Míny na Dunaji
Schneider-Creusot a remorkér ČSPD Tatry
V noci na jar roku 1977 za veľkého stúpania hladiny Dunaja priplával s konvojom do prístavu Izmail vlečný remorkér (kpt. Oberta) ČSPD Tatry. (Prístav Izmail je na ľavom brehu 93, ďalšie prekladiská sú Orlovka, Kilija a Vilkovo). Po odstavení člnov, pasovej a colnej kontrole na rejde ho posádka pristavila na pontón. Napriek tomu niektorí členovia posádky už ráno odišli do mesta na nákup potravín. Autor mal v noci službu, spal. Asi o 9.hod. ho zobudil hrmotom na palube jeho šéf strojný správec pán Eduard Csáky. Ukazoval
autorovi, veľký guľatý predmet, podľa neho bóju, zakliesnený medzi pontónom a trupom loďe. Búchal doň lodným hákom (čáklou), vraj aby odplávala. Autor mal iný názor a obavy. Zišiel do svojej kabíny a cez jej okrúhle okienko videl, že to nie je bója, ale v priemere 1,5 veľká námorná mína zinkovej farby s typickými mosadznými tykadlami a výrobnými štítkami francúzskeho zbrojárskeho koncernu Schneider-Creusot. Odohnal svojho šéfa, ktorý si to nechcel nechať vysvetliť a zašiel na naďaleké stanovisko sovietskej pohraničnej stráže oznámiť telefónom udalosť. Po chvíli priplával vojenský čln a jeho veliteľ potvrdil potvrdil názor autora. Námorníci vyhnali posádku remorkéra Tatry do úctivej vzdialenosti na breh. Na zásah priplávala asi 20 meter dlhá, moderná mínolovka Sovietskeho vojnového námorníctva s drevenným trupom a dvomi rýchlopalnými kanónmi. Posádka loďe ČSPD Tatry jej dala tenké silonové lano, na ktoré námorníci uviazali mínu a odviazali remorkér Tatry od pontónu tak aby mohla preplávať vo vzniknutej medzere. Potom ju mínolovka pomaly ťahala za sebou na voľný tok Dunaja. Tam v strede rieky do nej strelila jej posádka z kanóna. Keď vybuchla, stĺp vody mal viac ako 50m.
Sovietske vojnové námorníctvo poďakovalo posádke československej loďe za spoluprácu a informovalo ju, že v ústí rieky Prut je počas II.svetovej vojny potopený rumunský vlečný čln s naloženými mínami. Za veľkej vody z času na čas vyplávajú.
Ak by posádka remorkéra ČSPD Tatry svojvoľne odviazala loď od pontónu tak, aby ju držala iba kotva a námorná mína tak mohla preplávať vo vzniknutej medzere, by ohrozila nielen nižšie kotviace osobné a nákladné loďe, ale aj životy ich posádok a pasažierov.
Námorná mína vyrobená francúzskym zbrojárskym koncernom Schneider Creusot zachytená medzi prieďou VMR ČSPD Tatry a pontónom v pristave Izmail v r.1977 bola ponorená vo vode asi ako na tomto snímku, kde jej viac zhrdzavená časť bola pod vodou.
Do toku Dunaja vyplávala mína francúzskeho pôvodu z ústia rieky Prut na jar 1977 za veľkého vodostavu z rumunského nákladného člnu potopeného v čase 2.Sv.vojny, prepravoval námorné míny vyrobené zbrojárskym koncernom Schneider-Creusot.
Výbuch uzáverovej míny Československej armády na Dunaji pod Bratislavou v roku 1938. Rieka Dunaj spája Slovensko s podunajskými štátmi a tým uľahčuje spoluprácu v priemysle, doprave a zahraničnom obchode. Tento potenciál posledných dvadsať rokov z našej krajiny smerom na Stredný a Dolný Dunaj nevyužívame, je pre nezáujem tzv. podnikateľských kruhov nevyužitý.
Najmodernejšia loď československej Dunajskej vojenskej floty, pancierová mínonoska OMm 36. Od roku 1939 slúžila v Deutsche Kriegsmarine ako Flußminenleger FM 2. Odpredaná v r.1940 spolu s FM 1 Dunajskej vojenskej flotile de Marina Regală Română u ktorej slúžili v eskadre obrnených člnov "Vedetele fluviale de patrulare" pod označním V 6 a V 5. V roku 1944 boli ako vojnová korisť prevzaté Dunajskou vojenskou flotilou ZSSR so základňou v Izmaili, kde slúžila do roku 1979 ako "ВРД-268" už bez 48mm pancierovej vežičky s dvomi ťažkými guľometmi vz. 37 výrobcu Zbrojovka Brno.
Od roku 1933 signalizovali spravodajské služby štátov Malej dohody vládam meniacu sa medzinárodne-politickú a hospodársku situáciu v neprospech jej členov. V 1933 podpísali štáty Malej dohody so Sovietskym zväzom a Tureckom dohodu o definícii agresie. Československo, Rumunsko a Juhoslávia sa zúčastnili príprav tzv. Východného Locarna. Po neúspechu plánu podpísalo Československo 16. mája 1935 spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom viazanú na francúzsko-sovietsku zmluvu. SSI však už v tom čase zaregistrovalo územné nároky ZSSR voči Rumunskému kráľovstvu. Za tejto situácie aj pričinením vlády v Prahe sa stalo spoločné vystúpenie Československej republiky a Rumunského kráľovstva do ozbrojeného konfliktu s treťou stranou problematické.
