Míny na Dunaji

 

Schneider-Creusot a remorkér ČSPD Tatry

V noci na jar roku 1977 za veľkého stúpania hladiny Dunaja priplával s konvojom do prístavu Izmail  vlečný remorkér (kpt. Oberta) ČSPD Tatry. (Prístav Izmail je na ľavom brehu 93, ďalšie prekladiská sú Orlovka, Kilija a Vilkovo). Po odstavení člnov, pasovej a colnej kontrole na rejde ho posádka pristavila na pontón. Napriek tomu niektorí členovia posádky už ráno odišli do mesta na nákup potravín. Autor mal v noci službu, spal. Asi o 9.hod. ho zobudil hrmotom na palube jeho šéf strojný správec pán Eduard Csáky.  Ukazoval

autorovi, veľký guľatý predmet, podľa neho bóju, zakliesnený medzi pontónom a trupom loďe. Búchal doň lodným hákom (čáklou), vraj aby odplávala. Autor mal iný názor a obavy. Zišiel do svojej kabíny a cez jej okrúhle okienko videl, že to nie je bója, ale v priemere 1,5 veľká námorná mína zinkovej farby s typickými mosadznými tykadlami a výrobnými štítkami francúzskeho zbrojárskeho koncernu Schneider-Creusot. Odohnal svojho šéfa, ktorý si to nechcel nechať vysvetliť a zašiel na naďaleké stanovisko sovietskej pohraničnej stráže oznámiť telefónom udalosť. Po chvíli priplával vojenský čln a jeho veliteľ potvrdil potvrdil názor autora. Námorníci vyhnali  posádku remorkéra Tatry do úctivej vzdialenosti na breh. Na zásah priplávala asi 20 meter dlhá, moderná mínolovka Sovietskeho vojnového námorníctva s drevenným trupom a dvomi rýchlopalnými kanónmi. Posádka loďe ČSPD Tatry jej dala tenké silonové lano, na ktoré námorníci uviazali mínu a odviazali remorkér Tatry od pontónu tak aby mohla preplávať vo vzniknutej medzere. Potom ju pomaly mínolovka ťahala za sebou na voľný tok Dunaja. Tam v strede rieky do nej strelila jej posádka z kanóna. Keď vybuchla, stĺp vody mal viac ako 50m.

Sovietske vojnové námorníctvo poďakovalo posádke československej loďe za spoluprácu a informovalo ju, že v ústí rieky Prut je počas  II.svetovej vojny potopený rumunský vlečný čln s naloženými mínami. Za veľkej vody z času na čas vyplávajú.
 
 
Ak by posádka remorkéra  ČSPD Tatry svojvoľne odviazala loď od pontónu tak, aby ju držala iba kotva a námorná mína tak mohla preplávať vo vzniknutej medzere, by ohrozila nielen nižšie kotviace osobné a nákladné loďe, ale aj životy ich posádok a pasažierov. 
 
 
Do toku Dunaja vyplávala mína francúzskeho pôvodu z ústia rieky Prut na jar 1977 za veľkého vodostavu z rumunského nákladného člnu potopeného v čase 2.Sv.vojny, prepravoval námorné míny vyrobené zbrojárskym koncernom Schneider-Creusot. 
 
 
Výbuch uzáverovej míny Československej armády na Dunaji pod Bratislavou v roku 1938. Rieka Dunaj spája Slovensko s podunajskými štátmi a tým uľahčuje spoluprácu v priemysle, doprave a zahraničnom obchode. Tento potenciál posledných dvadsať rokov z našej krajiny smerom na Stredný a Dolný Dunaj nevyužívame, je pre nezáujem tzv. podnikateľských kruhov nevyužitý.
 
Od roku 1933 signalizovali spravodajské služby štátov Malej dohody vládam meniacu sa medzinárodne-politickú a hospodársku situáciu v neprospech jej členov. V 1933 podpísali štáty Malej dohody so Sovietskym zväzom a Tureckom dohodu o definícii agresie. Československo, Rumunsko a Juhoslávia sa zúčastnili priprav tzv. východného Locarna. Po neúspechu plánu podpísalo Československo 16. mája 1935 spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom viazanú na francúzsko-sovietsku zmluvu. SSI však už v tom čase zaregistrovalo územné nároky ZSSR voči Rumunskému kráľovstvu. Za tejto situácie aj pričinením vlády v Prahe sa stalo spoločné vystúpenie Československej republiky a Rumunského kráľovstva do ozbrojeného konfliktu s treťou stranou problematické.
 
