1. Pešia divízia

Odchod Rýchlej divízie do poľa železničným transportom Nemeckých ríšskych dráh - Deutsche Reichsbahn (DR). Ich lokomotívy boli pre sovietske trate ťažké a keď sa upravil ich rozchod praskali pod nimi koľajnice. Bolo ich nutné vymeniť, zosilniť mosty a upraviť aj železničný zvršok.

Hlavná stanica - Kyjev. Nemecké technické jednotky opravili  ešte v roku 1941 železničné trate pre svoje vojenské transporty v rekordnom čase.              

Kyjev. OKW používalo aj koristné sovietske lokomotívy na časti podľa neupravených tratí, preto bolo nutné presadať. Slovenský dôstojník vľavo má zimný kožuch zdedený po predvojnovej československej armáde.  U autorovho zamestnávateľa dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n.p. ho v zimnom období používali až do roku 1993 v službe kapitáni a kormidelníci jej remorkérov, nákladných lodí a vlečných člnov.      

Prekládka vagónov Nemeckej ríšskej dráhy - Deutsche Reichsbahn (DR) na Ukrajine v okupovanom Kyjeve na širokorozchodné podvozky 1 520 mm podľa sovietskej normy. Od 16.11.1941 bol pplk. gšt. Alojz Ballay náčelník štábu Rýchlej divízie. Na Východnom fronte zotrval do 28.03.1942.

Od 27.11.1941 prevzal velenie Rýchlej divízie plk. gšt. od 01.01.1942 generál 2.triedy Augustín Malár (1). Velil jej v ťažkých zimných bojoch v priestore Rostova na Donu až do apríla 1942 v období keď k nej bola zaraďená Premávková automobilná kolóna PAK jej veliteľa por. jazd. zál. Aladára Ondrejkoviča.   

Slovenské vojenské terénne automobily Škoda 6ST6-L najazdujú s po československej armáde zdedenými modernými kanónmi 105 mm vz. 35 tiež výrobcu Škoda a.s. na Ukrajine do palebných postavení.

Kanón 105 mm vz. 35 Škoda a terénny nákladný automobil Škoda 6ST6-L Delostreleckého pluku 11 Rýchlej divízie. Na snímke ho jeho vojaci umiestňujú do palpostov pre nepriamu paľbu.

Chirugický tým Poľnej nemocnice 11 v kompletnej zostave pri plnom nasadení pri operácii v priebehu bojov Rýchlej divízie.  

Terénne nákladné automobily Henschel 33 D1 dodané 1. Pešej divízii (RD) OKH. Ich integrálny navijak sa osvedčll tak ako pásy pre zadné nápravy. Montovali sa pomocou heveru. Od 27. októbra 1942 bol s Rýchlou divíziou nasadený delostrelecký oddiel II/11 Delostreleckého pluku 11 s výzbrojou nemeckého pôvodu. Batérie 4/II, 5/II a 6/II s húfnicami leFH.18 (leichte Feldhaubitze 18) ťahali nákladné automobily  Henschel 33 D1.   

Dvojhrbá ťava na Kaukaze s vozom vz. 34 (25, ľahký vojenský voz). Po skúsenostiach s ruským bahnom, v ktorom sa len s veľkými problémami presúvali aj terénne vozidlá, Slováci už na severnom Kaukaze zistili, že okrem pásových vozidiel sa v ňom najľahšie brodia ľahké vozy ťahané koňmi. V ruskej "rasputici" boli nepostrádateľné. 1. PD preto obdržala spolu 171 kár a 556 vozov ťahaných koňmi. Z vozov bolo 225 vz. 34, 199 trofejných sovietskych, 89 ľahkých vojenských, 39 vz. 25, 3 špeciálne nemecké a 1 ľahký  rebrinový. 46.

Henschel 33  D1 sa v 1. Pešej divízie (RD) osvedčil aj na necestách Krymu. Od 27.októbra 1942 nasadzovala Rýchla divízia tieto kvalitné a odolné vozidlá  a zaradila ich k Delostreleckému pluku 11. Po vojne bola konštrukcia  tohto vojenského terénneho nákladného automobilu základom pre LKW VEB IFA G5  NVA.