Vojenský attaché Juhoslávie v Berlíne od 15. mája 1936 bol plk. gšt. Žarko Verič. Ako zástupcovi spojenca mu odovzdával úrad čs. voj. pridelenca dôverné informácie. Neskôr attaché plk. gšt. Antonín Hron zistil, že ich plk. Verič odovzdával aj nepriateľom Československa - najmä Poliakom. Verič prišiel do Berlína chudobný. Do šiestich mesiacov už mal vlastný automobil Mercedes Benz a do 12 mesiacov obýval 10 izbový byt v elegantnej štvrti na Budapesterstrasse. Neskôr úrad čs. voj. pridelenca zistil, že dom patrí Wehrmachtu a Verič platí symbolické nájomné.
Porady Tlačovej Malej Dohody v Bratislave, ktoré sa konali tesne pred poradami ministrov zahraničia Malej Dohody v roku 1936 v hoteli Carlton.
Rumunský vojenský attaché v Berlíne pplk. Petre Antonecsu spolupracoval s úradom čs. voj. pridelenca v Berlíne aj v roku 1937 každodenne. Vyslanectvo Rumunského kráľovstva susedilo s vyslanectvom Čs. republiky.
Od tridsiatych rokov 20 storočia bola pre prípad bombardovania, prírodných katastrof, alebo havárií organizovaná okresnými náčelníkmi (vo Vrábľoch to bol Okresný náčelník Štefan Balažovič, príbuzný Okresného náčelníka v Zlatých Moravciach Dr. Aladára I. Ondrejkovča) záchranná služba s verejnými skúškami za účasti Hasičskej jednoty, četníctva, samaritánskeho odboru ČsČK a armády.
Pre prezidenta Dr. Eduarda Beneša bola snáď najhoršia zahraničná cesta návšteva Juhoslávie v apríli 1937. Zamýšľal posilniť malodohodový zväzok, ale sa stretol s viac než chladným prijatím politickými predstaviteľmi (princ regent Pavle Karadjodjevič, predseda vlády Milan Stojadinovič). Snažili sa návštevu znemožniť, alebo aspoň oddialiť (aj keď celá Juhoslávia bola príjemcom všestrannej československej hospodárskej a finančnej pomoci). Na druhej strane bol búrlivo uvítaný ľudom. V Benešovej osobe videli zosobnenie demokracie ktorú doma nemali. Bola to preňho za osemnásť rokov prvá, okolnosťami a priebehom návštevy veľmi nepríjemná, trápna cesta (zdroj: Milan Syruček, Prezidenti, str.39, upravené a doplnené).
V roku 1938 používal úrad čs. voj. pridelenca plk. gšt. Antonína Hrona aj kuriérne spojenie rumunského voj. attaché v Berlíne. Rumunský voj. attaché pplk. Petre Antonescu ponúkol v prípade nutnosti aj ochranu jeho vyslanectva aj pod jeho ochranou odjazd do Rumunska cez Poľsko v kritickej dobe 1938. Správy dôležité pre Rumunsko, ktoré dostával od úradu čs. voj. pridelenca vedel oceniť a dobre sa odmeňoval správami cennými pre Československú republiku. Vždy boli presné. Zdroj: Milan Vyhlídal - Matej Medvecký. Vojenská história 4, 22, 2018 str. 146.
Československé vojenské opevnenia BS-8 v Petržalke - Kopčanoch pri Bratislave na hraniciach s Nemeckou ríšou. V Petržalke slúžil spolužiak ppor. jazd. zál. Aladára Ondrejkoviča z OA v Ntre por. del. Anton Petrák.
Československá hliadková loď "Prezident Masaryk", ako koristná s/s Bechelaren, pôsobila v nemeckých službách od 14. marca 1939. Parné turbíny Škoda 2x1150 HP, 230t, 48.5x6.0x1.0m, 2b,2gt, 18kts, 43p; 10belt, 5deck, 8turrets; 2x2-66/35.
Po výcvikovom dni chodieval por. jazd. Aladár Ondrejkovič a mladí dôstojníci na plávajúcu plaváreň na nábreží Dunaja nad pontónom propelera. Občas plávali až na petržalskú plaváreň Lido, ktorá v tom čase v r.1939-1945 patrila do Nemeckej ríše. Ríšska pohraničná stráž im nedovolila vystúpiť z vody, preto plávali nazad. Plávajúce kúpalisko bolo v prevádzke aj po r.1953. Autor ako chlapec sa tam chodil v lete kúpať napriek studenej dunajskej vode. Studená bola aj na petržalskom Lide kam chodieval s rodičmi. Na snímke pod kúpaliskom je na starej lodi Café Boon, oproti ktorej stáli Štefánikove kasárne kde slúžil aj npor. pion Ľudovít Hrušovský.
Dňa 01.08.1939, pred začiatkom druhej svetovej vojny 03.9.1939 sa rafinéria Apollo úč. spol. v Bratislave stala nákupom akcií súčasťou nemeckého koncernu IG Farben.
