Najúspešnejšia vojenská spravodajská služba

Európy v rokoch 1939-45 ?

Hlási sa Prešov ! Zdroj: noviny "Slovenský hlas" z 18. novembra 1938 str. 4. Evakuácia Košíc pretrhala spoje so slovenským východom. Nový okresný náčelník Dr. Aladár Ondrejkovič prevzal úrad. Dnes sme opäť v písomnom styku s dejateľmi slovenského východu. Prvá sa nám hlási metropola slovenského východu - Prešov, ktorý sa stal po viedenskom rozhodnutí najväčším mestom na Slovensku po Bratislave. Evakuáciou Košíc a južného Slovenska sa stal Prešov východoslovenským centrom, za pár dní pribudlo 10 000 obyvateľov. Do Prešova Krajinský úrad v Bratislave preložil Košické policajné riaditeľstvo, jeho novým šéfom je dr. Koloman Bielický (býv. okresný náčelník v Nových Zámkoch) a jeho zástupcom dr. Ladislav Števonka. Zriadenie policajného riaditeľstva privítalo obyvateľstvo, lebo po Šariši sa rozšírila veľmi nebezpečná akcia podozrivých indivíduí, ktorých činnosť sa takto hatí. V Prešove sa zriadi aj Okresné finančné riaditeľstvo a Vrchný súd.

Teodor Willmon, agent pracoval skoro pre všetky režimy, ktoré boli na našom území. Už v 30. rokoch bol v službách ofenzívnej skupiny vojenskej spravodajskej skupiny vojenskej spravodajskej služby  (s kpt. B. Pokorným) proti Maďarsku, kde ho zatkli. Keď v r. 1938 prebehla výmena špiónov medzi ČSR a Maďarskom, bol medzi navrátilcami  T. Willmon. 

Kpt. Bedřich Pokorný bol zpravodajský dôstojník na PAÚ (Predsuvná agentúrna ústredňa) Michalovce. V roku 1938 bol pridelený ako vedúci na PAÚ „Rudolf“ v Košiciach so zameraním proti Maďarsku a od decembra 1938 do marca 1939 pôsobil u PAÚ Prešov pod nepriamou kontrolou Okresného náčelníka Dr. Aladára Ondrejkoviča.

Pplk gšt. Heliodor Píka vojenský vyslanec pre Balkán od 14. marca 1939 pomáha v Bukurešti demobilizovaným vojakom a česko-slovenským utečencom z protektorátu. 

Náčelník 2. oddelenia štábu slovenskej poľnej armády "Bernolák" (29. august 1939 - 24. september 1939) mjr. pech. Alojz Androvič 1. októbra 1939 nastúpil do funkcie vojenského ataché v Budapešti. Zúročil skúsenosti, ktoré nadobudol počas pôsobenia na 2. oddelení Hlavního štábu v Prahe (skupina A Studijní a plánovací, maďarská sekce).  Ako príbuzný cez rodinu Ondrejkovič s rodom Sandor de Szlavnicza sa dostal do pozornosti významných rodín v Budapešti cez ktoré získal prístup do najvyšších politických kruhov. Zúročil aj vzťahy s generálom Istvánom Ujszászy v rokoch 1939-42 veliteľom 2. oddelenia Hlavného štábu maďarskej armády, ktorého ako vojenského pridelenca v Prahe (16.06.1934-01.02.1939) získal pre tajnú spoluprácu referát ktorý podliehal mjr. pech. Alojzovi Androvičovi. Pplk. gšt. Heliodor Píka bol od r. 1932 vojenský ataché v Rumunsku, spoľahlivým spojencom proti nemeckému a maďarskému tlaku. V roku 1937 sa vrátil na MNO a podielal na sprostredkovaní pomoci z Rumunska a Juhoslávie v prípade agresie.    

Rumunské kráľovstvo bol jediný spojenec odhodlaný dodržať zmluvné záväzky voči ČSR. Podporu Čs. republike demonštrovali najširšie vrstvy rumunskej spoločnosti, najmä strana agrárnikov (caranov) a ľavicové strany. Divízny generál  Vasile Atanasiu v septembri 1938 verejne vyhlásil, že sa dáva k dispozícii Československej vláde.

K záväzkom Rumunského kráľovstva voči ČSR zaujal jednoznačné stanovisko aj riaditeľ jeho vojenskej tajnej služby v rokoch 1924-1940 generál Mihail Moruzov Informaţii al României (Siguranta).

Prvý diplomatický zástupca Rumunského kráľovstva na Slovensku sa stal Constantin Dinu Hiott,  pricestoval na Slovensko 17. septembra 1939 vo funkcii chargé ď affaires. Dňa 19. septembra 1939 odovzdal poverovacie listiny ministrovi zahraničných vecí Dr. Ferdinandovi Ďurčanskému (3).

Exilový prezident ČSR Dr. Eduard Beneš vyslal z Londýna pplk. gšt. Heliodora Píku do Bukurešti, ako vojenského vyslanca pre Balkán. 

Prvým vyslancom Slovenskej republiky v Bulharskom kráľovstve bol Dr. Ján Spišiak. Bol vyslancom v Maďarskom kráľovstve, od novembra 1939 bol poverený aj vedením vyslanectva v Sofii. Predpoludním dňa 9. dec. 1939 vyslanca a splnomocneného ministra Dr. Jána Spišiaka prijal v Sofii cár Boris III. ktorému odovzdal poverovacie listiny. Prijal aj slovenského vojenského ataché mjr. pech. Alojza Androviča.   

Cár Boris III. Bulharský a slovenský vojenský ataché v Bulharsku a Maďarsku so sídlom v Budapešti major pechoty Alojz Androvič v 1940-1941. Cár v rozhovore s  majorom, pechoty vojenským atašé Slovenska, pri príležitosti sviatku Svätého Juraja - dňa armády, Sofia v roku 1940. Pravdepodobne obaja vedeli o vzájomných spoločenských vzťahoch svojich predkov aj o vzdialenom príbuzenstve prostredníctvom rodov Koháry a Sandor zo Slávnice.

Nemecko malo už od 15.marca 1939 výhrady k službe dôstojníkov českej národnosti v Slovenskej armáde Trvalo na ich výmene, navrhovalo ich nahradiť dôstojníkmi nemeckej národnosti. Proti tomu sa postavilo MNO, povolilo ich stav iba paritne s počtom obyvateľstva nemeckej národnosti na Slovensku. Pre nedostatok kvalifikovaných dôstojníkov Slovákov v armáde ich hodlalo nahradiť bulharskými dôstojníkmi.

Dňa 15. marca 1939 trojica moravských osobností - Jan Ryba, Jan Úprka a Josef Vávra napísali Adolfovi Hitlerovi list, v ktorom žiadali o pripojenie Moravského Slovácka ku Slovenskému štátu.

Dňa 4. mája 1939 zriadená nemecká vojenská komisia (NVK) na čele s generálom der Artillerie Franzom Barckhausenom. Jej úlohou bolo vyriešenie otázky výzbroje a výstroja bývalej čs. armády, slovenského zbrojného priemyslu, zlikvidovanie chemických zbraní (yperitu) vo vlastníctve slovenskej armády, rozsah a štatút zriadeného ochranného pásma a početného stavu slovenskej armády.

Veľká Británia uznala Slovenskú republiku de facto 4. mája 1939. V Bratislave pôsobil britský konzul  Peter Pares. 

Vo februári 1940 mjr. pech. Alojz Androvič (*06.04.1897 Budapešť †? Bratislava) hlásil 2.oddeleniu MNO, že využil typ obdržaný od JUDr. Arvéda Greberta, kultúrneho ataché slovenského vyslanectva (od r.1940 tlačový ataché v Ríme, od r.1943 v Berne a od r.1944 emigrant) a kontaktoval  ing. Ladislava Hechta, úradníka predsedníctva Zjednotenej maďarskej strany grófa Jánosa Esterházy v Budapešti. Ten mu ponúkol  dôverné informácie z kruhu maďarskej politickej elity. Major Androvič pre styk s kontaktnými osobami  2. oddelenia pravdepodobne z radov OAP p.p. Maďarského plaveckého klubu PTE v  Bratislave L. Hechtovi pridelil krycie meno István Vilagossi.  Ako zámienka slúžili jeho návštevy sekretariátu Maďarskej strany (Szlovenszkói Magyar Párt) v Bratislave, kde pôsobil Dr. Fridrich Franz Ledere., pravdepodobne ďalšia kontaktná osoba 2. oddelenia MNO.   

V marci 1940 ho kontaktoval príbuzný rodiny Sandor A. Andreánszky, zamestnanec Vojenského zemepisného ústavu a ponúkol mu dokumenty o protilietadlovej obrane Budapešti a severného pohraničia s pásmami voľných preletov maďarských lietadiel v prípade vojnového konfliktu a plány pohraničných opevnení. Za dokumenty žiadal 5000 pengő. V septembri 1940 vojenský ataché mjr. Alojz Androvič súhrnou správou odoslal do Bratislavy podrobné údaje o novom Budapeštianskom letisku Ferihegyi, vrátane dĺžky jeho pristávacích dráh, technického vybavenia a jeho funkcií, dopravného spojenia, napojenia na vodné p.p. energetické zdroje a pod. Údaje sú pravdepodobne iba časťou informácií ktoré mu poskytol A. Andreánszky.

Na dobovej maľbe sú okrem iných príbuzní rodín Sandor a Ondrejkovič - prof. cirkevných dejín a kanonického práva a farár Štefan Hýroš, farár Alexander  Pongrác, dôstojník a redaktor Viliam Paulíny, podnikateľ a bankár Peter Makovický, Hlavný slúžny v Púchove a sudca v Trenčíne Alexander Androvič. V r.1864 bol vymenovaný za Prísedníka Trenčianskeho stoličného súdu Hlavný slúžny v Púchove Alexander Androvich, zakladateľ Matice Slovenskej (príbuzný pplk. tank. Aladára II. Ondrejkoviča z oboch manželských strán jeho ctených rodičov). Zdroj: časopis "Sokol" číslo 21. V Skalici 15.novembra 1864. Ročník III. 

