Rýchla divízia

Desiatnik Čestnej stráže stráže brannej moci Slovenskej republiky s medailou za účasť na obrane krajiny v marci roku 1939. Na pozadí preprava cez rieku Dneper. Podľa pamätníkov bola najmä mladšia generácia dôstojníkov  skutočnou elitou spoločnosti na Slovensku. Potvrdzoval to aj ich rodinný pôvod (väčšinou to boli synovia slovenských vidieckych učiteľov a dedinských notárov), zovňajšok, postavenie a bezchybné spoločenské vystupovanie.                                                      

Násilný prechod rieky Dneper vojakov Motorizovaného pešieho pluku 20 (k 19. júlu 1943 mal  2631 mužov :  z toho  54 dôstojníkov, 12 rotmajstrov a 41 poddôstojníkov z povolania) slovenskej Rýchlej divízie na Ukrajine. Dňa 16.sepembra 1941 padol pri leteckom útoku na súlodí pontónového mostu veliteľ zvláštnej skupiny npor. pion. Július Orthofer.  

Terénne vojenské nákladné automobily Praga RV zdedené Slovenskou armádou po 3. Rýchlej divízii Československej armády. V RD na Ukrajine pri nasadení delostreleckého oddielu I/11 od Delostreleckého pluku 11 od 15 agusta 1941 ťahali húfnice vz. 30. Od 15 augusta 1941 mala podľa vzoru Wehmacht každá jednotka RD erb. Peší pluk 20 - štvorlístok ; Peší pluk 21 - kométa ; Delostrelecký pluk 11 - morská panna ; Spojovací prápor 2 - smrek ; KPÚV 11 – hlava koňa ; Poľné pekárne – rožok ; automobilové pohonné hmoty – pumpa a Veliteľstvo RD – znak sv. Huberta ;

Slovenskí dôstojníci v službe. Vpravo dozorný dôstojník so služobnými pozlátenými šnúrami. Vedľa neho npor. jazdectva v červených rajtkách s bielou kožou. Bývalí dôstojníci jazdectva  ich nosili v službe aj keď ich prevelili k inej zbrani napriek tomu, že ich velitelia sa na to zlostili. Autor si pamätá, že obdobné zlaté šnúry nosil do služby aj autorov otec v kasárňach posádky Mikulov v roku 1950. Svoje červené jazdecké rajtky kombinované s bielou kožou, ktoré mal odložené doma, však už do služby nosiť nemohol. 

K   20.   augustu   1941   mala   Rýchla divízia   301   dôstojníkov,   90 rotmajstrov, 8 060 poddôstojníkov a vojakov, spolu 8 451 mužov. 

Vľavo náčelník štábu Rýchlej divízie pplk. gšt. Viliam Talský na jeseň 1941 pred Kyjevom. Na blatníku jeho štábneho osobného vozidla Škoda Rapid 2200 953 je slovenská vlajočka zašitá v umelej hmote. Takú istú vlajočku so spletenou šnúrou v národných farbách po obvode, ktorú mal na svojom veliteľskom osobnom automobile počas služby v Rýchlej divízii, uschovával otec autora ešte dlhú dobu po roku 1945 medzi svojimi z vojenskej služby v poli odloženými vecami.

Centrum okupovaného hlavného mesta Ukrajiny Kyjeva, hlavná trieda Khreshchatyk v rokoch 1941-1943.

Polný žandár Rýchlej divízie v zime 1941/1942 v kvalitnej československej zimnej výstroji s puškou vz.24 a polným kukátkom Optikotechna vz.9/13 6x30.

Od 27.11.1941 prevzal velenie Rýchlej divízie plk. gšt. od 01.01.1942 generál 2.triedy Augustín Malár *18.07.1894 Reitern †DD.MM.1945 koncentračný tábor Flossenbürg (1). Velil jej v ťažkých zimných bojoch na rieke Mius až do apríla 1942 v období keď k nej bola zaraďená PAK jej veliteľa por. jazd. Aladára Ondrejkoviča.     

Dneprostroj. Podľa svedectva autorovi  poručík jazdectva Aladár Ondrejkovič  z PAK 20. motorizovaného pešieho pluku sa zo skupinou  slovenských dôstojníkov Rýchlej divízie zúčastnil obhliadky poškodenej  sovietskej vodnej elektrárne DneproGes. Vedľa preprava vozidiel PAK pod poškodeným priehradným múrom elektrárne. 

Ustupujúcou sovietskou armádou do vzduchu vyhodená časť priehradného múru vodnej elektrárne DneproGes postavenej v roku 1932 v rámci plánu GOELRO. Rozdiel hladín bol 37m.

Sovietsky ostrelovač V. A. Sidorov s prilbou SSh 36 a vynikajúcou ruskou puškou Mosin-Nagant 1891/30 s teleskopickým zameriavačom PE vz. 1931, vyhľadávanou príslušníkmi wehrmachtu, fínskymi, maďarskými a rumunskými vojakmi aj príslušníkmi Rýchlej divízie pešieho pluku 20 a pešieho pluku 21. Slovenskí vojaci ich napriek rozkazu odmietali odovzdať do výzbrojných skladov. 

Rýchla divízia na rieke Dneper v roku 1941. 