Sanitný automobil Styer 55 na Ukrajine v období rasputice. Strecha vozidiel bola aj v nepriaznivom počasí otvorená z dôvodu ohrozenia posádky Sovietskym letectvom. S toho dôvodu  používali dôstojníci 1. pešej divízie na fronte kabriolety.

Ozbrojený prám Siebelfähre 43. Do začiatku marca 1943 jednotky Rýchlej divízie obdržali od OKH rozkaz na evakuáciu z Kubáne transportnými lietadlami Luftwaffe Junkers Ju 52 na Kerčský polostrov. Jej nákladné automobily, 11 tankov Praga Lt 38 a ťažkú techniku prevzalo OKH.  Zostávajúcich 2000 vojakov sa  preplavilo z Tamanského zálivu na Kerčský poloostrov cez Kerčský prieliv ozbrojenými prámami   Siebelfähre 43* a Marinefährprahm MTF**.  Premávková automobilná kolóna PAK veliteľa por. jazd. v zálohe Aladára Ondrejkoviča  neopustila vozidlá a dokázala sa preplaviť s nimi. 

Die Oberkommando des Heeres (OKH) Krymu Rýchlu divíziu (1. PD) do prvej línie zatiaľ neposielalo, po čiastočnom doplnení výzbroje jej však pridelilo úlohu brániť úžiny Perekop, Arbat a Selkov spolu s prístavmi Geničesk, Chorly a Sivash. Veliteľ 1.Pešej divízie od augusta 1943 do septembra 1943 bol generál II. triedy Štefan Jurech. Od septembra 1942 do augusta 1943 velil RD.

KFK Kriegsfischkutter. Od Taganrogu po Geničesk na mori hliadkovali ozbrojené rybárske kutre KFK Kriegsfischkutter ktoré postavili pre Nemcov v ukrajinskom riečnom prístave Cherson, v rumunskom prístavnom meste Constanta a v bulharskom prístavnom meste Varna v štátnej lodenici Karlovag. Na stavbu trupu kutrov bolo použité tvrdé a mäkké drevo a mäkká oceľ (rebrá). Mali 18 člennú posádku (zloženú väčšinou s príslušníkov Chorvátskej námornej légie), rýchlost 9 uzlov, diesel 220 HP, výtlak 110 t., dĺžka 24m, šírka 6,4m, ponor 2,7 m. Výzbroj FLAK 3,7 cm, FLAK 2x2cm, S - Gäret (asdic), vodné bomby. Na Azovskom mori hliadkovali aj rybárske plavidlá vyzbrojené guľometmi s posádkami zloženými z príslušníkov 1. Pešej divízie (RD).         

Stajne v obci Voinka v korej bolo od začiatku marca 1943 SV Rýchlej divízie (1.PD). Veliteľ  Spojovacieho práporu  2  pplk. spoj. Karol Wildner bol posádkovým veliteľom v tejto obci so železničnou stanicou. Každý deň sledoval aj také maličkosti, ako prach na konských postrojoch v stajniach. Od 15.02.1943 pôsobila slovenská letka 13 z letiska Kerč. Už v r. 400 pred n. l. Atény dovážali plachetnicami z Krymu obilie za ktoré platili striebrom ťaženom v Laurione.

Vojak Spojovacieho práporu 2 od slovenskej Rýchlej divízie (1.Pešej divízie) pri oprave telefónneho a telegrafného vedenia. 

Veliteľský terénny automobil Praga AV s vojakmi slovenskej Rýchlej divízie (1.Pešej divízie) na letisku Anapa na Tamaňskom poloostrove v roku 1943. Od 13.-17.03.1943 pôsobila slovenská letka 13 z letiska Tamaň, od 01.04.1943 pôsobila z letiska Anapa.

Príslušníci 14. ľahkej batérie DPLP s kanónom VKPL  vz. 36 ráže 2 cm Oerlikon a terénnym vojenským nákladným automobilom Tatra T82. Divízia disponovala pôvodne 2 rotami VKPL.

SV Voinka. Už od júla 1943 Veliteľstvo kontroly dovolenkárov 3 v Przemyśli opakovane hlásilo veliteľstvu 1. PD, že vojaci idúci na dovolenku a z nej vracajúci sa potulujú po okupovanom území ZSSR keď využívajú nedbalosť odosielajúcich jednotiek, ktoré im do cestovných dokladov neuvádzajú smer cesty.