Tie isté plávajúce kúpaliská v Bratislave pred r.1918 boli ukotvené nižšie. Od šesťdesiatych rokoch 20.stor. slúžili v južnom zimnom bazéne ako depo a dielne pre člny Dunajskej pohraničnej stráže. Nad plavárňou je v r.1940 zbúraná Stefánikova kasáreň, kde istý čas slúžil por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič.
Koncom roku 1939 mal plavebný podnik Slovenská Dunajplavba úč. spol. (SPD), Grosslingova 47, Bratislava 168 samohybných a nesamohybných plavidiel o celkovej nosnosti približne 95 200 ton.
Riaditeľ prezidentskej kancelárie druhý zľava Dr. Anton Neumann a tretí zľava Chargé ď affaires rumunského kráľovstva v Bratislave Constantin Dinu Hiott v roku 1939 v bratislavskom prezidentskom paláci.
Spoločná organizácia Dunajských plavebných spoločností po ríšskym veďením na Dunaji s koordinovaným plavebným poriadkom v roku 1939.
Na jar 1940 sa Splnomocnenec švajčiarskej centrály pre rozvoj hospodárstva (SZH) v Bratislave Hans Keller z hotela Carlon presťahoval do priestorov s výhodnou polohou v centre mesta. Od septembra 1939 jeho činnosť riadil osobne direktor obchodného odboru švajčiarskeho ministerstva hospodárstva Dr. Jean Hotz. Na jeho príkaz s ním kordinovali činnosť Dr. H. Scheebeli, F. Bauer a iní. Aj pracovníkom a vedúcim na úradoch vojnového hospodárstva (Speiser, Sartorius, Ballinari atď.) a syndikátom vojnového hospodárstva vydal príkaz koordinovať svoju prácu s činnosťou SZH na Slovensku. Pri príležitosti už oficiálneho otvorenia svojho úradu navštívil Dr. rer. pol. Hans Keller radnicu. Predseda SLS ú. spol. a predseda správnej rady plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba úč. spol. (SPD), Hlavný mešťanosta Bratislavy Dr. Belo Kováč mu pomohol s oficiálnymi aj neoficiálnymi kontaktami na vplyvné osobnosti ktoré mu poskytovali veľkú, najmä politicky motivovanú pomoc.
Násilné anektovanie územia severného Rumunska v júni 1940 známeho ako Besarábia a severná Bukovina v našich končinách zavial prach zabudnutia. Nie v Rumunsku, Moldavsku a na Podkarpatskej Rusi.
Obavy Bukurešti sa naplnili v rokoch 1938-1939 Mníchovskou dohodou, 1. Viedenskou arbitrážou a v júni a auguste 1940. Rumunské kráľovstvo aj v apríli 1939 obdržalo od Veľkej Británie a Francie garancie jeho nezávislosti a nedotknuteľnosti hraníc. Za rok to neplatilo.
Rumunská vláda deklarovala, že sa jej krajina stala obeťou sovietskej agresie a ňou Moskva porušila záväzky ohľadne rumunskej neutrality a práv na sebeurčenie. To bolo všetko čo mohla urobiť. Francúzi kapitulovali 22.júna 1940, Briti nedokázali podniknúť nič a keď Moskva predložila 26. júna 1940 Bukurešti ultimátum, po ktorom by by nasledoval útok, vláda Jeho Veličenstva nereagovala. Keď v tom čase Kremeľ kontaktoval Berlín, odpovedal: „ Súhlasíme ! “. S tým súvisí, že 2. Viedenskou arbitrážou 30. augusta 1940 Nemecko a Taliansko donútili Rumunsko vydať Maďarsku polovicu Transylvánie, ktorá sa odvtedy nazývala Severozápadná Transylvánia. V priebehu augusta bola rumunská vláda prinútená súhlasiť tiež s talianskou požiadavkou vyhovieť aj územným požiadavkám Bulharska. Zmluvou z Craiovy 7.septembra 1940 Bulharsku pripadlo územie zvané Quadrilateral (južná časť Dobrudže).
Jeden z najskúsenejších kapitánov lodí na rieke Dunaj kpt. Alexander Oberta pod ktorého brilantným velením autor slúžil na vlečnom remorkéri ČSPD Tatry. Pán kapitán Oberta pochádzal z Oravy. Lodníckemu remeslu sa priučil ako chlapec, keď ako sirota splavoval plte na rieke Váh so svojim strýkom. Otca mu zavraždili zlodeji koní z Poľska, keď ich v noci prekvapil v svojej stajni. Na Dunaji začal pracovať na vlečných člnoch tzv. burčeloch na ktorých sa plavil z Dunaja počas II. sv. vojny aj na rieku Tisza, ako málokto z lodníkov slovenskej Dunajplavby ú. s.
Pána kapitána Obertu striedal veliteľ kpt. Haššík z Dlhého Poľa, bývalý učiteľ (vzdialený príbuzný Obvodného notára Rudolfa Mičuru aj prezidenta Najvyššieho súdu JUDr. Martina Mičuru), tiež veľmi skúsený kapitán.
