Podplukovník Aladár Ondrejkovič ( Ondrejkovics-Sandor de )
Dag Hammarskjöld
. Dňa 09.02.2019 mal 110 ročné nedožité jubileum narodenín pplk. tank. Aladár Ondrejkovič-Sandor de Szlavnicza (absolvent ŠDJZ Pardubice a AVA Bratislava). S bratom Tiborom boli študentmi Malého seminára v Nitre (slúžil k príprave a výchove levitov, klerikov, budúcich kňazov). Nepísanou povinnosťou rodičov ich spoločenského pôvodu bolo, aby sem posielali synov na katolícke gymnázium, kde ich podrobili sparťanskej výchove. Birmovný otec oboch bratov bol katolícky politik JUDr. Martin Mičura. Pravidelne pred voľbami synovia správcu učiteľa (brata Anny Mičura rod. Ondrejkovič), ktorý sa angažoval v prospech Mičurovej Čs. strany Lidovej roznášali jej letáky v Lednických Rovniach, Trebaticiach aj Piešťanoch.
Pravnuk trenčianskeho župného sudcu (Comitatus Jurassor) Stephana Sandora de Szlavnicza slob. aspirant jazd. Aladár II. Ondrejkovič. Podľa zvykov rodiny Ondrejkovič jeden syn študoval bohosloveckú fakultu, alebo narukoval k husárskemu, p.p. dragúnskemu pluku. Absolvent gymnázia a maturant na Obchodnej akadémii v Nitre Aladár II. Ondrejkovič k výkonu vojenskej prezenčnej služby nastúpil do Školy pre dôstojníkov v zálohe v pevnosti Jozefov, kde bol najlepší jazdec pluku, po prevelení do ŠDJZ Pardubice priemerný. Slobodník aspirant Aladár II. Ondrejkovič mal čo doháňať, kým sa stal víťaz Veľkej pardubickej military.
Budova Malého seminára v Nitre, kde pplk. tank. v. v. Aladár II. Ondejkovič študoval s bratom Tiborom. Ich príbuzný, dôverný priateľ a spolupracovník ministra s plnou mocou pre správu Slovenska JUDr. Martina Mičuru Nitriansky biskup, Jeho Eminencia ThDr. Karol Kmeťko sa vo voľnom čase bratom Ondrejkovič venoval.
Na piaristickom gymnáziu v Trenčíne, kde študoval Dr. Martin Mičura, v roku 1908 maturoval aj Dr. Aladár I. Ondrejkovič. V r. 1918 bolo premenované na Čs. štátne vyššie reálne gymnázium Ľudovíta Štúra a presťahované do budovy vyššej dievčenskej a obchodnej školy, ktorá bola nová. Spolužiakmi Aladára II. boli jeho príbuzný Pongrácz a bratia Bútorovci. V Jozefove bol s Aladárom frekventant jeho spolužiak z gymnázia, neskôr riaditeľ Kvasnicovej továrne v Trenčíne Jozef Tiso*19.11.1910 †07.09.1981, ktorého manželkou sa stalo veľmi dobré dievča, ich spolužiačka Renáta Tausová.
Dôkaz: Štvrtá správa Čs. štátneho vyššieho reálneho gymnázia "Ľudovíta Štúra" v Trenčíne za školský rok 1921-22, strany 10 a 11. V správe sú uveďení aj na str. 11, 12 ako žiaci II. triedy Reis Štefan (redaktor "Rádio Moskva" 1939-1945 a minister spravodlivosti 1950-53), Žliechov. (Trenčianske Teplice) a Jozef Tiso (riaditeľ Kavasnicovej továrne v Trenčíne, manžel rasovo perzekvovanej Renáty Tausovej), Trenčín, na str 13 žiak IV. triedy Kočiš Oldřich (Aladár Kočiš, šéfredaktor a minister), Trenčín a žiak VI. triedy Brtko Ludevít (budúci manžel Dr. Ruženy Martiny-Brtkovej), Lipt. Sv. Mikuláš, (Trenčín). V zozname sú uvedení aj žiaci 1.a triedy ...Ružena Martinová, narodená v Budapešti (Trenčín), ...Ladislav Kellermann, Trenčín, ...Gáťová Helena, Trenčín a žiak 1.b triedy ...Oldrich Ondrejkovič narodený v Čiernej Lehote (Lednické Rovné). Pedagogický personál gymnázia svojvolne účelovo zmenil krstné meno Aladára II. Ondrejkoviča na Oldrich. Jeho bezdetní (resp. tí ktorí mali iba dcéry) rodinní príslušníci s vysokým spoločenským postavením v trenčianskej a nitrianskej župe ktorými bol určený ako budúca hlava rodu proti tomu namietali. Podľa strany č. 4 triedny profesor Aladára II. Ondrejkoviča bol Vladimír Němec, X., Ch, P, učil Ch, v tr. IV, V, VI, P v l.a, I.b, V, VII, Cs. v I.b, 20 h., v II. polr. tiež Z v III, 22 h., triedny v I.b, správca sb. Čh, dozor pri hrách.
VII. Ročná správa Čs. štátneho vyššieho reálneho gymnázia "Ľudovíta Štúra" v Trenčíne za školský rok 1924-1925, str. 12, II.A trieda ... 57. *Eva Baxová, Viedeň (Trenčianske Teplice).
Člen športového klubu Lednické Rovné Aladár II. Ondrejkovič, v roku 1925 víťaz majsterstiev republiky v gymastike v svojej kategórii za Lednické Rovné, kde v tom čase pôsobil jeho otec správca učiteľ Štefan II. Ondrejkovič. Aladár II. bol pred nástupom na vojenskú prezenčnú službu členom Sedliackej jazdy Nitre v ktorej bol činný aj jeho budúci nadriadený, veliteľ Rýchlej divízie generál Augustín Malár. Ako kapitán čs. armády mal od začiatku 30. rokov najskôr na starosti jazdecký a cyklistický výcvik, neskôr sa stal referentom pre brannú výchovu a členom branného odboru pri slovenskom Zemskom zbore Sedliackej jazdy.
Minister s plnou mocou pre správu Slovenska JUDr. Martin Mičura, neskôr o.i. prezident správneho súdu v Bratislave, poslanec, predseda ČsL na Slovensku, starosta Veľkej Bytče, prezident Najvyššieho súdu SR. Bol birmovný otec a strýko Aladára II. Ondrejkoviča.
Aladár Ondrejkovič maturoval na Obchodnej akadémii v Nitre. Jeho spolužiak bol aj Anton Petrák narodený 14.04.1912 vo Viedni, od roku 1938 aktívny dôstojník, poručík delostrelectva (absolvent ŠDZD a VA Hranice). Slúžil v Petržalke.
Aspirant jazd. Aladár II. Ondrejkovič s kolegami zo ŠDZJ Pardubice, na snímke v prvom rade vpravo. Vedľa neho sedí aspirant jazd. Jaromír Nechanský syn štátneho zamestnanca, kolegu Štefana Turbu, brata Aladárovej matky Márie. Veliteľ sediaci v strede má dragúnske čevené rajtky kombinované s bielou kožou.
Slávnostné vyradenie poručíkov, absolventov Vojenskej akadémie Hranice. Boli povinní absolvovať Školu dôstojníkov zálohy, až následne ako podporučíci, dôstojníci v zálohe v ďalšej činnej službe absolvovali Vojenskú akadémiu ak boli odporučení MNO.
Dôstojníci jazdectva pri slávnostnom vyradení. Absolvent ŠDZJ Pardubice poručík jazd. v zálohe Aladár II. Ondrejkovič v rokoch 1941 - 43 absolvoval Vojenskú akadémiu v Bratislave (AVA - Automobilnú vojenskú akadémiu).
Eskadróna Dragounského pluku 8 "Knížete Václava Svatého" pri ukážke nasilného prekonávania toku rieky obyvateľom Pardubíc. Šabľu vz.4 zdedenú po Rakúsko-uhorskom cisársko-kráľovskom jazdectve nosili dragúni pre jej dĺžku zavesenú na sedle, pri vychádzke aspiranti školy pre dôstojníkov jazdectva ŠDZJ Pardubice v zálohe pod pazuchou.
Ministerstvo národnej obrany podalo závažný návrh Predsedníctvu ministerskej rady vo veci prijímania do stavu dôstojníkov z povolania. Ich zvýšenú potrebu zdôvodnilo z hľadiska potreby dôstojníkov v podmienkach vojny a potrieb modernizácie mierovej armády. V dobe vojny by okrem dôstojníkov z povolania vykonávali službu dôstojníci vo výslužbe a záložní dôstojníci. Mobilizácia a úspech vojnových operácií v prvom štádiu vojny boli závislé na dôstojníkoch z povolania. Boli určení pre veliteľské funkcie, které nebolo možné obsadiť inak. MNO zdôrazňovalo, že i za predpokladu zvýšenia počtu dôstojnických miest budú zabezpečené iba čiastočne. MNO to riešilo vládnym nariadením o nižších dôstojníkoch v dalšej činnej službe, na ktorom sa ministerská rada uzniesla podľa návrhu MNO z 24. septembra 1934. Preto mohlo MNO obsadit služobné miesta dôstojníkov z povolania nižšími dôstojníkmi v ďalšej dobrovoľnej činnej službe. Začiatkom roku 1936 ich bolo k dispozícii 1506. Pokiaľ išlo o potreby mierovej armády, vyžadovala zvýšenie počtu dôstojníkov medzinárodná situácia, organizačný a materiálny rozvoj čs. armády a nárast úloh, které už počas mieru musela plniť. Vzhľadom k podstatnému zhoršeniu mezinárodnej situácie MNO poukazovalo na fakt, že branné sily Čs. republiky musia byť pripravované na všetky eventuality ohrozenia bezpečnostnej situacie štátu. Náročnú prípravu mohol vykonať iba zbor dôstojníkov a rotmistrov z povolania.
Vráble. Od tridsiatych rokov 20. stor. pre prípad bombardovania, prírodných katastrof, alebo havárií bola organizovaná okresnými náčelníkmi vo Vrábľoch Štefanom II. Balažovičom a Zlatých Moravciach jeho príbuzným Dr. Aladárom I. Ondrejkovičom záchranná služba s verejnými skúškami za účasti Hasičskej jednoty, četníctva, samaritánskeho odboru ČsČK (SČK) a čs. vojska. Okresný náčelník vo Vrábloch Štefan Balažovič bol príbuzný Obvodného notára Štefana I. Balazsovicsa, súrodenca Paulíny - starej matky ppor. jazd. Aladára II. Ondrejkoviča a bratanec Gejzu Turbu, Štefana Turbu a učiteľky Márie Ondrejkovičovej rod. Turba (matky ppor. Aladára II. Ondrejkoviča). Národné noviny Volume: 1933, Issue: 08.12.1933 (3). Štefan Balažovič bol výmenovaný Krajinským úradom v Bratislave za nového Okresného náčelníka v Košiciach (3). Úrad nastúpil ešte pred vianocami. Po 2. novembri 1938 v súvislosti s Viedenskou arbitrážou bol jeho úrad evakuovaný do Prešova a včlenený do úradu tunajšieho Okresného náčelníka Dr. Aladára I. Ondrejkoviča.
Nové sanitné vozidlo záchrannej služby Červeného kríža Tatra T 57 A bolo medzi sanitnými vozidlami zakúpenými Okresným náčelníkom Dr. Aladárom Ondrejkovičom.
Pokrvný príbuzný Okresného náčelníka Dr. Aladára I. Ondrejkoviča, aj jeho synovca por. jazd. Aladára II. Ondrejkoviča barón Imre Ivanka (Estera barónka Ivanka de Draskocz et Jiordánfold, bola matka Stephana Sandora de Szlavnicza) bol zakladateľom Červeného kríža v Uhorsku. Zakladajúca schôdza Červeného kríža v Uhorsku sa konala 16. mája 1881 v Budapešti. 17. mája došlo k fúzii ženského spolku s novozaloženou organizáciou Červeného kríža, barón Ivanka sa stal jej správcom. Bol medzi iniciátormi vybudovania nemocnice Červeného kríža pre účely školenia profesionálnych a dobrovoľných sestier.
Podporučík jazdectva Aladár II. Ondrejkovič vykonával dobrovolnú činnú službu od 16.10.1936 u Dragúnskeho pluku 11 v Bratislave.
Kráľ Carol II. Rumunský a jeho syn korunný princ Mihai I. sa zúčastnili s prezidentom republiky Dr. Eduardom Benešom slávnostnej prehliadky Dragúnskeho pluku 11 dňa 1.novembra 1936 na Námesti Slobody v Bratislave. Kráľ Carol II. osobne pripol stuhu na standardu pluku odvtedy pomenovaného podľa jeho mena.