 
Porady Tlačovej Malej Dohody v Bratislave, ktoré sa konali tesne pred poradami ministrov zahraničia Malej Dohody v roku 1936 v hoteli Carlton.
 
Násilné anektovanie územia severného Rumunska v júni 1940 známeho ako Besarábia a severná Bukovina v našich končinách zavial prach zabudnutia. Nie v Rumunsku, Moldavsku a na Podkarpatskej Rusi.

Obavy Bukurešti sa naplnili v rokoch 1938-1939 Mníchovskou dohodou, 1. Viedenskou arbitrážou a v júni a auguste 1940. Rumunské kráľovstvo aj v apríli 1939 obdržalo od Velké Británie a Francie garancie jeho nezávislosti a nedotknuteľnosti hraníc. Za rok to neplatilo.

Rumunská vláda deklarovala, že sa jej krajina stala obeťou sovietskej agresie a ňou Moskva porušila záväzky ohľadne rumunskej neutrality a práv na sebeurčenie. To bolo všetko čo mohla urobiť. Francúzi kapitulovali 22.júna 1940, Briti nedokázali podniknúť nič a keď Moskva predložila 26. júna 1940 Bukurešti ultimátum, po ktorom by by nasledoval útok, vláda Jeho Veličenstva nereagovala. Keď v tom čase Kremeľ kontaktoval Berlín, odpovedal: „ Súhlasíme ! “. S tým súvisí, že 2. Viedenskou arbitrážou  30. augusta 1940 Nemecko a Taliansko donútili Rumunsko vydať Maďarsku polovicu Transylvánie, ktorá sa odvtedy nazývala Severozápadná Transylvánia. V priebehu augusta bola rumunská vláda prinútená súhlasiť tiež s talianskou požiadavkou vyhovieť aj územným požiadavkám Bulharska. Zmluvou z Craiovy 7.septembra 1940 Bulharsku pripadlo územie zvané Quadrilateral (južná časť Dobrudže).   
  
 
Jeden z najskúsenejších kapitánov lodí na rieke Dunaj kpt. Alexander Oberta pod ktorého brilantným velením autor slúžil na vlečnom remorkéri ČSPD Tatry. Pán kapitán Oberta pochádzal z Oravy. Lodníckemu remeslu sa priučil ako chlapec, keď ako sirota splavoval plte na rieke Váh so svojim strýkom. Otca mu zavraždili zlodeji koní z Poľska, keď ich v noci prekvapil v svojej stajni. Na Dunaji začal pracovať na vlečných člnoch tzv. burčeloch na ktorých sa plavil z Dunaja počas II. sv. vojny aj na rieku Tisza, ako málokto z lodníkov slovenskej Dunajplavby ú. s. Plavidlá slov. Dunajplavby ú.s. počas vojny podliehali nemeckému veleniu, ktoré vyťažovalo všetky dunajské plavebné spoločnosti a naloďovalo v prístavoch na konvoje ozbrojený doprovod, často s protilietadlovými zbraňami. Jeho úloha bola obrana proti spojeneckého letectvu zhadzujúceho míny do plavebnej dráhy Dunaja. Podľa pána kpt. Obertu a pamätníkov streľba s civilných dunajských plavidiel na spojenecké lietadlá mala fatálne dôsledky, preto konali tak aby sa vyhli jeho nalodeniu.
 
Pána kapitána Obertu striedal veliteľ kpt. Haššík z Dlhého Poľa, bývalý učiteľ (vzdialený príbuzný Obvodného notára Rudolfa Mičuru aj prezidenta Najvyššieho súdu JUDr. Martina Mičuru), tiež veľmi skúsený kapitán.
 
