Pauline Metternich Sandor

viac v článku Pauline Metternich-Sandor de 

Dodatok

viac v článku Jules Gabriel Verne a kňažná Pauline Metternich Sandor  

Hľadanie strateného času

Trenčianske Teplice

Rodina Sandor a Ondrejkovič v Trenčianskych Tepliciach

Zaujímavý portrét kňažnej  Pauline von Metternich Sandor  von Szlavnicza s dlhými kučeravými vlasmi v divadelnom kostýme s hlbokým dekoltom, pelerínou a kožúškom vytvoril Auguste Antoine Ernest Hebert v roku 1865. Pauline kňažná Metternich von Winneburg grófka Sandor von Szlavnicza  "Je ne suis pas jolie je suis pire (Nie som pekná, som horšia)" (1859-1871),  "Éclairs du passé (Záblesky minulosťou)"  (1859-1870),  "Gesehenes, geschehenes, erlebtes (Videla som udalosti, ktoré sa stali) " 1920. Caroline Pirott, Mária  Marko,  compossesor Josephus Mihalovics, farár Vilhelmus Szecsányi,  nobilus Verejný sudca Josephus Schurmann, nobilus compossesor Carolus Vály.

Pauline Metternich Sandor uviedla medzi aristokraciu vo Viedni nielen rodinu Rothschild, ale aj Sina. S podporou aj tejto finančne silnej vrstvy organizovala kňažná obrovské akcie pre závislé vrstvy. S rodinou Rothschild sa dodatočne dostala aj do príbuzenského vzťahu sobášom npor. aut. Aladára II. Ondrejkoviča so slečnou Alžbetou Ličkovou vnučkou Sarloty Stiglitz r. Buchler. Postavu z románov Jula Verna pripomínal aj Gyorgy Simon Sina. Pauline Metternich von Winneburg Sandor von Szlavnicza mala vzťah k rodine otca, predkom a kraju odkiaľ pochádzali. V úsilí povzniesť jeho kultúrnu a ekonomickú úroveň sústredila značný objem finančných prostriedkov a s bankárom, ktorého meno bolo Gyorgy Simon Sina (obdržal titul barón po roku 1867 od Uhorskej vlády za podnikateľské úspechy) investovala do kúpeľov Trenčianske Teplice. Najväčšiu zásluhu na ich rozvoji mal rod llésházy. Patrili jemu a rodom pokrvne zviazaným  251 rokov (s ním bol majetkami, rodinnými zväzkami a záujmami prepojený rod Sandor de Szlavnica). Kúpele boli jednými z najvýznamnejších v Rakúsko-Uhorsku. V roku 1836 ich získal  viedenský bankár Georg Simon Sina (narodený 20.11.1782 Niš, jeden z najbohatších mužov v monarchii a okolo roku 1850 najväčší konkurent rodiny Rothschild). Trenčianske Teplice prebudovali, zmodernizovali a s kňažnou Pauline Metternich Sandor  zmenili na európske kúpeľné centrum. Jeho syn Šimon Sinay dal postaviť hotel, rozšíril kúpeľný park, jeho dcéra Ifigénia nechala v roku 1888 pristaviť k zrkadlisku Sinay najvzácnejšiu  historickú pamiatku, kúpeľ Hammam architektonicky napodobujúci v tej dobe módny orientálny maurský sloh. Tu mala Kňažná Pauline Metternich Sandor aj svoju kabínu. Rod Metternich-Sandor sa dostal do príbuzenských vzťahov s rodinou Rotschild neskorším sobášom 27 mája 1944 cez rodiny Ondrejkovič-Sandor-Ličko-Siglitz-Büchler.