Ppor. jazd. Aladár II Ondrejkovič sa zúčastnil slávnostnej prehliadky Dragúnskeho pluku 11 kráľom Carolom II s prezidentom republiky Eduardom Benešom na námestí Slobody vo funkcii veliteľa čaty.
V roku 1937 slúžil ppor. jazd. zálohy v ďalšej činnej službe Aladár II. Ondrejkovič v remontnom stredisku Sereď. Počas vojenskej činnej služby v r.1938 v Spišskej Novej Vsi sa ppor. jazd. Aladár II. Ondrejkovič ubytoval u rodinného priateľa. Bol ním Verejný notár v Spišskej Novej Vsi Dr. Ladislav Štefánik, (*16.10.1886 Košariská †06.03.1959 Spiš. Štvrtok), manželka Elena Lutšek, deti Elena a por. jazd. Pavol Štefánik (major v posádke Jeseník v r.1953 pri Akcii D prepustený z armády). Dr. Ladislav Štefánik študoval v Bratislave, Prahe a Kluji, brat generála M. R. Štefánika a syn kňaza Pavla Štefánika. Po prevrate pôsobil ako župný radca v Levoči, verejný notár v Spišskej Novej Vsi bol od r. 1923. S ppor. jazd. Aladárom II. Ondrejkovič slúžil v Spišskej Novej Vsi jeho priateľ por. jazd. Pavol Štefánik (absolvent ŠDJZ Pardubice a VA Hranice), syn Verejného notára v Spišskej Novej Vsi. .
Elitné ozbrojené jednotky Československej republiky SOS (Stráž obrany státu) na ktorých zostavovaní sa v Zlatých Moravciach a Prešove podieľal v rokoch 1937-1939 Okresný náčelník Dr. Aladár I. Ondrejkovič. Od svojho preloženia mal pod kontrolou v súvislosti s autonómiou aj PAÚ (Predsunutú agentúrnu ústredňu) v Prešove so zameraním proti Maďarsku. Po Mníchovskej dohode v r. 1938 bol k 28. práporu SOS "Nové Zámky (Nitra)" dočasne odvelený aj jeho synovec ppor. jazd. Aladár II. Ondrejkovič (jeho SV bolo v zámočku Arboretum Tesárske Mlyňany).
Nielen v okrese Nové Zámky a Nitra, ale o.i. aj okrese Rimavská Sobota (Jesenské) mala rodina Anny Ondrejkovičovej rodenej Sandor de Szlavnicza, matky Okresného náčelníka Dr. Aladára I. Ondrejkoviča, starej matky ppor. jazd. Aladára II. Ondrejkoviča rozsiahle poľnohospodárske a lesné majetky. Podporučík jazd. Aladár Ondrejkovič bol nasadený bez vystriedania počas mobilizácie v septembri 1938 a v regulérnej vojne elitných jednotiek SOS viac ako 5 mesiacov v poli v jesennom a zimnom období 1938/1939.
Hlási sa Prešov ! Evakuácia Košíc pretrhala spoje so slovenským východom. Nový okresný náčelník Dr. Aladár I. Ondrejkovič prevzal úrad. Prešovský rozhlas vysiela z hotela Savoy denne od 18.00 do 18.45 hod. na banskobystrickej vlne. O týždeň sa dá očakávať namontovanie vysielacej stanice o sile 2,5 kw. Zdroj: noviny "Slovenský hlas" z 18. novembra 1938 str. 4.
Dôstojníci a vojaci čs. armády dočasne prevelení k jednotkám SOS na rozdiel od príslušníkov finančnej stráže, štát. polície a četníctva nemali špeciálnu zimnú výstroj.
Podpísalo sa to na zdravotnom stave ppor. jazd. Aladára Ondrejkoviča. Po vystriedaní pri zdravotnej prehliadke mu našli nález na pľúcach. Bol odoslaný na liečenie do Vojenského liečebného ústavu pre pľúcne choroby Matliare vo Vysokých Tatrách. Pozemky okolo Skalnatého potoka v chotári obce Huncovce, vlastnila rodina Berzeviczy, príbuzná Anne Ondrejkovičovej rod. Sandor de Szlavnicza. Postupne sa ich majiteľmi stali aj rodiny o. i. Okolicsányi, Szirmay, Mattyasovszky, ktoré tiež boli príbuznými starej matky ppor. jazd. Aladára Ondrejkoviča. Komasáciou v roku 1840 a neskoršími reformami prešli v podstatnej časti do majetku obce Huncovce.
2. Oddelenie HŠ armády v Prahe malo potvrdené už 3.marca 1939 svojim najlepším agentom A54, že dňa 15.03.1939 budú Čechy a Morava obsadené Wehrmachtom a na Slovensku bude vyhlásená samostatnosť pod nemeckým patronátom. Informácia bola odovzdaná osobne jeho prednostovi plk. Františkovi Moravcovi za prítomnosti viacerých dôstojníkov. Následne pristúpila Čs. vojenská zpravodajská služba k príprave fyzickej likvidácie svojich dokumentov. Niektoré premiestnil na Slovensko mjr gšt. Alojz Androvič sem príslušný. Medzičasom jej rezidentúry na Slovensku a v zahraničí horúčkovito aktivizovali činnosť. Generál Bedřich Homola bol veliteľ VII. armádneho sboru v Banskej Bystrici.
Tzv. Homolov puč bol zastieracím manévrom. Napriek tomu sa udalosti valili na obyvateľstvo v Čechách, na Morave, na Slovensku a Podkarpatskej Rusi ako živelná pohroma. Ústredie Deutsche Partei (DP) bolo v Bratislave v budove Kotvy na Vajanskom nábreží. Jej ozbrojenú zložku Freiwillige Schutzstaffel (FS) tvorili v marci r.1939 tri prápory, mali 4604 mužov. Zbrane, ktoré dostávali cez Petržalku im rozdeľovali v budove Kotvy. Dňa 11.03.1939 obsadilo 50 mužov FS vládnu budovu na nábreží. V Bratislave z 13. na14.marca mal ppor. jazd. Aladár Ondrejkovič službu dozorného dôstojníka (v Dragúnskom pluku 11 " KC II R " vykonával dobrovolnú činnú službu) v kasárňach v ktorých sídlil Dragúnsky pluk 11 "kráľa Carola II rumunského". Veliteľ pluku, nie mladý (*1888) frustrovaný plk. jazd. Rudolf Moskorz nezvládal situáciu. Veliteľstvo Rýchlej divízie 3. počínajúc 8.marcom zriadilo z dragúňov pluku asistenčné jednotky. Boli znovu a znovu vťahované aj v najbližšom okolí kasární do denervujúcich stretov s aktivizačnými skupinami zloženými z príslušníkov Hlinkovej gardy a FS. Zásluhou osobnosti dozorného dôstojníka ppor. Aladára Ondrejkoviča sa konflikty nevystupňovali do nezvládnuteľnej tragédie. Podporučík jazdectva v zál. Aladár II. Ondrejkovič vykonával službu u Dragúnskeho pluku 11 "kráľa Carola II rumunského" v Bratislave od 16.10.1936, od mobilizácie 1938 bol zaradený bol v
JPO 1. V rokoch 1939-44 bol víťaz viacerých pretekov v jazdeckých športových disciplínach. Snáď v tom čase bol najznámejším armádnym športovcom na Slovensku v tejto disciplíne. Široká slovenská verejnosť ho poznala z filmových týždenníkov " Nástup ".
Michera, úč. spol., továreň na vodomery, plynomery, kovové súčiastky a armatúry, Bratislava, predseda správnej rady Jozef Černák, riaditeľ centrálnej správy cirkevných veľkostatkov, Bratislava, členovia správnej rady generál Augustín Malár, plk. Karol Peknik, mjr. v .v. Jozef Meixner.
Poručík jazd. Aladár II. Ondrejkovič bol v r. 1939 podľa výpovede vyšetrujúceho sudcu Vojenského súdu v Bratislave obvinený na udanie kolegov. Trestné stíhanie bolo pre nedostatok dôkazov zastavené. Napriek tomu bolo proti nemu vedené konanie Kárneho výboru MNO, ktorému predsedal plukovník Jozef Turanec. Predmetom bolo o.i. obvinenie na základe zpravodajských informácií a výpovede svedkov, že sa stýka s Čechmi a Židmi. Rozhodnutím Kárneho výboru bol poručík Ondrejkovič prepustený do zálohy. Po krátkej dobe však obdržal od MNO Povolávací rozkaz.
Na organizácii prechodov Čs. vojakov cez Maďarsko a Juhosláviu sa podielali francúzske 2me Bureau, ktorej veliteľ bol colonel Riveta Service de Renseignement, (S.R.) ktorej šéf bol colonel Gauche. Ilegálne prechody dôstojníkov a vojakov cez Maďarsko na Západ sa konali pod zvláštnym druhom nezáujmu Maďarskej vojenskej zpravodajskej služby, ktorej veliteľ bol generál István Ujszászy (*1894 †1948? agent Čs. vojenského zpravodajstva).
Podporučík jazd. zál. Aladár Ondrejkovič - služobné zaradenie počas mobilizácií v rokoch 1938-1939 veliteľ eskadróny 18 (1939-1940). Poručík jazd. zál. Aladár Ondrejkovič sk. v JPO 1, následne veliteľ Veterinárnej nemocnice.
Vo Vojenskom žrebčinci Horné Motešice (v minulosti patrili komposesorátu rodiny Motesiczky, jeho pokrvným príbuzným) por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič preberal remonty aj po 14.marci 1939 pre Dragúnsky pluk 11 "Kráľa Carola II Rumunského".
Jeden z prejavov postoja armády k režimu bola ružomberská vzbura dňa 04.06.1939. Vzbúrilo sa asi dvetisíc vojakov ružomberskej posádky. Musela byť potlačená privolanými tankami z Martina, Žiliny a Dolného Kubína. Organizátori boli odsúdení. V priebehu vyšetrovania pozatýkalali viaceré nevojenské osoby, ktoré sa podielali na jej organizovaní. Vojenské útvary v Ružomerku zrušili. Mužstvo bolo rozdelené do útvarov po celom Slovensku. V kasárňach zostal iba horský delostrelecký pluk. O hrabovskej vzbure a tragédii pri vyšetrovaní sa nesmelo písať.
Celkovo k 15. júlu 1939 mala Slovenská armáda v stave 536 dôstojníkov Slovákov, 117 Čechov, 27 Nemcov, 24 Rusov a Rusínov - (spolu 704 dôstojníkov).
Najvyšší počet osôb dosiahla Slovenská armáda k 20. septembru 1939 bolo to vyše 148.000 mužov, z ktorých v zostave poľných vojsk pôsobilo vyše 51.000.
Napriek zmenenej situácii v roku 1938 z celkového poču 1248 úradníkov československej zahraničnej služby bolo len 33 Slovákov (1). Prvým vyslancom Slovenskej republiky v Bulharskom kráľovstve bol Dr. Ján Spišiak. Bol slovenským vyslancom v Maďarskom kráľovstve, od novembra 1939 bol poverený aj vedením vyslanectva v Sofii. Predpoludním dňa 9.dec.1939 splnomocneného ministra Dr. Jána Spišiaka prijal v Sofii osobne cár Boris III. ktorému odovzdal poverovacie listiny. Slovenským vojenským ataché v Budapešti a Sofii bol mjr. pech. Alojz Androvič (príbuzný rodiny Ondrejkovič), ktorý bol tiež prijatý bulharským cárom Borisom III..
Od roku 1939 boli vydané predpisy spoločenského správania sa dôstojníkov. Začiatkom roku 1941 vydalo veliteľstvo 2. divízie Smernice pre spoločenskú výchovu dôstojníckeho zboru, prostredníctvom ktorých sa mali dôstojníci oboznámiť so spoločenskými pravidlami a dodržiavať ich. Boli heslovité a velitelia ich mali doplniť tak, aby chyby v spoločenskom správaní dôstojníkov boli odstránené. V prvom okruhu sa hovorilo o povinnostiach pri príchode do novej posádky, keď dôstojníci museli vykonať návštevy v dôstojníckych rodinách a rodinách významných verejných funkcionárov. V druhom okruhu boli precíznejšie rozobraté pokyny o správaní v dôstojníckej jedálni. 3 SUROVÝ, J.: Budovateľská práca v armáde. In: Armáda v obrane a práci. Bratislava 1944, s.50. 4Pozri dislokáciu jednotiek slovenskej armády. In: VHA, f. MNO - Tajné, šk. 5, č. j. 35.023/1919. 5 VHA, f. MNO-Prezídium, šk. 3, č. j. 23.844/1939, s. 2. 6 ŠUMICHRAST, P.: Výchovná práca v slovenskej armáde v zázemí v rokoch 1939-1944. In: Vo j e n s k á história , ročník (roč.) 6, 2002, č. 2, s. 26-51, 36. 7 CSÉFALVAY, F.: Dva dokumenty o správaní sa slovenských dôstojníkov. In: SEGEŠ, D., ŠEĎOVÁ, B. (zost.): Miles seper honestus. Bratislava 2007, s. 212. (138) Spoločenské postavenie dôstojníkov slovenskej armády v zázemí a snaha o zvýšenie ich prestíže v rokoch 1939-1941.
