Pauline Metternich Sandor

viac v článku Pauline Metternich-Sandor de 

Dodatok

viac v článku Jules Gabriel Verne a kňažná Pauline Metternich Sandor  

Hľadanie strateného času

Mária Felícia Thurzo de Bethlenfalva (jej rodičia boli Alexius II. Thurzo de Bethlenfalva a Barbara Zrínska de Serin po  †1624 ; Stanislas III. gróf Thurzo sa narodil 24. júla 1576 na Bojnickom hrade ako syn Alexeja II. Thurzo a Barbory, rodenej Zrínski (1551-?). Mal bratov, Mikuláš II. (? - 1609), Krištof III. (1583-1614), Alexej III. (?-1597) a sestry, Magdaléna, Mária Felícia a Zuzana (? - 1608). 

Zaujímavý portrét kňažnej  Pauline von Metternich Sandor  von Szlavnicza s dlhými kučeravými vlasmi v divadelnom kostýme s hlbokým dekoltom, pelerínou a kožúškom vytvoril Auguste Antoine Ernest Hebert v roku 1865. Pauline kňažná Metternich von Winneburg grófka Sandor von Szlavnicza, jej literárne počiny, vzácne postrehy zo života aristokracie sú: Je ne suis pas jolie je suis pire (Nie som pekná, som horšia)" (1859-1871),  "Éclairs du passé (Záblesky minulosťou)"  (1859-1870),  "Gesehenes, geschehenes, erlebtes (Videla som udalosti, ktoré sa stali) " 1920. V trenčianskej župe boli príbuznými rodu jej otca aj Caroline Pirott, Mária Marko, compossesor Josephus Mihalovics, farár Vilhelmus Szecsányi, nobilus Verejný sudca Josephus Schurmann, nobilus compossesor Carolus Vály.

Pauline Metternich-Sandor uviedla medzi aristokraciu vo Viedni nielen rodinu Rothschild, ale aj Sina. Tiež s podporou tejto finančne silnej vrstvy organizovala obrovské akcie pre závislé vrstvy. S rodinou Rothschild sa dodatočne dostala aj do príbuzenského vzťahu sobášom npor. aut. Aladára II. Ondrejkoviča so slečnou Alžbetou Ličkovou, vnučkou Sarloty Stiglitz r. Büchler. Postavu z románov Jula Verna sprítomňoval Georg Simon Sina. Pauline Metternich von Winneburg-Sandor von Szlavnicza mala vzťah k rodine otca, predkom a kraju odkiaľ pochádzali. V snahe povzniesť jeho kultúrnu a ekonomickú úroveň sústredila značný objem finančných prostriedkov a s barónom, bankárom, ktorým bol Georg Simon Sina (obdržal titul barón po roku 1867 od Uhorskej vlády za podnikateľské aktivity) investovala do kúpeľov Trenčianske Teplice. Do toho času najväčšiu zásluhu na ich rozvoji mal rod Illésházy. Patrili jemu a rodom pokrvne zviazaným  251 rokov (s ním bol majetkami, rodinnými zväzkami a záujmami prepojený rod Sandor de Szlavnicza). Kúpele boli jednými z najvýznamnejších v Rakúsko-Uhorsku. V roku 1836 ich získal  viedenský bankár Georg Simon Sina (narodený 20.11.1782 Niš, jeden z najbohatších mužov monarchie, okolo roku 1850 najväčší konkurent rodiny Rothschild). Trenčianske Teplice prebudoval, zmodernizoval a s kňažnou Pauline Metternich-Sandor  zmenil na európske kúpeľné centrum. Jeho syn Šimon Sinay dal postaviť hotel, rozšíril kúpeľný park, dcéra Ifigénia v roku 1888 pristavila k zrkadlisku Sinay najvzácnejšiu  historickú pamiatku, kúpeľ Hammam architektonicky napodobujúci v tej dobe módny orientálny maurský sloh. Tu mala kňažná Pauline Metternich-Sandor svoju kabínu. Rod Metternich-Sandor sa dostal do príbuzenských vzťahov s rodinou Rothschild neskorším sobášom 27 mája 1944 cez rodiny Ondrejkovič-Sandor-Ličko-Siglitz-Büchler.