Priateľ Okresného náčelníka Dr. Aladára I. Ondrejkoviča (Sandor de Szlavnicza) aj príbuzný a jeho spoluštudent z PF v Budapešti Dr. Ivan Milec (jeho otec bol Ján Milecz de Tarnó, matka Oľga rod. Makovická) ako pracovník ministerstva zahraničných vecí v Prahe v diplomatických službách uplatňoval benešovskú koncepciu zahraničnej politiky. Nastúpil v marci 1939 do služieb slovenskej diplomacie a ponúkol svoje služby československému zahraničnému odboju. 

Tajný spolupracovník, agent 2. oddelenia Hlavného štábu Československej armády generálmajor István Ujszászy bol v rokoch 1939-1942 veliteľ 2. oddelenia Generálneho štábu Maďarskej armády, v rokoch 1943-1944 bol náčelník Maďarskej štátnej tajnej polície.

Slovenská vojenská spravodajská služba bola napadnutím Poľska Wehrmachtom vmanévrovaná do delikátnej situácie. Po jeho kapitulácii bolo nutné sledovať činnosť okolo poľských vojenských jednotiek, ktoré organizovane ustúpili do Maďarska. 

Minister pravosúdia Dr. Gejza Fritz na Východnom Slovensku v Nižnom Sebeši v r.1939. Druhý sprava, bývalý poručík peších plukov 33 a 34 československých légií v Taliansku, veliteľ VI. Armádneho zboru plk. gšt. Augustín Malár. Prvý zľava prešovský Okresný náčelník Dr. Aladár I. Ondrejkovič, vnuk trenčianskeho stoličného sudcu Stephana slobodného pána Sandora de Szlavnicza, organizoval v súvislosti s Mníchovskou dohodou 30.09.1938 evakuáciu štátnych úradov a obyvateľstva z Košíc, časti Južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Ako jeden z najosvedčenejších úradníkov Krajinského úradu v Bratislave bol preložený do Prešova v súvislosti s týmito úlohami zo Zlatých Moraviec, kde mu od roku 1925 podliehalo sídlo prezidenta T. G. Masaryka Topolčianky.

Od roku 1939 otec Hlav. radcu MV Dr. Viktora Pavellu, Obvodný notár Július Pavella v Liptovskom Jáne vystavoval politicky a rasovo prenasledovaným občanom falošné doklady. Okrem iných osôb aj v slovenskej kultúrnej obci veľmi známej fotografke pani Irene Bluhovej, priateľky p.Marty Hladkej a p.Júlie Ličkovej. 

Obec Podvlk odstúpená v roku 1922 Poľsku, pripojená v r.1939 Slovensku. V októbri 1939 Slov. vojenská spravodajská služba získala informácie, že v mestách na odstúpenom území Slovenska a Podkarpatskej Rusi od Galanty po Rachovo bolo umiestnených 16 400 poľských vojakov - bežencov z celkového počtu 30 000 mužov. Viacerí slovenskí dôstojníci pracovali pre československú rozviedku v Londýne. Rozmiestňovaním poľských vojenských utečencov na odstúpenom  území v Maďarsku boli ich postoje vmanévrované do protichodných postojov (svojich spojencov).  V tejto súvislosti 10.02.1941 bol pplk. Alojz Androvič odvolaný a vymenovaný dňa 10.03.1941 do funkcie vojenského ataché v Berlíne kde vymenil dovtedajšieho vojenského pridelenca pplk. gšt. Štefana Tatarku. Funkciu v Berlíne prevzal 12.03.1941. Vo funkcii vojenského pridelenca v Budapešti ho 10.02.1941 vystriedal ambiciózny pplk. gšt. Štefan Jurech, neskorší veliteľ poručíka jazdectva Aladára II. Ondrejkoviča u RD v rokoch 1942-1943.

Sarlota Stiglitz rod. Buchler organizovala v Trenčíne pomoc perzekvovaným občanom. Posielala do Bratislavy vysoké finančné sumy prostredníctvom svojej vnučky Alžbety Ličkovej, ešte len šudentky Obchodnej akadémie, ktorá ich ilegálne prevážala a po každý krát odovzdávala inej neznámej osobe.

Guvernér Národnej banky Dr. Imrich Karvaš si vyhradil, že bude mať pri rozhodovaní o dôležitých postoch v hospodárstve štátu volnú ruku. Okrem iných opatrení podriadil slovenské produkčné liehovary pod novovytvorené Družstvo hospodárskych liehovarov a v r.1940 menoval nového Okresného náčelníka v Bratislave Dr. Aladára I. Ondrejkoviča za predsedu jeho správnej rady. Vymenoval ho aj za člena správ. rady Cementární Stupava s plk. gšt. Karolom Peknikom. Lieh bol na prídel, bol aj 50% zložkou pohonnej zmesi BiBoLi pre vojenské a civilné motorové vozidlá a lietadlá. Exportoval sa aj do Švajčiarska, na tom mal osobitný záujem guvernér Národnej Banky.

Priateľka a spolužiačka Júlie Ličkovej rod. Stiglitz a Marty Hladkej rod. Rais, Slovenskej kultúrnej obci známa pani Irena Blühová podľa jej vyjadrenia pracovala určitý čas po r.1940 v meste Humenné pod falošným menom Elena Fischerová v podniku dôležitom (vybavil Dr. Viktor Pavella) pre obranu štátu. Produkoval pohonné zmesi BiBoLi pre motorové vozidlá. Dr. Aladára I. Ondrejkoviča u ktorého si vybavovali cestovné doklady poznali aj s manželom Imrom Weinerom-Kráľom z Považskej Bystrice, kde bol Okresným náčelníkom do preloženia v rovnakej funkcii do Zlatých Moraviec. Podľa p. Viliama Kamenického a p. statkára Reicha zo Seredi už pred r.1940 poznala aj jeho synovca por. jazd. zál. v činnej službe Aladára II. Ondrejkoviča. Bola absolventkou piaristického gymnázia v Trenčíne, kde študovali aj Štefan I. Ondrejkovič, JUDr. Martin Mičura, Stefan II. Ondrejkovič, Dr. Aladár I. Ondrejkovič.     

Ústredňa štátnej bezpečnosti vznikla k 1. januáru 1940. Bola vytvorená na základe vládneho nariadenia č. 51/1936 Sb. z. a n. (O organizácii policajnej správy a policajnej služby) s pôsobnosťou štátneho policajného úradu, teda administratívneho policajného úradu I. stolice pre celé územie Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave. ÚŠB prevzala agendu spravodajských a politických oddelení polície aj s ich personálom.

Privítanie prvého vyslanca ZSSR v Slovenskej republike na železničnej stanici v Bratislave vo februári 1940. Sovietsky vyslanec Georgij Maximovič Puškin nastúpil v Bratislave do funkcie 2. februára 1940.

Na začiatku roka 1940 prišla na Slovensko sovietska delegácia na čele s najvyšším sovietskym vládnym predstaviteľom pre vysoké školy Sergejom Kaftanovom. Zúčastnila sa na inaugurácii Vojtecha Tuku za rektora Slovenskej univerzity (predtým s názvom Komenského) v Bratislave. V programe mala návštevu neďalekých Vajnor. Kaftanov ostal nadšený, pretože na Slovensku našiel žičlivú atmosféru, záujem o Sovietsky zväz, čo sa ukázalo aj medzi pospolitým ľudom. Vajnorania Sovietov družne privítali, nazvali ich bratským národom.

Hlavné cesty českých a slovenských dôstojníkov a vojakov v rokoch 1939-1940 do Čs. zahraničnej armády.  Dňa 17. novembra 1939 ČSNV vo Francúzsku vydal mobilizačný rozkaz a 1. decembra bola publikovaná vyhláška o odvodoch československých občanov, podpísaná na základe rozhodnutia francúzskej vlády Š. Osuským. Všeobecná mobilizácia sa vzťahovala nielen na krajanov, ktorí sa usadili vo Francúzsku, ale aj na tých, ktorí žili v krajinách pod francúzskou správou. Väčšina československých občanov vo Francii boli Slováci, ktorí sem pricestovali za prácou. Preto po mobilizácii tvorili väčšinu mužstva v Čs. zahraničnej armáde. Z celkového počtu dôstojníkov bolo slovenskej národnosti  6,47%.

Na dokreslenie slúži, že len zo širšieho rodu Ondrejkovič narukovali do čs. vojska vo Francii čatár Jozef Ondrejkovič č. A - 4498 9 narodený *22.02.1910 Horný Čepeň, okres Hlohovec, domovská príslušnosť Rišňovce, okr. Hlohovec, vojak Michal Ondrejkovič č. G - 136 4 nar. *10.10.1914 Alekšince, okr. Hlohovec, domovská príslušnosť Rišňovce okr. Hlohovec a  vojak Ján Ondrejkovič č. G - 135 9 nar. *18.09.1916 Alekšince, okr.  Hlohovec, domovská príslušnosť Rišňovce, okr. Hlohovec (7).

Poručík Anton Petrák v Čs.vojsku vo Francii, spolužiak Aladára II. Ondrejkoviča na Obchodnej akadémii v Nitre. Od r.1938 por. del. narodený 14.04.1912 vo Viedni, po roku 1989 generálmajor v. v. Anton Petrák. Na jar 1940 sa ním por. jazd. zál. v činnej službe Aladár II. Ondrejkovič na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave rozlúčil pred jeho emigráciou cez Maďarsko a Juhosláviu do Čs.armády na Západe. Aladárov príbuzný a spolužiak bol aj stotník útočnej vozby JUDr. Vojtech Bossányi prednosta 2. odelenia Armádneho veliteľstva v Prešove (*01.07.1914 Bošany †05.07.1998 Bratislava). V máji r.1940 bol zatknutý légionár, krajan a veliteľ por. jazd. zál. Aladára II. Ondrejkoviča major pechoty Jozef  Martin Kristín prednosta pracovnej služby MNO (predtým veliteľ 15.divízie v Trenčíne a veliteľ 1.divíznej oblasti v Trenčíne) a veliteľ vojenských táborov. Pomáhal organizovať prechody českých vojakov a dôstojníkov cez Slovensko do Maďarska a Juhoslávie. Bol odsúdený na doživotný žalár.