Počas dislokácie 1. Pešej divízie na Krymskom poloostrove jej veliteľstvo vo Voinke vydávalo noviny "Slovák na Kryme".

Divadlo - Varieté kde sa chodila zabávať generalita vojsk osi v okupovanom meste Krasnodar na Severnom Kaukaze v rokoch 1942-1943.  

Ďalej slúžiaci vojaci s povolania, lietajúci personál v lete 1943 na Kryme na ceste k letisku Saki. Počas júna, augusta a do prvej  polovice septembra 1943 sa nováčikovia 1.PD cítili ako na dovolenke.

Poľná pošta. Nielen časť vojakov, ale aj dôstojníkov divízie nosila nepredpisové súčasti letných uniforiem Wehrmachtu. Niektorí to zjednodušili a behali iba v trenkách, alebo v civilných košeliach. Predpisovo ustrojeným poddôstojníkom na snímke sa to však nezdá.

Z letiska Saki neďaleko Simferopola pôsobila 41. bombardovacia letka stot. let. Petra Gašparoviča so štyrmi prenajatými bombardovacími lietadlami Heinkel He 111 H-16 s ktorými vykonávala orientačné lety nad ruskými dedinami.

Personál Slovenských vzdušných zbraní na letisku Saki bol v roku 1943 väčšinou odetý v nepredpisových letných košeliach pôvodom od nemeckej Luftwaffe.

V priebehu jari a leta 1943 boli mužstvo a dôstojníci Rýchlej divízie vystriedaní až na výnimky z dôvodu chýbajúcich garážmajstov a veliteľov automobilných kolón. Veteráni mobilizačných ročníkov 1938 - 1940 boli odvelení na Slovensko, striedali ich nováčkovia ktorí nastúpili vojenskú prezenčnú službu na jeseň 1942. Po výmene mužstva bola Rýchla divízia 1. augusta 1943 premenovaná na 1. Pešiu divíziu. Vojaci (nováčkovia) a dôstojníci (noví absolventi Vojenskej akadémie) 1. PD prešli na Kryme ďalším výcvikom po cvičení pred ich odchodom na Východný front vo vojenskom výcvikovom tábore Oremov Laz, kde prebiehal výcvik v rotách, práporoch i plukovné a celotáborové cvičenia trvajúce niekoľko dní. Výcvik zameraný na obranný boj, pokračoval na Kryme v "bojových školách“. Od 2. do  30. júla sa uskutočnil pre slovenských dôstojníkov v nemeckej bojovej škole v Jevpatoriji kurz pre organizáciu bojových škôl v 1. PD. Dňa 7.augusta bola v prístavnom mestečku Chorly (Khorly) na pobreží Čierneho mora zriadená slovenská Divízna bojová škola kde jednotky odoslali skúsených dôstojníkov a poddôstojníkov ako inštruktorov. 

Veliteľ Krymu generál der Infanterie Sigismund von Förster navštívil slovenské jednotky v dňoch 17. - 19. augusta, oboznámil sa s úrovňou výcviku a výzbroje. Keď  veliteľ 1. PD nariadil príslušníkom divízie, aby boli ustrojení, ostrihaní a oholení sa neustrojení vojaci sa potulovali po ubytovacích miestach i keď obdržali aj letné plátenné uniformy. Napriek tomu veliteľ Krymu nemal z divízie zlý dojem.

Styční dôstojníci SV slovenskej 1. Pešej divízie a časť detašmentu sídlili na Kryme v Simferopoli.

Palác ktorý postavil knieža Michail Semionovič Voroncov (Михаи́л Семёнович Воронцoв) v Alupke na Kryme pripomenul v lete 1943 poručíkovi jazd. Aladárovi Ondrejkovičovi napoleonské vojny v ktorých bojovali v rokoch 1805 až 1814 ako spojenci Rittmeister husárov Johannes Ondrejkovits a nadporučík husárov Josephus Sandor de Slávnica s ruskými husármi ktorých viedol knieža Voroncov.

Začiatkom augusta 1943 koncertovali herci a speváci súboru slovenského Frontového divadla SVŠ na Kryme v Simferopoli v budove Puškinovho divadla. Tlieskali mu slováci, rumuni, maďari, taliani, nemci, rusi aj tatári.