Trenčiansko Teplickú vetvu rodiny Ondrejkovič v mezivojnovom období reprezentoval majiteľ obchodu s koloniálnym tovarom  Ladislav Ondrejkovič, najmladší syn Obvodného notára a Osvietenej pani Anny Freiin Sandor de Szlavnicza.  Bol blízkym priateľom tunajšej skvelej slovenskej evanjelickej rodiny Trokan. Vo verejnej správe v Uhorsku boli mzdy stanovené podľa mestských a obecných štatútov. Zaviedli ich v r. 1867 po reforme organizácie verejnej správy a súdnictva. Vo veľkých obciach Obecných a Obvodných notárov volili doživotne so mzdou, ktorú určila župa. Vyplácala ho obec príslušného obvodu. Zať trenčianskeho stoličného sudcu Urodzeného pána Stephana Sandora de Szlavnicza Obvodný notár Stephanus Ondrejkovics mal ročne 350 zlatých, podnotár 223 zlatých, richtár 80 zlatých, podrichtár ktorý bol súčasne pokladníkom mal 120 zlatých, Obvodný lekár 180 zlatých, policajt 120 zlatých, pôrodná aistentka 40 zlatých a nočný strážnik mal 35 zlatých. V tom čase zaviedli aj " diéty " za služobnú cestu v inom chotári, npr. richtár a podrichtár obdržali 1 zlatku.

Kolinovics rodina. (Senkviczi.)

A XVI. század első felében (1550. előtt) Horvát országból Benicsy Miklós vezérlete alatt több család (mint Benics, Biszkupics, Czvitusics, Kovácsics, Kolovosics, Matkovics, Miletics, Paukovics, Primosics, Ondrejkovics, Oboltics, Sztoisics, Sztarsics stb.) költöztek ki Pozsony vármegyébe és ott Szeredi Gáspár által Senkviczen telepítettek meg *. Idővel e megszállott családokból többen nemességet nyertek, igy ...

Erb rodiny Ondrejkovič ktoreho bol držiteľom Liptovsko-Marský prepošt ThDr. Andreas Ondrejkovicz, súčasník francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. aj osmanského sultána Mehmeda IV. Obaja politicky aj materálne podporovali protestantskú Uhorskú šľachtu. Väčšina rodiny Ondrejkovič stála na katolíckej strane. Dôkazom sú aj počiny gvardiána Leonarda Ondrejkoviča vo Skalici v júli až septembri 1683, v roku pre Rakúsko aj Uhorsko zlomovom. Z rozhovoru dňa 19.01.2001 medzi autorom a Jeho Eminenciou Kardinálom Korecom vyplynulo, že bedlivo sleduje až do dnešnej doby osudy všetkých členov rodiny Ondrejkovič.

Hrad a panstvo Tematín dal panovník v r.1638 do zálohy Jánovi barónovi von Rottal a jeho súrodencom, ktorí boli v príbuzenských vzťahoch s rodinou Sandor de Szlavnicza o. i. cez Katarínu barónku von Rottal, manželku Františka I. Sandor de Szlavnicza. Joannes von Rottal prepustil časť majetku Tematín Stephanovi grófovi Csáky a jeho manželke Eve grófke Forgách. Zuzana barónka von Rottal svoj podiel prenajala v roku Pána 1653 Jurajovi slobodnému pánovi Berényi s ktorým bola v rodinných vzťahoch o. i. cez rodiny Sandor de Szlavnicza, Szluha a Nyári. V r. 1658 sa majiteľmi časti Tematína stal rod Bercsényi, nadobudol majetky aj v Brunovciach. Na hrade Tematín sa narodil v r. 1665 Užhorodský župan Miklós Bercsényi †1725 veliteľ vojsk Františka II. kniežaťa Rákoczi. Mikuláš Bercsényi bol v rodinných zväzkoch s grófmi Csáky aj prostredníctvom svojej krásou žiarivej manželky Kristíny grófky Csáky.

V štvrtom osobitne stojacom sarkofágu v krypte košického Dómu Sv. Alžbety sú pozostatky kuruckého vojvodu Mikuláša Bercsényi a jeho skvelej manželky Kristíny Csáky. Je na ňom maďarsky napísané: Gróf Mikuláš Berčéni zo Székesu, zomrel 6. novembra 1725 a manželka grófka Kristína Csáky z Keresztszeghu, zomrela v Rodosto 25. apríla 1723.