Po vojenskej porážke francúzskej armády a 22. júna v Compiégne podpísanej kapitulácii v Paríži ležiacom v okupovanej časti Francúzska pracovala Slovenská repatriačná komisia.

V roku 1940 istý čas Teodor Willmon pracoval pre prešovskú odbočku ÚŠB, čoskoro však tamojší spravodajcovia prestali využívať jeho služby, pretože sa pod krytím konfidentstva pre OÚŠB dopúšťal kriminálnych deliktov. 

Na základe paktu Molotov-Ribbentrop, v ktorom sa Nemecko a ZSSR dohodli o rozdelení záujmových sfér, sa Moskva obrátila už 26. júna 1940 na Bukurešť so žiadosťou o odstúpenie Besarábie a Severnej Bukoviny. Rím a Berlín naliehali na splnenie požiadavky a rumunský kráľ Carol II. bez vyhliadky na pomoc zo strany svojho porazeného spojenca Francúzska a osamotene bojujúcej Veľkej Británie bol nútený Stalinovi ustúpiť. V nasledujúcich dňoch tieto oblasti obsadili sovietske vojská. V nasledujúcom terore zahynulo asi 90 tis. ľudí. Po niektorých "korekciách" hraníc anektované územia s cca 4 mln obyvateľov začlenili do Moldavskej ASSR. V rámci zmien hraníc Besarábia stratila prístup k moru – čiernomorské pobrežie a Dunaj pričlenili k Ukrajine, čím sa malo skomplikovať prípadné iredentistické hnutie a nároky Rumunska na vrátenie území.

Vyslanec Rumunského kráľovstva Nicolae Lahovary na audiencii v Bratislave u ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky Ferdinanda Ďurčanského.

Po kapitulácii Francúzskej armády Druhou viedenskou arbitrážou 30. augusta 1940 Nemecká ríša a Taliansko donútili Rumunské kráľovstvo vydať Maďarsku polovicu Transylvánie, ktorá sa odvtedy nazývala Severozápadná Transylvánia. V auguste 1940 bola rumunská vláda donútená súhlasiť aj s talianskou požiadavkou vyhovieť územným požiadavkám Bulharska.

Na príkaz maršála Iona Antonescu bol 5. septembra 1940 zatknutý šéf SSI generál Mihail Moruzov (2. oddelenie Hlavného štábu Ministerstva národnej obrany Československej republiky v exile aj 2. oddelenie HŠ MNO v Bratislave s ním vzájomne seperátne koordinovali svoju činnosť).

Dňa 6.septembra 1940 vynútene abdikoval kráľ Carol II. Rumunský v prospech vtedy devätenásťročného syna Michala I. Vynútene odstúpil nielen v dôsledku druhej Viedeňskej arbitráže kvôli ktorej stratilo Rumunsko severné Sedmihradsko a Jižnú Dobrudžu, ale aj kvôli ultimátu ZSSR 26.júna 1940 ktorým stratilo Rumunsko územie Severnej Bukoviny a Besarábie. V krajine mal v tej dobe  najväčší vplyv maršál Ion Antonescu, pokračoval vo vláde nad Rumunskom. 

Pplk gšt. Heliodor Píka vojenský vyslanec pre Balkán sa v roku 1940 sa po fašistickom puči v Rumunsku a krátkom zatknutí so spolupracovníkmi presunul do Istanbulu.     

Podporovateľ nadštandardných spojeneckých a hospodárskych vzťahov so Slovenskou republikou bol aj rumunský kráľ Michal I. (Regele Mihai I al României) od svojho nástupu na trón 6.septembra 1940. Boli podpísané o.i. aj zmluvy o vzájomnej doprave po Dunaji a dohovor o spolupráci medzi rumunským a slovenským leteckým priemyslom. 

Dňa 7. septembra 1940 na základe Zmluvy z Craiovy podpísanej na základe nátlaku Talianska Rumunské kráľovstvo odstúpilo Bulharsku územie zvané Quadrilateral (južná časť Dobrudže).

Dňa 27. sepembra 1940 bol podpísaný protokol o pristúpení Juhoslovanského kráľovstva k paktu troch mocností. Podpísali ho ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Ribentrop, taliansky minister zahraničných vecí gróf Galeazzo Ciano a japonský generálny veľvyslanec Hiroshi Oshima, na druhej strane, juhoslovanský predseda Rady ministrov, pán Dragiša Cvetković a juhoslovanský minister zahraničných vecí Alexander Cincar-Markovic.

Väzenie Jilava v ktorom bol zavraždený 26.novembra 1940 (zatknutý 5.septembra 1940 na príkaz maršála Iona Antonescu) šéf SSI generál Mihail Moruzov.

Minister národnej obrany Ferdinand Čatloš v októbri 1940 odoslal Adolfovi Hitlerovi memorandum, v ktorom požadoval odovzdanie Slovensku nasledovných miest: Hodonín, Kyjov, Strážnice, Veselí nad Moravou, Uherský Brod, Uherské Hradište, Otrokovice, Zlín, Hranice, Valašské Meziříčí, Vsetín, Bylnice a ich okolité územia. Odpoveď neobdržall. Išlo o vyše pol milióna obyvateľov slováckeho pôvodu.

V roku 1940 dosiahol dovoz z Rumunska na Slovensko hodnotu 125 918 000 Ks, tvoril 4,4 % importu. Vývoz do Rumunska dosiahol 120 921 000 Ks t.j. 3,8 % slovenského exportu (2).

Slovenský vyslanec JUDr. Ján Spišiak s manželkou a sovietsky vyslanec v Maďarsku Nikolaj I. Šaronov  (1939-1941). Sovietsky vojenský ataché v Budapešti bol plk. Ľaktev.  

Vojenský pridelenec v Berlíne pplk pechoty Alojz Androvič dňa 19.03.1941 vykonal zdvorilostnú návštevu u fínskeho vojenského ataché pplk. gšt. Horna.

Hotel Palace v Belehrade. Tu pôsobila do obsadenia krajiny pod krytím francúzskych diplomatov pobočka II. oddelenia Hlavného štábu čs. armády za pre odboj najdôležitejšej spolupráce miestnej komunity občanov Juhoslávie českej a slovenskej národnosti. Jej významným členom bol redaktor brnianských Lidových novín v Belehrade a držiteľ prestížnej ceny juhoslovanského PEN Klubu Andrej Vrbacký, zať starého otca autora správcu učiteľa Stefana Ondrejkoviča, funkcionára Československo-juhoslovanskej ligy v Bratislave.  

Predseda vlády kráľovstva Juhoslávia Dragiša Cvetkovič podpísal pristúpenie k tripartitnému paktu 25. marca 1941. O dva dni neskôr, 27. marca uskutočnila skupina dôstojníkov vedených veliteľom letectva generálom Dušanom Šimovičom vojenský prevrat a zatkla Dragiša Cvetkoviča a ďalších ministrov. 

Alžbeta Ličková neter a chovanica býv. npor. čs. Légií v Taliansku staviteľa Jozefa Čevelu príslušného do protektorátu Čechy a Morava o. i. funkcionára Československo-juhoslovanskej ligy v Trenčíne žila vo vile rodiny na Štefánikovej ul. č. 33. Od zrušenia vysokých škôl v protektoráte 17. novembra 1939 býval v ich domácnosti mladý knjaz Božko, syn kniežaťa kráľovstva Juhoslávia. Praxoval vo firme Tiberghien et fils. Obedoval s rodinou domácich. Alžbeta s ním, výborným športovcom hrávala vyrovnane tenis na kurtoch ich vily. Neuniklo to pozornosti mladých dôstojníkov vedľajších Štefánikových kasární (ako vysokí dôstojníci armády v. v. to autorovi o 50 rokov neskôr pripomenuli, npr. plk. Pavel Globan, poznal už ako študent pred r. 1938 aj rodinu Jána I. Ličku). Po obdržaní správy diplomatickou poštou asi štyri dni pred obsadením kráľovstva Juhoslávia 6. apríla 1941 sa rozlúčil s rodinou domácich a odcestoval cez Španielsko do Veľkej Británie.

Uväznení profesori slovenského gymnázia T. G. Masaryka v Petrovci npr. Andrej Siracký, ale skôr aj Andrej Vrbacký  (manžel Edity Ondrejkovičovej, sestry npor. aut. Aladára II. Ondrejkoviča) boli redaktori protihortyovských a protinemeckých novín Slovenská jednota. Ich výmenu za Maďarov recipročne uväznených na Slovensku intervenoval Emanuel Teodor Böhm predseda SSNJ u Slovenskej vlády s kladným výsledkom 

Už ako vojenského ataché v Berlíne pplk. pechoty Alojza Androviča 4.mája 1941 na Východnom nádraží (Keleti pályaudvar) v Budapešti čakal slovenský vyslanec Dr. Ján Spišiak (uvádza v Spomienkach z Budapešti 1939-44, že vtedy požiadal pplk. Alojza Androviča aby informoval svojho spoločníka a spolucestujúceho vojenského ataché ZSSR v Berlíne generálmajora Vasilija Tupikova o prípravách Wehrmachtu na nadchádzajúci útok proti Sovietskemu zväzu). Na pozvanie Wehrmachtu pre zahraničných vojenských pridelencov v Berlíne 

 

pplk. pechoty Alojz Androvič (blízky príbuzný rodiny Ondrejkovič) a generálmajor Vasilij Tupikov cestovali osobitným vozňom v spoločnom kupé na obhliadku Gréckeho bojiska so zástavkou v Budapešti. Adresa vojenskej kancelárie Slovenskej republiky, Berlín, W 62, Ahorn str. 4. bola aj sídlom bytu vojenského pridelenca. Tel.: 25 25 62 (4)

Metaxasova línia na hraniciach Gréckeho kráľovstva s Bulharským kráľovstvom v máji roku 1941.

