi pracovali náčelník StB Osvald Závodský, ministr spravedlnosti JUDr. Štefan R., náměstek ministra spravedlnosti plk. Dr. Karel Klos a náměstek ministra národní bezpečnosti Karel Šváb. Roku 1952 Kopřivu ve funkci vystřídal Karel Bacílek. V dubnu 1963, v době rehabilitací v procesech odsouzených komunistů, byl Kopřiva vyloučen z KSČ.

♫ Soudný den


Aktualizované: 24.02.2017