Okrem dodržiavania etikety predpisy dôstojníkov nabádali aj k príjemnému vystupovaniu, ktorým mali urobiť dobrý dojem na svojich hostiteľov, napríklad aj voľbou tém rozhovorov, ktorými by nikoho neurážali. Ďalší okruh rozoberal povinnosti dôstojníkov v súvislosti s návštevami a výberom spoločnosti „ dôstojník sa pohybuje len v dobrej árijskej spoločnosti ". Pri správaní k ženám sa im kládlo na srdce, aby pri vyberaní dámskej spoločnosti a pri styku so ženami boli opatrní. Nebolo mysliteľné, aby dôstojník nadväzoval styk s dievčaťom, ktoré si podľa predpisov a nariadení nemohol vziať za manželku. Tu platili predpisy MNO č. A-XIV z obdobia Československej republiky, podľa ktorých manželka dôstojníka musela byť mravne zachovaná a ona, tak ako aj jej rodina, mali mať bezúhonnú povesť a primerané vzdelanie. Manželka mala spĺňať aj patričné majetkové kritériá, aby sa minimalizovalo riziko, že sa rodina ocitne vo finančnej tiesni tým, že by manžel prevzal na seba povinnosti manželky. Spoločenský úzus a potreba ukázať armádu v najlepšom svetle nariaďovali dôstojníkom aktívne sa zapájať do spoločenského života, najmä keď dostávali pozvania na recepcie, tak z domácich inštitúcií, ako aj zo zahraničných úradov. Minister generál Ferdinand Čatloš nariadil, aby dôstojníci, ktorí pozvanie dostanú, ho hlásili náčelníkovi štábu MNO, ktorý mal rozhodnúť, či sa môžu na nich zúčastniť.
Dňa 09.01.1940 prevzal poručík delostrelectva Fridrich Husák funkciu prednostu automobilnej služby služby u veliteľstva 1 divízie (6).
V rokoch 1939-1940 Rudolf Dilong a Rudolf Fábry s F. Korčekom vydávali literárny a kritický mesačník "Nové Slovo", ktorý sa mal stať časopiseckou platformou slovenskej avantgardy.
Dňa 18. januára 1940 bol prijatý Branný zákon. Slovenská armáda bola premenovaná na Brannú moc Slovenskej republiky. Armáda sa stala apolitickou. Profesionálni vojaci nesmeli byť príslušníkmi Hlinkovej Slovenskej Ľudovej Strany. V prípade potreby pri mobilizácii sa Branný zákon vzťahoval na všetkých mužov od 20 do 50 rokov. Dobrovoľná služba v armáde bola možná od sedemnástich rokov. Povinná vojenská služba trvala 2 roky. Zákonom boli z brannej moci vylúčení Židia a Rómovia. Mali dvojročnú prezenčnú službu odslúžiť v pracovných práporoch. Vrchným vojenským veliteľom sa podľa zákona stal prezident republiky, ktorým bol od októbra 1939 Jozef Tiso a hlavným vojenským veliteľom sa stal minister národnej obrany, generál I. triedy Ferdinand Čatloš.
Spolužiak poručíka jazd. zál. Aladára II. Ondrejkoviča na OA v Nitre bol aj por. del. Anton Petrák narodený 14.04.1912 vo Viedni, od roku 1938 aktívny dôstojník (absolvent ŠDZD a VA Hranice). Do 30.septembra 1938 slúžil v Petržalke na Kopčianskej u pešieho práporu 39/II v Jelínkových kasárňach, 15. marca 1939 v Svätoplukových kasárňach. Po roku 1989 generálmajor v. v. Začiatkom apríla 1940 sa ním por. jazd. zál. Aladár Ondrejkovič rozlúčil na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave pred jeho emigráciou cez Maďarsko a Juhosláviu do Čs.armády na Západe.
V máji 1940 bol zatknutý légionár, krajan a veliteľ por. jazd. zál. Aladára Ondrejkoviča major pechoty Jozef Martin Kristín, prednosta pracovnej služby MNO (predtým veliteľ 15. divízie v Trenčíne a veliteľ 1. divíznej oblasti v Trenčíne) a veliteľ vojenských táborov. Pomáhal organizovať prechody českých vojakov a dôstojníkov cez Slovensko do Maďarska a Juhoslávie. Bol odsúdený na doživotný žalár.
Rozkaz Veliteľstva pozemného vojska o zriadení Jazdeckého športového družstva OAP dňom 15.11.1940, č. j. 165 050. šk. č. 58, 119 listov (414-532). Jeho členom bol aj por. jazd. zál. Aladár Ondrejkovič.
Npor. jazd. Pavel Štefánik, aktívny dôstojník z najslávnejšej slovenskej rodiny, bravúrny jazdec bol nielen súper v pretekoch military por. jazd. zál. v činnej službe Aladára II. Ondrejkoviča, ale aj jeho priateľ. Bol denne šesť hodín v sedle. Do preradenia por. jazd. zál. A. Ondrejkoviča k automobilnému vojsku slúžili obaja v Jazdeckom priezvednom oddiele (JPO-1). Veliteľ technickej eskadróny JPO-1 npor. jazd. Pavel Štefánik, syn verejného notára v Spišskej Novej Vsi Dr. Ladislava Štefánika a synovec generála Milana Rastislava Štefánika zdedil šľachtický erb po rode Prokopovič, ktorý ho nadobudol od cisára Leopolda II. Autor ďakuje za fotografiu Váženej pani Tamare Dudášovej, jedinej dcére mjr. jazd. v. v. Pavla Štefánika.
V Tatrách boli dôverní priatelia por. jazd. Aladára II. Ondrejkoviča a jeho sestry Magdy Ondrejkovič aj Dr. Ivan Milecz (Milec) s manželkou Milenou rod. Slezákovou (Slovenský vyslanec pre Rumunsko a Juhosláviu v rokoch 1939-43).
Mileczová - Kohútová Hela. Mária Ondrejkovičová rod. Kohútová †1992, Terézia Ondrejkovičová rod. Dočolomanská †1986. Do dozorného výboru Potravného družstva v Liptovskom Jáne bol v r. 1940 zvolený Obvodný notár Július Pavella.
JUDr. Hermann Gotz bol od konca tridsiatych rokov agent OKW Abwehr v ČSR. Po jej okupácii bol vyznamenaný vysokým nacistickým radom. Kapitán Prof. Dr. Jozef Matl bol služobne zaradený OKW Abwehr v obsadenom Belehrade. Generálpor. Hans Piekenbrock, funkciou druhý v OKW Abwehr *1893 Essen †1959 Essen. Šéf I. Oddelenia Abwehru v rokoch 1936-1943, major 1936, podplukovník 1937, 1940 plk, 1943 generálmajor.
Pôsobenie:
Hlavný záujem proti Polsku, ČSR, Francúzsku, Anglicku, Rusku, Španielsku.
Vedľajší záujem proti Belgii, Švajčiarsku, Juhoslávii, Rumunsku, USA.
Zakázané pôsobenie proti Rakúsku, Taliansku, Maďarsku, Fínsku, Estónsku, Japonsku, Bulharsku.
Pobočka OKW Abwehr Mníchov pracovala proti Balkánu, ČSR, Švajčiarsku. Proti ČSR pracovali aj pobočky Abwehr Dresden, Vratislav, Konigsberg, Danzing, neskôr aj Wien a Nurnberk.
Mieroví Agenti - boli cudzinci, miestni Nemci v predmetných krajinách, zahraniční vojaci z národnostnej nemeckej menšiny, obyvatelia pohraničia atď.
Kugler bol zástupca IG Farben a agent OKW Abwehr v Bukurešti a Turecku.
Príslušníci vyslanectiev Maďarska, Rumunska, Španielska odmietli spolupracovať v tretích krajinách s OKW Abwehr.
Prvé mikrofilmy o situácii v protektoráte prepašoval Rudolf Fraštacký do Švajčiarska. Dal mu ich jeho príbuzný, diplomat ing. Ján Országh, ktorý na ministerstve zahraničných vecí zhromažďoval informácie a služobne sa zoberal problematikou hospodárskych vzťahov s krajinami s ktorými malo Slovensko diplomatické kontakty. Zaangažovaní boli Dr. Lány, generál Novák, ing. Jokl a iní. Prepojenie viedlo až k generálovi Lužovi prostredníctvom generálneho riaditeľa Zbrojovky, ktorým bol ing. Karol Staller. Cez Balkán zabezpečovali spojenie slovenský vyslanec Dr. Ivan Milecz (priateľ Dr. Aladára I. Ondrejkoviča) a Marian Novotný (občan protektorátu) obchodný zástupca koncernu Zbrojovka Brno v Bucuresti. Informácie sa týkali hlavne hospodárskej oblasti a vojenského priemyslu. V tom boli efektívne zapojení aj zástupcovia firmy Baťa a ich vedúci ing. František Malota. Pravidelne cestovali na Slovensko na kontrolu nimi riadených podnikov (predseda správnej rady firmy Baťa Šimonovany a.s. JUDr. Martin Mičura).
Okresný náčelník Bratislava - Mesto Dr. Aladár I. Ondrejkovič bol v rokoch 1940-1941 v Slovenskom parlamente interpelovný za jeho intervencie v prospech politicky a rasovo prenasledovaných spoluobčanov u tzv. židovského kráľa, ktorým bol Anton Vašek (*1905 Hrubá Borša +1946 Bratislava). Vašek podal na neho a jeho synovca, ktorým bol por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič udanie, keď u neho spoločne intervenovali v prospech prenasledovaných. Následkom toho bol preložený z funkcie Okresný náčelník Bratislava - Mesto za trest na funkciu Okresný náčelník Bratislava - Vidiek. Obdobne, za trest bol por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič prepustený zo Slovenskej armády. Za krátku dobu ho však MNO povolalo k výkonu služby v poli a k štúdiu na AVA, ale jeho služobný pomer na rozdiel od jeho kolegov ktorých medzičasom aktivovalo a povýšilo (viacerí z nich nesplňovali požiadavky na odslúžené roky, neboli absolventmi VA a nenaplňovali predpis MNO č. A-XIV) viedlo iba ako záložného dôstojníka v ďalšej činnej službe.
Redaktor pražských Lidových novín v Belehrade Andrej Vrbacký, švagor por. jazd. zál. Aladára Ondrejkovča bol v roku 1941 uväznený v Zaisťovacom tábore pre nepriateľov slovenského štátu Ilava.
Vystrojovanie povolancov JPO 1 v roku 1941. Za dôstojníkom vpravo je vidieť zadnú časť korby a veže ľahkého tanku Praga Lt 38.
Prednosta Zborovej automobilnej služby plk. gšt. Ján Krenčej a náčelník Veterinárnej služby štábu poľnej armády "Bernolák" mjr. vet. MVDr. Miluláš Ferjenčík (aj po roku 1948 v USA a Kanade prichádzal do styku s Rudolfom Fraštackým a Lady Gizelle Kerney rod. Ondrejkovič) vo Výsokých Tatrách so svojimi manželkami. V strede Elena Pázmány, manželka dôstojníka slovenskej armády českého pôvodu pplk. gšt. Františka Urbana. Slovenská strojáreň a slieváreň, úč. spol., Vyhne predseda správnej rady Dr. Ivan Pietor, člen správnej rady plk gšt. Ján Krenčej.
Por. jazd. v zál. Aladár II. Ondrejkovič bol služobne zaradený v Sborovom automobilnom parku Bratislava, Trenčín, Automobilný prápor 1 Nitra. V roku 1941 zvolal vysoký dôstojník Slovenskej armády z MNO plk. gšt. Ján Krenčej *1895 dôstojníkov autovojska do Harmónie.
Plk. Krenčej ich inštruoval: " Motorové vozidlá budú adresované na PAK (Premávková automobilná kolóna, jej veliteľ por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič) nákladné a osobné vozidlá, motocykle a tanky, musíte ihneď vyvagónovať, pretože na ríšsko-nemeckých vagónoch nemôžu byť ďalej expedované. Musíte objednať nový transport. " Techniku vyvagónovali a miesto na Východný front ju posielali do Banskej Bystrice a Martina. To sa opakovalo viac ráz.