V celej slovenskej politickej elite boli prítomné rusofilné a slavianofilné tendencie (k nim sa hlásili aj príbuzní poručíka jazd. Aladára II. Ondrejkoviča president Najvyššieho súdu JUDr. Martin Mičura a Okresný náčelník v Bratislave Dr. Aladár I. Ondrejkovič). Puškin bol v roku 1941 niekoľkokrát informovaný o možnosti nemeckého vpádu. Raz o tom hovoril aj s posledným slovenským vyslancom v Moskve, Dr. Jánom Šimkom.

Slečna Alžbeta Ličková nastúpila v roku 1941 ako ekonómka do firmy  Telefunken A.Ggenerálne zastúpenie pre Slovensko, Bratislava Grosslingova č.65. Zamestnanie vo firme Telefunken AG a ubytovanie v  slobodárni na Železničiarskej ulici č.14 (neskôr bývala v slobodárni na Hajdukovej ul. a Guttembergovej 5) jej zabezpečili pod čiastočne pozmenenou indetitou tety (rod. Ličkové) Mária Kolláriková (manžel ing. Ján Kollárik riaditeľ Tatra banky vo Zvolene) a prekladateľka z anglického jazyka Adela Hromadová  (manžel Dr. Jozef Hromada, vládny radca Ministerstva financií, člen správnej rady Tatra banky, člen správ. výboru Slovenskej banky a člen správnej rady film. spol. " Nástup ", neskôr sa potvrdilo, že obe tety mali kontakty na anglosaské cirkevné kruhy).

V roku 1941 pracovalo na ÚŠB 123 zamestnancov, z toho 40 úradníkov a kancelárskych síl a zvyšok tvorili výkonní operatívci - detektívi.  

 

Konšpiračné byty konkurenčnej slovenskej Ústredňe štátnej bezpečnosti boli v Bratislave v novom luxusnom obytnom dome na nábreží Dunaja. Ich držiteľmi boli aj rezidenti ÚŠB Galvánek a Šťastný, obaja z Trenčína. Hneď vedľa boli vojenské kasárne Milana Rastislava Štefánika, takže podľa toho aj vyzerala konšpirácia. Mladí, ale ani starší dôstojníci slovenskej armády neovplývali dvakrát rešpektom k rezidentom ÚŠB.

Slávnostný obed v roku 1941 s vysokými funcionármi Maďarského ministerstva národnej obrany za účasti Slovenského vojenského ataché vojenských pridelencov akreditovaných v Budapešti. Tajomník slovenského vyslanectva v Budapešti bol Dr. Jozef Omilyak, ktorého manželka Klára Cihová, dcéra majiteľa firmy Slovlik Trenčín, herečka bola pretekárka v plaveckom sportovom klube TTS Trenčín spolu s jeho najlepšou plavkyňou Grétou Ličkovou (člen športového klubu OAP od r.1945 jej manžel JUDr. Fritz Lederer od r.1946 ataché Maďarskej republiky v Prahe). 

Slovenský vojenský ataché u Horthyho. STK - Budapest. Dňa 5. februára 1941 Ríšsky správca Horthy prijal na audiencii nového vojenského ataché Slovenského vyslanectva v Budapešti, plk. gen. štábu Šefana Jurecha. Pri tejto príležitosti odchádzajúci vojenský ataché pplk. pech. Alojz Androvič, vykonal návštevu na rozlúčku. 

Aktivity dr. Tibor Böhma vyvrcholili 6. septembra 1941 založením Strany sloven­skej národnej jednoty (SSNJ), ktorej sa stal predsedom. Tlačovým orgánom strany sa stal časopis Slovenská jednota.

Neskôr sa Teodor Willmon z Prešova odsťahoval do Banskej Bystrice a jeho bývalý „kolega“, vrátnik z továrne Gumon Molnár -Malinovský, ktorý bol tiež v r.1938 vymenený z Maďarska, ÚŠB oznámil, že Willmon falšuje doklady, ktoré predáva Židom. Molnár sa o tom dozvedel od Willmona, ktorý mu sľúbil, že ak mu zoženie „zákazníkov“, dostane províziu. Keďže však Molnárovi províziu nedal, ten ho udal ÚŠB. Na Willmona bol nasadený konfident Jozef Leer, ktorého mal Willmonovi predstaviť Molnár. Molnár mu dohodol schôdzku a Leer sa s ním stretol. Počas ďalšej schôdzky, keď Willmon odovzdal Leerovi falošné doklady, boli všetci účastníci schôdzky zadržaní. Keďže Willmon nemal odpykaný trest za podvody v Prešove, ponúkol sa, že bude pracovať ako konfident.

Slovenský vyslanec v Rumunsku a Juhoslávii bol Dr. Ivan Milecz (Jozef Belay tajomník konzulátu v Belehrade po zániku Juhoslávie, dovtedy bol legačný tajomník slov. vyslanectva v Moskve). S  Dr. Spišiakom sa snažili v spolupráci z vládou v Bratislave riešiť  problémy  Dolnozemských Slovákov na základe reciprocity (npr. redaktor zahraničnej redakcie brnianskeho denníka "Lidové noviny" v Belehrade a gymnaziálny prof. na elitnom gymnáziu "prezidenta T. G. Masaryka" v Petrovci, Andrej Vrbacký a gymnaziálny prof. v Petrovci, Vojvodina Nový Sad Andrej Siracký) s maďarskou menšinou na Slovensku. Po obsadení Juhoslávie v apríli r.1941 vyslanec Dr. Milecz podnikol diplomatické kroky s účelom prepustenia všetkých Juhoslovanských vojakov  slovenskej národnosti zo zajateckých táborov do ich domovov v koordinácii s diplomatickou službou Rumunského kráľovstva. Katastrofické boli správy o ohľadne životov civilného obyvateľstva Vojvodiny v r.1941-1942 vrátane menšiny slovenskej národnosti vyvolali veľké rozhorčenie verejnosti na Slovensku a prinútili vládu v Bratislave požadovať Budapešť o vyšetrenie a potrestanie vinníkov (boli vyšetrené až keď hrozila opakovane reciprocitou). K odsúdeniu 8 zodpovedných dôstojníkov došlo až 14.decembra 1943.

Za represálie 21 až 23 januára 1942 v Novom Sade bol generálmajor Ferenc Feketehalmy-Czeydner veliteľ segedínskeho armádneho zboru odsúdený na 15 rokov väzenia. Štyria z odsúdených ušli do Nemecka a boli prijatí do jednotiek Waffen SS s hodnosťou. V úteku im pomáhal arciknieža Albrecht.

Základná škola prezidenta T. G. Masaryka vo Vojvodine v obci (Sandor - dnes Jánošík, alebo Alexandrovac), ktorú založil v r.1819 príslušník autorovej rodiny Filip Sandor de Szlavnicza. Od roku 1823 sa do obce sťahovalo slovenské evanjelické obyvateľstvo z Nitry.  Jeho predok Adalbert II. Sandor de Szlavnicza bol o 100 rokov skôr  nitriansky vicežupan. Rod Sandor de Szlavnicza bol evanjelickej viery augsburgského vyznania. V rokoch 1941-44 bolo pre československú orientáciu obyvateľstvo vystavené ostrému a veľmi agresívnemu prenasledovaniu (uväznený bol aj profesor na gymnáziu T. G. Masaryka v Petrovci a redaktor Lidových novín v Juhoslávii Andrej Vrbacký, zať  správcu učiteľa Štefana II. Ondrejkoviča, syna Anny Sandor de Szlavnicza), iba otupovanému recipročnými opatreniami na Slovensku vynútenými na Slovenskej vláde domácimi demokraticky a evanjelicky orientovanými spoločenskými kruhmi.

V lete 1941 sa začali rozhovory o možnostiach užšej spolupráce Rumunska, Slovenska a Chorvátska. Mala sa prejavovať nadštardnými kontaktami v oblasti kultúry s cieľom vzájomnej propagácie v domácom prostredí. Podnet k vytvoreniu takéhoto mocenského bloku vyšiel z rumunskej strany a hlavnou jeho myšlienkou bolo protimaďarské zameranie. Všetky tri štáty mali obavu z mocenského vzrastu Maďarska v regióne a z jeho revizionistických plánov. Predmetné tri štáty mali záujem o revíziu maďarských územných ziskov z rokov 1938-1941 na ich úkor. Začiatkom roku 1942 o takúto spoluprácu prejavil záujem aj minister zahraničných vecí Vojtech Tuka. Maďarsko proti takejto spolupráci protestovalo s poukazovaním, že sa jedná o obnovovanie ducha Malej dohody. Po tom ako Nemci naznačili, že sú proti takejto spolupráci sa aktivity Slovenska v tomto smere znížili. 

Slovenská výstava vyvolala v Bukuresti v roku 1942 veľký záujem rumunskej verejnosti. Na jej oficiálnom otvorení sa zúčastnili početné prominentné osobnosti aj predstavitelia kultúrneho života. 

Chorvátska vojenská delegácia bola na Slovensku prijatá väčšinou verejnosti kladne. Žiadala dodať vojenský materiál ktorý síce mala Slovenská armáda na sklade, ale na jeho doplnenie v prípade jeho uvolnenia pre Chorvátsko neboli na Slovensku suroviny a polotovary. Tovar ktorý navrhovala poskytnúť ako protihodnotu Slovensko nepotrebovalo a nezodpovedal ani štandardnej kvalite. Konečné slovo mal minister Ferdinand Čatloš, dodávky zo Slovenska vyselektoval.

Chorvátska generalita na Slovensku. Na druhej strane Slováci zistili, že NDH nie je relevantným partnerom (rok 1942 MNO - Smernice a nariadenia - Uvoľnenie prebytočného vojenského materiálu pre Chorvátsko, č.j. 82 299, 82 310, 82 583, 82 608, 82 753). Napriek opakovaným vážnym slovenským výhradám k excesom v Chorvátsku spolupráca pokračovala. V kontexte slovensko-rumunsko-chorvátskej spolupráce bola 13 mája 1942 v Bukurešti usporiadaná porada, na ktorej sa zúčastnení dohodli, že zostavia národné bibliografie významných diel, budú usporadúvať vzájomné návštevy a vzájomne sa podporovať. Námietky voči nezlepšujúcej sa situácii slovenskej menšiny v Chorvátsku  však bol slovenský vyslanec v Záhrebe nútený predkladať až do zániku NDH.