Plavidlá slov. Dunajplavby ú.s. (Slowakische Donauschiffahrt A.G.) počas vojny podliehali nemeckému veleniu, ktoré vyťažovalo všetky dunajské plavebné spoločnosti a naloďovalo v prístavoch na konvoje ozbrojený doprovod, často s protilietadlovými zbraňami. Jeho úloha bola obrana proti spojeneckého letectvu zhadzujúceho míny do plavebnej dráhy Dunaja. Podľa pána kpt. Obertu a pamätníkov streľba z civilných dunajských plavidiel na spojenecké lietadlá mala fatálne dôsledky, preto konali tak aby sa vyhli jeho nalodeniu.
Ratnički dom v Belehrade (Vojenský domov). Pod jeho krytím pôsobila do obsadenia krajiny v apríli 1941 pobočka II. oddelenia Hlavného štábu čs. armády za pre odboj dôležitej spolupráce zamestnancov slovenskej Dunajpavby úč. spol. aj miestnej komunity občanov Juhoslávie českej a slovenskej národnosti. Jej významným členom bol redaktor Lidových novín Andrej Vrbacký.
Podľa správ kapitánov remorkérov a nákladých lodí aj kormidelníkov nákladných člnov a tankových plavidiel plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajpavba úč. spol. Bratislava plávalo na jar 1942 pod prístavom Novi Sad v po prúde rieky Dunaj množstvo ľudských mŕtvol. Bolo problémom zakotviť a ešte väčším problémom vírať kotvu bez obrovského strachu, že sa na nej zachytia ľudské pozostatky. Po návrate do Bratislavy posádky o tom informovali kolegov, rodinných príslušníkov, známych aj riaditeľstvo SPD. Starší kolegovia autorovi spomínali, že len medzi 21. a 23. januárom 1942 bolo v Novom Sade zavraždených a hodených do rieky Dunaj okolo 7000 ľudí.
Aj členské štáty RVHP združené v Dunajskej komisii sa v rokoch 1970-1989 pokúšali o ziadenie spoločného vyťažovacieho strediska za účelom minimalizovania neproduktívnych prestojov a využitia ložného priestoru plavidiel. Pre krátkozraké obštrukcie niektorých jej členov sa to do roku 1989 podarilo iba čiastočne. Tlačné člny RO-RO boli postavené pre ČSPD n.p. v Rumunskej lodenici za týmto účelom. Boli dodané v rámci umorovania dlhov Rumunska Československému štátu a bezodplatne prevedené do majetku ČSPD n.p.
Pre Švajčiarsko mala výmena tovaru zo Slovenskom mimoriadny význam. Stále dôležitejšími dodávkami zo Slovenska sa stali cukor. slad, potraviny, drevo, cement, chemikálie a od roku 1942 i minerálne olej následkom straty dodávateľov. Švajčiarsku náhradné dodávky zo Slovenska pomohli vo veľkej núdzi. Npr. nafta pre lokomotívy, bez jej dodávok hrozilo švajčiarskej železničnej doprave zastavenie, alebo olej pre vretená švajčiarskeho textilného priemyslu, cena nehrala žiadnu rolu. Slovensko dovážalo minerálne oleje z Rumunska od rafinérie Astra Romana S.A. v Ploesti po Dunaji výhradne pre svoju spotrebu. V dolnodunajskom prístave Giurgiu ju nakladali motorové tankové lode a vlečné tankové člny plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba úč. spol. (SPD) a prepravovali do bratislavského prístavu. Prepracovávali ich rafinérie Apollo v Bratislave a Dubová. V roku 1942 Slovenská republika doviezla po rieke Dunaj z Rumunského kráľovstva 151 219 ton minerálnych olejov.
Míny firmy Schneider-Creusot na základni La flotte française à Toulon 27. novembra 1942. Admirál Jean de Laborde ich použil pri potopení vlastnej flotily.
Minister národnej obrany generál I.tr. Ferdinand Čatloš a predseda SLS úč. spol. aj predseda správnej rady plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba úč. spol. (SPD), Hlavný mešťanosta Bratislavy Dr. Belo Kováč na letisku Vajnory dňa 16.mája 1943 pri príležitosti otvorenia pravidelnej leteckej linky do Prešova.
Kladenie vencov na tok rieky Dunaj 24. októbra 1943 v prístave Bratislava na pamiatku lodníkov ktorí zahynuli pri výkone svojho povolania za účasti kapitánov, strojných správcov a vedenia SPD ú.s., velenia Slovenskej armády, katolíckej cirkvi, mešťanostu Stefana Turbu a zástupcu Okresného náčelníka v Bratislave.
V nadchádzajúcom najnáročnejšom období pre výkon funkcie od 03.05.1944 do 06.04.1945 bol Hlavný mešťanosta Bratislavy advokát Dr. Štefan Ravasz (protežant prezidenta Najvyššieho súdu JUDr. Martina Mičuru aj jeho Eminencie arcibiskupa Karola Kmeťka, bol príbuzným rodín Sandor de Szlavnicza a Ondrejkovič), ktorý prevzal funkcie aj vo SLS úč. spol. a SPD úč. spol. Mešťanosta bol Stefan Turba riaditeľ pôšt a telegrafov, manžel Márie Turba rod. Ondrejkovičovej a brat Márie Ondrejkovičovej rod. Turba.
Horiaca rafinéria Apollo úč.spol. na snímke z Ovsišťa (Petržalka patrila Nemeckej ríši) po bombardovaní dňa 16. júna 1944, vpravo v prístave dymom zahalený Dom lodníkov.