Francúzsky kráľ Slnko - Ľudovít XIV aj Osmanskí sultáni Mehmed IV a jeho syn Mustafa II boli spojenci a podporovatelia kurucov. (02.01.1642 - 06.01.1693) Mehmed IV sultán Osmanskej ríše od 1648 do 1687,  Mustafa II sultán 1695 - 1703. Na ich dvore pôsobil kurucký diplomat, vyslanec Casparus IV Sandor de Szlavnicza (predtým kapitán kniežacieho dvora) v dvoch obdobiach. Následne pôsobil na dôležitejšom poste vyslanca na dvore kráľa Ľudovíta XIV ktorý podporoval kurucov politicky, vojensky a materiálne. Stephanovi grófovi Csáky mladšiemu držiteľovi Tematína, skonfiškovali majetky za účasť v povstaní Imricha Thököly v r.1684 †1705. V dokumente o delení panstva Tematin z r.1687 sú ako užívatelia hradu zapísaní Caspaus IV Sandor de Szlavnicza a jeho manželka Erzsébet Thököly. V r.1704 od neho obdržal finančný príspevok na svoj pluk Šimon gróf Forgách. Sumou prispel aj jeho brat vicežupan Nitrianskej stolice Adalbert Sandor de Szlavnicza. Väčšinu hradu a panstva vlastnil rod Bercsényi, ktorý začal so stavbou kaštieľa v  Brunovciach. Už ako Užhorodský župan Mikuláš Bercsényi počas povstania Františka II. Rákoczy dal opraviť hrad.  

Helena Zrínska (*1643, Ozalj, Chorvátsko †1703 Nicomedia, Osmanská ríša). V r.1666 sa zosobášila s Františkom I. Rákoczi. Mali potomkov: Juraj (zomrel ako dieťa), Juliana a známy František II. Rákoczi (jeho rodokmeň siaha po otcovej línii do Čiech). Po smrti manžela držala správu nad Rákoczi majetkom Regec, Makovica a Mukačevo. V r. 1682 sa vydala za vodcu protihabsburského povstania Imricha Thököly. Aktívne sa zapojila do povstania a obrany bašty povstalcov na hrade Makovica v Zborove. Preslávila sa obranou hradu Mukačevo, ktorý pred cisárskymi vojskami bránila tri roky.

V roku 1687 bola prezradená korešpondencia svata trenčianskeho vicežupana Pavla III. Sandora de Szlavnicza krajinského hodnostára Juraja Radvanszkého (obaja prapraprastarí otcovia autora) s príbuznou rodiny Sandor de Szlavnicza Helenou Zrinski, manželkou kniežaťa Imricha Thököly. Bránila poslednú pevnosť povstalcov Mukačevo. Cisársky generál Antonio Caraffa korešpondenciu vyhlásil za velezradu a z Radvaňe rozkázal dovliecť do Prešova magnáta Jura Radvanského aj so synom Jánom II pred jeho súd. Prešovské krvavé jatky zverským konaním Caraffovho súdu prebiehali od 16. februára 1687 do 12. septembra 1687. Popravy sa konali: 5. a 22. marca, 16. apríla, 6. a 14. mája a 12. septembra r. 1687. Magnát Jur Radvanský zahynul ohňom na mučidlách pri výsluchu 18. apríla roku Pána 1687. Jeho dohneda zaživa spálené telo bolo s ostatnými telami odsúdených barbarsky znesvetené, rozštvrtené a rozvešané hákmi na koly v Prešove pri mestských bránach. Svedkovia vypovedali, že psi chlípali ich krv stekajúcu po popravisku a rozvláčali vnútornosti. Z 25-ich obžalovaných boli popravení 24, iba jeden - Jozef Roth z Banskej Bystrice sa po mučení vykúpil za 10 000 toliarov. Popravení Prešovčania boli poprednými mešťanmi: senátormi, dozorcami ECAV, vodcami protihabsburgského odboja v meste. Rod Keszer stratil štyroch členov, Andreja Keczera, syna Gabriela a zaťov Žigmunda Zimmermanna a Martina Sárossy. Okrem nich zhynuli rukou kata: Gašpar Rauscher, František Baranyai, Juraj Flaischhacker, Juraj Schonleben, Fridrich a Daniel Weber. Ostatné obete boli Šimon Feldmayer, rodom z Nemecka (pred popravou spáchal sebevraždu vreckovým nožom), Samuel Medveczký z Oravy, Juraj Bezegh zo Zvolena, Gabriel Palásthy z Krušoviec (z Nitrianskej stolice), Dávid Feja, košický sudca, Samuel Lány alebo Kováč, košický mäsiar, istý Fazekaš z Rožňavy, Andrej Székely - pôvod neznámy, istý kalvínsky farár, listonoš a dvaja sluhovia.