Opel Blitz, Aero 50 a veliteľská Praga AV. Ku dňu 18.03.1939 bolo v majetku vojenskej správy ČSR na Slovensku 136 veliteľských automobilov Praga AV. 

Jazdecký priezvedný oddiel (JPO) bol v roku 1941 súčasťou Rýchlej skupiny. Zostavoval sa počas mobilizácie a vojnového konfliktu. Por. jazd. Aladár Ondrejkovič slúžil v JPO 1 od druhej polovice roku 1939 do r.1940. S takýmto belkom sa por. jazd. Ondrejkovič pravidelne zúčastňoval jazdeckých pretekov v parkúre a vojenských prehliadok v Bratislave. Mali ich jazdeckí dôstojníci, len ak boli najlepší jazdci. Pre službu v poli mal hnedáka. Obidva kone však boli jeho súkromným majetkom. Vojsko mu pre ne dávalo ustajnenie a krmivo.

Nehoda nákladného automobilu Tatra T 27 Premávkovej automobilnej kolóny PAK Motorizovaného pešieho pluku 20 (motorizované pešie prápory I/20, II/20 a III/20) na Ukrajine. 

Výcvik akademikov v šerme na Vojenskej akadémii v Bratislave v rokoch 1942-1943. Por. jazd. zál. Aladár Ondrejkovič ho absolvoval už aj pred rokom 1936 v ŠDZJ Pardubice. Npor. aut. v zál. Aladár Ondrejkovič absolvoval Vojenskú akadémiu v rokoch 1942-1943. Ako povinná prax mu bola započítaná činná služba od r.1935, služba v poli v rokoch 1938 a 1939 a nasadenie na fronte v rokoch 1939-1941-1942-1943.      

Vojaci Motorizovaného pešieho pluku 20 počúvajú slovenský rozhlas z batériového kufríkového rádia Philips. Ako dieťa si na toto nekvalitné kufríkové rádio autor pamätá z domu. Slúžilo iba na zlosť.

Pri svojich cestách na Ukrajinu v rokoch 1965-1993 videl autor rovnaký konzum aj jeho architektúru, ako jeho otec na tejto na snímke z roku 1941/1942.

Smer Rostov na Done. Juhovýchodne od rieky Mius bránila svoje postavenia v zime 1941/1942 sovietska 30. Strelecká divízia "Irkutská".

Slovenskí ženisti Pionierskeho práporu 11 od rýchlej divízie na rieke Mius v roku 1942. 

Pred nadchádzajúcou letnou ofenzívou do  obce  Kalinovka 7. apríla 1942 dorazil I/11 del. oddiel  mjr. del. Františka Klučika. Jeho mužstvo vystriedalo a doplnilo na predpísaný stav del. oddiel 11. Veliteľom del. oddielu 11 zostal mjr. del. Dobrovodský a mjr. Klučík sa stal veliteľom divízneho delostrelectva. V sobotu 25. apríla 1942 prevzal velenie Rýchlej divízie opäť generál Jozef Turanec. 

V bojoch na rieke Mius bola nasaďená 8.ťažká batéria so štyrmi kvalitnými 88mm protilietadlovými kanónmi Flak 37 nemeckej produkcie.

Jazdecká eskadróna 11 od JPO 11 Rýchlej divízie pri nachádzajúcej ofenzíve v apríli 1942. Veliteľ stotník jazd. Juraj Bílej.

S nasadením RD v nastávajúcej ofenzíve nemecké velenie počítalo. Generálovi Turancovi to 13. mája 1942 pri návšteve osobne potvrdil veliteľ XIV. pancierového zboru gen. pech. Gustav Anton von Wittersheim. Turanca výslovne žiadal, aby k divízii prišli do začiatku júna dôstojníci, ktorí s ním v minulom roku prekonali pohyblivú útočnú fázu vojny od Kyjeva po Azovské more t. j. aj por. jazd. zál. Aladár Ondrejkovič.  

V júli 1942 po porade s veliteľmi plukov zriadil veliteľ Rýchlej divízie generál II. triedy Jozef Turanec Automobilný pluk, ktorý mal 8 kolón po 20 automobiloch.  

Veliteľ Poľnej nemocnice 11 mjr. zdrav. Dr. Pavel Mráz. Šéflekár dozoruje urgentnú operáciu raneného vojaka Rýchlej divízie svojim týmom vojenských chirurgov.

Moderné kanóny Škoda vz 35 Delostreleckého pluku 11 Rýchlej divízie  v palebnom postavení pre nepriamu streľbu. Jednotky sovietskej 30.SD " Irkutskej " opustili Rostov na Donu ako posledné v noci z 23. na 24. júla 1942.      

Trh v nemeckými vojskami okupovanom meste Rostov na Donu v rokoch 1942-1943. 

Dôstojníci Rýchlej divízie na ozbrojenej rybárskej hliadkovej lodi slovenskej armády na Azovskom mori pri plavbe pozdĺž pobrežia medzi jeho prístavmi.

Slovenský vojak umiestňuje smerovku s označením veliteľstva Rýchlej divízie za spoluúčasti zvedavého domáceho obyvateľstva.