Okrem iných členov súboru Frontového divadla SVŠ boli jeho členkami aj kabaretné umelkyňe. Pódium pre vystúpenia umelcov mimo pevných budov boli vytvorené s troch nákladných áut PAK so sklopenými bočnicami a zaparkovanými tesne vedľa seba.

Poletová prehliadka od OKH prenajatého bombardovacieho lietadla Heinkel He 111 H-16 pozemným personálom slovenskej 41. bombardovacej letky jej veliteľa stot. let. Petra Gašparoviča na letisku Saki v lete 1942.

Budova veliteľstva vzdušných zbraní v poli. 

Do konca mesiaca September 1943 v rámci kompenzácie za vozidlá prevzaté OKH (Oberkommando des Heeres) na Kaukaze dodalo veliteľstvo Krymu v Simferopole 1. Pešej divízii (RD) aj okrem iného aj 4 rádiotelegrafické vozidlá Horch Kfz 17,

celkovo mala 1.Pešia divízia (Rýchla divízia) slovenskej armády 17 rádiovozov.

Slovenskí vojaci 1. Pešej divízie a ich o svojej práci poučujúce, nesporne skúsené a fyzicky zdatné ruské rybárky na rybárskej plachetnici pri pobreží Krymského  poloostrova v lete r.1943. 

Kúpeľe Jalta na Kryme v r.1943.

Ďalšia zastávka na vystúpenia súboru slovenského Frontového divadla SVŠ v júli a auguste 1943 Dnepropetrovsk na Ukrajine. 

Krym. V auguste 1943 havaroval veliteľ 1. Pešej divízie generál  II. triedy Štefan Jurech na letisku Saki lietadlom Fieseler Fi 156 Storch, ale sa nezranil. Stav jeho divízie k 1. septembru 1943 bol 10 521 mužov (280 dôstojníkov, 104 rotmajstrov, 269 poddôstojníkov z povolania, 9 726 mužov a 142 pracovníkov). Divízii chýbali vycvičení velitelia autokolón a garážmajstri nielen na doplnenie predpísaných stavov, ale aj na ich obmenu za účelom dovoleniek.

Na konci augusta 1. Pešia divízia (RD) disponovala 9.ťažkou batériou DPLP so štyrmi vynikajúcimi 88mm protilietadlovými kanónmi Flak 37 nemeckého pôvodu a dvomi 20mm kanónmi Oerlikon švajčiarskej výroby. Automobilová správa MNO obdržala od OKW  dodávku 6 kusov Sd.Kfz.7 na ťahanie 88mm kanónov Flak 37 k 13.3.1943. Boli odoslané na Krym k 1. Pešej divízii. Štyri boli pridelené k 9.ťažkej batérii, kde ťahali 88mm kanóny Flak 37, dva v júli 1943 Delostreleckému pluku 11.

Dňa 30 augusta 1943 mala 1. Pešia divízia k dispozícii spolu 10 919 pušiek (9 936 vz. 24, 977 Mosin-Nagant vz. 1910/30 a 6 Mauser 98).  

1.PD chýbali vycvičení velitelia autokolón a garážmajstri na striedanie. Títo odborníci už boli vycvičení v Nemecku, ale neboli zaradení k divízii. Nemci preto urgovali ich vyslanie do poľa, aby sa dobrá výstroj divízie nezhoršila kvôli nedostatočnému výcviku vodičov. Šéf  Nemeckej voj. misie na Slovensku, Číslo 1442/43, taj., Bratislava 2.septembra 1943, Vec: Slovenská 1.pešia divízia.

Pilotka Bielej letky - Escadrila Albă (Escadrila 108 Transport Uşor) dobrovolníčka Rumunského Kráľovského Letectva sl. Stela Huțan pred sanitným lietadlom RWD-13S č.2 s trofejnou sovietskou puškou Mosin-Nagant 91/30 na letisku v Simferopole na Kryme v roku 1943. V zostave Rumunského královského leteckého zboru od roku 1944 vo vzdušnom priestore Československa operovala  Escadrila de Transport Uşor z leteckých základní Miškovec, Sliač (Tri Duby), Piešťany, Trenčín a Brno-Medlánky.   