V roku 1941 bola predsa len vagónovaná PAK na železničný transport a cez Medzilaborce, Sambor, Chyrów pričlenená k Rýchlej divízii. Premávala od Kyjeva po Azovské more. Následne bol por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič autodôstojník motorizovaného pluku 20 (Dobromil, Kyjev, Rostov na Donu, Mariupol, Tarnopol, Taganrog, rieka Mius, Azovské more, Melitopol, Žitomir) Automobilný prápor "Matúš ". Automobilný prápor 1, Premávková automobilová kolóna (PAK). Dobromil 14.12.1941.
Jazdecký priezvedný oddiel JPO 1, ľahké tanky ČKD Praga Lt-34 (Slovenská armáda ich zdedila po ČSR v počte 27), vojenské terénne automobily Praga AV (veliteľské) a vojenské terénne nákladné automobily Praga RV.
Železničný transport cez Medzilaborce, Sambor, Chyrów - Rýchla skupina (22.06.1941-04.07.1941), Rýchla brigáda (04.07.1941-23.7.1941), Rýchla divízia (25.07.1941-01.08.1943), Motorizovaný peší pluk 20 (25.07.1941-01.08.1943), Automobilný prápor 1 (SV Nitra), Premávková automobilná kolóna PAK (SV Trenčín).
Operačný rozkaz:
IX.Rozličné:
1. 1. a 2. divízia počítajú s tým, že dňa 9. 7. 1941 složia zo svojich autokolón tretí sled munície a uvoľnia tieto kolóny na prevoz peších práporov I/3 a I/4 z Chyrowa na východ. Rozkaz na to obdržia.
2. Všetky útvary armády posielajú denne svojich kurierov a spojky pre poštu na vel. Ladislav. Kuriéri hlásia sa podľa možností denne o 17. hod. na pomocnom úrade velit. armády.
3. Súčasne premenúvam „Rýchlu skupinu“ na „Rýchlu brigádu“
X.
Dostane: 1. a 2. divízia, Rýchla brigáda, velit. Vzdušných zbraní, všetky oddelenia štábu a jeho složky, armádne jednotky a štáb DHM trojmo v preklade.
Za správnosť
náčelník štábu:
pplk. gšt. Tatarko
Veliteľ armády
gen. Čatloš v.r.
Slovenská Rýchla brigáda 23 júla 1941 po neúspešnom boji zo sovietskou 44. horskou streleckou divíziou generála Tkačenka v bitke pri Lipovci.
Nákladné vozidlá Praga RV premávkovej kolóny PAK s vojakmi Motorizovaného pešieho pluku 20 vykonávajúcimi v Rýchlej brigáde prezenčnú službu. Ich výkon vojenskej služby v poli bol časovo limitovaný na rozdiel od gážistov, špecialistov.
Posádky tankov sa nevyhli stratám v bojoch s 44. horskou streleckou divíziou Sovietskej armády. Podľa ich priameho účastníka pplk. tank. v. v. Aladára Ondrejkoviča (ako veliteľ kolóny násilne prerážal pod delostreleckou paľbou ostreľované useky komunikácií) mal na tom hlavný podiel veliteľ Rýchlej brigády plk. gšt. Rudolf Pilfousek so svojim štábom.
Pre nedostatočný prieskum smeru postupu veliteľom (plk. gen. štábu Rudolf Pilfousek) a jeho štábom (mjr. jazd. Július Nosko) utrpela Rýchla brigáda 22.júla 1941 pri Lipovci veľké straty mužstva a techniky. Nenávratne bolo zničených päť ľahkých tankov, jeden pancierový automobil OA vz.30 a poškodených bolo sedem tankov. Väčšinu tankov a nákladných vozidiel zničila uzatváracia paľba delostrelectva Sovietskej armády. V zostave Rýchlej brigády boli jednotky Pluku útočnej vozby v Martine - štábna rota, dve roty ľahkých tankov Škoda Lt 35, Praga Lt 38, Praga Lt 40, jedna rota pancierových automobilov Tatra OA Vz.30 a tri roty protitankových kanónov KPÚV vz.37 (Škoda A 4).
List, ktorý napísal bývalý vojak Rýchlej divízie Ján Letovanec Národnému výboru v Bratislave 8. apríla 1968.
Česť práci ! Ján Letovanec v. r.
Výcvik akademikov na Vojenskej akadémii v Bratislave bol v rokoch 1941-1943 realizovaný podľa predpisov na Vojenskej akadémii Hranice. Športová gymnastika jej absolventovi por. jazd. zál. Aladárovi Ondrejkovičovi vyhovovala, bol v nej úspešným pretekárom už ako chlapec v Lednických Rovniach. Skúšky fyzickej zdatnosti a výkonnostné limity splnil po príchodoch z frontu na dovolenku. Aj skúšky z odborných predmetov na AVA Nitra absolvoval počas dovolenky z Východného frontu a následného krátkeho pobytu v zázemí.
Rybársky prístav Mariupol na Azovskom mori v roku 1942.
Ukrajinské mesto Mariupol pri Azovskom mori v roku 1942. Tu slúžil v Rýchlej divízii aj krajan npor. aut. Aladára II. Ondrejkoviča, poľný kurát Dezider Kiss-Kalina z mesta Chynorany, neskorší generál ČSĽA a veliteľ divízie v Trnave.
Oceliarne Azovstal Mariupol v roku 1942. V sedemdesiatych rokoch 20. stor. sa pokúšali dodávať valcovacie stolice pre VSŽ n.p. Košice. Po neriešiteľných problémoch s dodanou valcovaciou linkou za cenu zmarených investícii (len v Bratislavskom prístave ČSPD n.p. predstavovala súvisiaca vyvolaná investícia čiastku v dnešných cenách cca 8 miliónov dolárov) a po nesplnení päťročného štátneho plánu sa Ministerstvo hutníctva a ťažkého strojátenstva v Prahe rozhodlo pre iné riešenie. Pre VSŽ Košice n. p. na žiadosť ministerstva dodal zánovnú valcovaciu linku Coneco od fy Car & Foundry z Kanady prezident fy Thyssen Stahl of Canada pán Alexander Kerney, manžel Lady Gizelle sesternice mjr. tank. v zálohe Aladára II. Ondrejkoviča. V danom čase aktivizovali štátne orgány a tajné služby vrátane ŠtB činnosť okolo rodiny Ondrejkovič v Bratislave (42).
Na rejde prístavu Mariupol bola potopená sovietska nákladná loď naložená čokoládou, staniolom a kožou na podrážky z USA. Náklad posádka znehodnotila pred jej potopením poliatím naftou. Slovenskí vojaci a dôstojníci Rýchlej divízie si tu v lete s obľubou krátili čas a plávali až na túto loď. Poručík jazd. Aladár II. Ondrejkovič bol dobrý plavec, ale keď raz plával ďalej sa obrátil vietor. Vlny ho hnali na otvorené more. Osem hodín bojoval s vlnami, kým sa mu podarilo doplávať na breh.
Ukrajinské deti si rýchlo našli cestu k vojakom Rýchlej divízie. Najobľúbenejší však boli šoféri Premávkovej automobilnej kolóny, domácemu obyvateľstvu často dávali jemu nedostupné potraviny.
Na jar a jeseň nastala Rasputica. Vojenská automobilová doprava Wehrmachtu ostala stáť. Iba s koristnými ex-sovietskymi pásovými traktormi STZ - 3, alebo STZ - 5 sa vojna určite zvíťaziť nedala.
Bývalý sovietsky pásový delostrelecký ťahač STZ-5 Stalinec sa vynikajúco osvedčil v službe Rýchlej divízii. Bol zaraďený priamo do Premávkovej Automobilnej Kolóny PAK ktorej napomáhal v postupe najmä v období rasputice.
Motorizovaný peší pluk 20 po presune Premávkovou Automobilnou Kolónou. Na snímke vzadu je nákladný automobil Walter PN, ex-sovietsky ZIS-5, Śkoda 6ST6-L, vľavo Praga RN.
Vojenské terénne nákladné vozidlo Škoda 6ST6-L Rýchlej divízie v plnej rýchlosti smer Rostov na Donu.
Spolu s výmenou mužstva bol 1. pešej divízii (RD) dislokovanej na Kryme doplnený stav hypomobilným jednotkám mladými koňmi z chovu vo vojenskom žrebčinci v Motešiciach. Veliteľstvo OKH Krymu v Simferopole usporiadalo v lete 1943 pre vojenské jednotky dislokované na Kryme rôzne vojenské špecializované kurzy a športové zápolenia. Okrem iných to boli aj jazdecké preteky Military v ktorých zvíťazilo družstvo reprezentujúce Slovenskú 1. pešiu divíziu ktorého členom bol por. jazd. Aladár Ondrejkovič.
Interiér paláca Livadia cára Mikuláša II. v kupeľnom meste Jalta na Kryme pripomenul por. jazd. Aladárovi Ondrejkovičovi pri jeho návšteve v lete 1943 nielen pôvod jeho rodiny Sandor de Szlavicza po otcovi. V roku 1813 ustupovali cez Veľké Bielice francúzski vojaci po porážke cisára Napoleona v Rusku. Za nimi postupovalo vojsko cára Alexandra I. Ranených, chorých a vyhladovaných Francúzov, následne Rusov ošetrovala a kŕmila v rodinnej kúrii Anna Balazsovics, prastará matka Márie Ondrejkovičovej rodenej Turba. Vysvetľovanie, aby jedli málo nechápali. Mnohí umierali keď sa najedli. Nečakali kým vychladne pre nich čerstvo upečený chlieb a sami si ho vyberali s pece.
Rýchla divízia, Motorizovaný peší pluk 20 v rokoch 1941-1943.
Doplnok od vtedajšieho poručíka: dôstojníci Rýchlej divízie sa pravidelne striedali (rozkaz Ministra obrany: 91.658/Dôv. 1942 zo 4. februára 1942) a odchádzali do zápolia okrem por. jazd. v zálohe Aladára Ondrejkoviča za ktorého pre jeho špecializáciu nebola náhrada. Požadoval výmenu. Jeho veliteľ pluku pplk. pech. Ondrej Zverin (motorizovaného pešieho pluku 20) a veliteľ divízie plk. del. Jozef Turanec to odmietli. (Veliteľ mu povedal : Alino máš autá, musíš tu zostať). Pochopil to. Vzhľadom na ním podpísaný protokol rozkazom zo dňa 12. septembra veliteľ 1. Pešej divízie (bývalej RD) nechal odsunúť na Slovensko 10 v poli neopraviteľných motorových vozidiel. Jednalo sa o 5 motocyklov (ČZ 175, Jawa 250, Jawa 350, Ogar 350, DKW 350), 3 osobné motorové vozidlá (Škoda Popular, Tatra T 57, Praga AV) a 2 nákladné automobily (Tatra T 29, Walter PN).
VHA, f. RD, šk.96, č.j. 318-604, mot.peš.pluk 20, Vel. 1. pešej divízie, Čís.: 100.34/Taj. 4.oddiel.1943, operačný rozkaz 24, II.časť, SV. 24. sept. 1943, s.3. ♫ Эх, дороги
Por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič už sám odcestoval pred Vojenský súd v Bratislave. Oslobodzujúci rozsudok vydal Vojenský súd npor. just. JUDr. Anton Rašla.
Por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič sa zúčastnil tajnej porady na chate, ktorú zvolal pplk. gšt. Ján Golian. Prevzal od neho tajnú smernicu sústrediť na strednom Slovensku vojenskú techniku a zásoby pre ozbrojené vystúpenie Slovenskej armády zo zväzku s Nemeckou ríšou.
Pre začatie vysielania do Londýna priniesol Rudolf Fraštacký zo Švajčiarska od Karla Sedláčka v Berne šifrovacie kľúče Anna a Beta. Za rádiotelegrafistu bol vybraný jeho bratanec por. Ivan Institoris.
Npor. aut. zál. Aladár II. Ondrejkovič, okrem služby na fronte absolvoval Vojenskú akadémiu automobilového smeru v Nitre, ktorej veliteľom (aj veliteľ posádky v Nitre) bol mjr. Ján Šmigovský (s ním bol príbuzný rodák z Dlhého Poľa, nitriansky župan Štefan Haššík).