Nemecký styčný dôstojník OKH Major Alfred Elger pre Rýchlu divíziu odporúčal uskutočniť zamýšľanú výmenu mužstva v časových intervaloch, aby sa "nestratili doteraz nadobudnuté vojnové skúsenosti “. Nové doplnky nemali prekročiť 25 % stavu jednotlivých rôt. Elger Alfred, Major, Dtsch. H. Mission Slowakei (11). 

Katolícka bohoslužba slúžená slovenským poľným kurátom pre vojakov a dôstojníkov Rýchlej divízie pred nadchádzajúcimi bojmi na Kaukaze. V Rýchlej skupine, Rýchlej brigáde a následne Rýchlej divízii slúžil aj poľný kurát npor. duchovnej služby Rudolf Dilong.

Stavba mostov okupačnými jednotkami v Krasnodare na rieke Kubáň v auguste 1942 po ich zničení sovietskou armádou vytlačenou na Severný Kaukaz. Jednotky elitnej sovietskej 30.Streleckej divízie " Irkutskej " bránili Krasnodar na rieke Kubáň začiatkom augusta 1942. ; Река Кубань 1942 словаки ;

Od priechodu rieky Kubáň 8. a 9. augusta 1942 prepadávali partizáni jednotky a trény v celom sektore Rýchlej divízie. Lesnatý a nepriehľadný terén im k tomu poskytoval podmienky. K prvému vážnejšiemu prepadu došlo k 23. augusta. Asi 4 km od obce Bžeduchovskaja prepadli tri nákladné autá s pohonnými hmotami. Zastrelili vodiča a veliteľa automobilu idúceho v čele a kým stihli zvyšné dve vozidlá doraziť na miesto prepadu, partizáni prvé auto zničili ručnými granátmi.

Slovenské, bývalé československé kvalitné kanóny KPÚV vz. 37J (Škoda A4), kadencia, 23 rán/min, poloautomatický záver, obsluha 5 mužov pri obrane na Severnom Kaukaze v lete roku 1942.

Na Severnom Kaukaze bola nasaďená Rýchla divízia v ešte zložitejších prírodných podmienkach ako na Ukrajine. Na snímke veliteľ Delostreleckého pluku 11 pri pozorovaní nepriateľských postavení.  

Veliteľ sovietskej 389. streleckej divízie plk. Sergej Kuzmič Buňačenko na zakaukazskom fronte v priebehu obranných bojov v auguste 1942 obdržal  rozkaz vyhodiť do vzduchu most cez rieku Ťerek na trati Mozdok-Chervlenniy. Časť jeho vojákov sa nestačila dostať cez most, Buňačenko ho preto neodpálil. Za nesplnenie rozkazu bol 2. septembra 1942 vojenským tribunálom Severnej skupiny vojsk Zakaukazského frontu odsúdený k trestu smrti zastrelením. Rozsudok bol zmenený na 10 rokov nútených prác, ktoré mal vykonať po vojne. Stal sa veliteľom 89. streleckej brigády 10. októbra 1942.   

K divízii sa 15. septembra pripojil Delostrelecký pluk 31, doplnený bol aj Delostrelecký oddiel 11 o 64 mužov. Do 29. septembra sa zvýšil stav divízie na 8 456 osôb, čo bolo o 2 269 osôb ako pred mesiacom. (Hipomobilný) Delostrelecký pluk 31 pozostával z dvoch oddielov po tri batérie. Výzbroj pluku tvorilo 24 ľahkých poľných húfnic Škoda 10 cm vz. 14/19. Do 28.07.1942 bol podriadený Vyššiemu delostreleckému veliteľstvu 310 (Höherer Artillerie-Kommandeur 310) Wehrmacht.

25. októbra 1942 boli protivníkom Rýchlej divízie na postaveniach v priestore Besymjannoje - Gorjačij Kľuč jednotky sovietskej 30.SD "Irkutskej".      

Od 26. októbra pôsobil Delostrelecký oddiel I./11 s veliteľom stot. del. Jánom Dulom v rámci 125. Pešej divízie wehrmachtu v priestore Gorjačeho Kľuča. Na rozkaz veliteľa LVII. zboru generála tank. Friedricha Kirchnera sa presunul 3. novembra Delostrelecký oddiel II./11 pod velením pplk. del. Jozefa Vogla do priestoru 20 km juhozápadne od Krasnodaru a podriadený rumunskej 6. jazdeckej divízii plk. Corneliu Teodoriniho v priestore obce Azovskaja.

Terénne vojenské nákladné automobily Praga RV na Sevenom Kaukaze pri nasadení delostreleckého oddielu I/11 Delostreleckého pluku 11 od dňa 27 októbra 1942 ťahali húfnice vz. 30.

Na začiatku sovietskej protiofenzívy 19. novembra 1942 u Stalingradu traja zo štyroch rumunských generálov padli v boji na bodáky, čo nie je práve typická smrť pre túto hodnosť, zahynuli tiež všetci rumunskí velitelia rôt. Zdroj: kráľ Michael I. rumunský v roku 2005.    

Dôstojníci Rýchlej divízie s dôstojníkmi 3. Horskej divízie rumunskej kráľovskej armády v kaukazských lesoch. Od septembra 1942 do augusta 1943 bol veliteľ Rýchlej divízie generál II. triedy Štefan Jurech. Veliteľom 1.PD bol od augusta 1943 do septembra 1943.