Po dlhšej dobe v obci Svinná, boli v noci pod vežou kostola tajne pochovaní Andrej Keczer, autorov prapraprastarý otec Juraj Radvánszky de Radvány et Sajókaza, J. Bertók a G. Palásthy. O mieste posledného odpočinku ostatných barbarsky umučených obetí niet správ. Majiteľkou kúrie v Svinnej bola sestra Andreasa Keczera - Klára, vdova po Mikulášovi Merse de Zwine. Bez úspechu úpenlivo prosila Caraffu o vydanie rozštvrteného mŕtveho tela brata. Mienila ho tajne zvesiť z hákov podplatením katov a ich pochopov a pochovať ho v svinianskom, v tom čase evanjelickom chráme. Syn umučeného magnáta Juraja Radvánszkého Ján II. tiež hodlal kresťansky pochovať rozštvrtené telo otca rozvešané železnými hákmi na koly pri mestskej bráne. Stretol sa so zemankou Klárou Merse, zverila sa mu so svojím zámerom a rozhodli sa vykonať ho spolu. Keďže Ján Bertók a Gabriel Palásthy boli súčasne popravení a rozštvrtení povesení, sňal Ján II. Radvánszky telesné pozostatky štyroch tiel a uložili ich vo Svinnej okrem hlavy jeho otca. Odniesol ju späť do Radvaňe zabalenú v ručníku aj so železným hrotom na ktorý bola nabodnutá. Uložili ju v rodinnej krypte.

V dokumente o delení panstva Tematín z roku 1687 sú ako užívatelia hradu a panstva Tematín zapísaní kurucký diplomat slobodný pán Gaspar IV. Sandor de Szlavnicza a  jeho manželka barónka Alžbeta Thököly de Késmárk. Umučený magnát Jur Radvanszký v rukopise zanechal denníky z uhorských a stoličných snemov.  

Po zrade jej tajomníkom pri presile cisárskych vojsk bol 14.októbra 1688 hrad Mukačevo dobytý a zbúraný, Helena Zrínska bola internovaná v Uršulínskom kláštore vo Viedni. Po troch rokoch ju manžel Emericus knieža Thököly výmenil za zajatého generála Donata Heisslera. Žila 12 rokov s manželom v tureckom exile až do smrti. Jej telesné pozostatky boli v roku 1906 prevezené do Košíc. Pochovaná je so synom Františkom II. Rákoczi v krypte Dómu svätej Alžbety.

Do hrobky košického Dómu Sv. Alžbety v rannogotickom slohu vedie sedemnásť schodov a nachádzajú sa v nej štyri mramorové sarkofágy. Podľa nákresov Fridricha Schuleka ich zhotovili sochári Anzelm Andreetti a František Mikula. Pozostatky Františka II. Rákóczi, jeho matky Heleny Zrínskej a syna Jozefa Rákóczi sa nachádzajú v spoločnom sarkofágu. Knieža spočíva v rakve z cyprusového dreva na poduške naplnenej zemou z jeho rodnej Borše a Veľkého Šariša, kde istý čas žil. Maďarský nápis na sarkofágu hlása:

Tu odpočíva František II. Rákóczi, maďarské a sedmohradské knieža, zomrel v Rodosto 8. apríla 1735, jeho hrdinská matka Helena Zrínska, manželka Františka I. Rákóczi a neskôr Imricha Thököly, zomrela v Nikomédii 18. februára 1703 a syn Jozef Rákóczi, zomrel v Cernavode 10. novembra 1738. Zlý osud národov ich zavial do vyhnanstva. Snímky sarkofágov s popisom sú tu uverejnené vďaka pánovi ktorým je Peter Petrulák. Nezištne ho zaslal k tomuto účelu. 

V r. 1906 previezli telesné pozostatky sedmohradského kniežaťa Emericha Thököly z Izmiru v Osmanskej ríši do Kežmarku a v roku 1909 uložili do mauzólea, prístavby Nového evanjelickeho kostola. Medzi rokmi 1982-1990 autor mauzóleum príbuzného Anny Sandor de Szlavnicza, matky svojho starého otca Štefana II Ondrejkovič viac krát navštívil. Pri tej príležitosti si vždy pripomenul aj priateľa jeho rodiny Okresného náčelníka v Kežmarku Dr. Alexa Lutšeka, švagra generála M. R. Štefánika. 

Zámok rodu Thököly v Kežmarku v roku 1610 nadobudol za 13 000 uhorských florénov Stephan Thököly. Neďaleko sa nachádza v Spišskej Belej kaštieľ Strážky, kde žil maliar barón Ladislav Mednyánszky. Bol príbuzným autorovej prastarej matky Anny Sandor de Szlavnicza nielen po rode Mednyánszky, ale aj po rode Szirmay.