Trenčiansko Teplickú vetvu rodiny Ondrejkovič v mezivojnovom období reprezentoval majiteľ obchodu s koloniálnym tovarom  Ladislav Ondrejkovič, najmladší syn Obvodného notára a Osvietenej pani Anny Freiin Sandor de Szlavnicza.  Bol blízkym priateľom tunajšej slávnej slovenskej evanjelickej rodiny Trokan. Vo verejnej správe v Uhorsku boli mzdy stanovené podľa mestských a obecných štatútov. Zaviedli ich v r.1867 po reforme organizácie verejnej správy a súdnictva. Vo veľkých obciach Obecných a Obvodných notárov volili doživotne so mzdou, ktorú určila župa. Vyplácala ho obec príslušného obvodu. Zať trenčianskeho stoličného sudcu Urodzeného pána Stephana Sandora de Szlavnicza Obvodný notár Stephanus Ondrejkovics mal ročne 350 zlatých, podnotár 223 zlatých, richtár 80 zlatých, podrichtár ktorý bol súčasne pokladníkom mal 120 zlatých, Obvodný lekár 180 zlatých, policajt 120 zlatých, pôrodná aistentka 40 zlatých a nočný strážnik mal 35 zlatých. V tom čase zaviedli aj " diéty " za služobnú cestu v inom chotári, npr. richtár a podrichtár obdržali 1 zlatku.

Erb rodiny Ondrejkovič ktoreho bol držiteľom Liptovsko-Marský prepošt ThDr. Andreas Ondrejkovicz, súčasník francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. aj osmanského sultána Mehmeda IV. Obaja podporovali politicky a materálne podporovali evajelickú časť Uhorskej šľachty. Rodina Ondrejkovič však stála pevne na katolíckej strane. Dôkazom je aj postoj gvardiána Leonarda Ondrejkoviča vo Skalici v júli až septembri 1683, v roku pre Rakúsko aj Uhorsko zlomovom. Z rozhovoru dňa 19.01.2001 medzi autorom a Kardinálom Korecom vyplynulo, že bedlivo sleduje až do dnešnej doby osudy všetkých členov rodiny Ondrejkovič.

Erb pána Mathiasa Ondrejkovics sa nachádza na katolíckom mestskom cintoríne v Banskej Bystrici.

Hrad a panstvo Tematín dal panovník v r.1638 do zálohy Jánovi (Joanes, János) barónovi Rottal a jeho súrodencom, ktorí boli v príbuzenských vzťahoch s rodinou Sandor de Szlavnicza o.i. cez Catherine (Kata, Katarína) baroness Rottal, manželku Františka (Ferencz) I. Sandor de Szlavnicza. Joanes Rottal prepustil časť majetku Tematín Stephanovi (István) grófovi Csáky a jeho manželke Eve, grófke Forgách. Suzane  baroness Rottal svoj podiel prenajala v roku Pána 1653 Jurajovi (Gyorgy, Georgius) slobodnému pánovi Berényi s ktorým bola v rodinných vzťahoch o.i. cez rodiny Sandor de Szlavnicza, Szluha a Nyári. V r.1658 sa majiteľmi časti Tematína stal rod Bercsényi, nadobudol majetky aj v Brunovciach. Na hrade Tematín sa narodil v r.1665 Užhorodský župan Miklós (Mikolaus) Bercsényi †1725 veliteľ vojsk Františka (Franciscus, Ferencz) II. kniežaťa Rákoczi. Mikuláš Bercsényi bol v rodinných zväzkoch s grófmi Csáky aj prostredníctvom svojej manželky Christine grófky Csáky.

V štvrtom osobitne stojacom sarkofágu v krypte košického Dómu Sv. Alžbety sú pozostatky kuruckého vojvodu Mikuláša Bercsényi a jeho manželky Kristíny Csáky. Je na ňom maďarsky napísané: Gróf Mikuláš Berčéni zo Székesu, zomrel 6. novembra 1725 a manželka grófka Kristína Csáky z Keresztszeghu, zomrela v Rodosto 25. apríla 1723.

