Slovenskí notári na Hornej Nitre

Rok 1417. Ladislaus de Nemethy castellanus de Baymoch.

Ku komitátnym úradníkom od 16. storočia patril notár, ktorý pôvodne zabezpečoval iba písomnú agendu. Neskôr vykonával aj správnu a daňovú agendu. Vzhľadom na to, že notársky úrad vyžadoval odborné právnické vzdelanie a  takýto kvalifikovaný človek sa len ťažko našiel, bolo zvykom, že notár často pracoval aj pre niekoľko komitátov. Od 16. storočia, keď sa stal notár už stálym voleným úradníkom, okrem platu poberal aj osobné príplatky za vyhotovenie listín. V  18. storočí sa volili pomocní notári (vicenotárius) ako koncepční úradníci. 

Hajdúsi Stephana Bocskaya v máji roku 1605 pod velením Gregora Némethy prekročili pri Bratislave Dunaj a začali plieniť Zadunajsko, Rakúsko a Moravu (krstní rodičia Márie Ondrejkovičovej rod. Turba boli D. Július Némethy a manželka Júlia, krstiaci kňaz Ignatius Lukács. 

Lev, ktorý stráži medzi labami bibliu je v erbe rodu Ondrejkovics. Pôvodne polychrómovaná socha leva je v katedrálnom chráme svätého Martina spišského biskupstva v Spišskej Kapitule. Náhrobný kameň prepošta ThDr. Andreasa Ondrejkovics (*1621 Spišská Štiavnica, okr. Spišská Nová Ves †02.09.1697 Spišské Podhradie - Spišská Kapitula, pochádzal zo starej zemianskej rodiny) bol posledne umiestnený na nepôvodnom mieste vedľa nového pamätníka Jána Pavla II. pri hradnom múre kapituly. Erb s jeho menom má prepošt A. Ondrejkovics aj nad vchodom do canonického domu č. 13 Spišskej Kapituly.

Desivý stredoveký tzv. Caraffov žalár v Prešove, kde kat mimoriadneho súdu cisárskeho generála Antónia Caraffu v beštiálnej vyšetrovacej tortúre umučil žeravým železom na smrť priameho predka autora vysokého hodnostára Zvolenskej stolice magnáta Juraja IV Radvaňského z Radvaňe a Sajókazy. Na Caraffov príkaz mu po smrti 18. apríla roku Pána 1687 kat odťal pravicu aj hlavu a mŕtve zmučené telo bolo neslýchane zversky zhanobené. 

V zime roku 1710 sa v obci Veľké Rovné ukrýval kuruc Tomáš Uhorčík po úteku zo zajatia v zámockom väzení vo Veľkej Bytči. K úteku mu pomohol cisársky vojak Juraj Jánošík, bývalý kuruc. 

V roku 1753 bol učiteľom vo Veľkých Bieliciach Štefan Fraštacký. V roku 1767 bol učiteľom 35 ročný Ján Fraštacký.    

Paulus Timotheus *24.01.1769 rodičia Spectabili Dominus Ladislaus Vály a mat Spectabili Domina Joanna Sandor. Krstní rodičia S.D. Emericus Tarnoczy cum D Conforte Lua Nata Magdalena Brogyany

Majitelia obce Veľké Bielice boli v priebehu rokov rody Kvassay, Mednyánszky, Pongrácz, Rajcsányi, Rudnai, Bossányi, npr. Alojz Bathányi v r.1795, Michal Kvassay v r.1810. Okolo roku 1800 boli hofieri o.i. Jozef Balažovič a Pecho.  Pred vydaním urbára prišla dňa 24.06.1769 do Veľkých Bielíc stoličná komisia z Nitry. Tvorili ju Ján Beznák, prísediaci súdnej tabule a úradník súdnej stolice Urodzený pán Andrej Schurmann (príbuzný rodiny Ondrejkovič, rodák z Dolných Držkoviec). V zastupení zemepanskej vrchnosti baróna Antona Mednyánszky boli prítomní úradník Imrich Tarnóczi, za pánov Jozefa a Karola Kvassay osobne Urodzený pán Karol Kvassay a zastúpili aj Urodzených pánov Jozefa Pongrácza i pána Imricha Bossániho (ktorý nemal poddaných). Hofieri v Bieliciach boli aj 3 židia Jozef Salzberger - krajčír, Herchel Spitz a Mojžiš Heiser - pravdepodobe krčmári. V Malých Bieliciach bol jediným zemepánom Dionýzius Rudnai, ktorý tam aj sídlil.

Alexander Paulus Gallus Androvics *16.10.1813 Fačkov otec Antonius matka Juliana Litter. Krst. rod. Paulus Sittnay a Francis. Zsittnyan. Matka Obvodného notára pána Štefana Ondrejkoviča v Dolných Držkovciach bola Antonia Zsittnyan dcéra  zámožnej starej katolíckej bánoveckej rodiny.

Ján Bacho mal za manželku Kristínu, rod. Burdáč. Bol z rodu zemianskeho. R. 1788 sa im narodila v Hlbokom dcéra Kristína. (Pozn.: Pozdejší okr. notár v Hlbokom Burdáč, bol pravdepodobne blízky príbuzný manželky Jána Bachu. J. M. Hurban označil Burdáča za vedúceho nespokojencov svetských živlov. Požičal vraj cirkvi peniaze, a potom vykonával nátlak - vplyv na cirkevníkov. Zdroj: Kronika Hlbokého Pavel Šulla str. 79.  

Od roku 1849 bol vládny komisár trenčianskej župy Ladislav Vietoris (príbuzný s rodiny Ondrejkovič prostredníctvom rodu Sandor de Szlavnicza) z dôvodu prerušenia župnej samosprávy rakúskou administratívou.

Hlavný slúžny v Púchove Sp. Dominus JUDr. Alexander Androvič (príbuzný rodín Balazsovics, Ondrejkovič, Ravasz, Turba a Zsittnyan sa politicky angažoval v prospech slovenského národa). Do Antonia Kolkovič. R Cath. Bytom Púchov. Krstní rodičia Franciscus Androvič Cooperator púchoviensi et Sp. Dna Theresa Kolkovič.

Hlavný slúžny Viliam Paulíny-Tóth, syn evanjelického farára bol v 1847-48 pedagógom na lýceu v Kremnici a kapitán slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po roku 1849 pôsobil v štátnych službách na župnom úrade v Trenčíne a ako Hlavný slúžny v Bytči aj následne v Kecskeméte. V roku 1855 získal po sobáši šľachtický titul a k menu si pripojil aj priezvisko manželky, príbuznej rodiny Sandor de Szlavnicza. 

Slávna Berta barónka Mednyánszky de Medné sa vydala do rodinne aj majetkovo spriaznenej rodiny Sandor de Szlavnicza et Kissandori. Štěpán Jan Ludvík *20.08.1856 Slavnica, rodičové  Ludvík Šándor de Slavnica zeman a Composesor Slavnický, evanjelik a Berta Mednyansky de Medné katolíčka krst v Slávnici 23.08.1856. Krstní rodičové Karel Šandor de Slavnica, Composesor Slávnický a Zástupitelkyně nepřítomných pri sv. Křestě Ludvíka Ambrózy ovdovělá Šándor Baba díťetě (:Maria Royko, manželka Eduarda Mednyanský, Teodor Mednyanský s manželkou Sita Hamár - Nepřítomná:). Jméno krstícího kňeze Karel Ludomil Černo. Dítě z křížného Manželství. Křest se konal v Slavnici v Rodinné domácnosti.

Gustáv Ostrolúcky *1800 1862 (príbuzný rodiny Sandor de Szlavnicza) slúžny, generálny perceptor a od r.1840 podžupan Trenčianskej stolice, ako inšpektor evanjelického cirkevného zboru v Zemianskom Podhradí udržiaval úzke kontakty s tamojším farárom Samuelom Štúrom, pochádzajúcim z neďalekej obce Uhrovec. Jeho mladší brat Ľudovít Štúr - jedna z najväčších osobností slovenských dejín - bol častým hosťom fary kde sa zoznámil s Adelou Ostrolúckou, neterou Gustáva Ostrolúckeho, ktorá sa rada zdržiavala u strýka. 