Erb rodu Rákoczi na sarkofágu v krypte katedrály Svätej Alžbety v Košiciach. Rákoczi plný šľachtický titul latinsky: Franciscus II. Dei Gratia Sacri Romani Imperii & Transylvaniae princeps Rakoczi. Particum Regni Hungariae Dominus & Siculorum Comes, Regni Hungariae Pro Libertate Confoederatorum Statuum necnon Munkacsiensis & Makoviczensis Dux, Perpetuus Comes de Saros; Dominus in Patak, Tokaj, Regécz, Ecsed, Somlyo, Lednicze, Szerencs, Onod

František II. Rákoczi navždy opustil tento svet 8. apríla roku Pána 1735. Do rodného kraja previezli jeho telesné pozostatky v roku 1906, keď vedno s pozostatkami matky a syna spočinuli ich kosti v košickej hrobke v spoločnom sarkofágu.

Slávnejšia ako jej skvelí manželia

Z bieleho náhrobného kameňa jeho matky odpísal pred rokmi Vojtech Wick vypovedajúce slová, ktoré nášho času súputníčka Alžbeta Duchoňová preložila z latinčiny takto:

"Tu odpočíva po hrdinskom výkone žena zmužilej duše, sláva svojho veku a jeho ženstva, najvznešenejšia pani Helena Zrínska, posledná ozdoba rodu Zrínski a Frangepán, manželka kniežaťa Thököly a predtým Rákoczi, hodná oboch, vynikajúca medzi Chorvátmi, Sedmohradčanmi, Maďarmi a Sikulmi svojou skvelosťou a skutkami, na celej zemi viac slávna, ako jej manželia. Zvraty osudu znášala silou ducha, skromná v šťastí, víťaziaca nad vlnami nešťastia, víťaziac nad smrťou navrátila s kresťanskou pokorou svoju hrdinskú dušu ovenčenú slávnymi bojmi Pánu na nikomédijskom rozkvitnutom poli pri Bythýnskom zálive v roku spasenia 1703 18. februára vo veku 60 rokov."

Prvé číslo najstarších novín v Uhorsku, znamenitých kuruckých novín Mercurius Hungaricus vydal gróf Antal Esterházy v roku 1705, druhé toho istého roku v máji, augustové číslo vyšlo už pod novým názvom Mercurius Veridicus ex Hungaria.

V roku 1799 po smrti otca prevzal funkciu trenčianskeho a liptovského dedičného župana gróf Stephan Illesházy. V roku 1797 pôsobil ako plukovník vojska trenčiansko-liptovskej insurekcie šľachty. Zvolal k vojenskej službe do husárskych plukov o. i. členov rodín Sandor de Szlavnicza a Ondrejkovič (husársky pluk č. 6, štáb: Veľké Topolčany). Zaslúžil sa o rozvoj kúpeľov Trenčianske Teplice, dal vybudovať štyri nové budovy. Kúpeľe sprístupnil verejnosti a realizoval v nich kultúrne podujatia. Bol príbuzensky, spoločensky, profesne aj konfesionálne prepojený s otcom Anny Ondrejkovičovej rodenej Sandor de Szlavnicza, trenčianskym župným sudcom  Stephanom Sandorom de Szlavnicza.  

Stephanus Ivánka a jeho ctená manželka Anna Zsittnyan, Bánovce nad Beberavou rok 1845. Ctenou pani matkou Obvodného notára Stefana I. Ondrejkoviča bola Antónia Zsittnyan.

Joannes Tóth †1897 z diecézy Ostrihom a Johanna (Janka) Nepomucena Sandor de Szlavnicza boli manželia. Neveste bolo rodičmi, otcom Michaelom Sandor de Szlavnicza a matkou Annou Kubicza poskytnuté značné veno o. i. aj vo forme komposesorátu. 

Viliam Paulíny-Tóth po roku 1849 pôsobil v štátnej službe ako župný úradník v Trenčíne (1850). V novembri už bol podslúžnym v osliansko-rudnianskom okrese Nitrianskej župy. O rok sa stal hlavným slúžnym v Trenčianskej župe v Bytči (1851 - 1853). Obdržal dekrét stoličného komisára do Kečkemétu (Maďarsko, 1853). Tu sa zasnúbil s Vilmou Tóth, ktorej onedlho v dôsledku cholery vymrela rodina, okrem brata študujúceho v Bratislave. Napriek tomu bol sobáš (1855) a bezdetný strýko jeho manželky Viliama Paulíny adoptoval. „Prijal ho za syna a za šľachtica Tóthovcov z Töre a Tóthmegyeru“. Tituly a meno pripojené k svojmu priezvisku V. Paulíny používal do smrti, zanechajúc ho deťom. V. Tóthová bola zámožná Maďarka, manželove príjmy nepotrebovala, milovala ho. Patrila mu imaním, srdcom, mysľou a duchom. Naučila sa slovensky kvôli deťom, z ktorých najmä tie mladšie iný jazyk nepoznali.