Na jeseň 1942 v období dažďov, hmiel na Severnom Kaukaze vojaci RD prepravovali potraviny, zásoby a muníciu cez rozvodnené rieky na loďkách a nafukovacích člnoch. Následne na obrannú líniu v kaukazských horách usilovným pochodom. 

V jesenných dažďoch sa dokázali na komunikáciách Severného Kaukazu presúvať iba pásové vozidlá, alebo konské povozy. Slovenské tanky Praga Lt. 38 ťahali uviaznuté nákladné automobily, alebo sa používali ako núdzové dopravné prostriedky a prepravovali vojakov a náklad na korbe. Šoféri s mechanikmi a ďalším personálom PAK poručíka jazd. Aladára Ondrejkoviča boli vystavení záťaži až nad hranicu jej fyzickej a psychickej znesiteľnosti.

V prvých novembrových dňoch dorazilo na Kaukaz zo Žiliny veliteľstvo Delostreleckého pluku 11 spolu s Delostreleckým oddielom II./11, pozostával z troch batérií, boli vyzbrojené 105 mm húfnicami leFH 18 nemeckého pôvodu vyrobenými v Škodovych závodoch Dubnica nad Váhom. Divízia tak mala v zostave dva delostrelecké pluky. Pre ilustráciu, sovietska 30. Strelecká divízia " Irkutská ", ktorá pôsobila v sektore Rýchlej divízie disponovala jedným delostreleckým plukom zloženým zo štvordelových batéríí, šiestich batérií 76,2 mm kanónov a dvoch batérií 122mm húfnic.

Veliteľ delostrelectva Rýchlej divízie mjr. del. František Klučík požadoval výmenu dlhodobo frontovo nasadených vojakov a dôstojníkov, žiadal spravodlivé striedanie dôstojníkov vo frontovej službe, aby všetci nadobudli bojové skúsenosti a aby dlhodobo nasadení dôstojníci a vojaci neutrpeli na zdraví.  

Na Severnom Kaukaze v rokoch 1942-1943 slúžil s por. jazd. A. Ondrejkovičom jeho priateľ a spolužiak veliteľ PO 5 npor. pion. Ľudovít Hrušovský. Tu podáva hlásenie veliteľovi Rýchlej divízie generálovi II. triedy Štefanovi Jurechovi. Pre porovnanie s dĺžkou služby v poli veliteľa PAK por. jazd. Aladára Ondrejkoviča - v dňoch 15.12.1942-23.01.1943 bol náčelníkom štábu Rýchlej divízie pplk. gšt. Koloman Brezány.

V novembri 1942 už bol front na Kaukaze definifívne ustálený a vojaci Rýchlej divízie boli dislokovaní v obranných postaveniach na rieke Psekups. Do konca novembra 1942 sa do zostavy slovenskej Rýchlej divízie vrátili všetky tri delostrelecké oddiely pridelené nemeckým a rumunským divíziám.   

Od 04.11.1942 pôsobila slovenská letka 13 na letisku Majkop, 3.1.1943 Krasnodar, 31.01 1943 Slavjansk na Kubáni, 15.02.1943 Kerč, 13.-17.03.Tamaň, 01.04.1943 Anapa.

Obsluha 8. ťažkej batérie DPLP s 88mm protilietadlovými kanónmi Flak 37 pridelenej k slovenskej Rýchlej divízii.

OKH dodalo Slovenskej armáde ku kanónom Flak 37 kvalitné príslušenstvo medzi ktorým boli aj diaľkomery Kommandogerät 40 bez ktorých paľba na vzdušné cieľe nebola možná. 

Do októbra 1942 boli rumunská 3. armáda a 4. armáda prisunuté k ďalšiemu posilneniu skupiny armád B pri Stalingrade. Po prelomení rumunských frontových línií prevzal velenie nad zvyškom rozbitej rumunskej 3. armády presunutej z Kaukazu veliteľ 6. pešej divízie generálmajor Mihail Lascăr. Pokračoval v bojoch ešte 4 dni. Do zajatia padol 22. novembra 1942.         

Veliteľ sovietskej 89. streleckej brigády plk. Sergej Kuzmič Buňačenko bol zajatý 16. decembra 1942 na Kaukaze 25 km od Ordžonikidze prieskumnou skupinou rumunskej 2. horskej divízie a odovzdaný Wehrmachtu.       

Koncom januára bola Rýchlej divízii pridelená východne orientovaná línia, vedúca od Gatlukaja na rieke Psekups na sever k rieke Kubáň. Za jej pravým krídlom stáli 198., 125. a 101. Jäger divízia stále obrátená na juh pri obrane Krasnodaru, zatiaľ čo cez Kubáň sa spájala so 4. horskou divíziou ustupujúceho XLIX. horského zboru; posledná väčšia nemecká formácia, ktorá unikla z hĺbky Kaukazu do Krasnodaru. Hlavnou sovietskou formáciou, ktorá sa blížila k novej línii Rýchlej divízie, bol jej starý nepriateľ, 395. strelecká divízia. 

Dva prápory sovietskeho 723. streleckého pluku vstúpili do aulu Edepsukaja do boku Rýchlej divízie na Kubáni. 