Francúzsky kráľ Slnko - Ľudovít XIV aj Osmanskí sultáni Mehmed IV a jeho syn Mustafa II boli spojenci a podporovatelia kurucov. (02.01.1642 - 06.01.1693) Mehmed IV sultán Osmanskej ríše od 1648 do 1687,  Mustafa II sultán 1695 - 1703. Na ich dvore pôsobil kurucký diplomat, vyslanec Gasparus IV Sandor de Szlavnicza (predtým kapitán kniežacieho dvora) v dvoch obdobiach. Následne pôsobil na dôležitejšom poste vyslanca na dvore kráľa Ľudovíta XIV ktorý podporoval kurucov politicky, vojensky a materiálne. Stephanovi grófovi Csáky mladšiemu držiteľovi Tematína, skonfiškovali majetky za účasť v povstaní Imricha (Imre) Thököly v r.1684 †1705. V dokumente o delení panstva Tematin z r.1687 sú ako užívatelia hradu zapísaní Gasparus IV Sandor de Szlavnicza a jeho manželka Erzsébet Thököly. V r.1704 od neho obdržal finančný príspevok na svoj pluk Šimon gróf Forgách. Sumou prispel aj jeho brat vicežupan Nitrianskej stolice Adalbert Sandor de Szlavnicza. Väčšinu hradu a panstva vlastnil rod Bercsényi, ktorý začal so stavbou kaštieľa v  Brunovciach. Už ako Užhorodský župan Mikuláš Bercsényi počas povstania Františka II. Rákoczi dal opraviť hrad.  

Helena Zrínska (*1643, Ozalj, Chorvátsko †1703 Nicomedia, Osmanská ríša). V r.1666 sa zosobášila s Františkom I. Rákoczi. Mali potomkov: Juraj (zomrel ako dieťa), Juliana a známy František II. Rákoczi (jeho rodokmeň siaha po otcovej línii do Čiech). Po smrti manžela držala správu nad Rákoczi majetkom Regec, Makovica a Mukačevo. V r.1682 sa vydala za vodcu protihabsburského povstania Imricha Thököly. Aktívne sa zapojila do povstania a obrany bašty povstalcov na hrade Makovica v Zborove. Preslávila sa obranou hradu Mukačevo, ktorý pred cisárskymi vojskami bránila tri roky. Po zrade jej tajomníkom pri presile cisárskych vojsk bol 14.októbra 1688 hrad dobytý a zbúraný. Internovaná bola v Uršulínskom kláštore vo Viedni. Po troch rokoch ju Emericus Thököly  výmenil za zajatého generála Donata Heisslera. Žila 12 rokov s manželom v tureckom exile až do smrti. Jej telesné pozostatky boli v r.1906 prevezené do Košíc. Pochovaná je zo synom Františkom II. Rákoczi v krypte Dómu svätej Alžbety.

Do hrobky košického Dómu Sv. Alžbety v rannogotickom slohu vedie sedemnásť schodov a nachádzajú sa v nej štyri mramorové sarkofágy, ktoré podľa nákresov Fridricha Schuleka zhotovili sochári Anzelm Andreetti a František Mikula. Pozostatky Františka II. Rákóczi, jeho matky Heleny Zrinskej a syna Jozefa Rákóczi sa nachádzajú v spoločnom sarkofágu. Knieža spočíva v rakve z cyprusového dreva na poduške naplnenej zemou z jeho rodnej Borše a Veľkého Šariša, kde istý čas žil. Maďarský nápis na sarkofágu hlása: Tu odpočíva František II. Rákóczi, maďarské a sedmohradské knieža, zomrel v Rodosto 8. apríla 1735, jeho hrdinská matka Helena Zrínska, manželka Františka I. Rákóczi a neskôr Imricha Thököly, zomrela v Nikomédii 18. februára 1703 a syn Jozef Rákóczi, zomrel v Cernavode 10. novembra 1738. Zlý osud národov ich zavial do vyhnanstva. Snímky sarkofágov s popisom sú tu uverejnené vďaka pánovi ktorým je Peter Petrulák. Nezištne ho zaslal k tomuto účelu.   