Starý Dom Lodníkov po bombardovaní 16.júna 1944. Postavila ho učastinná spoločnosť Slovenská Dunajplavba v r.1940-42. Jeho projektantom bol architekt Július Lehocký. Istý čas autor po r.1973 pracoval v kancelárii na prízemí vľavo. Po r.1993 mal kanceláriu na prízemí z druhej strany budovy, potom na prvom a druhom podlaží tiež z druhej strany.
Pri bombardovaní Bratislavy 16.júna 1944 nevybuchnutá bomba 500kg prerazila všetky podlažia domu kde býval správca učiteľ na dôchodku Stefan Ondrejkovič až do suterénu.
Kúpalisko Lido a pohľad na Starý Dom Lodníkov na druhom brehu Dunaja okolo roku 1958.
Nákladná motorová tanková loď Štúr úč. spol. SPD pri plavbe do Zimného prístavu po vyložení 500t rumunskej nafty od rafinérie Astra Română S.A. z Giurgiu odstúpenej SPD ú.s. pre Švajčiarske spolkové železnice SBB-CFF-FFS.
V noci do plavebnej dráhy rieky Dunaj zhadzovali spojenecké bombardéry míny. Ak vybuchli pod loďou, málokto z jej posádky sa zachránil ak sa zdržoval v podpalubí. Preto sa počas plavby posádka zdržovala na nadstavbách. Napríklad strojná posádka slúžila na svetlíkoch strojovne.
Na km 1519 na maďarskom úseku Dunaja pri obci Foktő pod mestom Paks bola 07.08.1944 výbuchom míny potopená vlečná motorová nákladná loď M-IV plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba SPD úč.spol. o výkone 450HP a nosnosti 500t.
Medzi prístavnými hraničnými mestami Bezdan a Mohács na km 1430 bol v septembri 1944 výbuchom míny potopený vlečný parný remorkér R-III (bývalý parník Vltava ČPSD) plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba SPD úč.spol.
Na snímke monitor SMS Szamos s odmínovacím zariadením (v roku 1919 bol nasaďený v bojoch Maďarskej republiky rád proti Československej republike). Na jeseň 1944 odremorkovali maďarské vojnové loďe v bojoch pri Moldave poškodenú hliadkovú loď "Bechelaren" do Budapešti.
Autor v prístave Vukovar v roku 1977, vzadu vodáreňská veža vodojemu. V roku 1991 pri delostreleckej paľbe JNA z ľavého brehu Dunaja strieľali kanóny salvami tesne ponad loďe ČSPD ŤTR Lipno, TR Gemer a TR Inovec aj v týchto miestach. Delostrelecké granáty dopadali na breh a stavby vpravo.
Boli sme horší od našich starších kolegov, ako bol napríklad vážený kpt. Alexander Oberta ? Tam niekde za dymom z výbuchov delostreleckých granátov pláva proti prúdu konvoj, veliteľ kpt. Jaško ČSPD ŤTR Lipno, TR Gemer a TR Inovec. Na snímke zľava doprava, tesne pri pravom brehu. Z domu vpravo pod paľbou Nám miestni občania ukazovali jednoznačnými gestami prstom na svoje čelá. A čo oni ? Zo zdvorilosti sme im to neopätovali.
Pod Novým Sadom na Srbskom úseku Dunaja nad obcou Kršedin na km 1215 bol výbuchom míny potopený vlečný parný remorkér R-IV (bývalý parník ČPSD Dyje) plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba SPD úč.spol.
Koristná s/s Bechelaren, československá hliadková loď "Prezident Masaryk" pôsobila v nemeckých službách po rekonštrukcii začiatkom roku 1944 ako vedúca loď na Strednom Dunaji od Nového Sadu po Moldavu. Jej parné turbíny Škoda 2x1150 HP boli vymenené za 2x900 HP diesel motory a neskôr vymenená bola aj hlavná výzbroj za dva kanóny 88 mm. Pôvodné kvalitné 4×66 mm L/35 Škoda vz. 30 (4×II) s nižšou úsťovou rýchlosťou a dostrelom 12 500 m sa používali aj proti lietadlám, nebola pre ne už munícia. Boli vhodné na streľbu hornou skupinou uhlov.
Remorkér ČSPD Tatry zastihla v r.1977 veľmi silná košava pri protiprúdnej plavbe v Baziáši. V podpalubí sa okná nedali úplne uzavrieť pre poškodenie ich rámov vzhľadom na deformovanie trupu. Neuváženou plavbou veliteľa vo vlnách loď nabrala tony vody.
Kataraktný remorkér dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n.p. parník Liptov pri plavbe proti prúdu plnou silou v Malých Kazánoch pred rokom 1966.
Rumunská vojenská patrola v dunajskom prístavnom mestečku Oršava v kataraktoch v rokoch 1941-1945. V Oršave na dunajskom riečnom km 954 mala Československá plavba dunajská agenciu v budove ktorá bola jej majetkom už od založenia spoločnosti v roku 1922. V tejto budove sa nachádzala aj ubytovňa pre rumunský traťový personál (lodivodi, člnovodi, p.p. kuriči a kuchárky boli však zamestnancami ČSPD n.p., t.j. v rokoch 1939-1945 Slovenskej Dunajplavby úč.spol. a mimoriadne si to vážili) až do spustenia vodnej elektrárne Djedjap 1 do prevádzky v roku 1970.