V priebehu troch dní sa časti troch peších jednotiek Rýchlej divízie padli do zajatia v dovtedy nebývalom počte. Javí sa, že Nemci nikdy neodhalili Jurechove rokovania s Rusmi, ale si uvedomovali, že hrozí veľký slovenský kolaps. Keďže posledné nemecké formácie medzitým ustúpili z hĺbky Kaukazu a na Kubánskom predmostí sa držal  súvislý, aj keď slabý front, nebolo nevyhnutné držať Slovákov v línii, ako l - 4. februára. 

Pomocné jednotky Wehrmachtu zložené z príslušníkov Turkestanskej národnosti pôvodom zo Strednej Ázie na Severnom Kaukaze.

Pred ústupom väčšiny jednotiek Rýchlej divízie zo Severného Kaukazu na Krym koncom februára 1943 bola časť jej motorových vozidiel odovzdaná na rozkaz Oberkommando des Heeres (Heeresgruppe A) jednotkám Wehrmachtu a časť bola na rozkaz veliteľstva RD zapálená.

Do začiatku marca 1943 jednotky Rýchlej divízie obdržali od OKH rozkaz na evakuáciu z poľného letiska Slavyanskaya na Kubáni transportnými lietadlami Luftwaffe Junkers Ju 52 na Kerčský polostrov.  Jej nákladné a osobné automobily, 11 tankov Praga Lt 38 a ťažkú techniku prevzalo OKH.  Zostávajúcich 2500 vojakov sa  preplavilo z prístavu Tamaň v Tamaňskom zálive na Kerčský poloostrov cez Kerčský prieliv ozbrojenými prámami  Siebelfähre 43* a Marinefährprahm MTF**.  Premávková automobilná kolóna PAK veliteľa por. jazd. Aladára Ondrejkoviča  neopustila vozidlá a dokázala sa preplaviť s nimi.

Od začiatku marca roku 1943 bolo veliteľstvo Rýchlej divízie (1. Pešej divízie) slovenskej armády umiestnené na Kryme vo obci Voinka (SV). V polovici marca sa v Tamani piloti letky 13 preškolili na lietadlá Bf 109G, ktoré neboli majetkom SVZ, boli zapožičané. Lietadlá neniesli slovenské poznávacie znaky, mali však trikolóru na vrtulových kuželoch. Letke boli zapožičané aj stroje Bf 109F.

Veliteľ spojovacieho práporu 2 bol pplk. spoj. Karol Wildner, bývalý rakúsko-uhorský dôstojník ktorý bol aj posádkovým veliteľom vo Voinke v ktorej bola železničná stanica.

Veliteľ divízie vydal zákaz potulovania sa príslušníkov slovenskej armády po obsadenom území počas odchodu na dovolenku alebo návratu k svojim jednotkám.

Slávnostný pochod I. ročníka VAK a Školy na dôstojníkov v zálohe v Bratislave pri príležitosti vyradenia nových poručíkov v roku 1943, ktorých časť po kurzoch a stážach aj v Nemecku mala byť odoslaná na Východný front k Rýchlej divízii.

Červená armáda silnela, ale technickú nadradenosť Wehrmachtu stále neprekonala. Dôkazom bola stabilizácia južného frontu po porážke pri Stalingrade 2.februára 1943 a znovudobytie  Charkova Nemcami 15.03.1943. V  júni sa preto stretli  ministri zahraničných vecí Sovietskeho zväzu a Nemeckej ríše Vjačeslav Molotov a Joachim von Ribbentrop v Kirovograde, ležal za nemeckými líniami. Rokovali o možnosti ukončenia bojov medzi ich ozbrojenými silami. Joachim von Ribbentrop stanovil podmienku, že nová sovietska hranica povedie pozdĺž rieky Dneper. Vjačeslav Molotov nesúhlasil, žiadal obnovenie hraníc ZSSR z 22. júna 1941. Túto rozhodujúcu prekážku vzájomnej dohody sa  nepodarilo  prekonať. Keď sa o rokovaniach dozvedeli západní spojenci, boli prerušené a vojna pokračovala.

Exluzívna brána bývalej cárskej banky v Simferopole na Kryme v lete 1943 keď ju obdivovali dôstojníci a vojaci slovenskej Rýchlej divízie.

Dobrovolníčkami pilotované expoľské sanitné lietadlá Escadrily Alba (Escadrila 108 Transport Uşor) Rumunského Kráľovského Letectva RWD-13S s 130 HP motorom Walter Major štartovali pre ranených z letiska Simferopol. V zostave Rumunského kráľovského leteckého zboru pri oslobodzovaní územia Československa (svojho malodohodového spojenca) rumunskou armádou, operovala Escadrila de Transport Uşor po 23.auguste 1944 zo základní Miskolc, Sliač (Tri Duby), Piešťany, Trenčín a Brno-Medlánky. 

Vojenský otvorený osobný voz Škoda Popular sa osvedčil v Rýchlej divízii (k 1. júlu 1943 ich mala 30 v svojom autoparku na Kryme) aj v Maďarskej kráľovskej armáde a vo Wehrmachte. Počas júna, augusta a do prvej  polovice septembra 1943 sa nové doplnky v Rýchlej divízii (1.PD) cítili ako na dovolenke. Geničesk leto 1943. 