Erb skvelého konaním Mathiasa Ondrejkovics sa nachádza na jeho rodinnej hrobke v katolíckom mestskom cintoríne mesta Banská Bystrica.

Hedviga Lederer rod. Mednyánszky 1850 -1870, pokrvná príbuzná rodín Sandor de Slavnicza aj Ondrejkovič. Dodatočne sa vydajom dcéry Jána Ličko a Júlie Ličkovej rod. Stiglitz v roku 1946 stala aj ich príbuznou. 

Socha svätej rodiny v obci Veľké Úľany, postavil ju v roku 1871 János Ondrejkovics a Kovács Erzsébet.

Elena Ivanková, rod. Kutlíková, sa narodila v Trnave v r.1871. Jej rodičia boli advokát Vendelín Kutlík a Božena Kutlíková, rod. Hodžová, dcéra liptovskomikulášskeho farára ECAV Michala Milana Hodžu. Vendelín Kutlík bol rok tajomníkom liptovského župana Jána Francisci. Ich byt v patricijskom dome na Panenskej 17 v Bratislave navštevoval Milan Rastislav Štafánik s bratmi Pavlom a Ladislavom, študenti pár krokov od evenjelického lýcea. Bola po manželovi advokátovi JuDr. Milanovi Ivánkovi de Draskócz et Jordánföld príbuznou rodiny Sandor de Szlavnicza aj Ondrejkovič. 

Hornouhorská banka Tatra bola založená v roku 1884 v Turčianskom Svätom Martine. Pri jej zrode stál okrem iného aj kapitál, ktorý nadobudol sobášom Viliam Paulíny-Tóth s Vilmou Tóth de Töre et Tóthmegyer.

Veľmajster barón Imre Ivanka de Draskócz et Jordánföld  † 27. júla 1896 Máriabesnyő, zakladateľ Uhorského Červeného kríža, Prvej Uhorskej dunajskej paroplavebnej spoločnosti, Uhorskej severozápadnej železničnej spoločnosti. Na nebi vojenského aj verejného života Uhorska sa zjavil ako ohnivý meteor v roku 1848 keď porazil chorvátskeho bána a cisárskeho generála Josipa Jelačiča v bitke o Pákozd 29. septembra 1848. Po Esthere Ivanka de Draskócz et Jordánföld bol pokrvný príbuzný významného príslušníka ECAV trenčianskeho župného sudcu Stephana Sandora de Szlavnicza, svokra Obvodného notára Stefana I. Ondrejkoviča. 

Rozvetvená notárska rodina Ondrejkovič - Sandor s príbuzenskými väzbami so všetkými významnými šľachtickými rodmi trenčianskej, turčianskej a nitrianskej župy s rodinami Mičura a Turba v r. 1912. Pevné postavenie mala aj v cirkevných katolíckych a evanjelických kruhoch. Na snímke je aj Obvodný, neskôr Župný notár Rudolf Mičura s manželkou Annou Mičurovou rod. Ondrejkovič, známy donátor a národovec bytčiansky advokát Juraj Mičura (v r.1896 kandidoval  do uhorského snemu za okres Bytča  s programom Krajinskej katolíckej ľudovej strany. Za okres Púchov kandidoval Vincent Havlíček, za okres Žilina a Rajec Michal Juriš. Vo volebnom roku 1896 dňa 30. júla rečnil na zhromaždení v Novom Meste nad Váhom za účasti 8000 ľudí. Zúčastnili sa slúžny Rexa, MUDr. Makovický, Kohút, Čajda a ďalší - z denníka Ľudovíta Ríznera 1849-1913. Volebnú kampaň viedol Obvodný notár Stefan I. Ondrejkovič) a neskorší minister a prezident Najvyššieho súdu SR advokát JUDr. Martin Mičura je najvyšší stojaci. Prvý stojaci vľavo je študent PF v Budapešti, neskorší Okresný náčelník Aladár I. Ondrejkovič, v strede sedí Sp. Da Anna Ondrejkovičová rod. Sandor de Szlavnicza a jej manžel Obvodný notár Stefan I. Ondrejkovič (v trenčianskej župe najúspešnejší organizátor volieb do jej zastupiteľstva), vedľa učiteľka Mária Anna Turba (jej stará matka bola Anna Balazsovics rod. Závodszky z rodiny Georga Závodszky, tajomníka palatína Juraja Thurzo) a jej manžel Správca učiteľ Stefan II. Ondrejkovič s ich synčekmi Stephanom III. a Aladárom II. Na snímke je aj s manželkou Máriou rod. Ondrejkovič, nad sestrou aj notár Stefan Turba, neskorší riaditeľ pôšt na Slovensku a mešťanosta hlav. mesta Bratislava. Dolu sú chlapci Jozef Ondrejkovič a Ľudovít Ondrejkovič so svojou sestrou Lenkou. Obaja padli vo Veľkej vojne.