 
Aj členské štáty RVHP združené v Dunajskej komisii sa v rokoch 1970-1989 pokúšali o ziadenie spoločného vyťažovacieho strediska za účelom minimalizovania neproduktívnych prestojov a využitia ložného priestoru  plavidiel. Pre krátkozraké obštrukcie niektorých jej členov sa to do roku 1989 podarilo iba čiastočne. Tlačné člny RO-RO boli postavené pre ČSPD n.p. v Rumunskej lodenici za týmto účelom. Boli dodané v rámci umorovania dlhov Rumunska Československému štátu a bezodplatne prevedené do majetku ČSPD n.p.
 
 
Od tridsiatych rokov 20 storočia bola pre prípad bombardovania, prírodných katastof, alebo havárií organizovaná okresnými náčelníkmi (vo Vrábľoch to bol Okresný náčelník Štefan Balažovič, príbuzný Okresného náčelníka v Zlatých Moravciach Dr. Aladára I. Ondrejkovča) záchranná služba s verejnými skúškami za účasti Hasičskej jednoty, četníctva, samaritánskeho odboru ČSČK a armády.  
 
 
Horiaca rafinéria Apollo úč.spol. na snímke z Ovsišťa (Petržalka patrila Nemeckej ríši) po bombardovaní dňa 16. júna  1944, vpravo v prístave dymom zahalený Dom lodníkov. Dňa 01.08.1939, pred začiatkom druhej svetovej vojny 03.9.1939 sa rafinéria Apollo úč. spol. stala nákupom akcií súčasťou nemeckého koncernu IG Farben.
 
 
Starý Dom Lodníkov po bombardovaní 16.júna 1944. Postavila ho učastinná spoločnosť Slovenská Dunajplavba v r.1940-42. Jeho projektantom bol architekt Július Lehocký. Istý čas autor po r.1973 pracoval v kancelárii na prízemí vľavo. Po r.1993 mal kanceláriu na prízemí z druhej strany budovy, potom na prvom a druhom podlaží tiež z druhej strany.
 
 
Námorná mína vyrobená francúzskym zbrojným koncernom Schneider Creusot zachytená medzi prieďou VMR ČSPD Tatry a pontónom v pristave Izmail v r.1977 bola ponorená vo vode asi ako na tomto snímku, kde jej viac zhrdzavená časť bola pod vodou.
 
 
Po výcvikovom dni chodieval por. jazd. Aladár Ondrejkovič a mladí dôstojníci na plávajúcu plaváreň na nábreží Dunaja nad pontónom propelera. Občas plávali až na petržalskú plaváreň Lido, ktorá v tom čase v r.1939-45 patrila Nemeckej ríši. Ríšska pohraničná stráž im nedovolila vystúpiť z vody, preto plávali nazad. Plávajúce kúpalisko bolo v prevádzke aj po r.1953. Autor ako chlapec sa tam chodil v lete kúpať napriek studenej dunajskej vode. Studená bola aj na petržalskom Lide kam chodieval s rodičmi. Na snímke pod kúpaliskom je na starej lodi Café Boon, oproti ktorej stáli Štefánikove kasárne kde slúžil aj npor. pion Ľudovít Hrušovský.

 
Tie isté plávajúce kúpaliská v Bratislave pred r.1918 boli ukotvené nižšie. Od šesťdesiatych rokoch 20.stor. slúžili v južnom zimnom bazéne ako depo a dielne pre člny Dunajskej pohraničnej stráže. Nad plavárňou je v r.1940 zbúraná Stefánikova kasáreň, kde istý čas slúžil por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič.
 
 
Kladenie vencov na tok rieky Dunaj 24. októbra 1943 v prístave Bratislava na pamiatku lodníkov ktorí zahynuli pri výkone svojho povolania za účasti kapitánov, strojných správcov a vedenia SPD ú.s., velenia Slovenskej armády, katolíckej cirkvi, mešťanostu Stefana Turbu a zástupcu Okresného náčelníka v Bratislave. 
 
 
Kúpalisko Lido a pohľad na Starý Dom Lodníkov na druhom brehu Dunaja okolo roku 1958.
 