Adela Ostrolúcka (* 31. marec 1824 Ostrá Lúka † 18. marec 1853, Viedeň), tak isto ako jej príbuzná, matka Správcu učiteľa Stefana II. Ondrejkoviča Anna Ondrejkovičová rod. Sandor de Szlavnicza bola prapravnučkou významného predstaviteľa evanjelickej šťachty Zvolenského stoličného hodnostára magnáta Juraja IV. Radvanského z Radvaňe a Sajókazy.    

Administratívnym centrom obcí bol Obvodný notársky úrad. Na čele notárskeho úradu bol vedúci notár s právom veta pri rozhodnutiach obecného zastupiteľstva. Vedúci notár mal tzv. podnotárov.  

Roku Pána 1881 v zemianskej obci Dolné Držkovce, okres Bánovce nad Bebravou navždy opustil tento svet Obvodný notár Dominus Pavol Kmetyko (Kmeťko). Post zdedil notár D. Stephan I. Ondrejkovics, jeho príbuzný po svojej ctihodnej matke D. Antónii Zsittnyan.

Gejza Ostrolúcky *1819 1884 Hlavný notár Zvolenskej župy, syn Mikuláša Ostrolúckeho predsedu kráľovskej súdnej tabule, r.1849 vládneho komisára Zvolenskej župy. Pokrvný príbuzný rodiny Sandor de Szlavnicza. S prvou manželkou, Magdalénou Podmanicky, sa po desiatich rokoch manželstva rozviedol. Z druhého manželstva s Adelou Huszágh /1843-1920/ sa narodili dvaja synovia: Mikuláš /1867-1947/ a Gejza /1869-1952/.  

Koncom 19. storočia mala rodina Balazsovics v Bieliciach rozsiahly dom a  veľkostatok, neskôr ho spravoval ich zať Sopko. V roku 1849 bol uveďený ako majiteľ domu č. 33 Stefan I. Balazsovics. Miestna školská komisia z 8.augusta 1869 - jej predseda statkár Ľudovít Birly, členovia Obvodný notár Štefan Balazsovics, Štefan Androvič a iní. V rokoch 1893-1895 bol vo Veľkých Bieliciach učiteľ Štefan Ballay. Ako dôchodca sa vrátil do Bielíc. Obvodný notár Stefan II. Balazsovics zaujal 5 gazdovských štvrtí ešte pred rokom 1918.  Eugen Balažovič je uvedený ako padlý na pomníku z 1.svetovej vojny.   

Obvodným notárom v Malých Bieliciach bol koncom 19. storočia Dominus Michael Turba, švagor a svokor členov rodín Balazsovics a Ondrejkovič. Tým sa stal príbuzným aj rodu Sandor de Slavnica.

Obvodný a neskôr mestský notár v Prievidzi Dominus Michael Turba, otec pani učiteľky Márie Ondrejkovičovej úradoval  koncom 19. a začiatkom 20. stor. v mestskom dome na Alžbetinom (Masarykovom námestí). 

Spectabilis Dominus Alexander Ruttkay - Nedecký a Spectabilis Dominus Imre Záthureczký, príbuzní rodiny Ondrejkovič - Sandor.

Notársky dom v obci Rovné. V obci Kolárovice v rokoch 1902 až 1904 pôsobil správca učiteľ Stefan II. Ondrejkovič. V obci Dlhé Pole pôsobil jeho švagor Obvodný notár Rudolf Mičura (*30.05.1881 Dlhé Pole †04.02.1951 Dlhé Pole). V Bytči pôsobil ďalší príbuzný advokát Juraj Mičura.

Notariát v obci Necpaly bol jedným z piatich na Turci. Spravoval Žabokreky, Belá, Dulice, Košťany nad Turcom a Turčiansky Peter. Obecný notár Štefan Reindl *20.08.1867 Spišské Podhradie †12.02.1908 Necpaly. Študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, bol hudobný pedagóg. Štefan Reindl  bol autor prvého knižne publikovaného spevníka vianočných piesní. Učil v Jablonove, Hybiach, Liptovskej Lúžnej, Ústí nad Oravou a vo Veličnej, kde sa vzdal učiteľského povolania. Zložil notársku skúšku a pôsobil v Necpaloch. Jeho syn bol Dr. Karol Reindl Hlav. radca MV (sekcia verejnej správy) a manžel Lenky Ondrejkovičovej, sestry učiteľa správcu Stefana Ondrejkoviča. 

Po roku 1910 bolo politické postavenie skupiny konštutuovanej okolo advokáta Juraja Mičuru významne posilnené sobášom Anny Ondrejkovičovej, dcéry (vnučky trenčianskeho župného sudcu Stefana Sandora de Szlavnicza) najrozvetvenejšej notárskej rodiny Nitrianskej aj Trenčianskej župy s Obvodným notárom Rudolfom Mičurom.

V dome Obvodného notára Štefana Ondrejkoviča (Stephanus Ondrejkovics) ako seniora, sa stretávali vážení páni notári zo širokého okolia. Tu prejednávali profesionálne, politicky a ľudsky delikátnejšie problémy. Uzatvárali ich v všeobecným konsenzom,  v ktorom mal konečné slovo Stephanus Ondrejkovics, vysoký modrooký krásny starec s bielymi vlasmi a impozantnou bielou bradou. Po vyčerpávajúcich rokovaniach usporadúval domáci pán stavovsky družné večery, pri ktorých si uctili pánov notárov svojou štvorručnou hrou na cimbale Lenka a Božka, jeho mladučké krásne dcéry. Aj po mnohých rokoch si pamätajú potomkovia miestnych vážených rodín, že takto prejednané a tu uzavreté dohody osvietení páni notári vždy dodržali.

Kolárovice pred rokom 1910. Napoleon Tomek notár vo Vysokej, novinár Herman Tausk, Jakub Tausk notár z Veľkej Bytče, Gejza Draxter účtovník Okr. úradu v Bytči, Gaspar Rovňan notár z Veľkého Rovného (14.01.1919 ho prvý slovenský župan JUDr. Martin Mičura inštaloval do funkcie Okresného náčelníka v Zlatých Moravciach), Ľudovít Bíza notár z Belej pri Varíne, Ladislav Tambor lekárnik z Bytče, Gustav Winter nadlesný z Petrovej, farár Tvrdý, sediaci Ján Čajda, Róza Čajdová (obaja príbuzní rodiny Mičura) a  Hlavný slúžny z Veľkej Bytče Ladislav Domanický (pokrvný príbuzný rodiny Ondrejkovič), na zemi sedí Čajda, podnotár z Bytče, učiteľ Ján Kľačko a notár Posluch.

Obvodný notár Rudolf Mičura *30.05.1881 Dlhé Pole †02.04.1951 Dlhé Pole, bol dňa 08.07.1911 svedkom na svadbe bytčianskeho advokáta JUDr. Martina Mičuru a slečny Kamily Fridrichovskej.

Obvodný notár D. Stephanus I. Ondrejkovics na snímke z roku 1912 sediaci tretí sprava, vedľa neho po jeho pravici sedí jeho Urodzená pani manželka prapravnučka Juraja IV. Radvanského z Radvaňe a Sajókazy Anna Sandor de Szlavnicza. Vpravo sedia ich nevesta učiteľka Mária Ondrejkovičová rod. Turba s prvorodeným synom správcom učiteľom Stefanom II. Ondrejkovičom s malými synčekmi Stefanom III a Aladárom II.  Nad manželkou správcu učiteľa stojí jej brat notár D. Stefan Turba, budúci mešťanosta Bratislavy, za ruky sa drží s manželkou Máriou Turba rod. Ondrejkovič. Na snímke sú aj Obvodný notár Rudolf Mičura, bytčiansky advokát Juraj Mičura a budúci minister Dr. Martin Mičura a prezident Najvyššieho súdu SR. Prvý zľava stoji budúci Okresný náčelník Dr. Aladár I. Ondrejkovič. Obvodný notár Stefan I. Ondrejkovič bol po dlhoročnom úspešnom pôsobení v zemianskej obci Dolné Držkovce preložený do funkcie Obvodného notára v obci Šimonovany. V neďalekých Veľkych Bieliciach  bol  notárom  jeho zať  Stephanus Turba. V okolí rajónu Šimonovany pôsobili aj jeho ďalší zaťovia p.p. švagrovia: Obvodný notár Stephanus Androvics, Obvodný notár Rudolf Mičura, právnik, syn notára Dr. Karol Reindl, alebo Obvodný notár na penzii statkár Stefan Balazsovics. V Prievidzi a Bojniciach pôsobil otec notára Stefana Turbu a učiteľky Márie Mestský notár D. Michael Turba.