Parný remorkér Svätopluk SPD úč. spol. na dunajskom riečnom km 943,2-949,7 v Sipskom kanáli. V pozadí na starej plavebnej dráhe je vidieť na skalnatom dne potopené maďarské vlečné člny. Nebezpečnou starou plavebnou cestou sa mohlo plávať len za vysokého vodostavu. Parník Svätopluk Slovenskej Dunajplavby úč.spol. bol 25.08.1944 poškodený paľbou sovietského a rumunského delostrelectva pri protiprúdnej plavbe poblíž Tekije v Oršavskej kotline na dunajskom rieč.km 956 a zadržaný ako sovietska vojnová korisť. Po roku 1945 u ČSPD n.p. plával pod menom Orava. Neúspešný bol pokus o ústretový prielom vojnovými plavidlami od Moldavy a delostrelecký súboj hliadkovej loďe "Bechelaren" (bývalý "president Masaryk") s rumunskými batériami. Bol dobre vyzbrojený, ale jeho nástavby a trup mali tenký pancier. Demoralizujúce pre posádku bolo, že granáty rumunského delostrelectva s dobrou penetráciou a vysokou úsťovou rýchlosťou ich pri zásahoch prestreľovali skrz-naskrz, ale aspoň nevybuchli v plavidle (ťažko poškodený ho odtiahli maďarské vojnové lode do Budapešti).
Menšie nemecké vojenské riečne odmínovacie plavidlo vyzbrojené ľahkým guľometom v pancierovom stanovišti v ústí Sipského kanála v roku 1942.
Juhoslovanský motorový remorkér JRB Greben z prístavu Kladovo bol v roku 1965 najsilnejší na Dunaji. Proti prúdu do Sipského kanálu vošiel s tromi 1000t člnmi na vlečných lanách bez predprahu lokomotívou. Turbínami preplnované motory ho hnali takou rýchlosťou, že sa vznášal ako motorový čln. To nedokázala žiadna loď na Dunaji. Pri jeho stretávaní mali naložené člny protiprúdnych konvojov na palube polmetrové vlny. Po uveďení hydroelektrárne Djerdjap 1 do prevádzky bol pre vysoký ponor nasadený na Dolnodunajskej relácii. Pre opotrebenie hlavných motorov však už nikdy neukázal svoju bývalú silu.
V Turnu Severin tankovali protiprúdne lode naftu (dokupovali potraviny a vodu, nakoľko posádky vlečných člnov a tankových plavidiel nemali chladničky), striedali traťový personál (priberali kataraktného lodivoda a člnovodov a odovzdávali časť konvoja kataraktnému remorkéru pre plavbu cez Sipský kanál. Zbytky mosta rímskeho cisára Trajána, bol dlhý 1127 m a mal 20 stĺpov sú na rieč.km 929. Na pravom brehu rieky Dunaj je Brza Polanka na rieč. km 884.
Lodenica, prístav a mesto Drobeta Turnu Severin km 931,1 (miesto častej košavy, sídlo agencie ČSPD n.p. s ubytovňou striedajúcich dolnotraťových kormidelníkov v bývalej luxusnej vile rumunského bojara). Podľa svedectva kormidelníka tankového člnu ČSPD T-V p. Messinga, apatínskeho Nemca autorovi v roku 1965,
tu v priebehu 2. Sv. vojny nakladali na protiprúdne lode pomocou žeriavu pancier kormidelní, ktorý po preplávaní Kataraktov odovzdali v rumunskom prístave Moldava. Chránil kormidelňu, nakoľko po celú vojnu sa Wehrmachtu nepodarilo zabrániť streľbe juhoslovanských partizánov z neprístupných skalnatých brehov dunajských Kataraktov na remorkéry, vlečné člny a ostatné dunajské plavidlá. Po zosadení mašála Antonesca 23.augusta 1944 v Turnu Severin rozmiestnila rumunská armáda kanóny a ostreľovaním zablokovala priechod cez Katarakty nielen nemeckej dunajskej a čiernomorskej flote, ale aj slovenskej SPD ú.s. a maďarským civilným a vojenským lodiam.
Bombardovanie mesta a prístavu Drobeta Turnu Severin dňa 16.apríla 1944 letectvom USAF.
Na rumunsko-bulharskom úseku Dunaja na km 531 pri Petrosani bola výbuchom míny potopená vlečná motorová nákladná loď M-III plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba SPD úč.spol. o výkone 450HP a nosnosti 500t.
Odstavné kotvisko vyhradené pre tankové plavidlá v rumunskom dolnodunajskom prístave Giurgiu.
Osobná loď rumunskej štátnej plavebnej spoločnosti NFR "Regele Carol II." bola postavená lodenicou v Turnu Severin. Jej slávnostného uveďenia do prevádzky v roku 1936 sa zúčastnil kráľ Carol II. Rumunský a prezident Dr. Eduard Beneš. Bola najväčšou riečnou osobnou loďou v Európe. Po roku 1940 slúžila ako nemocničná a transportná loď schopná prepraviť až 1000 pasažierov. Premenovaná na "Mihai Viteazul" bola potopená 27.05.1943 na 49 námornej míli (Mila maritima).