Z Berlína do pobočky firmy Telefunken v Bratislave  prichádzali na kontrolu ríšski Nemci, pracovníci centrály koncernu. V prvom rade kontrolovali účtovné doklady Alžbety Ličkovej a nakupovali pre svoje rodiny v ríši neodostatkové potraviny a tovar. Vo firme Alžbeta Ličková potrebovala jazykové znalosti. Ovládala perfektne nemecky, anglicky, maďarsky, čiastočne taliansky. Nemeckí kontrolóri jej naznačili, že by bola prínosom pre generálne riaditeľstvo a ponúkli jej, aby pracovala v Berlíne. Slečna Alžbeta Ličková v rokoch 1941-1944 počas práce vo firme Telefunken AG prišla do kontaktu s príslušníkmi Deuxième Bureau de ľ État-major général (Druhé oddelenie Generálneho štábu - Francúzska vojenská spravodajská služba). Firmu navštevovali Francúzi,  zástupcovia firmy z okupovanej časti Francie. Alžbete Ličkovej dávali najavo svoje názory k situácii na frontoch a prejavili ochotu jej prenášať dôverné správy smerom na Franciu (Deuxieme Bureau) keď im naznačila, že má židovských blízkych príbuzných v Paríži. V neoficiálnom styku bol kontaktnou osobou s nimi Dezider Deutsch, bývalý majiteľ zastúpenia fy Telefunken AG. Najužší okruh zamestnancov bratislavskej pobočky koncernu Telefunken AG cestoval služobne aj do Švajčiarska Švédska 

Väčšinu vývozu Rumunského kráľovstva do Slovenskej republiky vo výške 126 000 000 Ks predstavovali strategické ropné produkty.

Slovenská colná a pasová kontrola na vlečnej motorovej tankovej lodi SPD Mojzes v roku 1942 v prístave Bratislava, vpravo nový vlečný tankový čln T-XVIII.

Prepravovali ich 3 moderné vlečné tankové motorové lode  SPD Mojzes, SPD Štúr a SPD Vajanský Slovenskej Dunajplavby úč. spol. (SDP) a nové tankové člny Škoda postavené v lodeniciach Škoda v Komárne. 

Podľa hlásení kapitánov lodí a kormidelníkov nákladných člnov spoločnosti Slovenská Dunajpavba úč. spol. boli pod prístavom Nový Sad na jar 1942 unášané na r. km 1246 prúdom Dunaja mŕtve ľudské telá. Bolo problémom pod Novým Sadom zakotviť a ešte väčším problémom vírať kotvu bez obrovského strachu, že sa na nej zachytia ľudské pozostatky. Po návrate do Bratislavy posádky o tom informovali kolegov, rodinných príslušníkov, známych aj riaditeľstvo SPD. V roku 1965 starší zamestnanci ČSPD n.p. autorovi spomínali, že len medzi 21. a 23. januárom 1942 bolo okupačnými jednotkami v Novom Sade zavraždených a hodených do rieky Dunaj okolo 7000 ľudí.

Dňa 25. marca 1942 Slovenská jednota presídlila z Nových Zámkov do Budapešti a zvýšila periodicitu na 2x týždenne. Od 24. mája 1942 začala SJ dokonca vychádzať ako denník vďaka materiálnej a finančnej podpore slovenskej vlády.   

Slovenské tankové plavidlá nakladali v rumunskom Giurgiu so zástavkou v bulharskom prístave Russe za účelom odberu pitnej vody a nákupu potravín. Pri poprúdnej plavbe v prístave Drobeta Turnu Severin sa na samohybné plavidlá SDP úč. spol. naloďoval rumunský traťový personál, ktorého časť už pred rokom 1938 pracovala pre 2. oddelenie Hlavného štábu československej armády. Od roku 1939 s tichým súhlasom 2. oddelenia Hlavného štábu rumunskej kráľovskej armády spolupracovali aj s 2. oddelením štábu slovenskej armády. V roku 1942 doviezla Slovenská republika z Rumunského kráľovstva 151 219 ton minerálnych olejov.

Por. jazd., od jari 1944 npor. aut. Aladár II. Ondrejkovič, pravnuk trenčianskeho župného sudcu Stefana slobodného pána Sandora de Szlavnicza a priateľka jeho rodiny Milena Mileczová rod. Slezáková na Štrbskom Plese vo Vysokých Tatrách v roku 1942 ešte pred jej emigráciou s manželom vyslancom Dr. Ivanom Mileczom de Tarnó cez Maďarsko, Rumunsko, Juhosláviu a Istanbul do Londýna.

Ostentatívne vystupovanie npor. aut. zál. Aladára Ondrejkoviča (v prestávkach jeho nasaďení v poli) v prospech Čechov a Židov v r. 1939-1945 v uniforme dôstojníka slov. armády budilo nevôlu časti Trenčanov. Nebol v meste nikto, kto by o tom nehovoril. Jeho velitelia mjr. Jozef Martin Kristín, gen. Anton Pulanich, generál Jozef Turanec (pozastavil mu služobný postup, po jeho vystriedaní v službe v poli u RD na to rezignoval) mjr. pech. Ján Šmigovský, plk. Mikuláš Markus, mjr. gšt. Ján Golian (predseda sobášnej komisie MNO, jeho manželka Jarmila sa stretávala s Alžbetou Ličkovou, vnučkou Sarloty Stiglitz r. Buchler o ktorej bolo v Trenčíne verejným tajomstvom, že organizuje pomoc rasovo perzekvovaným občanom. Pani Jarmila z Čáslavi, dcéra finančného právnika poradila sleč. Alžbete Ličkovej, snúbenici npor. aut. Aladára II. Ondrejkoviča z dôvodu pôvodu jej matky Júlie Ličkovej r. Stiglitz jediný právne čistý spôsob, ako obísť predpis MNO A-V-7 za účelom sobáša), plk. Augustín Malár, pplk. Ján Černek, gen. Štefan Jurech, stot. Jozef Tóth, stot. aut. Alfonz Lošonský a kolegovia na ich sťažnosti len pokrčili ramenami. Minister obrany generál Ferdinand Čatloš mal totiž eminentný záujem o dobré vzťahy s Okresným náčelníkom Dr. Aladárom I. Ondrejkovičom, ktorý ako predseda správnej rady Družstva hospodárskych liehovarov riadil  aj všetky liehovary (nepriamo aj fy Herbária, Slovlik a Kvasnicovú továreň v Trenčíne. Plk. gšt. Karol Peknik, v r. 1942-1944 náčelník Hlav. štábu MNO a profesor Vysokej vojennej školy, v polnej službe u RD aj s mjr. gšt. Jánom Golianom striedajúci veliteľ jeho synovca por. jazd. zál. Aladára II. Ondrejkoviča (dôkaz: písomná výpoveď býv. prednostu 2. Oddelenia Hlav. štábu MNO generálmajora JUDr. Antona R. a svedecká výpoveď pána Viliama Kamenického z roku 2004). O tomto MO SR a Okresný súd Trenčín skutočne nie sú informovaní ?

Dôstojníci rumunskej kráľovskej armády na Slovensku, hostia Slovenskej armády na pozvanie Ministerstva národnej obrany.

Na prihovor ministra obrany generála Ferdinanda Čatloša u Okresného náčelníka v Bratislave Dr. Aladára I. Ondrejkoviča a jeho švagra Hlav. radcu MV Dr. Karola Reindla bol rodák z obce Sandorf (obec Prievaly bola komposesorátom aj manželky Obvodného notára v Dolných Držkovciach a Šimonovanoch Stefana I. Ondrejkoviča, Anny Sandor de Szlavnicza starej matky npor. aut. zál. Aladára II. Ondrejkoviča), bývalý pplk. gšt. František Borský (Zigmund Berger) zamestnaný od apríla 1943 ako účtovník na Štátnom pozemkovom úrade v Piešťanoch, kde bol Hlavným notárskym tajomníkom Vojtech Ondrejkovič, švagor Dr. Karola Reindla a brat Dr. Aladára I. Ondrejkoviča.

Hlavný radca MV Dr. Karol Reindl patriaci do katolícky orientovanej spoločenskej skupiny konštitovanej od začiatku 20. storočia okolo predsedu Najvyššieho súdu SR JUDr. Martina Mičuru tiež rozhodol, že v r.1943 sa notárom v Piešťanoch stal jeho bývalý kolega z Ministerstva s plnou mocou pre Správu Slovenska a Krajinského úradu v Bratislave básnik Ivan Krasko. Patril k čechoslovakisticky orientovanej politickej opozícii. Ivan Krasko bol prostredníctvom príbuzného Jána Bottu spoločensky blízky notárskej patriarchálnej rodine Ondrejkovič aj notárskej rodine Reindl. Hlavným radcom MV bol aj Dr. Viktor Pavella, syn Obvodného notára v Liptovskom Jáne, svedok npor. aut. zál. Aladára Ondrejkoviča a sleč. Alžbety Ličkovej na ich sobáši. 

Minister obrany generál Ferdinand Čatloš ustanovil plk. pech. Alojza Androviča za vojenského ataché pri Vyslanectve Slovenskej republiky v Zágrebe 24. mája 1943. Funkciu vykonával popri postu vojenského ataché v Budapešti. Plk. Alojz Androvič pricestoval do Zágrebu 1. júla 1943 a už 3. júla privítal s Krenom, slovenským vyslancom Jozefom Ciekerom a ďalšími osobnosťami na letisku Zágreb-Borongaj Slovenskú vojenskú leteckú delegáciu vedenú pplk. gšt. Ballayom. Vojenský ataché plukovník Alojz Androvič pplk. gšt. A. Ballaya informoval o zhoršujúcej situácii v Zágrebe v súvislosti s jeho postupnom obkľučovaní partizánmi.