 
Až do sedemdesiatych rokov 20 storočia pracovali potápači na odstraňovaní vrakov lodí z 2. Sv. vojny z Československého úseku rieky Dunaj.

 
Míny firmy Schneider-Creusot na základni La flotte française à Toulon r.1942. Admirál Jean de Laborde ich použil pri potopení vlastnej flotily.
 
 
Minister národnej obrany generál I.tr. Ferdinand Čatloš a predseda SLS aj predseda správnej rady plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba úč. spol. (SPD), Hlavný mešťanosta Bratislavy Dr. Belo Kováč na letisku Vajnory dňa 16.mája 1943 pri príležitosti otvorenia pravidelnej leteckej linky do Prešova. Od 03.05.1944 do 06.04.1945 bol Hlavný mešťanosta Bratislavy (mešťanosta Stefan Turba riaditeľ pôšt a telegrafov, manžel Márie Turba rod. Ondrejkovičovej a brat Márie Ondrejkovičovej rod. Turba) advokát Dr. Štefan Ravasz, ktorý prevzal jeho funkcie aj vo SLS úč.spol. a SPD úč.spol.
 
Pri bombardovaní Bratislavy 16.júna 1944 nevybuchnutá bomba 500kg prerazila všetky podlažia domu kde býval správca učiteľ Stefan Ondrejkovič na dôchodku až do suterénu.  
 

Bývalý nitriansky župan, kapitán pechoty v zálohe Stefan H. z Dlhého Poľa. V rokoch 1939-1945 podliehali aj plavidlá Slovenskej Dunajplavby úč. spol. Bratislava pod nemecké vedenie. Riadilo všetky dunajské plavebné spoločnosti  a zabezpečovalo ich vyťaženie nákladom bez ohľadu na to komu patril a do ktorého prístavu bol určený. Tak sa odstránili prestoje a pre účely nemeckého vojnového hospodárstva bola maximálne využitá kapacita ložného priestoru plavidiel.

V noci do plavebnej dráhy rieky Dunaj zhadzovali spojenecké bombardéry míny. Ak vybuchli pod loďou, málokto z jej posádky sa zachránil ak sa zdržoval v podpalubí. Preto sa počas plavby posádka zdržovala na nadstavbách. Napríklad strojná posádka slúžila na svetlíkoch strojovne.

Na snímke monitor SMS Szamos s odmínovacím zariadením (v roku 1919 bol nasaďený v bojoch Maďarskej republiky rád proti Československej republike). Na jeseň 1944 odremorkovali maďarské vojnové loďe v bojoch pri Moldave poškodenú hliadkovú loď "Bechelaren" do Budapešti.

Koristná s/s Bechelaren, československá hliadková loď "Prezident Masaryk" pôsobila v nemeckých službách po rekonštrukcii začiatkom roku 1944 ako vedúca loď na Strednom Dunaji od Nového Sadu po Moldavu. Jej parné turbíny Škoda 2x1150 HP boli vymenené za 2x900 HP diesel motory a vymenená bola aj hlavná výzbroj za dva kanóny 88 mm.

Pôvodné kvalitné 4×66 mm L/35 Škoda vz. 30 (4×II) s nižšou úsťovou rýchlosťou a dostrelom 12 500 m sa používali aj proti lietadlám, nebola pre ne už munícia. Boli vhodné na streľbu hornou skupinou uhlov. V roku 1947 bolo plavidlo vrátené Československej republike. Autorov pedagóg v ČSPD n.p. Bratislava, zúčastnený kpt. Pavel Zongora skonštatoval, že pri skúškach čs. armádou pri plavbe viac ako  pol silou na voľnom toku  trup loďe presadal a tlačil pred sebou vlnu, ktorá poškodzovala dunajské hrádze. Bola zistená nedostatočná účinnosť kormidla, okrem toho studené kormidlo vyžadovalo nadmerné sily. Posádka sa snažila zatajiť jeho stav pred vojenskou technickou komisiou v podpalubí ručným napomáhaním kormidlu. Komisia nedoporučila zaradiť obávanú (napriek jej konštrukčným kompromisom) vojnovú loď (obávali sa jej posádky lodí protivníka aj v delte Dunaja od roku 1941 a údajne aj pobrežných vodách Čierneho mora) do služby pre technický stav a roku 1947 nevyhovujúcu konštrukciu.