Lov rýb v lete 1943 vojakmi slovenskej Rýchlej divízie na Čiernomorskom pobreží Krymu.
Na jeseň 1943 bol v bojoch jednotiek Axis na rieke Dneper so Sovietskou armádou stratený vlečný nákladný parník Váh plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba SPD úč. spol. o výkone 280HP a nosnosti 500t. So svojom konvojom vlečných člnov dopravoval náklad pridelený "Prevádzkovým združením dunajských plavieb" vo Viedni (Betriebsgemeinschaft der Donauschiffahren in Wien) prostredníctvom riaditeľstva SPD úč. spol. a jeho rádiotelegrafickej stanice v Dome Lodníkov.
Aj prepravné prámy nemeckého námorníctva MTF evakuovali z čiernomorských prístavov Krymu posledné slovenské vojenské jednotky 1.pešej divízie aj jej vojenským materiálom do rumunského prístavu Constanta.
Ponorka Deutsche Kriegsmarine U 9 potopená sovietskym letectvom 20. augusta 1944 v námornej základni Constanta. Demotovaná U 9 bola dopravená do lodeníc v Linzi k čiastočnému zostaveniu a následne na vlečnom člne po Dunaji do prístavu Galati ku konečnej montáži. Opätovne bola uvedená do prevádzky 28. októbra 1942. Pôsobila z nemeckej ponorkovej základňe v prístave Constanta. V rokoch 1941-1944 bolo Moldavsko (Besarábia) s dunajským prístavom Reni opäť pričlenené k Rumunskému kráľovstvu. Po prevzatí moci kráľom Mihailom 23. augusta 1944 v Rumunsku časť nemeckej Čiernomorskej floty ustúpila do rieky Dunaj, časť potopená vlastnými posádkami na volnom mori a v prístavoch Varna a Constanta. U 9 prevzala havarijná služba Sovietskej čiernomorskej floty už 22. októbra 1944. Pre nedostatok kapacity doku bola umiestené do plytkej vody. Koncom marca 1945 bola dokovaná v Constante a následne odovzdaná do opravy v prístave Nikolajev. V sovietskej flote v Sevastopoli slúžila pod označením TC-16 ako cvičné plavidlo od októbra 1945.
Kráľ Mihai I. Rumunský 23.augusta 1944 so spojeneckou slovenskou armádou 29.augusta 1944 ozbrojeným vystúpením proti nemeckej ríši skrátili II. svetovú vojnu najmenej o 6 mesiacov, zachránili státisíce, možno milóny životov. Udalosti zamestnancov SPD ú.s. neprekvapili, významná časť jej profesnej elity už od roku 1921 spolupracovala s SSI (do r.1940 directul syn pravoslávneho kňaza starej viery Mihail Moruzov, následne do marca 1945 directul Eugen Cristecsu), aj ČVSS (prednosta 2.odd hlav. štábu pplk. gšt. František Moravec), p.p. SVSS (prednosta 2.odd hl. štábu mjr. pech. Alojz Androvič) ešte v radoch zamestnancov Č.S.D. ú.s.
Bývalý nitriansky župan, po 29.auguste 1944 minister Národnej obrany kpt. pech. zál. Štefan Haššík z Dlhého Poľa. Do 8. mája 1945 podliehali aj plavidlá Slovenskej Dunajplavby úč. spol. Bratislava pod nemecké vedenie. Riadilo všetky dunajské plavebné spoločnosti (do 23. augusta 1944 aj NFR a do 5.septembra 1944 BRP) a zabezpečovalo ich vyťaženie nákladom bez ohľadu na to komu patril a do ktorého prístavu bol určený. Tak sa odstránili prestoje a pre účely nemeckého vojnového hospodárstva bola maximálne využitá kapacita ložného priestoru plavidiel.
Na zásadne zmenenú situáciu na Slovensku a v Rumunsku zareagovalo 5. a 9.septembra 1944 štátnym prevratom Bulharsko, čím bola definitívne zmenená strategická situácia Nemecka na Balkáne a v strednej Európe v jeho neprospech.
Hliadková loď Bechelaren, pôsobila po rekonštrukcii začiatkom roku 1944 v nemeckom námorníctve ako vedúca loď na Strednom Dunaji od Nového Sadu po Moldavu. Po poškodení v bojoch s rumunskými batériami pod Moldavou v auguste 1944 a oprave opäť aktívne zasiahla do bojov.
Za zníženej viditeľnosti začiatkom októbra 1944 uskutočnilo RAF 19-stu akciu zamínovania Dunaja. Pozemné hlásky oznámili zhodenie 31 mín medzi prístavom Bratislava a prístavom Štúrovo (1866-1728). Dve míny zneškodnili lietadlá der Minensuchgruppe 1 (Minensuchgruppe Mausi) na km 1840 a dve na km 1826.
Pri obci Baka na km 1826 v dôsledku explózie aktivovanej míny havarovalo lietadlo Junkers Ju 52/3m (MS). Štyria muži posádky zahynuli. Od Bratislavy po Budapešť bola prerušená lodná doprava.