Náhrobné kamene Obvodného notára Stefana I, Ondrejkoviča a jeho svokry Urodzenej pani Márie Sandor de Szlavnicza rod. Marko.

Ján Ličko ml. evanjelik a. v. z rodiny z ktorej pochádzalo viacero významných ECAV osobností, syn váženého a zámožného trenčianskeho mešťana slovenskej národnosti, bývalý Oberstabsbootsmann k.u.k. Kriegsmarine, slúžil o.i. na obrnenom krížniku SMS Kaiser Karl VI, SMS Budapest, SMS Habsburg, rýchlom krížniku SMS Novara, bitevnej lodi SMS Prinz Eugen a vlajkovej bitevnej lodi SMS Viribus Unitis pod velením admirála M. H., posledného veliteľa k.u.k. flotily.

 

Učiteľka Elena Ivanková, rod. Kutlíková sa s manželom JuDr. Milanom Ivánkom de Draskócz et Jordánföld vrátili v r. 1915 do Bratislavy. Počas prvej svetovej vojny spolupracoval advokát JuDr. Milan Ivánka s MUDr. Vavrom Šrobárom, Milanom Hodžom a Emilom Stodolom. Jeho manželka Elenka po svojom veku 40 rokov bola literárne aktívna. Napísala desiatky noviel. Uverejňovala ich najmä v Národných novinách vychádzajúcich v Turčianskom Svätom Martine. V rokoch 1916 - 1918 uverejnila vyše sto prác - medzi nimi niekoľko noviel z vtedajšej Bratislavy - zo života počas 1. svetovej vojny. Na jej tvorbu poukázal aj literárny kritik Štefan Krčméry.

Por. jazd. Aladár Ondrejkovič od JPO-1, pani Milena Milecová a Magdaléna Ondrejkovičová rok 1939 Bratislava. Manžel pani Mileny,  diplomat Dr. Ivan Milecz bol príbuzný rodiny Ondrejkovič prostredníctvom rodín Paulíny-Tóth a Thomka.  

Otec požiadal autora v roku 1973 aby spolu navštívili cintoríny v Dolných Držkovciach a Veľkých Bieliciach i keď vedel čo mu rozprávala jeho matka Mária rod. Turba o udalostiach okolo roku 1947 v súvislosti so starou paňou Sopko rod. Balažovič a pánom Gustávom Kedrovič. Autor ako dieťa ťažko znášal keď mu ich stará matka spomenula, ale horšie bolo keď mu ich vymazané z pamäti neomalene pripomenuli cudzie osoby. K návšteve cintorínov sa rozhodol v roku 2002 až po úmrtí otca pplk. tank Aladára II. Ondrejkoviča. V Bieliciach sa nikomu nepredstavil, napriek tomu keď zapaľoval na hrobe sviečku k nemu pristúpila staršia žena a nezvaná začala hovoriť o svojej účasti na udalostiach spred mnohých rokov.

Major jazdectva v. v. Pavel Štefánik, syn najžiarivejšej slovenskej rodiny nového času, vnuk evanjelického farára, bol ako npor. jazd. slovenskej armády nielen súper v pretekoch military por. jazd. zál. v činnej službe Aladára II. Ondrejkoviča, ale aj jeho priateľ. Do odvelenia por. jazd. A. Ondrejkoviča k automobilnému vojsku slúžili obaja v Jazdeckom priezvednom oddiele JPO-1Ako veliteľ technickej eskadróny JPO-1 slovenskej Zaisťovacej divízie bol na Východnom fronte. Následne bojoval v 1. Čs. armádnom zbore. Dvakrát bol ranený v bojoch pri Dukle. Odmietol vstúpiť do KSČ, emigrovala 

Jediné dieťa manželov Ivánka JUDr. Naďa Hradská-Ivánka  emigrovala v roku 1947 do Severnej Ameriky. Tu spolupracovala s Rudolfom Fraštackým, brilantným podnikateľom Alexandrom Kerney a najmä s jeho manželkou skutkami skvelou Gizelle Ondrejkovič, príslušníkmi high society aj Kanade. Ozdoba stavov bývalého Uhorska, Lady Gizelle Kerney rod. Ondrejkovič podporovala vysokými finančnými obnosmi (aj zdroj: CzechFolks.com PLUS » Josef Čermák: Dvojice slavných ...czechfolks.com › plus › 2012/03/09 9. 3. 2012 - Loni Slovenská televize v Bratislavě několikrát promítala film “Slováci v Kanadě”, který už byl vysílán i v Kanadě. Film natočili Markéta ...) katolícku, evenjelickú (Reverend Ladislav Kozak., Pastor, Toronto) a židovskú cirkev aj množstvo emigranov z bývalého Československa. Bola im oporou a nádejou aj vo veci nápomoci ich spoločenského uplatnenia až do navrátenia svojej duše Pánovi v roku 2015 v požehnanom veku 99 rokov.