V Malých Bieliciach boli v tých časoch známe termálne kúpeľe, hojne navštevované váženými rodinami z okolia. Počas svojich školských prázdnin tu predávali gymnazistky Lenka Božka vstupenky do kúpeľov aj stretnutím s nimi rozveseleným kolegom a priateľom ich cteného pána otca.

Stephanus Ondrejkovics bol skutočným a nezištným priateľom aj majiteľa veľkostatku Šimonovany Mórica Salzbergera. Pán veľkostatkár s úspechom choval ušľachtilé pretekárske kone podľa príkladu Vysoko urodzeného Mórica grófa Sandor de Szlavnica, bratanca Osvietenej pani Anny, manželky pána Obvodného notára. Pevnosť ich priateľstva každoročne skúšal svojou agresivitou v období ruje impozantný jeleň pána notára (choval ho podľa ich rodinného erbu),  ktorého mu dovolil pán Salzberger (snáď nerozvážne), chovať v jeho parku.

Syn Stefana I. Balazsovicsa Obvodný notár Stefan II. Balazsovics  zaujal v Bieliciach 5 gazdovských štvrtí ešte pred rokom 1918.  Eugen Balažovič je uvedený ako padlý na pomníku z 1.svetovej vojny.

Španielska chrípka zdecimovala Európu a svet na začiatku 20. storočia viac než 1. svetová vojna v jej závere v r. 1918. Tragicky postihla aj rodiny Ondrejkovič, Sándor de Szlavnicza a Mičura. Okrem strát životov 4 zo 7 synov Ondrejkovič na frontoch Veľkej vojny aj nákazou a úmrtím Urodzenej pani Anny Ondrejovičovej rod. Sandor de Szlavnicza, jej dcéry, Anny Mičurovej rod. Ondrejkovič s ešte jej nenarodeným dietaťom. Stála život aj advokáta Juraja Mičuru. Štáty správy o pandémii cenzurovali. Neutrálne Španielsko vyšlo s informáciu o pandémii v roku 1918.  V roku 1917 sa táto smrtonosná choroba objavila v USA. Rakúsky lekársky historik Harald Salfellner upozorňuje na možný zdroj chrípky z Číny, kde v roku 1917 vypuklo onemocnenie dýchacích ciest, ktoré sa po krátkej chorobe končilo zápalom pľúc. So 140 tisícmi čínskych robotníkov, ktorí mali podporovať Britov vo vojne sa nákaza dostala do Európy. V roku 1918 postihovala vojakov na frontoch, v lazaretoch, zajateckých táboroch aj civilistov. Správy, ktoré domov prinesli čs. légionári a zajatci zo Sibíri poukazujú aj na inú trasu šírenia španielskej chrípky a škvrnitého týfusu. Po separátnom vystúpení Ruska z vojny 3. marca 1918 mnohí navrátilci Trojspolku zo zajatia v Rusku boli už chorí a po tisícoch umierali. Aj légionári a Hlavný súdny oficiál Gejza Turba priniesli domov okrem potencionálnej nákazy správy a dôkazy s fotografiami početných komunít výhradne bielo zaodetých Čínanov (zaoberajúcich sa živnosťami v službách - vývarovne, práčovne atď.) na železničných staniciach miest pozdĺž celej Transsibírskej magistrály ktorí zo dňa na deň zmizli.            

Aj lode cez prístavy roznášali pandémiu, na jeseň priniesla smrť miliónom. Chrípka ustúpila po konci prvej svetovej vojny. V roku 1919 sa vrátila, doznela až v roku 1920. Ochorelo 500-600 miliónov, tretina svetovej populácie. Odhady úmrtí sa rôznia – od počtu ako v prvej svetovej vojne 17 miliónov po 100 miliónov. Salfellner odhaduje počet obetí v Rakúsko-Uhorsku na 185-385-tisíc, okolo pol percenta populácie. Vznik a priebeh pandémie španielskej chrípky sa kryje s epidémiami škvrnitého týfusu, ktoré prinajmenšom rovnako postihli vojakov a civilné obyvateľstvo. Na Slovensku decimovali obyvateľstvo až do roku 1921. Štatistické čísla z Veľkej Británie uvádzajú, že počas prvej chrípkovej vlny zomrelo desať percent chorých, druhej na jeseň 1918 dve tretiny a na jar 1919 štvrtina chorých. Správy o španielskej chrípke zanikli keď úmrtnosť klesla na úroveň bežnej chrípky. Pri boji so španielskou chrípkou sa začali uplatňovať známe opatrenia. V októbrovej vlne v roku 1918, keď vo Viedni úmrtnosť v porovnaní s predchádzajúcimi chrípkami narástla o 300 percent, úrady vyzvali obyvateľov, aby sa vyhýbali kontaktu s chorými. Zatvárali sa školy, divadlá, továrne pracovali v obmedzenom režime. Podobne reagovala Budapešť.    

Dňa 4. novembra 1918 v obci Jedľové Kostolany, okres Zlaté Moravce, Nitriansky kraj, občania v zabili notára Imricha Šarkádyho.

Zákonná moc ČSR začala pôsobiť v okrese Zlaté Moravce 14. januára 1919 príchodom čs. légionárov. S nimi prišli aj prvý slovenský župan JUDr. Martin Mičura a okresný náčelník Gašpar Rovňan. Štátni zamestnanci maďarskej národnosti poutekali, alebo odmietli pracovať pre nový štát a strhli so sebou aj maďarónov. "Bolo ich nutné vykázať za hranice a nahradiť dobrovoľníkmi z Českých krajín, aby sa práca vrátila do normálnych koľají,“ uvádza kronika. 

Prvé ministerstvo s plnou mocou pre Správu Slovenska pred vládnou budovou na Gondovej 2 v Bratislave. Na snímke v druhom rade aj zjavom impozantný Tekovský a Nitriansky župan JUDr. Martin Mičura a štvrtý zľava JUDr. Milan Ivanka de Draskócz et Jordánföld. Desiaty v tom istom rade je Ivan Krasko (Ján Botto). Nad ním piaty sprava stojí Janko Jesenský. V marci 1919 sa z podnetu župana JUDr. Martina Mičuru začali v Zlatých Moravciach vydávať slovenské noviny „Tekov“Dňa 3. júna 1919 obsadila Zlaté Moravce a Topolčianky Červená armáda Maďarskej republiky Rád a boli vytvorené miestne soviety. Dňa 6. júna sa pred čsl. légionármi miestne jednotky ČA stiahli do Levíc a posilnené levickým práporom 7. júna opätovne obsadili Zl. Moravce. Už 8. Júna ich zo Zl. Moraviec a okolia vytlačil čsl. plzeňský Peší pluk č. 35 a maďarskú ČA zahnal až k Hronu.

Tekovský a Nitriansky župan JUDr. Martin Mičura okrem iných v roku 1919 vymenoval za Hlavného slúžneho v Leviciach Dr. Viktora Ravasza a vo Veľkých Topolčanoch Dr. Aladára I. Ondrejkoviča. JUDr. Martin Mičura zároveň do funkcie prez. Ref. župného úradu v Nitre prijal kolegu Dr. Aladára Ondrejkoviča zo štúdií PF v Budapešti Dr. Ivana Štefánika, príslušníka zemanskej rodiny z Brezovej pod Bradlom a zároveň príbuzného notára JUDr. Ladislava Štefánika a generála M. R. Štefánika.