V auguste 1943 sa objavil v Turecku legačný tajomník slovenského vyslanectva v Bukurešti Herman Klačko, po príchode do Istanbulu vyhľadal mjr. gšt. J. Hájíčka. H. Klačko odišiel do politickej emigrácie so súhlasom slovenského vyslanca v Bukurešti Dr. Ivana Milecza. Mjr. gšt. J. Hájíček ho odmietol poslať do Londýna a naliehal, aby sa H. Klačko vrátil do Bukurešti a pod krycím menom Arpád podával zprávy a informácie do Istanbulu. Rezident SOE v Istanbule bol pplk. Alfred George de Chastelain. Po tomto se H. Klačko obrátil na čs. konzula Dr. M. Hanáka a nakoniec odišiel do Londýna, kde pracoval u Dr. Vladimíra Clementisa v československom vysielaní britského rozhlasu.

Diplomat, vyslanec Dr. Ivan Milec (Milecz de Tarnó) s manželkou Milenou boli priatelia celej rodiny Ondrejkovič. Dr. Milecz študoval s Okresným náčelníkom Dr. Aladárom I. Ondrejkovičom na právnickej fakulte v Budapešti.

Slečna Alžbeta Ličková na Skalnatom Plese. Fotografoval ju jej snúbenec, dôstojník slovenskej armády po vystriedaní v polnej službe u Rýchlej divízie. 

Vojenský Domov vo Vysokých Tatrách v Tatranskej Polianke kde nastúpil npor. aut. zál. Aladár II. Ondrejkovič po nasadení na Východnom fronte v Rýchlej divízii na povinný rekondičný pobyt.

Osudy tajnej vysielačky EVA 45 siahajú do roku 1943, keď prostredníctvom  pracovníkov firiem DOVUS-u Slovenská dovozná a  vývozná účastinná společnosť v Bratislave a KOTVA Import-Export Bratislava Dr. Júliusa Kirsteura (krycie meno Čerešňak) a Dezidera Bukovinského (krycie meno Černovický) z Istambulu na Slovensko spolu s iným tovarom prepravili tiež tri vysielačky britskej a jednu silnejšiu sovietskej výroby (EVA, JANA, LEO). Správu o úspešnom prevzatí vysielačiek dňa 18.novembra 1943 odovzdal Rudolf Fraštacký vo Švajčiarsku mjr. Karlovi Sedláčkovi (krycie meno Charles Simpson). Neskôr prepravili o. i. na Slovensko aj dve výkonné stanice americkej a československej výroby. Pre obsluhu vysielacej stanice EVA ruského typu vybral npor. spoj. Pavel Ondrejovič rotníka Miroslava Zolvíka.

Dr. Ivan Milecz priateľ a kolega zo štúdií Okresného náčelníka v Bratislave Dr. Aladára I. Ondrejkoviča ktorému odovzdával dôverné informácie prostredníkom kontaktov a výmeny informácií medzi Slovenskom (Dr. Imrich Karvaš NBS, JUDr. Martin Mičura NS SR, ing. Ján Országh MZV SR, Rudolf Fraštacký fy Cukorspol s priamymi kontaktami na šéfa OSS v Berne Allen Welsh Dullesa a kpt. Karla Sedláčka alias Charlesa Simpsona šéfa centra Čs. vojenského výzvedného spravodajstva v Berne) a rezidentúrou Čs. spravodajskej služby v Istambule. V r. 1943 emigroval cez Turecko do Londýna.

Pplk. gšt. František Urban (českej národnosti), lyžiarsky výcvik so slovenskými dôstojníkmi v služobnej zimnej športovej výstroji na Smrekovici zima 1943-1944.

Dnešný právnik by mohol zaujať stanovisko, že Dr. Ružena Martini-Brtková bola sudcom v Trenčíne od 1939 a do 1. septembra 1944 nekonala proti rodinám Ondrejkovič, Ličko, Stigllitz a osobitne proti Sarlote Stiglitz rod. Buchler. Nedalo sa v Trenčíne utajiť, že organizuje pomoc rasovo prenasledovaným občanom.

(Snúbenecký vzťah vnučky Sarloty Stiglitz rod. Buchler s npor. jazd. zál. v činnej službe Aladárom II. Ondrejkovičom, viedol k jej kontaktom na Okresného náčelníka v Bratislave a predsedu správnej rady Družstva hospodárskych liehovarov Dr. Aladára I. Ondrejkoviča (za predsedu správnej rady ho menoval guvernér NB Dr. Imrich Karvaš za účelom riadiť všetky slov. produkčné liehovary) s rodinnými a profesnými väzbami s najvyššími cirkevnými, štátnymi a hospodárskymi fukcionármi, už v koordinácii s Alexandrom Kornhauserom (pod menom Alex Kerney president Thyssen Stahl of Canada, manžel Gizely Ondrejkovič, sesternice npor. aut. Aladára II. Ondrejkoviča), ktorý od r. 1939 ilegálne pracoval v prospech odboja Rudolfa Fraštackého a Dr. Imricha Karvaša a neobmedzene sa premiestňoval medzi Švajčiarskom, Slovenskom a Maďarskom).

Oberleutnant der Kavallerie Aladár von Ondrejkovits in Zivil nach der Rückkehr aus dem Felddienst in die Rapid Division Ende 1943 mit seiner Verlobten Fräulein Elizabeth Ličko bei der Hochzeit seiner Schwester Magdalena. Ihr Mann Ing. Karl Suchanek, Vertreter und Teilnehmer des Armee-Rennteam OAP im Bob, gewann unter anderem den Titel des Meisters der Republik im Zweisitzer-Bob. Oberleutnant der Kavallerie Aladár von Ondrejkovits war auch Sportmeister des Armee-Rennteam, allerdings im Militari-Pferderennen. Ehrengäste der Hochzeit waren auch hochrangige Offiziere des Verteidigungsministeriums in Bratislava.

Do septembra 1944 Okresný súd Trenčín, ani jeho sudkyňa Dr. Martini-Brtková proti rodine Stiglitz konať nemohla. Vedeli, že strýko a birmovný otec por. jazd. zál. v činnej službe, násl. npor. aut. zál. Aladára II. Ondrejkoviča v období 1939-45 je predseda Najvyššieho súdu SR JUDr. Martin Mičura (od septembra 1944 pre zdravotný stav obmedzene vykonával funkciu). Viac krát pozastavil platnosť protižidovských vládnych nariadení npr. v r.1943, keď predseda vlády Vojtech Tuka usiloval o ich rozšírenie aj na židovské právnické osoby. Práve on s príbuzným z oboch manželských strán rodičov npor. Aladára II. Ondrejkoviča Jeho Eminenciou arcibiskupom ThDr. Karolom Kmeťkom (o ich rodinných vzťahoch boli sudkyňa Dr. Ružena B. a Ludevít B. informovaní od spoločných štúdií  s Aladárom II. Ondrejkovičom na gymnáziu v Trenčíne, v tom čase bol JUDr. Martin Mičura minister pre Správu Slovenska. Vedeli to aj ich ďalší konškoláci, npr. budúci minister 1944-1945 Aladár Kočiš, Ladislav Gáťa, budúci minister 1950-53 Stefan Rais, budúci riaditeľ kvasnicovej továrne v Trenčíne Jozef Tiso, Renáta Tausová, Eva Baxová, Max Drucker, Anton Bútora atď.) boli iniciátori úradného cirkevného stanoviska z 22. apríla 1942 vo veci židovstva a pastierskeho listu Slovenských katolíckych biskupov z 8. marca 1943. Katolícki kňazi ho povinne čítali vo všetkých kostoloch na Slovensku pri Svätých omšiach. Jeho Eminenciu ThDr. Karola Kmeťka, rodáka zo zemianskej obce Dolné Držkovce menoval za arcibiskupa ad personam 11.mája 1944 pápež Pius II. Pri menovaní veľa zavážil jeho postoj proti rasovému zákonodárstvu a neľudskostiam páchaným v spojitosti s riešením „židovskej otázky“ na Slovensku.

Rozostavaná obytná budova z dreva a kameňa vo Vojenskom rekreačnom stredisku na Železnej studienke. V roku 1944 postavila vojenská správa neďaleko Železnej studienky v Bratislave v peknom údolí rekreačné stredisko pre frontových vojakov. Práce vykonával pracovný zbor NO.

Výstavba Vojenského rekreačného strediska pre frontových vojakov a ich rodiny na Železnej studienke v roku 1944.

V Rumunsku  mal najväčší vplyv maršál Ion Antonescu, vládol nad krajinou. Kráľ Mihai I. Rumunský svojho otca od jeho abdikácie v septembri 1940 nevidel. V roku 1944 sa Mihai I. Rumunský, ktorý mal len minimum pravomocí, rozhodol pripojiť na stranu spojencov a 23.augusta 1944 uskutočnil prevrat. Ion Antonescu byl uväznený a Rumunsko prešlo na stranu spojencov.

V auguste 1944 v Kantorskej doline na Turci skupina P. Velička a vytvorila partizánsku brigádu, ktorej súčasťou sa stal francúzsky oddiel dôstojníka armády z povolania poručíka jazd. Georgesa Barazera de Lannuriena, ktorý zaregistroval prevrat v Rumunsku. Z 23. na 24. augusta zatarasili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, 24. augusta tunel na železničnej trati Horná Štubňa – Handlová a na ďalší deň Horná Štubňa - Kremnica. Súčasne 24. augusta prepadli pílu v Turanoch. 25. augusta rozdávali v Martine na námestí zbrane. Činnosť je dodnes hodnotená diskutabilne, partizáni tým v mnohom sťažili situáciu viac strojcom povstania ako Nemcom.

Janko Sirácky príbuzný npor. aut. zál. Aladára II. Ondrejkoviča prostredníctvom jeho švagra redaktora a prekladateľa Andreja Vrbackého sa v lete 1944 podobne ako väčšina žiakov slovenského gymnázia v Petrovci zapojil do protifašistického hnutia a od jesene roku 1944 bol príslušník slovenskej XIV. vojvodinskej brigády JNA. 

Wehrmacht reagoval obsadzovaním Slovenska 29. augusta 1944. Veliteľ Vojenského ústredia SNR pplk. gšt. Ján Golian toho istého dňa vydal rozkaz o vojenskom vystúpení armády.