Rýchla divízia mala k 21. júlu 1943 v stave 13 rádiovozov. Praga RVR bola vybavená rádiovou stanicou vz. 29 zostavenou z príjmača RP 16 a vysielača RV 3. Prijímač RP 16 mal frekvenčný rozsah 30–120 m. Vysielač RV 3 mal tri podrozsahy: I. 280–540 m, II. 500–800 m, III. 700–1250 m.  Ku dňu 18.03.1939 bolo v majetku vojenskej správy ČSR na Slovensku 22 rádiotelegrafných automobilov.     

Do 21. júla 1943 obdržala Rýchla divízia o.i. od veliteľstva Wehrmachu prostredníctvom MNO aj šesť ťažkých osemtonových polopásových ťahačov Sd.Kfz. 7 (Sonder-Kraftfahrzeug 7).  Od 27. októbra 1942 bol s RD nasadený delostrelecký oddiel II/11 delostreleckého pluku 11 s výzbrojou nemeckého pôvodu. Jeho batérie 4/II, 5/II a 6/II s húfnicami leFH.18 (leichte Feldhaubitze 18) ťahali nákladné terénne automobily Henschel 33 D 1.   Automobilová správa MNO k 13.03.1943 obdržala z Nemecka  6 polopásových ťahačov Sd.Kfz.7 určených na ťahanie 88mm kanónov Flak 37. V Bratislave ich prevzal ich III.oddiel DPLP. Všetkých šesť vozidiel bolo odoslaných na Krym k Rýchlej divízii.  Štyri boli pridelené k 9.ťažkej batérii DPLP, kde ťahali 88mm kanóny Flak 37, zvyšné boli v júli 1943 pridelené Delostreleckému pluku 11. V armáde Slovenského štátu niesli ťahače označenie D-7. Išlo o  typ KM m 11 výrobných čísiel Fgst.Nr.13599-13604.

Rýchla divízia k 21.júlu 1943 mala v stave 16 osobných vozidiel Praga Lady zakúpených pre slovenskú armádu v protektoráte Čechy a Morava.

Veliteľská Praga AV a Messerschmidt  Bf 109G-4 slovenských vzdušných síl na letisku Anapa na Tamaňskom poloostrove v roku 1943

Vysielač RV3 vyrobili Vojenské telegrafické dielne v Prahe Kbeloch. Bol súčasťou radiotelegrafickej stanice vz. 29 pozostávajúcej z prijímača RP16 a vysielača RV3. Vo verzii pozemnej, automobilnej (Praga RVR) a leteckej ich používala Slovenská armáda aj v polných ťaženiach a Spojovací prápor vzdušných zbraní ,,Rázus" v Banskej Bystrici veliteľa npor. spoj. Pavla Ondrejoviča.

Heinkel He 111 H-16, jeden zo štyroch prenajatých od OKH pre 41.bombardovaciu letku stot. let. Petra Gašparoviča pri nakladaní 500 kg bomby. Leto 1943, letisko Saki neďaleko Simferopolu.

Letisko Saki na Kryme v roku 1943. Dňa 6.7.1943 vykonala posádka Heinkel He 111 H-10 (W. Nr. 5313) S-82 v zložení por. let. Viliam Grúň, npor. spoj. Pavel Ondrejovič a rtm. let. Krist prelet z Bratislavy k veliteľstvu RD. Aj v dňoch 24. a 25. júla 1943 si Heinkel He 111 H-10 S-82 zalietal. Prvý deň letel trasu Saki - Proskurov a druhý deň prekonal trasu Proskurov - Lvov - Bratislava - Trenčianske Biskupice s medzipristátim v Lvove a Bratislave.

Ráno 9.júla 1943 odcestoval z Bratislavy k slovenským vojakom na Východný front súbor Frontového divadla SVŠ. Členovia súboru boli zaodetí vo vojenských uniformách vz. 24 zapožičaných slovenskou armádou. Súbor FD SVŠ mal 25 členov - 15 členov jazzový orchester, 7 členov kabaretná skupina, veliteľ a dvaja vojenskí hudobníci. Ozbrojený doprovod tvorilo 10 vojakov, ich veliteľ poddôstojník a ďalší poddôstojník zdravotníctva.

V polovici júla 1943 pricestovalo vlakom k Rýchlej divízii po trase Bratislava, Trnava, Žilina, Čadca, Buhumín, Brest, Baranoviči, Minsk na železničnú stanicu Džankoj na Kryme a odtiaľ nákladnými vozidlami PAK na SV Voinka Frontové divadlo SVŠ. Jeho členmi boli aj spolužiaci Magdalény, sestry por. jazd. zál. Aladára Ondrejkoviča.  

Kapelník a veliteľ FD SVŠ npor. kap. Zdenko Mikula diriguje spevácke trio "Čmeliaci" s hudobným súborom v prvom koncerte na Kryme na SV Rýchlej divízie vo Voinke v Júli 1943.