Začiatkom roka 1919, minister s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. Vavro Šrobár vymenoval Štefana Ravasza farára v Horných Šipiciach (neskoršieho dekana v Starom Tekove) za Hontianskeho župana. Jeho brat Dr. Viktor Ravasz bol vládny komisár v Leviciach. Štefan Ravasz funkciu neprijal. Región Hontu považoval za veľmi riskantné územie vzhľadom k tomu, že časť jeho hranice bola i štátnou hranicou medzi novým Československým štátom a Maďarskom. V celom Honte bolo málo spoľahlivých Slovákov. Okrem Štefana Ravasza bol to evanjelický farár v Teranoch Gustav Koričanský, Samuel Kramár v Lišove a farár v Hontianských Nadošanoch Vendelín Sahulčík a ešte dvaja - traja.  

Na odporučenie Obvodného notára v Šimonovanoch vymenoval JUDr. Martin Mičura v roku 1919 Valentína Beniaka za vedúceho notára v Chynoranoch.

ISSN: 1337-1479 Národnie noviny, Volume: 1921, Issue: 16.9.1921, Page: [3] ...prosbou, aby ho prevzali aj iné slovenské noviny. Pokračovanie Četníckej stanice pri hasení ohňa bolo ozaj príkladné a slúžilo na upevnenie česko-slovenskej vzájomnosti. Vojtech Ondrejkovič, obvodný notár ...  

JUDr. Martin Mičura bol v rokoch 1920-1922 minister s plnou mocou pre Správu Slovenska v Bratislave. V jemu podriadených miestach usiloval o revíziu všetkých menovaných notárov. Mala viesť k zdemokratizovaniu a priblíženiu k obyvateľstvu. Dôležité bolo i zrušenie magistrátov na Slovensku okrem Bratislavy a Košíc a poštátnenie polície. Od začiatku pôsobenia vo funkcii ministra sa JUDr. Mičura domáhal, aby bol v Bratislave zriadený cudzinecký úrad.

Náhrobný kameň Obvodného notára Stefana Ondrejkoviča vo Veľkých Bieliciach, autorovho prastarého otca po oprave. Vpravo je náhrobný kameň jeho svokry, autorovej praprastarej matky Urodzenej pani Márie Sandor de Szlavnicza rod. Marko.

Kňaz Dôstojný pán Michal Balažovič narodený v obci Veľké Bielice dňa 16.09.1885 (otec Ján Balažovič) gymnázium absolvoval v Nitre v rokoch 1899-1903, teologické štúdiá tiež v Nitre v rokoch 1903-07. Vysvätený bol za kňaza v roku 1908, kaplán v obci Predmier, Nováky, Kysucké Nové Mesto a Dlhé Pole (od 01.07.1914). Vojenská služba 1915-17.  Od roku 1919 bol administrator v Klátovej Novej Vsi, 1921 kaplán v Starej Bystrici, od r.1922 mimo služby.  Vo obci Veľké Bielice pôsobil ako kaplán aj ďalší príbuzný rodiny Ondrejkovič Velebný pán Jozef Schurmann 15.01.1890 - 10.10.1890, nar. 09.04.1862, zomrel v Nových Sadoch v r.1915. Bol inkardinovaný do ostrihomskej diecézy. Pôsobil v Bieliciach z dôvodu staroby dekana Michala Minára. Po roku 1923 bol člen obecnej samosprávy notár na penzii Dominus Stefan Balazsovics. Na hasičskú zástavu dobrovolného požiarneho zboru prispeli o.i. Helena Balažovičová, Gustáv Kedrovič, bratia Salzbergerovci, pán Štefan Országh atď. Od roku 1943 bol notárom v meste Piešťany Ivan Krasko (t.j. Ján Botta pravdepodobne príbuzný rodiny Turba),

Náhrobný kameň Obvodného notára Stefana Ondrejkoviča vo Veľkých Bieliciach. Vpravo je náhrobný kameň jeho svokry Urodzenej pani Márie Sandor de Szlavnicza rod. Marko. Aktivitami oživujúcimi históriu Hornej Nitry sa zaoberá jedna z osobností mesta Partizánske pán Peter Múčka spolu s priateľom Jurajom Krasulom. K nim patrí publikácia zozbieraných podkladov, ich záchrana a indetifikácia spolu s opravou náhrobných kameňov v záujme zachovania historických podkladov pre budúce generácie.

V roku 1922 bol vymenovaný do funkcie Obvodného notára v Trenčíne František Nozdrovický z rodiny príbuzensky a majetkovo prepojenej s rodinou Sandor de Szlavnicza. Mal titul Hlavný notársky tajomník, obdobne ako Hlavný notársky tajomník Vojtech Ondrejkovič v Piešťanoch. 

Kronika obce Dolné Držkovce  (zemianskej obce) v rokoch 1933 až 1954.

Minister vnútra dr. Slávik o pomeroch na Zemskom úrade Slovenskom. ss Praha, 7. februára. V poslaneckej snemovni bola rozdaná odpoveď na interpeláciu poslanca Hrušovského vo veci zemského úradu na Slovensku a politickej správy slovenskej. Odpoveď konštatuje, že tvrdenia interpelantov, akoby v politickej správe zeme bol celý rad ľudí prevzatý s uhorskej župnej správy, ktorí sú negatívneho zmýšľania voči ČSR a dodnes si neosvojili štátny jazyk a že v niektorých kaceláriách Zemského úradu v Bratislave sa ostentatívne hovorí maďarsky, neodpovedá skutočnosti. Pokiať ide o znalosť jazyka bol zistený jediný prípad, že úradník inak lojálny neovláda dosiaľ štátny jazyk. Radca politickej správy dr. Domanický je iba prideleným úradníkom, takže jeho práca je podrobená aprobácii a revízii. Od roku 1920 nezavdal podnet k žiadnej odôvodnenej sťažnosti. Jeho príbuzenský pomer k dvom maďarským úradníkom má zemský úrad v patrnosti. Rovnako vrchný radca politickej správy Béla Badík vykonáva u zemského úradu len prideleného úradníka a nedopustil sa v úrade ani mimo neho ničoho závadného. Vrchný komisár dr. Karol Reindl (manžel Lenky Ondrejkovič) je v štátnej službe od r. 1922 (prijal ho sám minister pre Správu Slovenska Dr. Martin Mičura, jeho príbuzný prostredníctvom rodiny Ondrejkovič) a pre svoju zvláštnu kvalifikáciu bol pridelený už počas jestvovania ministerstva pre Správu Slovenska z prezídia tohto úradu, kde požíva úplnej dôvery, čo by nebolo možné, ak by sa exponoval v smere politiky býv. poslanca dra Vojtecha Tuku (mal veľmi zlé vzťahy s dr. Martinom Mičurom), ako sa v interpelácii mylne tvrdí. Zdroj: noviny "Slovenská krajina" z 8. februára 1931 str. 3.

Politickej administratíve zeme Slovenskej menovite pokiaľ ide o docielenie bezvadného jeho chodu, venuje minister vnútra stále bedlivú pozornosť a nevidí dôvod k nejakému opatreniu.                  

Juraj Jurkovič notár Brezová pod Bradlom otec architekta Dušana Jurkoviča. 

Sesternica pani Márie Ondrejkovičovej rod. Turba slečna Helena Balažovičová (dcéra Obvodného notára) s neterami v medzivojnovom období.

Spectabilis Dominus Jozef Horváth a Spectabilis Dominus Ján Jesenský Gasparé, príbuzní rodiny Ondrejkovič - Sandor.