Publicista, redaktor a prekladateľ Andrej Vrbacký bol jedným zo zakladateľov agentúrneho spravodajstva. Prvým dôležitým bodom v histórií agentúrnej žurnalistiky na Slovensku je Zpravodajská agentúra Slovenska (ZAS). Sformovala sa po vypuknutí Slovenského národného povstania. V októbri 1944 predstavoval denný servis ZAS priemerne 90 správ, ktoré produkovalo približne 25 redaktorov..

Denník "Slovenská jednota" vychádzajúci v Budapešti zaniká 1. októbra 1944, pretože jej  predstavitelia neboli schopní zaob­starať rotačný papier, ktorý dovážali zo Slovenska zo Slavošoviec, ktoré sa ocitli na povstaleckom území.

Vládny radca Dr. Ladislav Števonka, nar. 12.6.1893 v Medzihradnom. Bývalý zástupca policajného riaditeľa v Prešove, spolupracovník Dr. Aladára Ondrejkoviča a Dr. Karola Reindla. V čase keď zatýkali 32 prešovských príslušníkov policajného zboru dňa 03.12.1944 do 15.12.1944 pracoval ako zástupca policajného riaditeľa v Bratislave, kde ho gestapo zatklo. Bol odtransortovaný do koncentračného tábora Sachsenhausen. Pred oslobodením ho previezli do Bergen -– Belzen. Ochorel a v máji 1945 sa dostal do nemocnice. Tu dňa 27.6.1945 v čase o 15.00 hod. zomrel. Bol povýšený na vládneho radcu in memoriam.  

plk. JUDr. Vojtech Bossányi. Do roku 1945 stotník útočnej vozby, prednosta 2.oddelenia štábu Východoslovenskej armády v Prešove. Príbuzný, kolega, priateľ, krajan a spolužiak pplk. Aladára Ondrejkoviča z OA v Nitre. Po roku 1948 väznený, potom na podradnom mieste vedúceho predajne tlačovín na Mickiewiczovej v Bratislave. Býval s rodinou v susednom vchode domu pplk. tank. Aladára Ondrejkoviča na Riazanskej v Bratislave. Ich synovia boli spolužiaci na ZDŠ. Obidve jeho deti emigrovali do Canady.

Eugen Cristescu  *03.04.1895 com. Grozest, judetul Bacau,  †14.06.1950, Vacaresti, veliteľ rumunskej tajnej služby SSI (Serviciului Special de Informatii aj Romaniei) v období 12.november 1940-23. august 1944. Od októbra 1944 bol väznený.

Po obsadení Maďarska Wehrmachtom 19. marca 1944 boli politické strany v Maďarsku zrušené. Vďaka intervencii slovenskej vlády však SJ mohla ďalej vychádzať. V tom čase vznikajú spory v redakcii medzi J. Kelemenom a E. Böhmom. Snaha Jozefa Kelemena odstrániť z čela strany Dr. Böhma nebola úspešná. Kelemenovi sa napokon podarilo odstrá­niť jeho meno z hlavičky novín a za hlavného redaktora vymenovať Štefana Burana. Výkonnú prácu v redakcii robili najmä slovenskí vysokoškoláci v Budapešti. 

Na základe politickej a materiálnej podpory slovenskej vlády mohla vzniknúť v Maďarsku SSNJ, ktorá dosahovala politické ústupky u maď. vlády hlavne vydieraním maď. strany stupňovaním perzekúcie zo strany slovenských úradov proti maďarskej menšine na Slovensku (tzv. princíp reciprocity). Hoci mladí historici radi a veľa o tomto "princípe" hovoria, ostávajú dlžní odpoveď, prečo tento "princíp" uplatňovala iba jedna strana a prečo jeho uplatňovanie malo mať "citlivejśiu" percepciu na maďarskej strane.

Začiatkom apríla 1945 bol na žiadosť predsedu SNR Jozefa Lettricha ustanovený v opätovne zlúčenej československej armáde do funkcie prednostu II. oddelenia Hlavného štábu pplk. JUDr. Anton Rašla. S brigádnym generálom Františkom Moravcom sa v tejto funkcii nepočítalo.

Bývalý veliteľ npor. aut. zál. Aladára II. Ondrejkoviča mjr. gšt. Jozef Martin Kristín nastúpil v apríli 1945 do vojenskej činnej služby pri  Veliteľstve západnej oblasti  (OVZS) čs. armády v Nitre.  

Npor. aut. zál. Aladár II. Ondrejkovič narukoval na základe mobilizácie pešo cez hory dňa 12.apríla 1945 do doplňovacieho strediska Československého armádneho zboru (OVVS) v kasárňach 1st pluku útočnej vozby Turčianskom Svätom Martine. Bol preverený a odoslaný k OVZS do Automobilného strediska v Nitre, kde do 1.IX.1945 zastával funkciu veliteľa parkovej roty. 

Od 1.IX.1945 bol kpt. tank Aladár II. Ondrejkovič referent tankového vojska Vojenskej oblasti 4 v Bratislave a pobočník pplk. tank. Jána Malára veliteľa tankového vojska VO 4. 

Po roku 1945 bol agent V-101 Sergej (Valerij S. Vilinskij) nasaďený proti Demokratickej strane a neúspešne aj proti pani Gizelle Ondrejkovič Sandor (veľmi úspešne viedla volebný štáb DS so svojim podriadeným Jurajom Fuchsom) a jej manželovi Alexandrovi Kerneyovi pre referenta OBZ-MV pre Slovensko. Agent V-101 Sergej so svojim nadriadeným Bedřichom Pokorným boli dekonšpirovaní jej otcom Okresným náčelníkom v Prešove 1938-1940, v Bratislave 1940-1945, následne policajným trestným sudcom v Bratislave Dr. Aladárom I. Ondrejkovičom. Spravodajský dôstojník PAÚ kpt. Bedřich Pokorný mu v roku 1939 v Prešove nepriamo podliehal.

Po 2. svetovej vojne poslal Teodora Willmona, býv. konfidenta kpt. Bedřicha Pokorného z PAÚ Prešov do väzenia Okresný ľudový súd v Bratislave. ŠA BA, f. OĽS Bratislava, 221/1945.

Pobočník plk. tank. Jána Malára veliteľa tankového vojska VO 4 kpt. tank Aladár II. Ondrejkovič bol v roku 1946 s. na svadbe Elenky Fraštackej a kpt. Antona Žúbora v Piešťanoch.

Od januára 1946 bol major pech. Jozef Martin Kristín zástupcom prednostu I./2. odd. na MNO v Prahe a od júna 1946 pôsobil vo funkcii predsedu „Prijímacej komisie pre dôstojníkov a rotmajstrov z povolania, slovenskej národnosti pri MNO“ v Bratislave. Vo funkcii predsedu „Prijímacej komisie...“ bol 20.02.1947 povýšený na brigádneho generála s účinnosťou od 01.10.1946. Po februárovom komunistickom prevrate 1948 v ČSR bol už 03.03.1948 postavený mimo vojenskú službu a 01.11.1948 preložený do výslužby bez akýchkoľvek nárokov na dôchodok.

Ing. Ludmila Jankovcová 25. novembra 1947 vymenila vo vláde Klementa Gottwalda ministra priemyslu, svokra št. kpt. jazd. Jaromíra Nechanského (priateľ a kolega pobočníka veliteľa tankoveho vojska VO 4 v Bratislave kpt. tank. Aladára Ondrejkoviča v ŠDZJ u Dragounského pluku 8 "Knížete Václava Svatého" v Pardubiciach) Bohumila Laušmana.

Vysoký predstaviteľ ŠtB, iniciátor pokynov odobrať vyšetrovanie smrti Jana Masaryka kriminálke a odovzdať ŠtB, Bedřich Pokorný sa pokúsil o samovraždu už 5. marca 1949. Bolo to hneď po zahájení interného prešetrovania vnútri ŠtB, které malo potvrdiť, alebo vyvrátiť takzvanú Bydžovského stopu.  

Dňa 30. augusta 1949 bol mjr. jazd. Jaromír Nechanský odoslaný na dovolenku a 4. septembra 1949 zatknutý a obvinený z vlastizrady, vyzvedačstva a spolčenia proti republike.

Koncom roku 1949 Bohumil Laušman, jeho svokor emigroval cez Rakúsko do Juhoslávie, neskôr žil v Rakúsku. V roku 1953 ho agenti ŠtB z Rakúska uniesli do Československa a tu bol odsúdený na 17 rokov väzenia. Vo väzení za záhadných okolností zomiera v máji 1963.

Mjr. jazd. Jaromír Nechanský bol 14. júna 1950 odsúdený na trest smrti, straty hodnosti a vyznamenania. Odvolanie bolo vrchným súdom v Brne zamietnuté. Popravený bol v pankráckej väznici 16. júna 1950 spolu so študentom právnickej a prírodovedeckej fakulty Veleslavom Wahlom v ranných hodinách.

Vo vyšetrovacej väzbe vo Vojenskej väznici Hradec Králové bol kpt. aut. Aladár II. Ondrejkovič v roku 1950 v súvislosti s jeho neuposlúchnutím rozkazu pripraviť štábne cvičenie pluku podľa poľných predpisov Sovietskej armády. Prehlásil veliteľovi pluku, že plán cvičenia nepripravil a ani ním pripravený nebude, je dôstojník čs. armády.   

Kpt. aut. Aladár II. Ondrejkovič bol odsúdený Vojenským obvodovým súdom v Hradci Králové so započítaním väzby od r.1950 zaradením do pracovného tábora od 06.11.1950 do 23.03.1951, kde ho navštívil ho jeho švagor býv. attaché v Beograde, redator Andrej Vrbacký.

Bývalý krajinský poslanec, spoluzakladateľ Demokratickej strany, povereník zdravotníctva Milan Polák zahynul za nevyjasnených okolností 2. augusta 1951 pri autonehode neďaleko Trenčína. 

V rokoch 1950-1951 bol v tábore nútených prác Mírov internovaný bývalý veliteľ tankového vojska VO-4 plk. tank Ján Malár, jeden z priamych veliteľov kpt. tank. Aladára II. Ondrejkoviča. 