Dňa 04.09.1943 priletel minister Národnej obrany gen. Ferdinand Čatloš k 1. Pešej divízii lietadlom Heinkel He 111 H-10 S-81 s posádkou npor. let. Ján Hergott, rtk. Miroslav Zolvík a čat. Ján Hatnančík. Dňa 05. septembra minister obrany vykonal inšpekciu v Saki u letky 41 aj u slovenských peších  jednotiek v Simferopoli a Sevastopoli. Navštívil aj kúpeľné mesto Jalta. Dňa 6. septembra Minister obrany navštívil s gen. Jurechom veliteľa Krymu gen. Sigismunda von Förstera aj jeho nadriadeného poľného maršala Ewalda von Kleista v Simferopoli so stanoviskom slovenskej vlády.

Počas Čatlošovho pobytu navštívil maršál Ewald von Kleist peš.pl.20 plk. gšt Štefana Tatarka, ktorý zorganizoval taktické cvičenie. Pluk s del. oddielom  II/11 stot. del. Fleška uskutočnil ostrú streľbu rozšíreného pešieho práporu. Nemecký vojenský hodnostár hodnotil cvičenie veľmi dobre. Maršal Kleist si  overoval či je situácia v 1. PD zlá ako ju uvádzala slovenská strana, alebo či majú pravdu nemeckí pozorovatelia, ktorí jej situáciu za takú nepovažovali a poukazovali na nespoľahlivosť časti jej dôstojníkov ktorí slúžili v bývalej československej armáde. Po návšteve si maršal pravdepodobne osvojil pozorovateľov. Slovenská 1. PD v porovnaní s oslabenými nemeckými frontovými divíziami bola oddýchnutá, doplnená a dobre vyzbrojená.

Veliteľstvo Krymu aj maršál Keitel opomenuli stanovisko nemeckého styčného dôstojníka OKH Majora Alfreda Elgera, ktorý pre Rýchlu divíziu odporúčal uskutočniť výmenu mužstva v časových intervaloch, aby sa "nestratili doteraz nadobudnuté vojnové skúsenosti“, nové doplnky nemali prekročiť 25 % stavu jednotlivých rôt. Do Bratislavy Generál Čatloš odletel po oprave lietadla 8. septembra. 

Dňa 12. septembra 1943 veliteľ divízie nechal odsunúť na Slovensko 10 v poli neopraviteľných motorových vozidiel od PAK na základe protokolu jej veliteľa poručíka jazd. Aladára Ondrejkoviča. Išlo o 5 motocyklov (ČZ 175, Jawa 250, Jawa 350, Ogar 350 a DKW 350), 3 osobné (Škoda Populár, Tatra 57 a Praga AV) a 2 nákladné autá (Tatra 29 a Walter PN).

Dňa 15. septembra 1943 prevzal na SV Vojinka velenie 1. Pešej divízie plk. del. Elemír Lendvay, priletel z Bratislavy lietadlom Heinkel He 111 H-10 S-81 (W. Nr. 5468) aj s manželkou. Heinkel He 111 H-10 S-81 po oprave ešte toho dňa odštartoval s bývalým veliteľom 1. Pešej divízie generálom II. triedy Štefanom Jurechom do Bratislavy.

Na Kryme bol Steyr (Austro-Daimler ADGR) v automobilnom parku nielen 1. Pešej divízie, ale aj Rumunskej kráľovskej armády.

Odoslanie nepojazdných motorových vozidiel na Slovensko. VHA, f. RD, šk.96, č.j. 318-604, mot. peš. pluk 20, Vel. 1. pešej divízie, Čís.: 100.34/Taj. 4.oddiel.1943, operačný rozkaz 24, II.časť, SV. 24. sept. 1943, s.3.                    

26 septembra 1943 Kubánske predmostie ešte stále držali nemecké a rumunské jednotky. Vybraní vojaci pešieho pluku 21 slovenskej 1. Pešej divízie boli určení na ich doplnenie a prevezení prámom Siebelfähre 43 na Kubáň z prístavu Kerč.

 

Vojaci rumunskej kráľovskej armády, bola najspoľahlivejším malodohodovým spojencom československej armády, aj najspoľahlivejším spojencom nástupníckej slovenskej armády, s vynikajúcim ťažkým guľometom výrobcu Československá zbrojovka Brno ZB-37 (ťažký guľomet vz. 37) na Kubánskom predmostí. V roku 1943 mala Rumunská armáda na kubáňskom predmostí a na Kryme spolu 8 divízií (10. a 19. pešiu, 6. a 9. jazdeckú, a 1. – 4. horskú) /8/.      