Dňa 15. októbra 1944 na boje Slovenskej a Rumunskej armády proti Wehrmachtu už bol donútený reagovať aj ich nepriateľ z rokov 1938-1939 regent Miklós Horthy neúspešným pokusom o vystúpenie Maďarska z vojny. Prevrat v Maďarsku a jeho obsadenie Wehrmachtom obmedzili iba možnosti bojujúcej Slovenskej armády (1.ČSA), beznadejnú situáciu nemeckých jednotiek na Balkáne zachrániť nemohli. Pozostatky nepopierateľného vplyvu bývalej SSI na starších zamestnancov ČSPD n.p. (SPD ú.s.) sa dali zreteľne pozorovať ešte v roku 1977.
Hliadková loď Bechelaren po oprave zasiahla do bojov o Budapešť.
Na km 2120 v 1944 pri obciach Abwinden-Asten bol poškodený bombardovaním vlečný parný remorkér R-VI (bývalý parník ČPSD Sázava) plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba SPD úč.spol.
Po oslobodení Bratislavy 4. apríla 1945 sa pred svedkami konzul Švajčiarskej konfederácie na Slovensku Hans Keller osobne poďakoval na radnici Hlavnému mešťanostovi Bratislavy advokátovi JUDr. Štefanovi Ravaszovi za preukázané služby jeho krajine.
Do septembra 1945 boli na Slovensku dislokované aj útvary rumunskej kráľovskej armády, a to v Piešťanoch, Nitre, Trenčíne a v Trenčianskych Biskupiciach.
Dňa 08. septembra 1946 došlo na volnom toku Dunaja pri obci Číčov na rkm 1801 k poškodeniu mínou závesu parného remorkéra ČSPD Liptov.
V roku 1947 bola hliadková loď "Prezident Masaryk" vrátená Československej republike. Autorov pedagóg v ČSPD n.p. Bratislava, zúčastnený kpt. Pavel Zongora skonštatoval, že pri skúškach čs. armádou pri plavbe viac ako pol silou na voľnom toku trup loďe presadal a tlačil pred sebou vlnu, ktorá poškodzovala dunajské hrádze. Bola zistená nedostatočná účinnosť kormidla, studené kormidlo vyžadovalo nadmerné sily. Posádka sa snažila zatajiť jeho stav pred vojenskou technickou komisiou v podpalubí ručným napomáhaním kormidlu. Komisia nedoporučila zaradiť rešpektovanú (napriek jej konštrukčným kompromisom) vojnovú loď (obávali sa jej posádky lodí protivníka aj v delte Dunaja a údajne aj v pobrežných vodách Čierneho mora od roku 1941) do služby pre technický stav a roku 1947 nevyhovujúcu konštrukciu.
Až do sedemdesiatych rokov 20 storočia pracovali potápači na odstraňovaní vrakov lodí z 2. Sv. vojny z Československého úseku rieky Dunaj
Vojenská loď "ВРД-268" sovietskej Dunajskej floty (bývalá pancierová mínonoska OMm 36 československej Dunajskej flotily) pri záchranných prácach na rieke Dunaj v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.
Vysvetlivky: ČSPD n. p. bol právny nástupca firmy Slovenská Dunajplavba úč. spol. Bratislava, Grosslingova 47. Pán Ing. Vladimír Droppa bol jej generálny riaditeľ, do 4.apríla 1944 bol predseda správnej rady Dr. Belo Kováč z titulu svojej funkcie Hlavného mešťanostu Bratislavy. Po jeho rezignácii sa stal Hlavný mešťanosta Bratislavy advokát Dr. Štefan Ravasz, príbuzný rodín Sandor zo Slávnice a Ondrejkovič ; Motorový vlečný remorkér ČSPD Tatry bol postavený v SLK Komárno v r.1965. Jeho priestory pre ubytovanie posádky boli toho času primerané. Na svoju veľkosť mal iba priemerne výkonné motory Škoda 6L 350, spoľahlivé s dlhou životnosťou. Manévrovacie schopnosti mal remorkér tiež iba priemerné. Náklady na opravu, údržbu a PHM nízke. Dá sa konštatovať, že remorkér sa osvedčil. Od roku 1982 bol oproti tlačným remorkérom náročný na počet členov posádky. V súvislosti zo zhoršujúcou sa kvalitou vody v Dunaji už nezodpovedala kvalita jeho úžitkovej vody hygienickým požiadavkám. Pre zhoršený zdravotný stav sa kpt. Alexander Oberta (pracoval na dunajských lodiach od r.1938) zriekol funkcie veliteľa MVR ČSPD Tatry, ale máloktorý veliteľ na Dunaji mu mohol konkurovať, preto ho radšej poslúchali.
Poznámky: V roku 1939 veliteľ vojenskej skupiny " Michalovce ", od septembra 1944 do mája 1945 minister Národnej obrany SR Štefan Haššík, bol pôvodne c.a k. dôstojník *25.november 1898 Dlhé Pole †24.júl 1985 Cleveland, USA ;
Zdroje: dunajský kormidelník Messing, T-V ČSPD n.p. ; dunajský kpt. Alexander Oberta, ČSPD n.p. ; dunajský kpt. Haššík, ČSPD n.p. ; Peter Simeonov ; konzul Hans Keller 1939-1945 ; Náš Dunaj ;
Donau - Dunaj - Duna - Dunarea ; ♫ Ajde Jano kuću da nedamo ; Turnu Severin - gara dupa bombardamentele din 1944 ; Flotilla of German warships on Danube ;