Dňa 30. augusta bol mjr. jazd. Jaromír Nechanský (kolega a priateľ kpt. tank. Aladára Ondrejkoviča z Dragounského pluku 8 v Pardubiciach) odoslaný na dovolenku a 4. septembra 1949 zatknutý a obvinený z vlastizrady, vyzvedačstva a spolčenia proti republike, za čo bol 14. júna 1950 odsúdený na trest smrti, straty hodnosti a vyznamenania. Odvolanie bolo vrchným súdom v Brne zamietnuté. Popravený bol v pankráckej väznici 16. júna 1950 spolu so študentom právnickej a prírodovedeckej fakulty Veleslavom Wahlom v ranných hodinách.

Mjr. jazd. Pavel Štefánik do prepustenia z armády v roku 1953 v akcii D - Dôstojníci ministra obrany Alexeja Čepičku bol veliteľ posádky v meste Jeseník. Aj s rodinou bol občiansky a politicky prenasledovaný až do roku 1989 s malou prestávkou v roku 1968. Mjr. jazd. Pavel Štefánik, syn verejného notára v Spišskej Novej Vsi Dr. Ladislava Štefánika a synovec generála Milana Rastislava Štefánika zdedil šľachtický erb po rode Prokopovič, ktorý ho nadobudol od cisára Leopolda II. Okresný náčelník v Stropkove v 1939 a následne v Kežmarku Dr. Alex Lučšek, manžel sestry generála M. R. Štefánika a Dr. Ladislava Štefánika bol jeho strýko. Okresný náčelník Dr. Alexander Lučšek v Stropkove prišiel do častého služobného styku s Okresným náčelníkom v Prešove Dr. Aladárom I. Ondrejkovičom s ktorým mal zhodné spoločenské postoje. Autor ďakuje za fotografie jej otca Váženej pani Tamare Dudášovej, dcére mjr. jazd. v. v. Pavla Štefánika. 

Železný kovaný hrot, na ktorý bola nabodnutá na drevennom stĺpe vedľa jeho rozštvrtených pozostatkov hlava prapraprastarého otca autora Zvolenského stoličného hodnostára magnáta Juraja Radvanszky de Radvány et Sajókaza. Po odseknutí bola vystavená pri mestskej bráne v Prešove. Hrot s hlavou otca priniesol späť do Radvaňe syn Ján II. Radvanszký. Bol opatrovaný v tzv. Rákociho sieni v rodinnom kaštieli v Radvani.

Poznámky: Johann Jacob von Rottal †1622 a jeho manželka Mária Felicia Thurzo de Bethlenfalva †1624 ; Rodiny Radvanszky de Radvány (prinajmenšom od roku 1542) a Beniczky de Benicz et Micsinye boli prepojené aj obchodnými zmluvami s rodinami Fugger a Thurzo ; Anna Balazsovics rod. Závodszky Veľké Bielice ; Obežník slovenských biskupov (pastiersky list) z 8. marca 1943 podľa ústneho podania koncipoval jej rodák z obce Veľké Bielice Mons. ThDr. Pavel Beňuška, tajomník Jeho Eminencie nitrianského arcibiskupa ThDr. Karola Kmeťka ; 

Zdroje: Mária Turba ; Ján II. Ličko ; Národné noviny Volume: 1933, Issue: 08.12.1933 ; Štátny oblastný archív Bytča; Štátny oblastný archív v Nitre, Ivanka pri Nitre ; Peter Múčka Partizánske ; pán Peter Petrulák http://www.cykloturista.sk/slovensko/Muzea/Kosice-Dom/index.htm ; pani Tamara Dudášová ; Alžbeta Ondrejkovičová Reverend Ladislav Kozák., Pastor, Saint Paul\'s Slovak Envagelical Church, Toronto) ;  

 

 ;  YouTube ;  ; Ungarischer Tantz - 13th c      YouTube ;                    ;  YouTube YouTube ;

 

 

Aktualizované: 23.09.2020