Od veliteľstva Wehrmachtu na Kryme v Simferopoli obdržala 1. PD (RD) do konca septembra 6 vozidiel Volkswagen VW KdF 82 Kübelwagen. Päť pridelila Motorizovanému delostreleckému pluku 11. 

Dňa 01.10.1943 začal presun hlavných síl slovenskej 1. Pešej divízie do záchytného obranného postavenia nemeckej armády v priestore Askanija Nova - Dmitrievka medzi Melitopolom a Kachovkou.

Slovenský peší pluk 20 ďalej držal svoje pozície na Kryme pri Karkinitskom zálive (Kаркинитский залив).

Kombinovaný cestný a železničný most bol nemcami cez Kerčskú úžinu postavený, ale bol zničený krátko pred dokončením v októbri 1943. Dňa 05.10.1943 všetky jednotky 19. pešej divízie rumunskej kráľovskej armády s ktorou bojovali vybraní vojaci slovenskej 1. Pešej divízie ustúpili z Tamaňského poloostrova na Krym. Tak skončilo kaukazské "dobrodružstvo" rumunských divízií v roku 1943, čo stálo 9,668 obetí (1 598 mŕtvych, 7 264 zranených a 806 nezvestných) od februára do októbra.

Od 27.10.1943 velil 1. Pešej divízii pplk. del. Emil Perko. Strelník Jozef Ondrejkovič *1921 Neštich † 30.10.1943 za obcou Ševčenko.

K 1.11.1943 9.ťažká batéria DPLP nemala k dispozícii už žiadne 88 mm kanóny Flak 37. Po ťažkých ústupových bojoch sa nachádzala na krymskom polostrove v Išume. Stále mala štvoricu ťahačov D-7. 1.11.1943 zapožičala tri ťahače nemeckej protilietadlovej batérii chrániacej Išum. Pravdepodobne rovnaký osud postihol i štvrtý ťahač. Informácie o ich osude nie sú k dispozícii.

Na jeseň 1943 v bojoch na rieke Dneper so Sovietskou armádou bol stratený vlečný parník Váh plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba SPD úč. spol.  o výkone 280HP a nosnosti 500t. Prepravoval náklad pridelený "Prevádzkovým združením dunajských plavieb" vo Viedni (Betriebsgemeinschaft der Donauschiffahren in Wien) prostredníctvom rádiostanice riaditeľstva SPD úč. spol. v Bratislave. 

Od 15.11.1943 bol veliteľ 1. Pešej divízie (bývalej Rýchlej divízie) plk. gšt. Karol Peknik. Pod jeho velením väčšina divízie ustúpila do Rumunska. Kolega Okresného náčelníka Dr. Aladára I. Ondrejkoviča zo správnej rady Stupavskej cementárne plk. gšt. Karol Peknik bol veliteľ 1.PD do ktorej bol zaradený npor. aut. zál. Aladár II. Ondrejkovič) (7). 

V prvej fáze Operácie " 60000 " - 1944, medzi 14. a 27. aprílom 1944, bolo z Krymu evakuovaných po mori Rumunským kráľovským námorníctvom (Marina Regală Română) a plavidlami Kriegsmarine do prístavu Constanta spolu 73.058 ľudí, z toho 723 Slovákov vojakov 1. Pešej divízie (Rýchlej divízie).

Sanitný vlak. Ranení a chorí vojaci slovenskej Rýchlej divízie (1. Pešej divízie) boli dopravení do divíznej poľnej nemocnice odkiaľ ich jej veliteľ  (npr. v roku 1941 bol jej veliteľ major zdrav. MUDr. Pavel Mráz) po stabilizovaní stavu odoslal červenými krížmi označenými nemeckými sanitnými vlakmi do zázemia.     

Vojenský lazaret - Wien XIX. Slovenskí ranení a chorí vojaci boli transportovaní z frontu lazaretnými vlakmi do Viedne. MNO ich preberalo  sanitnými vozidlami Sborového automobilného parku a umiestnovalo v Bratislave do Vojenskej nemocnice na Kramároch a Vojenskej nemocnice 1 na Patrónke pri križovatke k Červenému mostu (veliteľ mjr MUDr. Ladislav Dohnányi). Následne boli posielaní na doliečenie do Vojenskej liečebne v Piešťanoch, do Smrekovice a do Vojenských zrubov vo Vysokých Tatrách. 