 

V r.1906 previezli telesné pozostatky sedmohradského kniežaťa Emericha Thököly z Izmiru v Osmanskej ríši do Kežmarku a v roku 1909 uložili do mauzólea, prístavby Nového evanjelickeho kostola. Medzi rokmi 1982-1990 autor mauzóleum príbuzného Anny Sandor de Szlavnicza, matky svojho starého otca Štefana II Ondrejkovič viac krát navštívil. Pri tej príležitosti si vždy pripomenul aj priateľa jeho rodiny Okresného náčelníka v Kežmarku Dr. Alexa Lutšeka, švagra generála M. R. Štefánika. 

Virtuálny pohľad na zámok rodu Thököly v Kežmarku, ktorý v roku 1610 nadobudol za 13 000 uhorských florénov Štefan Thököly. Neďaleko sa nachádza v Spišskej Belej kaštieľ Strážky, kde žil maliar Ladislav Mednyánszky. Bol pokrvným príbuzným autorovej prastarej matky Anny Sandor de Szlavnicza nielen po rode Mednyánszky, ale aj po rode Szirmay.

Erb rodu Rákoczi na sarkofágu v krypte katedrály Svätej Alžbety v Košiciach. Rákocziho plný šľachtický titul latinsky: Franciscus II. Dei Gratia Sacri Romani Imperii & Transylvaniae princeps Rakoczi. Particum Regni Hungariae Dominus & Siculorum Comes, Regni Hungariae Pro Libertate Confoederatorum Statuum necnon Munkacsiensis & Makoviczensis Dux, Perpetuus Comes de Saros; Dominus in Patak, Tokaj, Regécz, Ecsed, Somlyo, Lednicze, Szerencs, Onod

Hedviga Lederer rod. Medňanská 1850 -1870, pokrvná príbuzná rodín Sandor de Slavnicza aj Ondrejkovič. Dodatočne sa vydajom dcéry Jána Ličko a Júlie Ličkovej rod. Stiglitz stala aj ich príbuznou.

Socha svätej rodiny v obci Veľké Úľany, postavil ju v roku 1871 János Ondrejkovics a Kovács Erzsébet.

Veľmajster (1896) barón Emerich Ivanka de Draszkócz et Jordánfold, zakladateľ Uhorského Červeného kríža, Prvej Uhorskej dunajskej paroplavebnej spoločnosti, Uhorskej severozápadnej železničnej spoločnosti, pokrvný príbuzný Trenčianskeho župného sudcu Stephana Sandora de Szlavnicza svokra Obvodného notára Stefana I. Ondrejkoviča.  

Náhrobné kamene Obvodného notára Štefana Ondrejkoviča a jeho svokry Urodzenej pani Márie Sandor de Szlavnicza rod. Marko.   

Ján Ličko ml. evanjelik a. v. z rodiny z ktorej pochádzalo viacero významných evanjelických kňažských osobností, syn váženého a zámožného trenčianskeho mešťana slovenskej národnosti, bývalý Oberstabsbootsmann k.u.k. Kriegsmarine, slúžil o.i. na obrnenom krížniku SMS Kaiser Karl VI, SMS Budapest, SMS Habsburg, rýchlom krížniku SMS Novara, bitevnej lodi SMS Prinz Eugen a vlajkovej bitevnej lodi SMS Viribus Unitis pod velením admirála M.H., posledným veliteľom k.u.k. flotily.