Slúžnovské úrady boli v r.1850-1922 administratívno-politickými orgánmi, ich pôsobnosť bola uvádzanie pokynov a úprav vyšších orgánov do praxe, v podávaní správ a hlásení, vo vybavovaní administratívno-politických a súdnych záležitostí, daňovej, účtovnej a pokladničnej agendy. Úrad Hlavného slúžneho sa v Topolčanoch nachádzal na Stummerovej ulici číslo 12 v dome, vlastnil ho Ján Pokorný. Okrem úradu sa tu nachádzal byt Hlav. slúžneho Alojza Markoviča, 1. decembra 1918 utiekol z mesta po tom, ako dôležité úradné spisy spálil. Po jeho odchode viedol od 9. decembra 1918 do 13. januára 1919 slúžnovský úrad Emil Buzna, pred vojnou pôsobil ako Okresný slúžny v Senici. Od januára 1919 pôsobil ako Hlavný slúžny Rudolf Dobrkovský, v r. 1920 ho nahradil Dr. Alois Baška, nahradený Dr. Václavom Blahom. Ten bol preložený do funkcie zástupcu župana v Šahách v Hontianskej župe a preto 30. júna 1922 odovzdal úrad JUDr. Aladárovi Ondrejkovičovi, stál na jeho čele až do zániku úradu v r.1923.

Notársky úrad v obci Lukáčovce. Budova bola postavená v roku 1892 na ľavej strane potoka, na ceste, vedúcej z Alekšiniec. V úzkej strednej miestnosti bol uložený obecný a notársky archív a katastrálne mapy. Tretia miestnosť slúžila pre pomocnú notársku silu. Notariát podliehal Slúžnovskému úradu v Topolčanoch ktorý riadil Hlavný slúžny (po reforme následne aj ako zastupujúci Okresného náčelníka) JUDr. Aladár Ondrejkovič až do preloženia do funkcie Okresného náčelníka v Považskej Bystrici. Majiteľmi kaštieľa v obci Lukáčovce boli Gasparus IV barón Sandor de Szlavnicza a jeho manželka Alžbeta barónka Thököly de Késmárk. Rodina Sandor de Szlavnicza, pokrvná rodina starej matky JUDr. Aladára Ondrejkoviča bývala v obci Lukáčovce až do 20 storočia.

Byt notára pozostával z 3 izieb, jednej predsiene, kuchyne, letnej a zimnej komory. Ku bytu notára patrila dreváreň a maštaľ. Za budovou sa nachádzalo humno, slúžiace pre hydinu. Pred budovou, za cestou, až po potok sa rozprestierala záhrada, slúžiaca pre potreby notára. Základný plat notára od štátu bol ročne 13 140,- Kč, cestovný paušál ročne 2 880,- Kč. Plat pomocníka predstavoval ročne 6 000,- Kč. Pre porovanie: plat správcu učiteľa v obci Trebatice bol okrem naturálnych požitkov mesačne 1 600.- Kč. Podporučík Čs. armády v ďalšej činnej službe mal mesačnú gážu 900,- Kč. Plat notára pred 1 sv. vojnou bol 200 zlatých, pozemky o výmere 10 katastrálnych jutár ornej pôdy a 954 štvorcových siah lesa. Okrem toho mal byt a záhradu. Tento plat poberali notári až do 1. augusta 1920, kedy boli zoštátnení. 

Na jeseň 1921 v Topolčanoch bolo nútené riaditeľstvo meštianskej školy otvoriť pobočné triedy, nakoľko ju navštevovali aj žiaci talmudskej školy, vtedy zatvorenej. Obecná rada s ich otvorením nesúhlasila a preto v čase zápisu na školský rok 1922/1923 vyvinuli rodičia detí z dedín na riaditeľa školy tlak, aby zapísal všetky deti. Na návrh Hlavného slúžneho JUDr. Aladára Ondrejkoviča a za prítomnosti Okresného školského inšpektora Jozefa Pauloviča, verejného notára JUDr. Júliusa Brežného a obecného richtára Ernesta Andreazzy bola zvolaná rodičovská schôdza, na ktorej urobili zbierku na udržiavanie paralelnej triedy. Angažovaný prístup rodičov priniesol výsledky a trieda fungovala vďaka zbierke. Situácia sa však komplikovala, žiakov pribúdalo. Okrem toho sa od školského roka 1923/1924 začal v praxi uplatňovať tzv. malý školský zákon podľa ktorého do meštianskej školy mali byť zapísané všetky schopné deti z miestnej obce. Tak sa škola prvýkrát dostala do situácie, kedy nemohli byť prijaté všetky prihlásené deti. V súvislosti so zvýšeným počtom žiakov na meštianskej škole sa už v r.1923 uvažovalo o založení gymnázia. Bolo nutné realizovať jej prístavbu. Slúžnovské úrady boli zrušené 1. januára 1923 reformou politickej správy. Okrem ich zrušenia zriadila Okresné úrady. Reforma sa dotkla aj administratívneho členenia okresu, keď v rámci reorganizácie boli zrušené slúžnovské okresy Oslany a Žabokreky a prevažná časť ich obcí bola včlenená do Okresu Topoľčany. Na jeho čele bol náčelník. JUDr. Aladár Ondrejkovič do preloženia do funkcie Okresného náčelníka v Považskej Bystrici zastupoval v Topolčanoch Okresného náčelníka, riešil obecné záležitosti, otázky štátneho občianstva, vodohospodárske záležitosti, priestupky a mzdové spory. 

3. Obvodný notár v Čornoku Fábry Eduard, bol preložený k notárskemu úradu vo Svinnej a správou jeho poverený. Jeho preloženie k notárskemu úradu v Oslanoch bolo zrušené. Zdroj: Úradné noviny Nitrianskej župy 1.augusta 1925 č.16. 

9. Obvodný notár u okr. úradu vo Vrábloch Vojtech Ondrejkovič bol preložený a poverený správou notárskeho úradu v Malých Vozokanoch. Zdroj: Úradné noviny Nitrianskej župy 1.augusta 1925 č.16.  

Brat Stefana II. Ondrejkoviča Vojtech Ondrejkovič pôsobil istý čas v obci Jedľové Kostoľany ako notár, údajne aj v obci Dolné Držkovce a neskôr ako hlavný notársky tajomník pôsobil v Piešťanoch, kde je pochovaný. Nie je jasné, že v roku 1940 je uveďený ako matrikár v  zemianskej obci Dolné Držkovce Stefan Ondrejkovič. 

Syn Anny Sandor de Szlavnicza, zať, brat aj švagor obvodných notárov správca učiteľ Štefan II. Ondrejkovič s kolegom a žiakmi v Lednických Rovniach okolo roku 1928.

Pani učiteľka Mária Ondrejkovičová rod. Turba  (jej krstní rodičia Dominus Július Némethy a manželka Júlia, krstiaci kňaz Ignatius Lukács, rok 1417: Ladislaus de Nemethy castellanus de Baymoch), ktorej otec bol Obvodný notár D. Michael Turba a starý otec Obvodný notár vo Veľkých Bieliciach D. Stefan I. Balazsovics. Vzdelanie a výchovu nadobudla v dievčenskej kláštornej škole v Ostrihome. Jej bratanec pán Štefan II. Balazsovics bol v medzivojnovom období Okresný náčelník vo Vrábloch a Košiaciach. Vydala sa za správcu učiteľa pána Štefana II. Ondrejkoviča, syna Obvodného notára v Dolných Držkovciach a Šimonovanoch Štefana I. Ondrejkoviča. Pán Štefan Turba, jej brat a manžel pani Márie, sestry jej manžela bol  mešťanosta Bratislavy asi až do roku 1947.

JUDr. Ivan Štefánik, kolega zo štúdií a priateľ Dr. Aladára I. Ondrejkoviča bol z Krajinského úradu v Bratislave v roku 1929 preložený do Košíc, kde sa stal prednostom mestského notárstva.

Syn Stefana II. Balazsovicsa Okresný náčelník vo Vrábľoch (Stefan Balazsovics III.) bol od r.1933 bol vymenovaný do rovnakej funkcie v Košiciach a druhý syn bol lekár.

List z kroniky obce Trebatice, ktorú viedol Správca učiteľ Stefan II. Ondrejkovič, prvorodený syn  Obvodného notára Stefana I. Ondrejkoviča a Urodzenej pani Anny Sandor de Szlavnicza.