Remorkér ČSPD Tatry zastihla v r.1977 veľmi silná košava pri protiprúdnej plavbe v Baziáši. V podpalubí sa okná nedali úplne uzavrieť pre poškodenie ich rámov vzhľadom na deformovanie trupu. Neuváženou  plavbou veliteľa vo vlnách loď nabrala tony vody.

Kataraktný remorkér dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n.p. parník Liptov pri plavbe proti prúdu plnou silou v Malých Kazánoch pred rokom 1966. 

 
Rumunská vojenská patrola v dunajskom prístavnom mestečku Oršava v kataraktoch v rokoch 1941-1945. V Oršave na dunajskom riečnom km 954 mala Československá plavba dunajská agenciu v budove ktorá bola jej majetkom už od založenia spoločnosti v roku 1922. V tejto budove sa nachádzala aj ubytovňa pre rumunský traťový personál (lodivodi, člnovodi, p.p. kuriči a kuchárky boli však zamestnancami ČSPD n.p., t.j. v rokoch 1939-1945 Slovenskej Dunajplavby úč.spol. a mimoriadne si to vážili) až do spustenia vodnej elektrárne Djedjap 1 do prevádzky v roku 1970.

 
 
Parný remorkér Svätopluk SPD úč. spol. na dunajskom riečnom km 943,2-949,7 v Sipskom kanáli. V pozadí na starej plavebnej dráhe je vidieť na skalnatom dne potopené maďarské vlečné člny. Nebezpečnou starou plavebnou cestou sa mohlo plávať len za vysokého vodostavu. Parník Svätopluk Slovenskej Dunajplavby úč.spol. bol  25.08.1944 poškodený paľbou sovietského  a rumunského delostrelectva pri protiprúdnej plavbe poblíž Tekije v Oršavskej kotline na dunajskom rieč.km 956 a zadržaný ako sovietska vojnová korisť. Po roku 1945 u ČSPD n.p. plával pod menom Orava. Neúspešný bol pokus o ústretový prielom vojnovými plavidlami od Moldavy a delostrelecký súboj hliadkovej loďe "Bechelaren" (bývalý "president Masaryk") s rumunskými batériami. Bol dobre vyzbrojený, ale jeho nástavby a trup mali tenký pancier. Demoralizujúce pre posádku bolo, že granáty rumunského delostrelectva s dobrou penetráciou a vysokou úsťovou rýchlosťou ich pri zásahoch prestreľovali skrz-naskrz, ale aspoň nevybuchli v plavidle (ťažko poškodený ho odtiahli maďarské vojnové lode do Budapešti).

Menšie nemecké vojenské riečne odmínovacie plavidlo vyzbrojené ľahkým guľometom v pancierovom stanovišti v ústí Sipského kanála v roku 1942.

 
Juhoslovanský motorový remorkér JRB Greben z prístavu Kladovo bol v roku 1965 najsilnejší  na Dunaji. Proti prúdu do Sipského kanálu vošiel s tromi 1000t člnmi na vlečných lanách bez predprahu lokomotívou. Turbínami preplnované motory ho hnali takou rýchlosťou, že sa vznášal ako motorový čln. To nedokázala žiadna loď na Dunaji. Pri jeho stretávaní mali naložené člny protiprúdnych konvojov na palube polmetrové vlny. Po uveďení hydroelektrárne Djerdjap 1 do prevádzky bol pre vysoký ponor nasadený na Dolnodunajskej relácii. Pre opotrebenie hlavných motorov však už nikdy neukázal svoju bývalú silu.
 
V Turnu Severin tankovali protiprúdne lode naftu (dokupovali potraviny a vodu, nakoľko posádky vlečných člnov a tankových plavidiel nemali chladničky), striedali traťový personál (priberali kataraktného lodivoda a člnovodov a odovzdávali časť konvoja kataraktnému remorkéru pre plavbu cez Sipský kanál. Zbytky mosta rímskeho cisára Trajána, bol dlhý 1127 m a mal 20 stĺpov sú na rieč.km 929. Na pravom brehu rieky Dunaj je Brza Polanka na rieč. km 884.
 