Otec požiadal autora v roku 1973 aby spolu navštívili cintoríny v Dolných Držkovciach a Veľkých Bieliciach i keď vedel  čo mu rozprávala jeho stará matka Mária rod. Turba o udalostiach okolo roku 1947 v súvislosti so starou paňou Sopko rod. Balažovič a pánom Gustávom Kedrovič. Autor ako dieťa ťažko znášal keď mu ich stará matka spomenula, ale horšie bolo keď mu ich vymazané z pamäti neomalene pripomenuli cudzie osoby. K návšteve cintorínov sa rozhodol v roku 2002 až po úmrtí otca pplk. tank Aladára II. Ondrejkoviča. V Bieliciach sa nikomu nepredstavil, napriek tomu keď zapaľoval na cintoríne sviečku k nemu pristúpila staršia žena a nezvaná začala hovoriť o svojej účasti na udalostiach spred mnohých rokov.

Major jazdectva v. v. Pavel Štefánik, syn najslávnejšej slovenskej rodiny, vnuk evanjelického farára, bol ako npor. jazd. slovenskej armády nielen súper v pretekoch military por. jazd. zál. v činnej službe Aladára II. Ondrejkoviča, ale aj jeho priateľ. Do preloženia por. jazd. A. Ondrejkoviča k automobilnému vojsku slúžili obaja v Jazdeckom priezvednom oddiele (JPO-1)Ako veliteľ technickej eskadróny JPO-1. slovenskej Zaisťovacej divízie bol na Východnom fronte. Následne bojoval v 1. Čs. armádnom zbore. Dvakrát bol ranený v bojoch pri Dukle. Odmietol vstúpiť do KSČ. Do prepustenia z armády v roku 1953 v akcii D - Dôstojníci ministra obrany Alexeja Čepičku bol veliteľ posádky v meste Jeseník. Aj s rodinou bol občiansky a politicky prenasledovaný až do roku 1989 s malou prestávkou v roku 1968. Mjr. jazd. Pavel Štefánik, syn verejného notára v Spišskej Novej Vsi Dr. Ladislava Štefánika a synovec generála Milana Rastislava Štefánika zdedil šľachtický erb po rode Prokopovič, ktorý ho nadobudol od cisára Leopolda II. Okresný náčelník v Stropkove v 1939 a následne v Kežmarku Dr. Alex Lučšek, manžel sestry generála M. R. Štefánika a Dr. Ladislava Štefánika bol jeho strýko. Okresný náčelník Dr. Alexander Lučšek v Stropkove prišiel do častého služobného styku s Okresným náčelníkom v Prešove Dr. Aladárom I. Ondrejkovičom s ktorým mal zhodné spoločenské postoje. Autor ďakuje za fotografie jej otca Váženej pani Tamare Dudášovej, dcére mjr. jazd. v. v. Pavla Štefánika. 

Prvé číslo novín Mercurius Hungaricus vydal gróf Antal Esterházy v roku 1705, druhé toho istého roku v máji, augustové číslo Mercurius vyšlo pod názvom Mercurius Veridicus ex Hungaria.

Poznámky: Mária Felícia Thurzo de Bethlenfalva (jej rodičia boli Alexius (Elek) II. Thurzó de Bethlenfalva a Barbara (Borbála) Zrínski (Zrínyi) de Serin po  †1624 ;  Stanislas III. gróf Thurzo sa narodil 24. júla 1576 na Bojnickom hrade ako syn Alexeja II. Thurzo a Barbory, rodenej Zrínyi (1551-?). Mal troch bratov, Mikuláša II. (? - 1609), Krištofa III. (1583-1614), Alexeja III. (?-1597) a tri sestry, Magdaléna, Mária Felícia a Zuzana (? - 1608) ; 

Zdroje: Mária Turba ; Ján II. Ličko ; Národné noviny Volume: 1933, Issue: 08.12.1933 ; Štátny oblastný archív Bytča;  Štátny oblastný archív v Nitre, Ivanka pri Nitre ; Peter Múčka Partizánske ; Peter Petrulák http://www.cykloturista.sk/slovensko/Muzea/Kosice-Dom/index.htm ; 

  

[item image]  

 

 

   

Aktualizované: 23.10.2019