Po nasadení na Východnom fronte a slávnostnom ukončení štúdia Vojenskej Akadémie nastúpil npor. aut. zál. Aladár Ondrejkovič k povinnému rekondičného pobytu do Tatranského Vojenského Domova v Tatranskej Polianke. Snúbenica Alžbeta Ličková pricestovaním za ním tu vyvolala medzi dôstojníkmi rozruch. Viacerí p.p. ich manželky ju poznali z Trenčína, vedeli že pochádza po matke zo židovskej rodiny, bývala v jej vile s tenisovými kurtami vedľa kasární M.R. Štefánika. Nesúhlas s ich vzťahom sa otvorene npor. Ondrejkovičovi ktorý na Východnom fronte slúžil viac ako 3 roky neopovážili vyjadriť ani vyšší dôstojníci. Významná časť z nich boli režimisti, ale do konfliktu s bratom jeho otca Dr. Aladárom Ondrejkovičom, Dr. Martinom Mičurom (a členmi štátom zrušenej mičurovej ČsSL), biskupom ThDr. Karolom Kmeťkom a jeho ďalšou rodinou sa íst báli. Niečo sa v nich zlomilo, najmä keď boli informovaní, že aj títo členovia jeho rodiny v roku 1943 nielen verejne deklarujú svoje občianske a politické postoje, ale podľa toho ako predstavitelia inštitúcií ktoré zastupujú aj konajú a rozhodujú.
Podľa predpisu A-XIV povolenie "k sobášu" vydávalo dôstojníkom zbraní a dôstojníkom generálneho štábu MNO. Obe skupiny dôstojníkov mali stanovené podmienky: vek 28 rokov (už antických v Aténach bolo zvykom si brať za manželky o 10 až 15 rokov mladšie ženy), politická spoľahlivosť a zodpovedajúca národnosť snúbenice, aspoň jej stredné vzdelanie a vysvedčenie o zdravotnom stave. Posudzovala sa aj jej rodina. Pre dôstojníkov zbraní bolo určené veno snúbenice vo výške 50 000 Ks, nábytok do dvojizbového bytu a výbava.
Npor. aut. Aladár II. Ondrejkovič. absolvoval Vojenskú akadémiu automobilného smeru v Nitre 1942-1943, získal charakter AVA. Následne mu MNO a HVV odmietlo podľa predpisu A-V-7 § 8, čl. 5 vydať sobášne povolenie, nakoľko jeho snúbenica Alžbeta Ličková pochádzala po matke Júlii Ličkovej rod. Stiglitz zo známej zámožnej židovskej rodiny Stiglitz a Buchler. Preto vystúpil začiatkom r.1944 z činnej služby v Slovenskej armáde.
Na základe seniorskej výnimky ev. cirkvi a. v. seniora Dr. Vladimíra Jurkovič (zo slávnej slovenskej evanjelickej rodiny) na jar 1944 sa npor. aut. v zálohe Aladár Ondrejkovič, príslušník jednej z najvýznamnejších katolíckych notárskych rodín na uzemí Slovenska zosobášil v evanjelickom kostole jeho syna ev. farára a. v. Dr. Ladislava Jurkovič v Bratislave na Legionárskej ulici (matrikárom bol Albert Okolicsányi, príbuzný ženícha po jeho starej matke a bývalý kolega hlav. notárskeho tajomníka Vojtecha Ondrejkoviča, brata jeho otca). Predtým im bol sobáš odmietnutý ako nezákonný v Bratislave správcom katolíckej farnosti Blumental. Svedkami na svadbe im boli Dr. Viktor Pavella Hlavný radca MV (jeho manželka Bluhová bola židovského pôvodu) a pán Mikuláš Líška 50% majiteľ firmy
"Herbária" Liška a spol., (arizátor po predchádzajúcej dohode), ktorú do roku 1940 vlastnila rodina snúbenice.
Po svojom sobáši na jar 1944 používal npor. aut. v zálohe Aladár II. Ondrejkovič malé nákladné vozidlo Tatra 57A. Dovtedy malo športovú karosériu kabriolet. Slúžilo mu na podnikanie s liehovinami na adrese Trenčín Štefánikova 33 v objektoch ktoré boli do roku 1939-1940 vlastníctvom rodiny manželky.
Mesto Kežmarok máj 1944. Klub slovenských turistov a lyžiarov na čele s jeho predsedom a Okresným náčelníkom Dr. Alexandrom Lutšekom.
Minister obrany Slovenskej vojnovej republiky po SNP v auguste 1944 bol kpt. v zál. Štefan Haššík *25.11.1898 Dlhé Pole †24.07.1985 Lakewood, Cuyahoga, Ohio, USA. Bývalý poslanec, Šarišsko-zemplínsky a Nitriansky župan, predseda Družstva Slovenského ľud. divadla. Minister Národnej Obrany do mája 1945.
Začiatkom apríla 1945 bol na žiadosť predsedu SNR Jozefa Lettricha ustanovený v opätovne zlúčenej československej armáde do funkcie prednostu II. oddelenia Hlavného štábu pplk. JUDr. Anton Rašla. S brigádnym generálom Františkom Moravcom sa v tejto funkcii nepočítalo.
Od 13.03.1945 bol v zmysle Košického vládneho programu za SNR člen prijímacej komisie II. inštancie a od 14.04.1945 prednosta 2. Oddelenia Hlavného štábu MNO pplk. just. Anton Rašla.
Npor. aut. zál. Aladár II. Ondrejkovič na základe mobilizácie narukoval pešo cez hory dňa 12. apríla 1945 do doplňovacieho strediska Čs. armádneho zboru v kasárňach I. pluku útočnej vozby Turčianskom Svätom Martine (OVVS). Bol preverený a odoslaný odetý už v britskom battledresse k OVZS do Automobilného strediska v Nitre, kde do 1.IX.1945 zastával funkciu
veliteľ parkovej roty s okrem iných motorových vozidiel aj s vojenskými terénnymi nákladnými automobilmi Studebaker US6 na ktorých viedol výcvik vodičov ZVS.
Obnovená čs. armáda prevzala do výzbroje tiež 38 ľahkých tankov Praga Lt.38, medzi nimi aj z parku bývalého 1. pluku útočnej vozby Slovenskej armády v Turčianskom Svätom Martine. Do jeseňe 1945 npor. aut. Aladár Ondrejkovič viedol v Nitre výcvik aj ich vodičov, nováčikov pre ktorých dodal 1.čs. armádny zbor zo svojich výstrojných skladov britské battledressy.
Veliteľstvo VO-4 bolo zriadené 12. júna 1945 nariadením náčelníka Hlavného štábu MNO. Súčasne rušilo OVVS v Košiciach a OVZS v Nitre. Do funkcie veliteľa VO-4 bol vymenovaný brigádny generál Mikuláš Markus (od 01.09.1942 do 04.1943 veliteľ Motorizovaného pešieho pluku 20 a nadriadený aj por. jazd. zál. Aladára Ondrejkoviča), za náčelníka štábu pplk. gšt. Elemír Polk.
Od roku 1945 bol kpt. tank Aladár II. Ondrejkovič aktivovaný rozkazom OV Ministerstva národnej obrany č. 46 str. 549 VÚ 2143 Bratislava. Na snímke v uniforme dodanej OVZS z britských armádnych skladov.
Od 01.IX.1945 bol kpt. tank Aladár II. Ondrejkovič referent tankového vojska Veliteľstva Vojenskej oblasti 4 v Bratislave a pobočník veliteľa tankových vojsk VO 4 plk. tank. Jána Malára (s tankami Cromwell Mk V). Z titulu svojej funkcie organizoval tankové a KPÚV jednotky zo slovenských dôstojníkov a mužstva, ktorých prevzala povojnová čsl. armáda. V automobilných dielňach o. i. v Zlatovciach viedol práce na sústreďovaní a opravách bojujúcimi stranami opustenej tankovej a automobilnej techniky, zabezpečoval doplňovanie tankových a KPÚV jednotiek personálom, materiálom a muníciou a plnil úlohy z titulu materiálneho a tankového poradcu veliteľstva VO 4.
Dňa 6.decembra 1945 čj 8147-I-Dov.1945 predseda prijímacej komisie I. stupňa pri SNR pre prijímanie gážistov do čs. armády pplk. pech. Milan Polák rozhodol o prijatí Aladára II. Ondrejkoviča do čs. armády na podklade dodatočného šetrenia rozhodnutia z dňa 6.6.1945 čís.1442 Dôv.-1945.
Od r. 1946 pôsobil mjr. gšt. Bedřich Pokorný ako prednosta tzv. slovenského referátu VII-SL. zpravodajskej služby ministerstva vnútra v Prahe proti slovenskej Demokratickej strane v súvislosti s jej víťazstvom vo voľbách o ktoré sa zaslúžila šéfka jej volebnej kampaňe Gizela Ondrejkovičová spolu so svojim asistentom mladým Jurajom Fuchsom z Trenčianskych Teplíc.
Stíhače tankov ST-I ktoré kpt. tank Aladár Ondrejkovič II preberal pre obnovenú Čs. armádu vo firmách ČKD Praga a Škoda Hradec Králové (aj býv. Heeres Kraftfahrzeug Werkstatt Pschelautsch). Mal s ich modifikáciami stíhač tankov ST-II Marder a ľahký tank Praga LT 38 skúsenosti zo svojej služby v Zborovom automobilovom parku Slovenskej armády.
Náčelník 5. oddelenia Hlavného štábu MNO plk. Bedřich Reicin nariadil vybudovať na Slovensku agentúrnu sieť rovnakú ako na území cudzieho štátu. Spravodajskí dôstojníci, ktorí túto úlohu plnili nesmeli informovať ani orgány KSS.
Na rozdiel od iných demokratických politikov sa veliteľovi jednej zo sekcií zpravodajskej služby ministerstva vnútra v Prahe mjr. Pokornému a jeho agentovi (Valerij Sergejevič Vilinskij) nepodarilo preniknúť medzi spolupracovníkov podpredsedu zboru poverníkov a povereníka pre zásobovanie a výživu SNR Rudolfa Fraštackého. Zásluhu na tom mal priateľ a bývalý podriadený jeho svokra policajný trestný sudca Dr. Aladár Ondrejkovič, bývalý Okresný náčelník v Prešove. Bedřich Pokorný bol zpravodajský dôstojník na PAÚ (Predsuvná agentúrna ústredňa) Michalovce. V roku 1938 bol pridelený ako vedúci na PAÚ „Rudolf“ v Košiciach so zameraním proti Maďarsku a od decembra 1938 do marca 1939 pôsobil u PAÚ Prešov pod kontrolou Dr. Aladára Ondrejkoviča.
Pobočník veliteľa Vojenskej Oblasti 4 kpt. tank. Aladár II. Ondrejkovič sa zúčastnil v r.1946 na svadbe Elenky Fraštackej (sestry podpredsedu ZP SNR Rudolfa Fraštackého) a kpt. Antona Žúbora. Od 15.01.1947 slúžil v Přelouči u Automobilného práporu 2 ako pridelený dôstojník pri výcviku automobilníctva do 01.IX.1947. V tom istom zaradení u toho istého práporu v Dašicích od 1.IX.1947 do 1.III.1948. Vo funkcii pobočníka/prevádzkového dôstojníka veliteľstva Automobilného práporu 2 bol od 1.III. 1948 do 1.X.1948. Od 01.X.1948 bol veliteľom detašovanej časti Automobilného práporu 2, Automobilná rota 3 v Jozefove.
Dňa 30. augusta 1949 bol mjr. jazd. Jaromír Nechanský (kolega a priateľ kpt. tank. Aladára Ondrejkoviča z Dragounského pluku 8 v Pardubiciach) odoslaný na dovolenku a 4. septembra 1949 zatknutý a obvinený z vlastizrady, vyzvedačstva a spolčenia proti republike, za čo bol 14. júna 1950 odsúdený na trest smrti, straty hodnosti a vyznamenania. Odvolanie bolo vrchným súdom v Brne zamietnuté. Popravený bol v pankráckej väznici 16. júna 1950 spolu so študentom právnickej a prírodovedeckej fakulty Veleslavom Wahlom v ranných hodinách.
Na upevňovaní mocenskej pozície komunistickej strany v armáde sa podieľali sovietski poradcovia (od júla 1950 hlavný vojenský poradca MNO a vojenský ataché ZSSR v Prahe generálplukovník Nikolaj Ivanovič Gusev), implantáciu sovietskej vojenskej doktríny kontrolovali a riadili. Činnosť 280 vojenských poradcov v armáde zmenila charakter MNO, generálneho štábu, vojenských okruhov a útvarov. Po odvolaní ministra obrany generála Ludvíka Svobodu a výmene velenia v apríli 1950 prichádzali v niekoľkých skupinách a pôsobili v štruktúrach armády od MNO, vo vojenskej časti plánovacieho úradu (SÚP), Vojensko-hospodárskej správe, závodoch zbrojného priemyslu a vojenských útvaroch až na úrovni plukov.