Administratívnym centrom obcí Rišňovce, Alekšince, Kľačany a Sasinkovo (Šág) bol Obvodný notársky úrad ktorého sídlo bolo v Rišňovciach v budove obecného domu (k pôde a nehnuteľnostiam v katastri obcí notárskeho obvodu Rišňovce mal majetkové práva aj rod Sandor de Szlavnicza). Vedúcim notárom pred 1.svetovou vojnou až do roku 1930 bol majetný Jozef Radványi. Hospodáril cca na 100 k.j. Jeho manželka Gizela bola učiteľkou na tunajšej rímskokatolíckej škole. Následne v súvislosti s politickými výsledkami volieb dochádzalo k častým výmenám notárov. Vedúcimi notármi od roku 1930 boli: Július Poliak (1930-1931), Vojtech Ottinger (1931-1935), Július Doskočil (1936-1938), Jesenský (1938-1942), Ján Radošinský (1942-1945). Pridelenými notármi od roku 1895 boli: Béla Jakabfalvay, Teodor Hörmann, Koloman Batla, Ľudovít Gašpar, Ľudovít Slavkay, Jozef Cepko, Michal Valo, Július Paner, J. Branský.   

Pri prameni rieky Nitra sa nachádza Lurdská kaplnka ktorú v roku 1931 postavil katolícky kňaz a profesor Jozef Stephanus Bossányi. Upravil aj prameň rieky. Ako pedagóg synov Mestského notára  v Prievidzi D. Michaela Turbu, ktorý finančne podporoval jeho aktivity mal  vplyv na formovaní záujmov známeho amatérskeho archeológa a zakladateľa Muzeálneho spolku Hornej Nitry ctihodného D. Gejzu Turbu, budúceho spolupracovníka, spojenca a príbuzného cez rodinu Ondrejkovič. Prameň národnej rieky Nitry sa nachádza 2 km za Fačkovským sedlom, po pravej strane štátnej cesty I/64 na Prievidzu, vyviera pod vrcholom Reváňa (1 205 m.n.m) na južnej strane svahov Lúčanskej Malej Fatry v katastri obce Kľačno. Kňaz a škôldozorca Jozef Stephanus Bossányi tu pod Kľakom postavil na svoje náklady v roku 1931 turistickú ubytovňu.

Svetová hospodárska kríza zapríčinila, že v roku 1933 bolo v ČSR milión nezamestnaných. Autor uvádza príklad sociálnej politiky, ako o ňom rozprával jeho starý otec správca učiteľ. V obciach bol dom chudobných, slúžil pre tých ktorí sa ocitli na sociálnom dne. Podľa ich Domovského listu policajti šupom dopravovali nezamestnaných do ich rodnej obce, ktorá sa o nich musela postarať v tamojšom dome chudobných a jednotlivé sedliacke rodiny sa povinne po týždni striedali v zabezpečení ich obživy. Organizačne vec dozorovali notári medzi ktorými bol aj Obvodný notár Vojtech Ondrejkovič v Jedľových Kostoľanoch.

Národné noviny, Volume 1933, Issue: 08.12.1933. Štefan Balažovič bol vymenovaný Krajinským úradom v Bratislave za nového Okresného náčelníka v Košiciach. Úrad nastúpil ešte pred vianocami.  

Štátna obchodná akadémia v Nitre, Cintorínska 4. V roku 1934 tu maturovali vnuk veľkej notárskej rodiny pplk tank v. v. Aladár II. Ondrejkovič a jeho spolužiak generálmajor v. v. Antonín Petrák. OA v Nitre študovali aj prokurista Tibor Ondrejkovič a jeho príbuzný pplk. v. v. JUDr. Vojtech Bossányi.

V roku 1934 vyšla monografia Naše poľovníctvo. Jej autormi boli Cyprián Čech, František Vodička a Dr. Viliam Záborský.

Asentýrka koní pre hypomobilné jednotky Československej armády v Slovenskom Mederi v Nitrianskom kraji v roku 1936.

Za vedúceho notára v obci Alekšince bol ustanovený p. Fraňo Jesenský, ktorý predtým účinkoval v Horných Orešanoch, okres Trnava. Záznamy v obecnej kronike, týkajúcej sa dejín obce od 1.I.1937 do 31.XII.1937.

Prijatie predstaviteľov Slovenskej krajiny v Prahe na Hradčanoch v roku 1937. Zľava: Potocký, Hlavný radca Krajinského úradu v Bratislave Dr. Karol Reindl (jeho manželka dcéra Obvodného notára Štefana I. Ondrejkoviča, vnučka stoličného sudcu Stephana Sandora de Szlavnicza a sestra Okresného náčelníka Dr. Aladára I. Ondrejkoviča), Anton Mederly, v strede prezident Československej republiky Dr. Eduard Beneš, vedľa neho Andrej Hlinka a po roku 1918 do funkcie notára v Bytči JUDr. Martinom Mičurom inštalovaný Dr. Vojtech Kállay. Podriadený a kolega Dr. Karola Reindla Valentin Beniak bol v rokoch 1936-1939 vedúci notár v Novej Bani. 

JUDr. Viktor Ravasz bol v roku 1919 vymenovaný tekovským a nitranskym županom a zakladateľom miestnych SNR a Národných gárd v okolí Bytče Dr. Martinom Mičurom za Vládneho komisára a Hlavného slúžneho Leviciach, od 1925-1935 poslanec, 1935-1939 senátor a  verejný notár *1887 †1957 (rod Ravas bol príbuzný aj s rodom Sandor sobášom Anny Ravas s Jurajom Sandorom de Szlavnicza) získal v parlamentných volbách v roku 1925 poslanecké kreslo v Národnom zhromaždení. Mandát obhájil vo volbách v roku 1929, v tom istom roku bol verejným notárom v Leviciach. Roku 1923 bol jedným zo štyroch miestopredsedov strany a v roku 1926 bol zastúpený v päťčlennom direktóriu, ktoré riadilo Hlinkovú ľudovú stranu po dobu, keď bol Andrej Hlinka mimo územia štátu. Neskôr prešiel do hornej komory parlamentu. V parlamentných volbách v roku 1935 získal za Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu, respektívne za širšiu opozičnú alianciu senátorské kreslo v Národnom zhromaždení, kde pôsobil do zániku štátu. V roku 1935 prenikli správy, že bol členom frakcie, ktorá sa postavila proti Andrejovi Hlinkovi. V septembri 1935 bol vylúčený zo strany, hrozilo mu kvôli praxi viazaného mandátu zbavenie senátorského mandátu. Dr. Viktor Ravasz se od frakčnej činnosti dištancoval a mandát si udržal. Do opozície proti Hlinkovi bol zapojený aj jeho brat JUDr. Štefan Ravasz.

Zoznam finančných príspevkov Verejných notárov na obranu čs. republiky zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi do dňa 31. augusta 1938. Dr. Viktor Ravasz prispel sumou 900 Kč.

JUDr. Imrich Karvaš sa stal ministrom bez portefeuille v úradníckej vláde generála Syrového 22. september - 4. október 1938. V druhej úradníckej vláde generála Syrového od 4. októbra až do 1. decembra 1938 zastával syn notára vo Varšanoch Okres Levice JUDr. Imrich Karvaš post ministra priemyslu, obchodu a živností. V roku 1939 sa Imrich Karvaš, priateľ rodín Ondrejkovič a Mičura stal guvernérom Národnej banky SR.

Po rozpade Československa v marci 1939 kolega Vojtecha Ondrejkoviča a spolužiak z PF jeho brata Aladára pôsobil JUDr. Vladimír Daxner de Tótzabar v Tisovci vo funkcii verejného a štátneho notára. 

STK. Bratislava, 17. mája 1939. Dedičia advokáta Juraja Mičuru a jeho manželky - dr. Martin Mičura, Rudolf Mičura (manžel nebohej Anny Ondrejkovičovej a otec ich dcéry Melánie), Andrej Mičura a bratia Malobickovci odovzdali Národnej banke Slovenského štátu z pozostalostí 160 dukátov (podľa pani Sidónie Hutárovej pochádzalo najmenej 100 z nich z pozostalosti po p. Anne Mičurovej rod. Ondrejkovičovej a jej dcéry Melánie ktoré časť z nich obdržali od Sidónie Rovnianekovej, dožila v ich domácnosti), medzi ktorými je väčšia polovica cenných dukátov, ktoré majú nuzmatickú hodnotu. Zdroj: týždenník "Slovák" z 18. mája 1939 str. 2.