Lodenica, prístav a mesto Drobeta Turnu Severin km 931,1 (miesto častej košavy, sídlo agencie ČSPD n.p. s ubytovňou striedajúcich dolnotraťových kormidelníkov v bývalej luxusnej vile rumunského bojara). Podľa svedectva kormidelníka tankového člnu ČSPD T-V p. Messinga, apatínskeho Nemca autorovi v roku 1965,
 
 
 
tu v priebehu 2. Sv. vojny nakladali na protiprúdne lode pomocou žeriavu pancier kormidelní, ktorý po preplávaní Kataraktov odovzdali v rumunskom prístave Moldava. Chránil kormidelňu, nakoľko po celú vojnu sa Wehrmachtu nepodarilo zabrániť streľbe juhoslovanských partizánov z neprístupných skalnatých brehov dunajských Kataraktov na remorkéry, vlečné člny a ostatné dunajské plavidlá. Po zosadení mašála Antonesca 23.augusta 1944 v Turnu Severin rozmiestnila rumunská armáda kanóny a ostreľovaním zablokovala priechod cez Katarakty nielen nemeckej dunajskej a čiernomorskej flote, ale aj slovenskej SPD ú.s. a maďarským civilným a vojenským lodiam.
                               

Bombardovanie mesta a prístavu Drobeta Turnu Severin dňa 16.apríla 1944.

Osobná loď rumunskej štátnej plavebnej spoločnosti NFR "Regele Carol II." bola postavená lodenicou v Turnu Severin. Jej slávnostného uveďenia do prevádzky v roku 1936 sa zúčastnil kráľ Carol II. Rumunský a prezident Dr. Eduard Beneš. Bola najväčšou riečnou osobnou loďou v Európe. Po roku 1940 slúžila ako nemocničná a transportná loď schopná prepraviť až 1000 pasažierov. Premenovaná na "Mihai Viteazul" bola potopená 27.05.1943 na 49 námornej míli (Mila maritima).

Aj prepravné prámy nemeckého námorníctva MTF evakuovali z čiernomorských prístavov Krymu posledné slovenské vojenské jednotky 1.pešej divízie aj jej vojenským materiálom do rumunského prístavu Constanta.

Lov rýb v lete 1943 vojakmi slovenskej Rýchlej divízie na Čiernomorskom pobreží Krymu.   

Ponorka Deutsche Kriegsmarine U 9 potopená sovietskym letectvom 20. augusta v námornej základni Constanta. Demotovaná U 9 bola dopravená do lodeníc v Linzi k čiastočnému zostaveniu a následne na vlečnom člne po Dunaji do prístavu Galati ku konečnej montáži. Opätovne bola uvedená do prevádzky 28. októbra 1942. Pôsobila z nemeckej ponorkovej základňe v prístave Constanta. V rokoch 1941-1944 bolo Moldavsko (Besarábia) s dunajským prístavom Reni opäť pričlenené k Rumunskému kráľovstvu. Po prevzatí moci kráľom Mihailom 23. augusta 1944 v Rumunsku časť nemeckej Čiernomorskej floty ustúpila do rieky Dunaj, časť potopená vlastnými posádkami na volnom mori a v prístavoch Varna a Constanta. U 9 prevzala havarijná služba Sovietskej čiernomorskej floty už 22. októbra 1944. Pre nedostatok kapacity doku bola umiestené do plytkej vody. Koncom marca 1945 bola dokovaná v Constante a následne odovzdaná do opravy v prístave Nikolajev. V sovietskej flote v Sevastopoli slúžila pod označením TC-16 ako cvičné plavidlo od októbra 1945.