V rokoch 1950-1951 bol v tábore nútených prác Mírov internovaný bývalý veliteľ tankového vojska 4. vojenskej oblasti plk. tank Ján Malár, jeden z priamych veliteľov kpt. tank. Aladára Ondrejkoviča.
Vo vyšetrovacej väzbe vo Vojenskej väznici pre dôstojníkov v Hradci Králové bol kpt. aut. Aladár II. Ondrejkovič v roku 1950 v súvislosti s jeho neuposlúchnutím rozkazu pripraviť štábne cvičenie pluku podľa poľných predpisov Sovietskej armády. Prehlásil veliteľovi pluku, že plán cvičenia nepripravil a ani ním pripravený nebude, je dôstojník čs. armády.
Proti kpt. tank Aladárovi Ondrejkovičovi a jeho manželke Alžbete Ondrejkovičovej rod. Ličkovej inciatívne nezákonne konala Vyššia vojenská prokuratúra Tábor (VÚ 1815). Podliehala Hlavnému vojenskému prokurátorovi Najvyššej generálnej prokuratúry. Jej súčasťou bol úrad Vyššej vojenskej prokuratúry s priamo podriadenými zložkami. Vyššiemu vojenskému prokurátorovi podliehala tiež Vojenská obvodová prokuratúra (Hradec Králové) atď.
Obdobne nezákonne konal aj Vyšší vojenský súd Tábor (VÚ 1421). Dislokovaný bol v Příbrami a podliehal predsedovi Vojenského kolégia Najvyššieho súdu. Jeho súčasťou bol úrad Vyššieho vojenského súdu s priamo podriadenými zložkami. Predsedovi súdu podliehal tiež Vojenský obvodový súd (Hradec Králové) atď.
Následne ho MNO prinútilo 06.11.1950 nastúpiť k práci pod zemou do uholnej bane - Důl čs. armády prezident Eduard Beneš v Libušíne na Kladne, kde ho navšívil jeho švagor býv. attaché v Beograde, redaktor Andrej Vrbacký.
Bývalý veliteľ kpt. Aladára Ondrejkoviča, brigádny generál Jozef Martin Kristín bol začiatkom júna 1951 väzobne stíhaný a odsúdený na štyri a pol roka väzenia v Ilavskej väznici, v nápravno-pracovných táboroch v bani Antonín v Zbýšove a v Rtyni v Podkrkonoší.
Kpt. aut. Aladár II. Ondrejkovič, vychudnutý po prepustení z vojenského väzenia a nútených prác v uholnej bani Důl Prezident Beneš, Libušín na Kladne v päťdesiatych rokoch. Vzhľadom na nedostatok dôstojníkov jeho špecializácie bol napriek jeho zhoršenému zdravotnému stavu ihneď povolaný do činnej služby v armáde.
Bývalý krajinský poslanec, spoluzakladateľ Demokratickej strany, povereník zdravotníctva Milan Polák zahynul za nevyjasnených okolností 2. augusta 1951 pri autonehode neďaleko Trenčína.
V Mikulove boli dôstojnícke byty v nových domoch na kopci a objekty kasární s vojenskými stajňami za alejou topoľov. Syn si pamätá na zdobené zlaté šnúry otca, službu konajúceho dôstojníka kasární a zhoršujúcu sa situáciu v Mikulove, keď nosil domov denne zo služby okrem svojej pištole jazdeckú karabínu Mosin-Nagant vz.38.
VI. sektor V - StB (zatýkali skupiny 3. oddelenia V. sektoru, odovzdávali zatknutých príslušníkom VI. sektoru vyšetrovania, jeho povesť je aj dnes strašná) sektor VI. A - k 15. októbru 1951 veliteľ - mjr. Bohumil Doubek.
Veliteľstvu 2. vojenského okruhu v Trenčíne boli pridelení sovietski vojenskí poradcovia generálmajor Michail Matvejevič Danilov, plukovník N. I. Jevsejev a plukovník N. A. Metelov. Na veliteľstvo 9. divízie v Trnave bol dosadený plukovník I. M. Proničev.
64. ženijný pluk v Seredi, autonáčelník kapitán aut. Aladár II. Ondrejkovič rok 1953.
Vojenské vozidlá Praga RN pred budovou Novej pošty v Bratislave, o ktorej stavbu sa zaslúžil bývalý mešťanosta Štefan Turba, brat matky vtedajšieho kpt.aut. Aladára II. Ondrejkoviča.
Vládne orgány a vedenie KSČ boli oboznámené aj o tom, že vtedajší npor. aut. v zál. Aladár II. Ondrejkovič začiatkom roku 1945 za pomoci svojej rodiny aj prostredníctvom svojich známych pomohol okrem židovských rodín z Trenčína aj 86 občanom Ćiernej Lehoty zaisťených vo februári 1945 v Základnej škole v Trenčíne na základe stanného práva tak, že boli prepustení, hrozila im poprava. Pomoc svojim krajanom a iným prenasledovaným občanom v núdzi pokladal za povinnosť a neočakával vďaku ani po roku 1945. Nesťažoval si, aj keď sa práve preto neskôr postretol on a jeho priama rodina po roku 1953 s mimoriadnou zlomyselnosťou, vypisovaním anonymných listov a ohováraním práve od osôb ktorým pomáhal a ktoré sa do roku 1945 v Trenčíne zaštitovali za ním sprostredkované spoločenské a profesionálne styky jeho široko rozvetvenej notárskej rodiny.
Postaveniu sovietskych vojenských poradcov, ktorí mali hlavné, alebo rozhodujúce slovo pri riešení všetkých dôležitých otázok zodpovedalo ich finančné, materiálové a iné zabezpečenie aj v Trenčíne. Okrem iného mali nárok na bezplatné užívanie bytu s nábytkom, kúrením, osvetlením, plynom, vodou a telefónom. V tejto súvislosti si vyhliadli vilu na Štefánikovej 33 v Trenčíne aj s mobiliárom napriek tomu, že bola vo vlastníctve rodiny manželky kpt. aut. Aladára Ondrejkoviča a boli informovaní, že v nej má s rodinou civilné bydlisko.
Mjr. Bedřich Pokorný (zatknutý 28.01.1951, odsúdený 23.12.1953) riadil aj (101) vojenskú akciu ,,D" proti príslušníkom čs. armády. Jednalo sa o dôstojníkov prepustených po februári 1948, účastníkov západného odboja a príslušníkov veliteľského zboru slúžiaceho za 1.čs. republiky. Akcia ,,D" na území štátu prebiehala v etapách v r.1949-1950, v niektorých prípadoch do r.1953.
Východný vojenský okruh (VÚ 1380), operačný sväz. Veliteľstvo bolo dislokované v Trenčíne a podliehalo priamo MNO. Teritoriálna pôsobnosť okruhu zahrňovala Severomoravský kraj, Stredoslovenský kraj, Východoslovenský kraj a Západoslovenský kraj. Súčasťami okruhu boli o.i. veliteľstvo vojenského okruhu so štábom, štvrtá automobilná brigáda (Hlohovec), Krajská vojenská správa Banská Bystrica, Krajská vojenská správa Bratislava, 6. ženijný pluk (Sereď), kde bol autonáčelník kpt. aut. Aladár Ondrejkovič, 2. okruhová základňa politicko-osvetových prostriedkov (Trenčín), Vojenská nemocnica Bratislava, Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa Bratislava atď.
V septembri 1953 boli Krajskou vojenskou stavebnou a ubytovacou správou v Bratislave kpt. aut. Aladár Ondrejkovič z manželkou Alžbetou v druhom stave aj s ich tromi maloletými deťmi deložovaní z vojenského služobného bytu v Seredi na Dolnomajerskej 1020 a nasťahovaní do susedného rozstrieľaného bytu v ktorom násilne zasahovali orgány StB streľbou zo samopalov proti dôstojníkovi 64. ženijného pluku v Seredi v akcii "D" - Dôstojníci.
Dňa 24.12.1953 boli z ČSĽA v Akcii D - Dôstojníci prepustený kpt. aut. Aladár Ondrejkovič a manželkou Alžbetou aj s ich maloletými deťmi deložovaní z vojenského služobného bytu v Seredi na Dolnomajerskej 1020 na ulicu.
Akciu B - Byty celoštátne inicioval minister národnej obrany Alexej Čepička. V Bratislave Akciu B - Byty s následkom smrti správcu učiteľa v. v. Štefana II. Ondrejkoviča, otca Aladára II. Ondrejkoviča riadila komisia. Jej predsedom bol povereník vnútra Jozef Lietavec, ktorý udržoval paradoxne dôverné styky s osobami ktorým v rokoch 1939-1945 npor. aut. v zálohe Aladár II. Ondrejkovič a jeho rodina dlhodobo pomáhali a zachránili im životy.
Do práce v závode Tatra Regena n. p. kpt. v zálohe Aladár II. Ondrejkovič nastúpil 5. júla 1954. Jeho mladším a tiež politickým systémom postihovaným kolegom bol asistent riaditeľa Ladislav Pittner (po r.1989 minister vnútra).
V roku 1954 bol uväznený bývalý veliteľ 4. vojenskej oblasti zborový generál Michal Širica, jeden z bývalých veliteľov kpt. tank. Aladára Ondrejkoviča.
Kpt. aut. v zálohe Aladár II. Ondrejkovič bol 24. októbra 1956 v súvislosti s vývojom v Maďarsku veliteľstvom 2. vojenského okruhu a riaditeľom ČSAO "Regena" n.p. vyzvaný pre nedostatok inej vhodnej osoby aby vstúpil ako sprostredkovateľ do jednania so štrajkujúcimi študentami na vysokoškolskom internáte "Mladá garda" v Bratislave. Boli informovaní, že študenti k nemu majú dôveru, veďeli, že je z armády vyhodený dôstojník, poznali ho, predával im totiž na internáte každý deň skoro ráno dennú tlač ako kolportér.
Preukaz kolportéra Poštovej novinovej služby (PNS) kpt. aut. v zálohe Aladára II. Ondrejkoviča-Sandor de Slavnicza.
Kpt. v zálohe Aladár II Ondrejkovič bol už od roku 1953 mimo činnú službu a nebol člen KSČ. Z toho dôvodu, ako aj pre vzťahy Ondrejkovičovcov k rodine Fábry bol po 14. júli 1960 vybraný a inštruovaný ministerstvom obrany na doplnenie personálu vojsk OSN v provincii Katanga, bývalej kolónie belgické Kongo. Pripravované doplnenie československými dôstojníkmi mimo činnú službu bolo anulované po atentáte na generálneho tajomníka OSN Daga Hammarskjölda a jeho asistenta Dr. Vladimíra Fábryho 18. septembra 1961. Zároveň sa opätovne skomplikoval vzťah Ministerstva národnej obrany aj KSČ k týmto slovenským záložným dôstojníkom.
Písomné prehlásenie justičného dôstojníka npor. JUDr. Antona R. z roku 1940 dňa z 25. júna 1964.
Vo firme Tatra Regena n.p. v Bratislave pracoval ako robotník. S hrubého mesačného príjmu 907.- Kčs najmä keď manželka Alžbeta pre veľmi zlé bytové pomery rodiny vyvolané akciou B - Byty ochorela na TBC sa nedalo zo štyrmi školopovinnými deťmi vyžiť. Po pracovnej dobe predával ako kolportér na ulici noviny Večerník.
JUDr. Josef Břešťanský ktorý sa zaoberal rehabilitáciami na Najvyššom súde bol 2. apríla 1968 bezpečnostnými orgánmi najdený u Babic obesený.
Predsedníctvo strany na zasadaní pléna ÚV KSČ sa 05.04.1968 vyjadrilo k rehabilitácii obetí nezákonností 50. rokov vcelku jednoznačne a vzhľadom k svojej dominantnej mocenskej pozícii v krajine tak nastavilo líniu pre celý štátny aparát. Správa z jednania pléna zo 6.04.1968: Plénum ÚV KSČ vyslovilo súhlas s doporučením predsedníctva, aby bola dôsledne dokončená plná a spravodlivá rehabilitácia všetkých osôb ktoré boli v rokoch 1949 - 1954 postihnuté porušovaním socialistickej zákonnosti a noriem straníckeho života, hlavne účastníkov odboja postihnutým súdnymi a inými represiami a diskrimináciami. Rehabilitácie osôb nespravodlivo odsúdených sa má postaviť na zákonný podklad. Musia ju prevádzať a plne za ňu zodpovedať orgány súdu a prokuratúry ktorým to podľa povahy veci prísluší. Všetkým rehabilitovaným sa má sa má poskytnúť osobné, morálne a spoločenské zadosťučinenie a hmotné odškodnenie. Súčasne plénum ÚV KSČ zdôraznilo, že osoby ktoré sa aktívne a bezprostredne zúčastnili vyšetrovania a postihu osôb nespravodlivo odsúdených a porušovali socialistickú zákonnosť, nesmú zastávať žiadnu významnejšiu funkciu v spoločenskom a politickom živote našej spoločnosti. Ich účasť na revízii jednotlivých procesov je neprípustná. Osobitne posledná veta upozorňuje na doterajšiu absurdnú prax keď páchatelia justičných zločinov sami aktívne rozhodovali o rehabilitácii svojich obetí. Rozhodnutie pléna ÚV KSČ malo za výsledok schválenie špeciálneho reštitučného zákona. Dňa 25. júna 1968 schválilo Národné zhromažďenie Československej republiky zákon č.82/1968 Zb., o súdnej rehabilitácii. .