Generál der Infanterie Sigismund von Förster prevzal velenie Krymu 22. júla 1943. Pri príležitosti prevzatia novej funkcie zvlášť pozdravil „hrdinské jednotky Rumunskej a Slovenskej armády“ ktorým už velil: „so slovenskou Rýchlou divíziou spájajú ma zvláštne spomienky na ťažké boje a blativé počasie na Kaukaze od novembra 1942 až do januára 1943.“   

Dňa 27.7.1943 letel Heinkel He 111 H-10 S-82 (W. Nr. 5313) z Bratislavy k Rýchlej divízii, aby zabezpečil dopravu len s veľkým úsilým MNO pozháňaných striedajúcich dôstojníkov. Stroj pilotoval opäť por. let. Viliam Grúň. V samotnej divízii bola disciplína na zodpovedajúcej úrovni zásluhou udeľovania dovoleniek a dobrej stravy. Prvá väčšia skupina dovolenkárov odišla na Slovensko 6. augusta 1943 sanitným vlakom, viezol 70 chorých a ranených od poľnej nemocnice 11. Odcestovalo s ním aj 171 dovolenkárov.

Zbrojári, ďalejslúžiaci poddôstojníci Rýchlej divízie dokázali opraviť všetky bežné závady pechotných zbraní. Autor si nepamätá, že by sa jeho otec mal akékoľvek negatívne pripomienky k výkonu služby a úrovni práce profesionálnych poddôstojníkov jemu podriadených počas nasadenia na Východnom fronte.

Veliteľ PO 5, dôstojník jazdectva na SV vydáva rozkazy svojim podriadeným na Kryme v roku 1943.

V poľnej službe na Východnom fronte v Rýchlej divízii a Zaisťovacej divízii vystriedala celá slovenská inteligencia. Lekári a ranení slovenskej poľnej nemocnice 11 a dôstojníci a vojaci Rýchlej divízie na vystúpení súboru Frontového divadla SVŠ na Kryme na prelome Júla a Augusta 1943.                

Kone Rýchlej divízie na Kryme. Stav Rýchlej divízie  premenovanej na 1. Pešiu divíziu k 21. augustu 1943 bol 11 050 mužov (310 dôstojníkov, 99 rotmajstrov, 280 poddôstojníkov, 10 239 vojakov a 122 pracovníkov). Divízii chýbali hlavne vycvičení velitelia autokolón a garážmajstri.

Autor si spomína, že medzi odloženými otcovými vecami bola trojuholníková slovenská vlajočka zašitá v nažltlej priesvitnej umelej hmote, po obvode mala trojfarebnú spletenú šnúru v národných farbách, ktorú mali vojenské automobily Rýchlej divízie na pravej strane kapoty. Medzi vecami bola aj zimná sivozelená vojenská ušianka zo zajačej kožušiny a korková tropická prilba.  Na snímke Sdkfz 11 Sonderkraftfahrzeug Škoda a v roku 1942 dodané nemecké ľahké húfnice leFH.18 (leichte Feldhaubitze 18) vyrobené v závode koncernu Škoda v Dubnici nad Váhom.

Do konca septembra 1943 obdržala 1.Pešia divízia (RD) okrem výstroje, zásob aj množstvo motorových vozidiel od veliteľstva Krymu v Simferopole ako kompenzáciu za vozidlá  prevzaté Wehmachtom na Kaukaze. Do výzbroje Delostreleckého pluku 11 Rýchlej divízie (1 PD) sa tak dostalo aj 10 Sdkfz 11 Sonderkraftfahrzeug vyrobených v protektoráte Čechy a Morava v závodoch Škoda. Boli používané najmä na vlečenie húfnic le FH vz.18. V slovenskej armáde mali označenie " špeciálny pásový automobil HKL 6 ". Boli im pridelené evidenčné čísla slovenskej armády V-13701 až 13710.

Dňa 05.10. 1943 všetky jednotky 19. pešej divízie rumunskej kráľovskej armády s ktorou bojovali vybraní vojaci pešieho pluku 21 od 1.pešej divízie ustúpili z Tamanského poloostrova na Krym.   

Najmä po nasadení na fronte bol šport bol pre vojakov z povolania v slovenskej armáde povinný. V Piešťanoch a Vojenských zruboch vo Vysokých Tatrách boli Vojenské liečebné ústavy. V nich sa doliečovali vojaci v prestávkach medzi kampaňou. Kúpalisko Eva a hotel Eden deťom pripomínali neskôr aj ich manželky pri výletoch do Piešťan. 

 Vysoké Tatry - Vojenské zruby začiatkom roku 1944.

Tatranská Lomnica vedľa kostola počas majsterstiev slovenskej armády v lyžovaní v roku 1944.

Vojenská akadémia v Bratislave 1941 - 43,  ČATA  P - 2. Nasadenie v poli bolo pre absolventov VA povinnou praxou.

Vojakom Rýchlej divízie na 21 dňovej povinnej dovolenke na zotavenie po návrate z Východného frontu v rekreačnom zariadení Smrekovica pravidelne hrávala Vojenská kapela.