Kráľ Mihai I. Rumunský v auguste 1944 so spojeneckou slovenskou armádou ozbrojeným vystúpením proti nemeckej ríši skrátili II. svetovú vojnu najmenej o 6 mesiacov, zachránili státisíce, možno milóny životov. Udalosti zamestnancov SPD ú.s. neprekvapili, významná časť jej profesnej elity už od roku 1921 spolupracovala s SSI Udalosti zamestnancov SPD ú.s. neprekvapili, časť jej profesnej elity už od roku 1921 spolupracovala s SSI (do r.1940 directul syn pravoslávneho kňaza starej viery Mihail Moruzov, následne do marca 1945 directul Eugen Cristecsu), aj ČVSS (prednosta 2.odd hlav. štábu pplk. gšt. František Moravec), p.p. SVSS (prednosta 2.odd hl. štábu mjr. pech. Alojz Androvič) ešte v radoch zamestnancov Č.S.D. ú.s. Na zásadne zmenenú situáciu na Slovensku a v Rumunsku zareagovalo 5. a 9.septembra 1944 štátnym prevratom Bulharsko, čím bola definitívne zmenená strategická situácia Nemecka na Balkáne a v strednej Európe v jeho neprospech. Dňa 15. októbra 1944 na boje Slovenskej a Rumunskej armády proti Wehrmachtu už bol donútený reagovať aj ich nepriateľ z rokov 1938-1939 regent Miklós Horthy neúspešným pokusom o vystúpenie Maďarska z vojny. Prevrat v Maďarsku a jeho obsadenie Wehrmachtom obmedzili iba možnosti bojujúcej Slovenskej armády (1.ČSA), beznadejnú situáciu nemeckých jednotiek na Balkáne zachrániť nemohli. Pozostatky nepopierateľného vplyvu bývalej SSI na starších zamestnancov ČSPD n.p. (SPD ú.s.) sa dali zreteľne pozorovať ešte v roku 1977.         

Vysvetlivky: ČSPD n. p. bol právny nástupca firmy Slovenská Dunajplavba úč. spol. Bratislava. Pán Ing. Vladimír Droppa bol jej generálny riaditeľ, do 4.apríla 1944 bol predseda správnej rady Dr. Belo Kováč s titulu svojej funkcie Hlavného mešťanostu Bratislavy. Po jeho rezignácii sa stal Hlavný mešťanosta Bratislavy advokát Dr. Štefan Ravasz, príbuzný rodín Sandor zo Slávnice a Ondrejkovič ; Motorový vlečný remorkér ČSPD Tatry bol postavený v SLK Komárno v r.1965. Jeho priestory pre ubytovanie posádky boli toho času primerané. Na svoju veľkosť mal iba priemerne výkonné motory Škoda 6L 350, spoľahlivé s dlhou životnosťou. Manévrovacie schopnosti mal remorkér tiež iba priemerné.  Náklady na opravu, údržbu a PHM nízke. Dá sa konštatovať, že remorkér sa osvedčil. Od roku 1982 bol oproti tlačným remorkérom náročný na počet členov posádky. V  súvislosti zo zhoršujúcou sa kvalitou vody v Dunaji už nezodpovedala kvalita jeho úžitkovej vody hygienickým požiadavkám. Pre zhoršený zdravotný stav sa kpt. Alexander Oberta (pracoval na dunajských lodiach od r.1938) zriekol funkcie veliteľa MVR ČSPD Tatry, ale máloktorý  veliteľ na Dunaji mu mohol konkurovať, preto ho radšej poslúchali.
 
Poznámky: V roku 1942 Slovenská republika doviezla po rieke Dunaj z Rumunského kráľovstva 151 219 ton minerálnych olejov ; V roku 1939 veliteľ vojenskej skupiny " Michalovce ", od septembra 1944 do mája 1945 minister Národnej obrany SR Štefan Haššík, bol pôvodne c.a k. dôstojník *25.november 1898 Dlhé Pole †24.júl 1985 Cleveland, USA ;     
 
Zdroje: dunajský kormidelník Messing, T-V ČSPD n.p. ; dunajský kpt. Alexander Oberta, ČSPD n.p. ; dunajský kpt. Haššík, ČSPD n.p. ; Peter Simeonov ;
 
Donau - Dunaj - Duna - Dunarea ; ♫  Ajde Jano kuću da nedamo ;
            
 

 

 

 

 

Aktualizované: 20.08.2017