V roku 1939 sa bývalý notár Valentin  Beniak presťahoval do Bratislavy, kde pracoval ako úradník na MV SR. V roku 1939 bol zvolený za predsedu Spolku slovenských spisovateľov.      

Počas existencie vojnovej Slovenskej republiky bol Dr. Viktor Ravasz zvolený za predsedu poradného zboru Štátnej rady Slovenskej republiky.

Bývalý hlavný notársky tajomník v Liptovskom Mikuláši Albert Okolicsányi (jeho manželka bola švagriná Janka Alexyho) a neskôr prednosta štátneho matričného úradu v Bratislave mal nielen spoločné poľovnícke záujmy s hlavným notárskym tajomníkom Vojtechom Ondrejkovičom, ale bol aj jeho príbuzným prostredníctvom rodu Sandor. Mal spoločné záujmy, profesné a spoločenské vzťahy aj s Dr. Viktorom Pavellom, Dr. Karolom Reindlom, Dr. Aladárom I. Ondrejkovičom, Gejzom Turbom aj s JUDr. Martinom Mičurom a bývalým Krajinským prezidentom Dr. Jozefom Országhom. Na poľovačkách sa s nimi stretal aj švajčiarsky vicekonzul Dr. Hans Keller. Ako prednosta štátneho matričného úradu v Bratislave Albert Okolicsányi na jar 1944 podpisal sobášny list svojho príbuzného nadporučíka automobilového vojska v zálohe Aladára II. Ondrejkoviča a Alžbety Ličkovej, napriek tomu že na nevestu sa vzťahovali obmedzenia z rasových dôvodov.

Verejný notár v Spišskej Novej Vsi JUDr. Ladislav Dušan Štefánik (brat generála M. R. Štefánika) priateľ rodiny Ondrejkovič. Počas výkonu vojenskej služby v Spišskej Novej Vsi na Levickej č.1 býval u neho por. jazdectva Aladár II. Ondrejkovič. Slúžil s jeho synom por. jazd. Pavlom Štefánikom počas vojenskej služby u Dragúnskeho pluku 11 kráľa Carola II rumunského  " KC II R ".    

Bývalý hlavný notársky tajomník v Liptovskom Mikuláši Albert Okolicsányi a neskôr prednosta štátneho matričného úradu v Bratislave. Pre Dr. Hansa Kellera boli slovenské hornaté oblasti s obrovskými lesmi ideálnym poľovným revírom. Slovenskí priatelia, poľovníci ktorých stretal v lesnatých oblastiach Slovenska a na Podkarpatskej Rusi mu neskôr uľahčili úlohu zaobstarávať drevo, drevenné uhlie a iný tovar pre Švajčiarsko trpiace nedostatkom surovín.

V Liptovskom Jáne bol Obvodný notár Július Pavella, otec Hl. radcu MV Dr. Viktora Pavellu (krajana o kolegu Hl. radcu MV Dr. Karola Reindla), svedka na svadbe npor. aut. zál. Aladára II. Ondrejkoviča a Alžbety Ličkovej.

V roku 1942 bol vymenovaný do funkcie Obvodného notára v Trenčíne Štefan Jakubóczy. Do obvodu jeho úradu patrili obce: Belá-Bobrovník-Nozdrkovce, Hámre, Kubrá, Kubrica, Mníchova Lehota, Opatová, Soblahov, Trenčianska Turná a Trenčianske Biskupice.

Hlavný notársky tajomník Vojtech Ondrejkovič pôsobil koncom profesionálnej kariéry na Nálepkovej 7 v Piešťanoch, kde si postavil dom. Neďaleko mala vilku pani Elenka Žuborová rod. Fraštacká. Na príhovor Ministra obrany generála I. triedy Ferdinanda Čatloša u Okresného náčelníka v Bratislave Dr. Aladára Ondrejkoviča a jeho švagra Hlavného radcu MV SR Dr. Karola Reindla bol bývalý pplk. gšt. František Borský (Zigmund Berger), rodák z obce Sandorf zamestnaný napriek protižidovským obmedzeniam od apríla 1943 ako účtovník na Štátnom pozemkovom úrade v Piešťanoch, kde bol Hlavný notársky tajomník ich brat a švagor Vojtech Ondrejkovič. Kúpeľe Piešťany boli komposesorátom rodu Erdödy de Monyorókerék et Monoszló, viacnásobne pokrvne a majetkovo spriazneným s rodom Sandor de Szlavnicza. 

Kolegom a priateľom pána Vojtecha Ondrejkoviča v Piešťanoch bol tajomník, senátor, básnik a notár Ivan Krasko - Ján Botto (1)posledné dva ročníky stredoškolských štúdií absoloval na rumunskom pravoslávnom gymnáziu v Brašove (Rumunsko), kde aj zmaturoval (1896). Jeho nadriadenými boli aj minister s plnou mocou pre správu Slovenska JUDr. Martin Mičura, Krajinský prezident Dr. Jozef Országh a Hlavný radca MV Dr. Karol Reindl. Z literárnych umeleckých kruhov boli priateľmi jeho rodiny v Piešťanoch aj Janko Alexy a kúpeľný lekár, básnik Gejza Vámoš. Hlavný radca MV bol aj syn Obvodného notára v Liptovskom Jáne Júliusa Pavellu, ich býv. kolega na Krajinskom úrade Dr. Viktor Pavella, svedok na svadbe npor. aut. zál. Aladára Ondrejkoviča a Alžbety Ličkovej. 

Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.
Od hory, od lesa tak plače, kvíli ...!
Výčitky neznámych duše sa chytia.
... Vyplniť nádeje nebolo sily -
zapadli, zapadli vo zhone žitia ...
Oblaky nízko sú, tak letia, letia ...!
Žaluje zúfale žaloby márne
ktos´príliš úbohý a šíreho sveta,
že veril, že čakal, že starne, starne ...
Zmráka sa, stmieva sa. Zhora i zdola
havrany veslujú do noci spešne ...
ktos´príliš úbohý o pomoc volá,
do tvári hádže nám spomienky hriešne ...
Zmráka sa, pôjdeme... Noc je už spola.

Okresný náčelník v Stropkove Dr. Alexander Lušček, priateľ notárskej rodiny Ondrejkovič (švagor generála M. R. Štefánika) bol v roku 1939 preložený do Kežmarku. Kežmarský odbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov na čele s jeho predsedom Okresným náčelníkom Dr. Alexandrom Luščekom už v roku 1937 uvažoval postaviť pri Bielom plese novú chatu. V roku 1940 sa začala výstavba ktorú financoval. Kežmarská chata bola dokončená 11.októbra 1942. Vicekonzul Švajčiarskej konfederácie Dr. Hans Keller, od roku 1938 často cestoval služobne a súkromne na Východné a Stredné Slovensko (aj na Podkarpatskú Rus) v roku 1985 (Geschichte historisches Magasin Nr. 69, März-April 1985, s. 14-23) uviedol, že množstvo švajčiarskeho tovaru importovaného v rokoch 1939-1945 do Slovenskej republiky si našlo cestu aj do vojensky spravovaného Poľska. 

Pravnuk Samuela Jurkoviča evanjelický farár a.v. Dr. Ladislav Jurkovič sobášil npor. aut. Aladára II. Ondrejkoviča a sleč. Alžbetu Ličkovú na jar 1944 v kostole na Legionárskej ul. v Bratislave na základe seniorskej výnimky, ktorú im udelil jeho otec senior ev. cirkvi a.v. Dr. Vladimír Jurkovič, brat Dušana Jurkoviča.