Jozef Martin Kristín bol od 06.06.1951 vo väzbe. Štátny súd v Bratislave ho 16. 9. 1952 odsúdil na štyri a pol roka väzenia so zaradením do  pracovného tábora. Z väzenia sa dostal na základe amnestie  prezidenta republiky Antonína Zápotockého zo 4. 5. 1953. Potom až do odchodu do dôchodku, v roku 1964, pracoval ako skladník Pozemných stavieb v Trenčíne.

Janko Sirácky (bratanec redaktora Andreja Vrbackého a kultúrneho ataché Čs. velvyslanectva v Belehrade, švagra kpt. tank. Aladára II. Ondrejkoviča) po rozformovaní Slovenskej XIV. vojvodinskej brigády JNA koncom marca 1945 člen štábu 51. divízie JNA bol vo februári 1946 demobilizovaný. Následne bol redaktor slovenského týždenníka "Hlas ľudu". V novembri 1946 nastúpil k štúdiu na FF UK v Bratislave. Už počas štúdií bol redaktor Pravdy a Kultúrneho života. Od r. 1950 doktor filozofie. Vo väzení v uránových baniach Jáchymov 1950-1955. Odsúdili ho v stalinistickom protititovskom procese na 20 rokov väzenia. Autor ho ako chlapec bol navštíviť s otcom v roku 1955 u Andreja Vrbackého, u ktorého  býval so svojou matkou Zuzkou. Bol veľmi vychudnutý, zhrbený, ale psychicky nezlomený. Rehabilitovali ho v r.1964. S autorovým otcom sa vzájomne rešpektovali, ale po r. 1956 sa nestretávali z politických dôvodov. Naopak s autorovou matkou prichádzal do kontaktu prostredníctvom ÚV SZPB.  

Veliteľstvo StB vedúci sektoru VI. B -  k 15. októbru 1951  škpt Milan Moučka - juhoslovanskí  špióni, hospodárska sabotáž, sionisti. 

Andrej Vrbacký, o. i. zakladateľ STK a ČTK v Bratislave, bývalý attaché v Beograde a zať správcu učiteľa Šefana Ondrejkoviča je dodnes je najznámejším prekladateľom srbochorvátskej literatúry do slovenského jazyka.

V roku 1953 agenti ŠtB z Rakúska uniesli Bohumila Laušmana do Československa a tu bol odsúdený na 17 rokov väzenia.

V roku 1954 bol uväznený bývalý veliteľ Vojenskej oblasti 4 zborový generál Michal Širica, jeden z bývalých veliteľov kpt. tank. Aladára Ondrejkoviča. 

Bohumil Laušman v máji 1963 vo väzení za záhadných okolností zomiera.

Autor už ako 17 ročný sa veľmi dobre orientoval služobne aj súkromne v pomeroch na Balkáne, Maďarsku, Rakúsku, NSR, aj v ZSSR. Až do narukovania k výkonu Základnej vojenskej služby vlakom z dolnodunajského rumunského prístavu Galati v októbri 1966 zotrval v Československu najviac 3 mesiace.

Umiestnenie Sovietskych vojsk na Západných hraniciach odmietol prezident ČSSR Antonín Novotný. V r. 1967 nadviazala čs. vojenská spravodajská služba priame kontakty s Deuxième Bureau de l'État-major général. (Druhé oddelenie Generálneho štábu - Francúzska vojenská spravodajská služba). Autor o tom počas výkonu ZVS získal priame informácie. V r. 1967 nadviazalo MZV ČSSR kontakt s prez. kandidátom za Republikánsku stranu Richardom Nixonom a pozvalo ho k utajeným neoficiálnym rozhovorom 23. marca 1967 do Prahy. O osobu autora sa začala zaujímať VKR, ale neopovážila sa prekročiť určité hranice vzhľadom na jeho rodinné väzby s vplyvnými hospodárskymi kruhmi Kanady s ktorými mal záujem nadviazať vzťahy prezident A. Novotný. VKR šalamúnsky zariadila prevelenie autora od VÚ 4404 k VÚ 5100. V januári 1968 mali L. I. Brežnev a politbyro ÚV KS Sovietskeho sväzu A. Novotného už plné zuby. Prvého aktivovali Vasila Biľaka, od januára 1968 prvého tajomníka ÚV KS Slovenska.

Štátna návšteva prezidenta Francúzskej republiky Charlesa de Gaulla v máji 1968 Rumunsku podporila obrodný proces aj v ČSSR. 

Málo informovaných vie, že invázia vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 do Československej republiky nebola prekvapením a znamenala jeden z najväčších neúspechov Francúzskej piatej republiky a prezidenta Charlesa de Gaulla. Počas výkonu Základnej vojenskej služby začiatkom roku 1968 sa autor dostal k informáciám o tajných jednaniach československej generality s velením francúzskej armády vedených separátne bez vedomia ostatných členov NATO a Varšavskej zmluvy. Signály o tomu predchádzajúcich kontaktoch autor zachytil už na jeseň roku 1967 v 62. automobilovom prápore v Ostrove nad Ohří. SDECE - Service de Documentation Extérieure et de Contre-Espionnage. Général Eugène Guibaud ? 

Dňa 12. augusta 1968 bola podpísaná prezidentom Rumunska Nicolae Ceacescu a prezidentom ČSSR gen. Ludvíkom Svobodom "Zmluva o priateľstve, hospodárskej spolupráci a vzájomnej pomoci", ako protireakcia na tlak ostatných štátov Varšavskej zmluvy na Československé veďenie.

Najvyššie slovenské cirkevné katolícke kruhy aj štátne orgány sú si vedomé, že tak blízko ako Alžbeta Ondrejkovičová rod. Ličková sa k ich najvyšším funkcionárom a k najvyšším štátnym funkcionárom nedostala v r.1939-1945 iná osoba jej pôvodu ktorá ilegálne pracovala v prospech prenasledovanej židovskej komunity.

Veliteľ VVO v Trenčíne generál Samuel Kodaj a náčelník Hlav. pol. správy VVO v Trenčíne generál Jozef Kováčik stáli na opačnej strane politického spektra ako autor a jeho rodina Ondrejkovič vrátane jej podnikateľskej vetvy v Toronte. Zaujímali postoje podľa pokynov sovietskych poradcov. Obaja poznali osobne autorovu matku Alžbetu Ondrejkovičovú rod. Ličkovú z ÚR SZPB, ale za jej chrbtom boli proti rehabilitácii jej rodiny. Do očí sa jej to nedovolili povedať, nakoľko v tom čase extenzívneho rastu štát nutne potreboval jej sprostredkovanie do Kanady z národohospodárskych dôvodov.   

Vysvetlivky: Rudolf Fraštacký alias Dr. Robert Frey, zať bývalého Krajinského prezidenta na Slovensku Dr. Jozefa Országha a švagor ing. Jána Országha MZV SR ;  Vyslanec v Juhoslávii a Rumunsku do r.1943 JUDr. Ivan Milec, otec Ján Milecz de Tarnó, matka Oľga Makovická, sestry Margita Paulíny-Tóthová, Oľga Kuzmányová, manželka Milena rod. Slezáková ; 20.apríla 1944 bolo zastavené vydávanie novín Slovenská jednota ;  Ambrózy Gyula, vedúci kabinetu regenta, príbuzný rodu Sandor ; poslanec za vládnu stanu gróf Domonkos Festetich, príbuzný rodu Sandor ; Jeno Ghyczy, minister MZV príbuzný rodu Sandor ; Loránt Hegedus, minister hospodárstva, príbuzný rodu Sandor ;  Karóly Huszár, bývalý ministerský predseda, príbuzný rodu Sandor ;  Hlavný starosta Budapešti Jeno Karafiáth, poslanec ;  Jozef Kelemen šéfredaktor Slovenskej jednoty a tajomník SSNJ ; gróf Sandor Khuen-Hederváry vyslanec v Paríži a MZV, príbuzný rodu Sandor  ; Dalibor Miloš Krno publicista a priateľ J. Spišiaka ; Béla Lukács, minister bez kresla, poslanec, príbuzný rodu Sandor ; Tibor Pataky štátny tajomník pre menšiny ; gróf Albert Apponyi, politik, príbuzný rodu Sandor ; gróf István Csáky minister  MZV, príbuzný rodu Sandor ;  Ján Čajak učiteľ Báčsky Petrovec, redaktor Slovenskej jednoty ; László Ravasz, kalvínsky biskup, tajný radca, príbuzný rodiny Sandor ; gróf István Révay, člen Hornej snemovne, príbuzný rodu Sandor ; Szentiványi biskup maď. gréckokatol. cirkvi, príbuzný rodu Sandor ; Andor Szentmiklóssy zástupca ministra MZV, príbuzný rodu Sandor ; gróf Bertalan Széchényi predseda Hornej snemovne, príbuzný rodu Sandor ; Ataché vyslanectva Švajčiarskej konfederácie v Bratislave Hans Keller ; 

Poznámky: Obce Rišňovce, Alekšice a Horný Čepeň boli v 19. stor. kuriálnymi obcami komposesorátu Sandor de Szlavnicza, t.j. aj Anny Ondrejkovič rod. Sandor de Szlavnicza (7)V roku 1969 bol Vyšším vojenským súdom v Trenčíne rehabilitovaný brig. gen. Jozef Martin Kristín V roku 1992 bol ministrom obrany ČSFR Lubošom Dobrovským rehabilitovaný pplk. tank Aladár Ondrejkovič   

Zdroje: Národné noviny Volume 1933, Issue: 08.12.1933 ; Noviny - Slovák, 16.09.1939, s.2 ; Noviny - Slovák, 19.11.1941, s.4 (2) ; SNA SŠ MZV, č. š. 221 A. (3) ; Generál v. v. Anton Petrák ;  Lady Gizelle Kerney ;  pplk. tank v. v. Aladár Ondrejkovič ; Generál let. v. v. Theodor Obuch ; plk. v. v. Pavel Globan ; plk. del. v. v. Pavol Gajdoš ;  VHÚ inventár č.219, šk.č. 172 Dôverné (4) ;

 

 

Aktualizované: 11.03.2024