K 30. aprílu 1968 nariadil minister obrany ČSSR generál Martin Dzúr zriadenie rehabilitačnej komisie, ktorá sa zaoberala prípadmi politicky postihnutých vojakov po februári 1948. Len od 17. mája 1968 sa jej prihlásilo 2 500 žiadateľov. Žiadosť si podal aj mjr. tank. zál. Aladár II Ondrejkovič.
Budova Obchodnej akadémie v Nitre a jej študenti po rokoch. Príbuzný, spolužiak na OA, sused v Bratislave na Ri. ul., priateľ a kolega v Rýchlej divízii pplk. tank Aladára II. Ondrejkoviča bol stotník útočnej vozby Vojtech Bossányi prednosta II. oddelenia na Armádnom veliteľstve v Prešove *01.07.1914 Bošany † 05.07.1998 Bratislava. Ich spolužiak bol aj generálmajor Anton Petrák zomrel 07.02.2009 v Ústrednej vojenskej nemocnici Ružomberok na zlyhanie srdca.
Po sprostredkovaní FIR v Paríži v súvslosti s nadviazaním diplomatických vzťahov s NSR aj Konferenciou o bezpečnosti a spolupráci v Európe v r. 1975 boli mjr. aut. v zálohe Aladár Ondrejkovič aj s manželkou Alžbetou Ondrejkovičovou rod Ličkovou delegovaní FÚV ČSSPB aj MNO v Prahe na nadviazanie vzťahov s organizáciou býv. dôstojníkov Wehrmachtu a penzionovaných dôstojníkov Bundeswehru.
Minister obrany ČSFR Luboš Dobrovský, ako výraz vojenskej rehabilitácie vojakov vo výslužbe, ktorí boli postihnutí za občianske a politické postoje v rokoch 1948-1989 Rozkazom č. 68 z dňa 21.apríla 1992 rozhodol, že dňom 15.apríla 1992 sa mimoriadne povyšuje major Aladár Ondrejkovič do hodnosti podplukovník v zálohe.
Vysvetlivky : plk. Bača ; pplk. gšt. Alojz Ballay člen správnej rady firmy Tungsram, úč.spol. Bratislava ; Anton Turanec riaditeľ Ľudovej banky v Ružomberku ; Ján Obuch hlavný riaditeľ Sväz roľníckych vzájomných pokladníc, Bratislava ; Jozef Országh dirigent Sväz roľníckych vzájomných pokladníc, Humenné ; Jozef Turanec generál I. triedy v Slovenskej armáde (1939-45), veliteľ Rýchlej divízie, náčelník Veliteľstva pozemného vojska Slovenskej armády ; Pplk. pech. Alojz Androvič (príbuzný rodiny Ondrejkovič) vojenský ataché slovenského vyslanectva v Budapešti a Berlíne, odmietol prevziať Slovenským štátom vopred Nemeckej ríši zaplatené vojenské lietadlá Me 109E a Arado 96B, nakoľko ich technický stav a výrobná dokumentácia neboli v súlade s dohodnutými podmienkami ; Nadriadenými npor. aut. zál. Aladára Ondrejkoviča boli aj pplk. J. Herchl (Zborová automobilová služba) a stotník Vojtech Ábel (Sborová automobilná služba) *09. 02.1911 Piešťany †01.04.1945 Mauthausen ; npor. pion. Ľudovít Hrušovský ; Apríl 1944, Jazdecký priezvedný oddiel (JPO-1) SV Snina, veliteľ technickej eskadróny npor. jazd. Pavel Štefánik ; Prednostovia MZV : Dr. Jozef Mikuš (*3. júl 1909 † 19. máj 2005); bývalý Čs. konzul v New Yorku ing. Jozef Mračna ; Dr. Ivan Milecz (*12.01.1896 Žilina † 29.07.1980 Bratislava) od r.1919 právnik a Čs. diplomat jeho spolužiak priateľ na právnickej fakulte v Budapešti bol Okresný náčelník Dr. Aladár Ondrejkovič I) následne slov. vyslanec pre Juhosláviu a Rumunsko, otec Ján Milec, matka Oľga rod. Makovická, sestry Margita Paulíny-Tóth *06.07.1873 Ružomberok †22.10.1948 Martin (Tóth pokrvný príbuzný rodu Ondrejkovics-Sandor) rod. Milecová a Oľga Kuzmány rod. Mileczová (*15.08.1880 †12.10.1958 Bratislava), manželka Milena Slezáková. V roku 1943 odcestoval do Turecka k jednaniu s emisármi Čs. vlády v Londýne ; Mešťanosta v Žiline 1873-74 Ján Milecz ; Ing. Ján Országh - legačný radca prednosta hospodárskeho odboru Ministerstva zahraničných vecí ; Ján Holák ; Veliteľ 7. roty VPO v Žiline npor. del. v. z. Ľ. Ondrejkovič ; Úrad vlády Slovenskej republiky do r.1945, následne SNR, po r.1948 v ČSPD n.p. p.Oľga Slezáková Grellová †2010, jej otec Obvodný notár Vrbové ?, brat JUDr. Sylvester Slezák sudca Okresný súd Trenčín ;
Poznámky: PhDr. Pavel Žáček, PhD., riaditeľ odboru archívnej a spisovej služby, Ministerstvo vnútra ČR agent V-101 (Sergej), neskôr AV-6045 (Karger) Valerij Vilinskij, riaď. dôst. mjr. Bedřich Pokorný. (101) Kolektiv autorů: Tábory nucené práce a další projevy perzekuce 1948-54. In: Sborník konference SÚ ČSAV a KH FF SU, 1991 ; ing. arch. Stefan II. Androvič bol synom Štefana I. Androviča, brata plk. pech. Alojza I. Androviča ; Klementína ? Ondrejkovičová rod. Šumichrast ; Katarína Ondrejkovič rod. Malár *1926 †1992 ; JUDr. Milan Mičura Malár Magdin 1921-1997 ; Magdaléna Fábry rod. Vojčeková 1908-1996 ; Magdaléna Mičurová r. Sohlmannová ; Anna Ondrejkovičová rod. Sivák *1944 †2001 ;
Zdroje: Vojenský historický archív Bratislava ; Schematismus branné moci československé Periodical Page 1937/431, 1937/191 ; Matrika Bratislava-Staré Mesto ; (3) Národné noviny Volume: 1933, Issue: 08.12.1933 ; Národní listy 06.04.1934/2 ; (6) VHÚ Výnos MNO - MVV č. 40134 čís. 213.334 /dôv. aut. 1939 ; Súkromný archív autora ; generál Anton Petrák r. 2001 ; Ján Letovanec 8. apríl 1968 ; genmjr. Ing. Teodor Obuch 1994 ; Generál Karol Schwarz ; ing. Marián Tkáč archív NBS ; Oľga Grellová rod. Slezák ; pozostalosť pplk. tank v. v. Aladár II. Ondrejkovič ; Alica Ličková ; Milan Neuschl ; Milan Brindzík ; Ivan Populhár ; ing. Jiří Kloudy ; Viliam Kamenický ; plk. Jozef Turanec: Vojnový denník (20.06.-19.09.1941) s.95-96 Alžbeta Ondrejkovičová rod. Ličko ; Mikuš, Jozef A. 1998 (1) ; generál JUDr. Anton Rašla ; plk. ing. Michal Rjabik ; Denník Pravda 1973-79 ; noviny Náš Dunaj 1972- 80 ; (42) ing. J.M, ing. M.T ; arcibiskup Ján Sokol 19.01.2001 Bratislava ;
Vnuk pplk. v. v. Aladára II. Ondrejkoviča je Michal Ondrejkovič. V rokoch 1998-2005 sa venoval športu judo. Bol členom klubu Slávia STU v Bratislave, v ktorom sa v sezóne 2003/04 stal majster Slovenska v 1.lige Slovenského zväzu juda.
Autor aj touto cestou ďakuje priateľom, známym, Ministerstvu Obrany Slovenskej republiky a diplomatickému zastupiteľstvu Spolkovej republiky Nemecko v Bratislave za prejavenú účasť pozostalým pplk. tank v. v. Aladára II. Ondrejkoviča pri jeho úmrtí.
História farnosti Trenčianska Teplá a obce Čierna Lehota
HISTÓRIA OBCE. Obec Čierna Lehota v okrese Bánovce nad Bebravou bola založená na zákupnom práve na konci 13 storočia. Prvá písomná zmienka je z roku 1296. V roku 1485 tu žilo 12 obyvateľov, v roku 1598 mala obec jeden mlyn a 34 domov.
V roku 1637 bol trenčiansky vicežupan Imre I. Sandor de Szlavnicza, jeho manželka nádasdi Krisztina Darabos, Stephanus II. Sandor de Slavnica †, Erzse Sandor, jej manžel (b. János Pongrácz).
V obci Čierna Lehota boli v roku 1720 boli dva mlyny a 14 daňovníkov, z ktorých bolo 13 želiarov. V roku 1784 žilo v obci 441 obyvateľov v 51 domoch. V roku 1877 tu bolo 50 domov ktoré obývali 417 obyvatelia z ktorých bol jeden mlynár, jeden kováč a jeden krčmár. Obyvatelia sa živili prevažne poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a pasienkárstvom. V obci sú zrúcaniny stredovekého hrádku z 12-13 storočia, z dôb Matúša Čáka Trenčianskeho.
Začiatky farnosti Trenčianská Teplá v 14. storočí. V písomných prameňoch z roku 1310 sa uvádza farnosť Dobrá. V tomto roku sa konal súpis desiatkov, kde sa uvádza meno dobranského farára Tomáša s titulom opáta. Dobrá odvádzala pápežské desiatky zoborskému opátstvu. Dokladom je súpis kostolov z roku 1324, kde sa v uvádza patrocínium farského kostola v Dobrej – Svätý kríž. Kostol sa nezachoval, toto patrocínium je zachované aj v súčasnom kostole, ktorý stojí na mieste pôvodného. V spomínanom roku bol farárom Ján. Farnosť Dobrá sa spomína aj v zozname pápežských desiatkov z rokov 1332-37, s menom dobranského dekana Tomáša.
V roku 1332 bol Trenčiansky dekanát rozdelený na Závažský (pravá strana Váhu) a Dobranský (ľavá strana Váhu). Toto rozdelenie Trenčianskeho dekanátu trvalo do úpravy v roku 1952. V 14. storočí zaujímala Dobrá popredné miesto v cirkevnej správe. Trenčiansky archidiakonát mal v tomto čase dvoch dekanov, v Dobrej a v Žiline. Okolo roku 1450 obsadili Dobrú a faru bratríci. V tomto období vyhorel pôvodný farský kostol, vystavaný v románskom slohu. Zostala z neho zvonica; zvony si odniesli bratrícke vojská. Počas reformácie účinkovalo v Dobrej niekoľko evanjelických kňazov (prvý bol Šimon Parquidinus Strelicenus, nasledovali Štefan Dežerický, Matej Súček, Pavel Felicides Mlynárik, Daniel Maltides). V čase rekatolizácie sa spravovania farnosti ujali katolícki kňazi.
Z kánonickej vizitácie, ktorú v roku 1611 vykonal Eliáš Láni, sa dozvedáme, že vo farskom kostole boli dva zvony. Jeden z nich je poškodený a nefunkčný, druhý je inštalovaný na zvonovej stolici a slúži.
Starý župný dom, zakúpený trenčianskou župou v roku 1633 sa nachádza na terajšom Mierovom nám. v Trenčíne. V roku 1637 v ňom úradoval vicežupan Trenčianskej stolice Imrich (Emericus, Imre) I. Sandor de Szlavnicza, ktorého manželka bola nádasdi Krisztina Darabos.