Vysvetlivky:   Poľná nemocnica 11 bola bola o.i. dislokokovaná do Dnepropetrovska, odtiaľ do Mariupolu, do ukrajinských dediniek Bielojarovka a Štepanovka ; Podľa generála JUDr. Samuela Korbela 12 októbra 1944 boli pri Ľubietovej zastrelení plk. gšt. Viliam Kanák (podľa iných zdrojov  ťažko ranený 29.sept.1944 zomrel v budove VPV v Banskej Bystrici), plk. Ondrej Zverin (bývalý veliteľ Pešieho pluku 20), pplk. Kulich, npor. Schmidt, npor. Fetzer, por. Kurtha a  pplk. del. František Klučík ; Nákladné automobilové kolóny (NAK) 311, 312 a 313, Autodielne 2 ;  mjr. gšt. Ján Golian prednosta 3. odd. št. RD (1. PD)  1941-43 ;  JUDr. Milan Mičura Malar Magdin 1921-1997 ; Magdaléna Fábry rod. Vojčeková 1908-1996 (medzi rokmi 1939-44 slúžil por. aut. Anton Fábry s priateľom a kolegom por. jazd. od jari 1944 npor. aut. zál. Aladárom II. Ondrejkovičom v Automobilnom prápore 1)  Magdaléna Mičurová r. Sohlmannová ; Katarína Ondrejkovič rod. Malár *1926 †1992 ; JUDr. Milan Mičura Malár Magdin 1921-1997 ; Anna Ondrejkovičová rod. Sivák *1944 †2001 ;

Zloženie RD od 10. augusta do 21. novembra 1941: Veliteľstvo - štábna rota, strážna čata, štábna autokolóna (ŠAK), oddiel poľ. žandárstva, poľný súd, motocyklová čata ;
Motorizovaný peší pluk 20 - pešie prápory (I/20 a II/20), rota kanónov proti útočnej vozbe (KPÚV) 20, rota horskej  kanónovej batérie (HKB) 20 ; 
Motorizovaný peší pluk 21 - pešie prápory (I/21 a II/21), rota KPÚV 21, rota HKB 21 ;
Delostrelecký pluk 11 - 2 del. oddiely  (I/11 a II/11) ; 
Priezvedný  oddiel 11 (PO 11) -  s cyklistickou  eskadrónou ; 
Spojovací  prápor  2   -  telegrafná rota, rádiorota, divízny spojovací park ;
Pioniersky prápor 11 - 2 pionierske roty (1/11 a 2/11), mostná súprava, pioniersky park ;
rota kanónov proti útočnej vozbe - KPÚV 11 ;

divízna horská kanónová batéria  –  HKB  11 ; 
Skupina  delostreleckého  protilietadlového  pluku  -  8.  ťažká, 13. ľahká protilietadlová delostrelecká batéria ;
Pozorovacia letka 1 ;
Autodielne 2 a Správy RD – intendačný park, poľné pekárne, poľné  jatky, zdravotnícka rota, zdravotnícka  autokolóna,  poľná nemocnice, divízny zbrojný park (DZP), nákladné automobilové kolóny (NAK)  315,  503 a 508, divízne automobilové dielne,   družstvo automobilových pohonných hmôt.

Poznámky: Ku dňu 18.03.1939 bol majetok vojenskej správy ČSR na Slovensku v hodnote 9.253.282.238, 10 Kč ; plk. gšt. Viliam Talský pôsobil roku 1944 v ako náčelník štábu MNO v Bratislave, od augusta 1944 ako zástupca generála A. Malára v Prešove. Veliteľom vojenského ústredia Slovenskej Národnej Rady pplk. gšt. Jánom Golianom bol poverený viesť východoslovenskú armádu proti Nemcom. Po zachytení signálu k ozbrojenému odporu 29. augusta 1944 však v noci z 30. na 31. augusta 1944 odletel do Poľska k maršalovi Ivanovi Konevovi dohodnúť koordináciu bojových akcii s Červenou armádou a odložil ich začiatok oneskorene na 2. september 1944. ; (1) Generál Augustín Malár v júli 1944 prevzal funkciu veliteľa Poľnej armády (tzv. východoslovenská armáda) a dostal sa tak do centra konšpiračného diania. Do plánov protinemeckého ozbrojeného vystúpenia ho zasvätil minister generál Ferdinand Čatloš ; 

Zdroje: Rýchla divízia v bojoch proti Sovietom od 10. augusta do 21. novembra 1941. Bratislava 1942, s. 11-14 (príloha č. 2 a 3) ; VHA, Veliteľstvo armády, Nariadenie č.2010-Taj/3. odd. 1941, SV 15.08.1941, kr. 1, sig. 12 ; Vojenský ústřední archiv Praha, fond Ministerstvo národní obrany 1948, 4. oddělení Hlavního štábu ; pplk. tank v. v. Aladár II. Ondrejkovič ;  npor. pion. Ľudovít Hrušovský 1943 ; plk. v. v. Pavel Globan ; generál v. v. Karol Schwarz ;  Od 04.11.1942 pôsobila letka 13 na letisku Majkop ; (11) Abt. Z., Nr. 47/42 geh. Nem. voj. misia na Slovensku ; Ján Letovanec 8. apríla 1968 ;       

Na začátku sovětské protiofenzívy u Stalingradu tři ze čtyř rumunských generálů padli v boji na bodáky, což není právě typická smrt pro tuto hodnost, a zahynuli rovněž všichni rumunští velitelé rot.“                            

 

 

; Гори, гори, моя звезда !  ;