Viac ako 14 rokov po smrti pána Obvodného notára sa uzatvoril žeravý kruh okolo veľkostatkára Mórica Salzbergera a jeho detí z rasových dôvodov. Necítil sa ako žid a aj sa  spôsobom života prispôsobil okoliu. V auguste 1937 bol zvolený za čestného člena Masarykovej Leteckej Ligy. Neuvedomoval si preto pravdepodobne dostatočne, že jeho priateľ a ochranca Stephanus Ondrejkovics už dlhší čas nežije a  pre jeho s rodinou je najrozumnejšie riešenie emigrácia. Pán Salzberger odpredal svoj veľkostatok firme Baťa ú.s. pravdepodobne ešte pred rokom 1939. On  i  jeho deti dostali výnimku z rasových zákonov. Podľa autorovi ústne podanej informácie miestnymi obyvateľmi vo Veľkých Bieliciach, sa v roku 1945 (nakoľko sa podľa nich cítil Maďar) pripojil Móric Salzberger s rodinou k maďarskému vojsku, ktoré ustupovalo cez Šimonovany pred sovietskou armádou a odišiel s nimi do Nemecka. Obdobná informácia bola opakovaná v periodickej tlači. 

Pri návšteve v Bošanoch autorovi pred štyrmi rokmi povedal pán starosta o tejto udalosti niečo iné. Na potvrdenie jeho informácie mu dal telefónne číslo pána Semana, Salzbergerovho synovca. Ten mu po vzájomnom sa predstavení a oboznámení sa s jeho rodinnými pomermi povedal, že jeho matku, otca i jeho samého po povstaní uväznili a deportovali príslušníci Hlinkovej gardy s tým, že musia so židmi spraviť poriadok.

Matka pána Semana bola však Slovenka a on ako jej syn mal výnimku z rasových zákonov. Výnimka z rasových zákonov sa vzťahovala aj na otca, nakoľko jeho manželka bola Slovenka. Napriek tomu ich všetkých deportovali do koncentračného tábora v Nemecku. Pani Semanová zahynula v koncentračnom tábore a otec pána Semana zahynul pri vysilujúcich hladových pochodoch. Mladší Seman prežil, len ako silný mladík.

Po vojne bol v roku 1945 Dr. Viktor Ravasz československými úradmi zatknutý, ale bez súdu prepustnený na slobodu na rozdiel od hlavného organizátora tzv. Šrobárovho memoranda v r. 1943 prezidenta Najvyššieho súdu a podpredsedu Štátnej rady SR JUDr. Martina Mičuru ktorý bol príslušníkmi Smerš (NKVD) odvlečený v lete r.1945 zo Štátnej nemocnice v Bratislave do ZSSR.

Po vojne sa pán Seman vrátil do Bošan. Hľadal aj svoju rodinu Salzberger v Šimonovanoch. Po dôvernej informácii sa dozvedel, že pána Mórica Salzbergera aj s rodinou gardisti postrieľali a v chvate zahrabali za dedinou do priekopy. Podľa svojej výpovede sa pán Seman postaral o exhumáciu a riadne pochovanie týchto členov svojej rodiny.

Potom už vietor času a  zabudnutie navždy uzavreli minulosť a  budúcnosť vážených miestnych rodín.

Vo funkcii predsedu Spolku slovenských spisovateľov zotrval bývalý notár Valentin Beniak inštalovaný JUDr. Martinom Mičurom do roku 1945, kedy začal pracovať na Povereníctve školstva a osvety. Literárne mal  blízko k Ivanovi Kraskovi. V roku 1947 odišiel do dôchodku.  

Na rodinnom majetku v Bieliciach zostala dcéra Ilona Balazsovics, neskôr vydatá za Sopku. Obaja jej synovia odišli do exilu. Po roku 1948 bola ich rodiná kúria  miestnym obyvateľstvom spontánne vyrabovaná a veľkostatok skonfiskovaný. Podľa svedectva pamätníkov stará pani dožila medzi potkanmi v pivnici. 

Mjr. jazd. Pavel Štefánik a kpt. aut. Aladár II. Ondrejkovič boli prepustení z ČSLA v r.1953 (Akcia "D"). Prenasledovanie dôstojníkov, svojich bývalých kolegov iniciatívne riadil dôstojník ŠtB Bedřich Pokorný na podnet svojich nadriadených. 

Vodný mlyn pána Gustáva Kedroviča, spolužiaka a priateľa generála M. R. Štefánika z Evanjelického lýcea a príbuzného rodín Lábady, Ondrejkovič, Wunder a Turba okolo roku 1967.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia bol primár Urológie na Hlbokej v Bratislave MUDr. František Lábady (nar. v Chynoranoch) bratanec pplk. tank. v. v. Aladára II. Ondrejkoviča a Kedrovičov  vnuk 

Dcéra veliteľa technickej eskadróny Jazdeckého priezvedného oddielu (JPO-1) Zaisťovacej divízie npor. jazd. Pavla Štefánika a vnučka verejného notára Dr. Ladislava Štefánika (brata generála M. R. Štefánika) a neter Okresného náčelníka Dr. Alexandra Luščeka (švagra generála M. R. Štefánika) pani Tamara Dudášová rodená Štefánik sa zučastnila 25. júla 2015 v Košariskách slávnostného pripomenutia 135. výročia narodenia generála M.R. Štefánika. Otec, starý otec, aj strýko pani Tamary boli priateľmi rodiny Ondrejkovič aj Turba. Npor. jazd. Pavel Štefánik veliteľ technickej eskadróny slovenskej Zaisťovacej divízie na Východnom fronte a následne dôstojník 1. čs. armádneho zboru v ZSSR bol dvakrát ranený v bojoch pri Dukle.            

Poznámky:  Aktivitami oživujúcimi históriu Hornej Nitry sa zaoberá jedna z osobností mesta Partizánske pán Peter Múčka. K nim patrí okrem publikácie zozbieraných historických podkladov aj ich záchrana a indetifikácia. Aj náhrobné kamene notára Štefana Ondrejkoviča a Márie Sandor de Szlavnicza rod. Marko na fotografiách z Veľkých Bielíc identifikovali a nezištne opravili v záujme zachovania historických podkladov pre budúce generácie spolu zo svojim priateľom pánom Jurajom Krasulom, ktorý je poslancom MsZ v Partizánskom, Bieličan. Bez neho by to nebolo  jednoduché ; JUDr. Ivan Štefánik *09.09.1889, otec Štefan Štefánik *03. 01.1857, matka Anna Štefániková (rodená Poláčková) *14.08.1867 ; 

Vysvetlivky:  (1) Jaromír Botto, Eva Mňačková rod. Bottová, Anna Viera Zvaríková ex Dibarborová rod. Bottová  ; Do roku 1948 majiteľ Ušnokrčného sanatória na Šulekovej v Bratislave bol MUDr. Botta, mal jedinú dcéru tiež lekárku ; MUDr. Ladislav Wunder bol primár gynekológie býv. žid. nemovnice na Šulekovej ul. v Bratislave ;

Zdroje: Národní politika 17.08.1928/5, 12.10.1929/4, 13.10.1932/3 ; Český deník 07.08.1930/3, 03.09.1936/2 ; Lidové noviny 05.04.1927/4,  06.09.1932/3, 17.08.1928/5, 11.09.1932/5 ; Národné noviny Volume: 1933, Issue: 08.12.1933, 1928/1, 03.08.1928/1, 18.08.1928/6, 1930/3, 05.11.1930/3, 14.10.1932/3, 07.09.1937/2, 08.09.1937/2 ; Národní listy 06.08.1930/2 ; Našinec 07.09.1932/2, 19.08.1933/1 ; Mária Ondrejkovičová rod. Turba ; Kardinál Ján Chrysostom Korec 19.01.2001 ; arcibiskup Ján Sokol 19.01.2001 Bratislava ; Štefan Štefka ; Matrika Bratislava-Staré Mesto ; Mgr. Peter Múčka Partizánske ; 

♫  Slovaque csardas - František Zvarík ;  ♫  Breeze souffle sur la vallée - F. Zvarík ; ♫ Quand mon cœur malade - F. Zvarík ; ♫ Depuis hier soir - F.Zvarík ; Chronique du village de Dolné Držkovce  I. Krasko: Poems (V. Durdík, réalisé par Oľga Janíková) 1997  ;  

  

Aktualizované: 11.03.2024