V rokoch 1706-1709 spravoval dobranskú farnosť Ján Skačiansky. Po jeho odchode bola Dobrá pričlenená k farnosti Trenčianska Teplá a stala sa jej filiálkou. Kedy sa v Trenčianskej Teplej postavil kostol, nie je presne známe. Z kánonických vizitácií sa dozvedáme, že už v roku 1507 bola v obci fara, tým je dokázaná nepriamo existencia kostola. Meno prvého teplanského farára je známe z roku 1519, kedy bola pri trenčianskom chráme zriadená altária, na posviacke ktorej sa zúčastnil farár Juraj z Teplej. Spočiatku bola Trenčianska Teplá filiálkou farnosti Dobrá, samostatnou farnosťou sa stala v roku 1510. Počiatky reformácie na trenčianskom panstve, teda aj v obciach teplanskej farnosti sú spojené s majiteľom panstva Imrichom Forgáčom. Šíriteľmi protestantizmu boli aj ďalší vlastníci panstva z rodu Ilešházy. Dôležitú úlohu v rekatolizácii obyvateľstva zohrali jezuiti. V roku 1644 pričinením ostrihomského arcibiskupa Juraja Lipaya sa usadili v kláštore na Skalke pri Trenčíne. O dva roky sa z pastoračných dôvodov presťahovali do Trenčína, kde založili gymnázium.
Erb rodu Ondrejkovič na náhrobnom kameni Liptovskomarského prepošta Andreasa Ondrejkovicza v mestečku Spišské Podhradie - Spišská kapitula.
V druhej polovici 17. storočia dostali jezuiti do správy aj niektoré farnosti v Trenčianskom archidiakonáte, medzi ktorými bola aj teplanská farnosť. Patrili do nej vtedy aj obce Trenčianske Teplice, Opatová, Kubrá a Kubrica. Teplanská farnosť bola veľmi rozsiahla, v roku 1725 boli obce Kubrá a Kubrica pričlenené k soblahovskej farnosti. V roku 1789 sa oddelila Opatová a stala sa samostatnou farnosťou, ku ktorej sa pripojila Kubrá. Z pôvodnej rozsiahlej dobranskej farnosti (spred roku 1510) sa vytvorili dve: Opatová a Trenčianska Teplá. Farnosť Trenčianska Teplá mala filiálky Trenčianske Teplice, Dobrá a Príles. V roku 1997 sa od farnosti oddelili Trenčianske Teplice a stali sa novou farnosťou.
Náhrobný kameň rodiny Ondrejkovics s hrobkou rodu na rímsko-katolíckom cintoríne v Banskej Bystrici.
V súčasnosti sú hranice farnosti totožné s hranicami obce Trenčianska Teplá, ktorá má podľa posledného sčítania 3780 obyvateľov, z toho 3331 katolíkov. Farnosť patrí do Trenčianskeho dekánatu. Základný kameň súčasného farského kostola bol položený 21. apríla 1733. Kostol bol konsekrovaný 28. júna 1789 biskupom Františkom Xaverom Fuchsom a bol zasvätený sv. Matúšovi.
V rokoch 1904-1912 bol v obci Čierna Lehota správca učiteľ Štefan II. Ondrejkovič. Tu sa narodili jemu a jeho manželke pani Márii Turba štyri z ich piatich detí Štefan III, Aladár II, Tibor a Editka. Najstarší syn Štefan zomrel krátko po narodení v tejto obci asi na šarlach. Pán správca učiteľ bol syn pána Obvodného notára v Dolných Držkovciach a následne v obci Šimonovany Stefana I. Ondrejkoviča a zať Obvodného notára vo Veľkých Bieliciach a Prievidzi pána Michaela Turbu.
Erb rodu Sandor de Szlavnicza. Matka správcu učiteľa Stafana II. Ondrejkoviča bola Urodzená pani Anna Sandor de Szlavnicza. Jeho starý otec po matke bol trenčiansky župný sudca Stephanus slobodný pán Sandor de Szlavnicza.
Obec Čierna Lehota, okres Bánovce nad Bebravou, kde pôsobil medzi rokmi 1904-1912 správca učiteľ Štefan II. Ondrejkovič. Tu sa narodil aj jeho syn pplk. tank v. v. Aladár II. Ondrejkovič.
Npor. aut. v zál. Aladár II Ondrejkovič sa pravidelne zúčastňoval vojenských jazdeckých pretekov s OAP vždy s najlepšími výsledkami.
Podkováči Dragúnskeho pluku 11 " Kráľa Carola II Rumunského ".
Odpočinok. Dôstojník jazdectva ak mal mať vysledky v povinných pretekoch s pravidelnými vyhodnoteniami musel stráviť v sedle denne 6 hodín.
Chotár obce Čierna Lehota v medzivojnovom období. Z Čiernej Lehoty bol Stefan Ondrejkovič preložený do obce Lednické Rovné, kde bol správcom a učiteľom Ľudovej školy a súbežne bol aj správcom učiteľom Ľudovej hospodárskej školy kde nastupovali nielen viacerí bývalí žiaci správcu učiteľa Karola Neumanna po ukončení KĽŠ, ale aj mnohí bývalí žiaci Ľudových škôl zo širokého okolia.
Ľudovú hospodársku školu správcu učiteľa Štefana II. Ondrejkoviča navštevovali aj učni zo sklární Ladnické Rovné, medzi nimi aj budúci sergeant RAF Anton Vanko. Počas druhej svetovej vojny sa obyvatelia obce Čierna Lehota aktívne zapojili do SNP. Dňa 10.02.1945 obec Nemci obsadili, dvoch obyvateľov zastrelili a 86 mužov uväznili v Trenčíne v budove školy.
Farár, notár, správca učiteľ a starosta obce Čierna Lehota boli informovaní, že ich rodák, pravnuk trenčianskeho župného sudcu Urodzeného pána Stefana Sandora zo Slávnice npor. aut. zál. Aladár II. Ondrejkovič býva vo vile rodiny jeho manželky v Trenčíne na Štefánikovej 33 (9). Bolo im známe, že má v Bratislave strýka JUDr. Martina Mičuru, prezidenta Najvyššieho súdu, brata jeho otca Dr. Aladára I. Ondrejkoviča Okresného náčelníka v Bratislave, ďalšieho strýka Dr. Karola Reindla hlav. radcu MV, aj brata jeho matky meštanostu Bratislavy, riaditeľa pôšt a telegrafov SR Štefana Turbu. Navštívili ho preto vo februári 1945 s naliehavou žiadosťou o pomoc pre svojich 86 spoluobčanov uväznených v Trenčíne v budove školy pre ich pomoc partizánom. Viacerí z nich boli jeho bývalými vojakmi a zároveň bývalými žiakmi jeho otca Štefana II. Ondrejkoviča. Na základe Vojnového stavu im všetkým hrozilo zastrelenie. Napriek tomu, že celá rodina jeho manželky (Stiglitz) bola odkázaná z rasových dôvodov na jeho pomoc sa rozhodol, že im pomôže. Vycestoval do Bratislavy a za intervencie svojej rodiny a riaditeľa pr. právnej kancelárie Dr. Antona Neumanna, rodáka z Púchova (predtým pomohol aj rodine jeho manželky) im vymohol prepustenie. Jemu však samému tu hrozilo zatknutie pre vyhýbanie sa nastúpiť do Domobrany (tzv. Haššíkova armáda) na povolávací rozkaz.
Pamätná tabuľa na obecnom dome v dedine Čierna Lehota, kde pôsobil správca učiteľ Štefan II. Ondrejkovič. Vo Vo februári 1945 tu nemecké protipartizánske jednotky zastrelili dvoch mužov, miestnych občanov. Ostatných 86 mužov uväznili na základe stanného práva v budove školy v Trenčíne.
Vo februári 1945 navštívili npor. aut. zál. Aladára II. Ondrejkoviča v jeho byte v Trenčíne na Štefanikovej 33 správca učiteľ, richtár, notár a farár z Čiernej Lehoty so žiadosťou o pomoc pre rodákov, ako syna bývalého tamojšieho správcu učiteľa.
Dr. Anton Neumann, osobný tajomník prezidenta Slovenskej krajiny Dr. Jozefa Országha do roku 1938, riaditeľ prez. právnej kancelárie do roku 1945, syn Karola Neumanna správcu učiteľa Katolíckej ľudovej školy v Púchove, kolegu a známeho správcu učiteľa Štefana II. Ondrejkoviča u ktorého npor. aut. zál. Aladár II. Ondrejkovič úspešne intervenoval v prospech rodiny svojej manželky Alžbety aj svojich rodákov z obce Čierna Lehota.
Úrad štátneho tajomníka Ministerstva národnej obrany, expozitúra v Bratislave dňa 11. mája 1946 prednosta pplk. tank. Milan Polák.
Kňazi pôsobiaci vo farnosti (19. - 20. storočie) Trenčianska Teplá:
Farári
|
|
Kapláni
|
|
František Xaver Hábel
|
1794–1804
|
|
|
František Macháček
|
1804–1807
|
|
|
Karol Kerekeš
|
1807–1841
|
|
|
Samuel Ondrejkovič
|
1841–1850
|
|
|
Juraj Žilinčák
|
1850–1854
|
|
|
Adam Beták
|
1854–1865
|
|
|
Ján Nepomuk Nemčák
|
1865–1885
|
|
|
Juraj Stískala
|
1885–1888
|
|
|
Anton Kropáč
|
1888–1896
|
|
|
Koloman Tóth
|
1896–1897
|
|
|
Michal Radimecký
|
1897–1901
|
Štefan Német
|
1897
|
|
|
Ladislav Mihalovič
|
1897–1899
|
|
|
Ján Šimončič
|
1899–1901
|
Ján Šimončič
|
1901–1902
|
|
|
Michal Čulen
|
1902–1906
|
Alexander Gabriel
|
1902–1906
|
Alexander Gabriel
|
1906–1907
|
|
|
Štefan Rényi (Richter)
|
1907–1926
|
Jozef Ronchetti
|
1907–1909
|
|
|
Štefan Gallo
|
1909–1910
|
|
|
Rudolf Cajzel
|
1910–1912
|
|
|
Michal Beňo
|
1912
|
|
|
František Ribárik
|
1912–1915
|
|
|
František Miklošovič
|
1915–1916
|
|
|
Eduard Nécsey
|
1916–1921
|
|
|
Ján Guga
|
1921–1922
|
|
|
Jozef Cisar
|
1921–1923
|
|
|
Ján Tiso
|
1922–1928
|
|
|
Koloman Juszka
|
1923–1926
|
|
|
Andrej Eduard Solmoš
|
1926
|
Gregor Smieško
|
1926–1959
|
Gašpar Koštál
|
1928
|
|
|
Andrej Hrabovec
|
1928–1933
|
|
|
Kamil Zlatoš
|
1933–1934
|
|
|
Michal Valo
|
1934–1935
|
|
|
Anton Posluch
|
1936–1937
|
|
|
Jozef Vrablec
|
1937–1938
|
|
|
Ján Haranta
|
1937–1940
|
|
|
Štefan Drozd
|
1938–1940
|
|
|
Emil Šafár
|
1940–1941
|
|
|
Michal Michalka
|
1940–1942
|
|
|
Rudolf Gerši
|
1941–1948
|
|
|
Justín Beňuška
|
1942–1944
|
|
|
Martin Hudec
|
1944–1945
|
|
|
Albert Hedera
|
1945–1947
|
|
|
Ľudovít Bednárik
|
1947–1949
|
|
|
Vojtech Štrbák
|
1949–1952
|
|
|
Andrej Rosa
|
1952–1953
|
|
|
Vojtech Magnusek
|
1953–1978
|
|
|
Štefan Ivanka
|
1956–1959
|
Celestín Mikunda (admin.)
|
1959
|
|
|
Ján Homola
|
1959–1968
|
|
|
Štefan Janega
|
1968–1986
|
Štefan Baričák
|
1976–1977
|
|
|
Ján Šmelka
|
1977–1979
|
|
|
Ľubomír Stanček
|
1979–1980
|
|
|
Jozef Šuppa
|
1980–1982
|
|
|
Ivan Jaroš
|
1982–1983
|
|
|
Štefan Vallo
|
1983–1984
|
|
|
Jozef Šelinga
|
1984–1985
|
|
|
Marian Šuráb
|
1985–1986
|
Peter Paliatka
|
1987–1991
|
Michal Baláž
|
1988
|
|
|
Michal Kopecký
|
1989
|
|
|
Pavol Sýkora
|
1990
|
|
|
Pavol Špita
|
1990–1991
|
Juraj Bohyník
|
1991–1992
|
|
|
Peter Fedorowicz, MIC
|
1992–1997
|
Ján Migacz, MIC
|
1992–1993
|
|
|
Miroslav Śleldziński, MIC
|
1992–1997
|
|
|
Vladimír Halas, MIC
|
1994
|
|
|
Richard Vojciechowski, MIC
|
1996–1997
|
Jozef Hlinka
Marek Hriadel
|
1997–2006
od 2006
|