Dňa 24. novembra 1943 na základe rozhodnutia vojenského prokurátora bol mjr. gšt. Jánom Stanekom zatknutý bývalý veliteľ 1. PD gen. II. triedy Štefan Jurech a umiestnený do Vojenskej nemocnice 1 v Bratislave. Nakoľko minister obrany generál I. triedy Ferdinand Čatloš napriek nevraživosti gen. Jurecha voči jeho osobe nemal záujem aby došlo k súdnemu procesu. Oficiálne vyšetrovanie proti gen. Jurechovi a npor. pion. Gustávovi Donovalovi viedol mjr. just. Tibor Hajdu ,, za zločin osnovania spiknutia k zbehnutiu ". Vyšetrovanie trvalo niekoľko týždňov a bolo vypočutých 87 vojenských osôb. Hajdu dostal podrobné inštrukcie od prednostu justičného oddelenia MNO ako má vyšetrovanie prebiehať a hlav. svedok obžaloby plk. pech. Mikuláš Markus ako má vypovedať, aby sa nepoškodilo dobré meno slovenskej armády. Medzi dôstojníkmi ktorí boli vo veci podrobne inštruovaní a následne predvolaní k svedeckej výpovedi bol aj npor. aut. zál. Aladár II. Ondrejkovič. Neoficiálne vyšetrovanie viedol aj sám minister obrany Ferdinand Čatloš ktorý tiež osobne inštruoval predvolaných dôstojníkov. Minister osobne vypočul aj pplk. del. Jána Kallu ktorý trval na svojom udaní.                                          

Na Kryme zostali izolované časti 1. Pešej divízie, asi 900 mužov Pešieho pluku 20 až do ich evakuácie v apríli 1944. Od 6. júna 1944 1. Pešia divízia sa pod velením plk. pech. Františka Krakovského (bývalého veliteľa Vojenskej akadémie, kde bol veliteľ npor. aut. Aladára Ondrejkoviča) postupne presúvala do Rumunska a v auguste 1944 po vojenskom prevrate vedenom rumunským kráľom Michalom I. a uväznení maršála Iona Antonesca dňa 23.08.1944 sa presunula do Sedmohradska.

Námorný prevozný prám (Marinefährprahm) MFP F 335. V máji 1944 boli po Čiernom mori z Krymu evakuovaní poslední vojaci slovenskej 1. Pešej divízie do rumunského čiernomorského prístavu Constanta. Jednalo sa príslušníkov  14. ľahkej batérie DPLP s kanónmi VKPL  vz. 36 ráže 2 cm Oerlikon (v rumunskom prístave Constanta sa následne podieľala na protilietadlovej obrane) a aj o vybraných príslušníkov Motorizovaného pešieho pluku 21 ktorí bojovali s nemecko-rumunskými vojskami na Kubáni. Na evakuačné rumunsko-nemecké konvoje útočilo sovietske námorníctvo a sovietske letectvo. Evakuácií sa zúčastnili okrem rumunských a nemeckých námorných a dunajských vojenských a obchodných plavidiel aj maďarské riečno-námorné obchodné lode. Medzi nimi bola aj

riečno-námorná nákladná motorová loď plavebnej spoločnosti DTRT (Hungarian Danube and  Seagoing Company Limited) m/s Kassa, velil jej kpt. András Davidházy. Vtedajších evakuačných plavieb z dunajských prístavov na Krym a späť a sa síce podľa doterajšieho zistenia nezúčastnili vlečné riečne remorkéry a nákladné p.p. motorové tankové lode Slovenskej Dunajplavby úč. spol. (mohlo sa tak stať v ojedinelých bližšie nespecifikovaných prípadoch), ale v obmedzenom rozsahu iba jej vlečné riečne člny p.p. nesamohybné tankové plavidlá. Zásobovacích, transportných a evakuačných plavieb z ústia rieky Dunaj do čiernomorského prístavu Odesa (10. apríla 1944 bola oslobodená vojskami 3. ukrajinského frontu) sa však zúčastnili.

O 02. hod. ráno 10. mája 1944 zakotvili 2 transportné ex maďarské motorové nákladné lode Magyar Vitéz a Magyar Tengerész - m/s Totila (2733 BRT) a m/s Teja (2760 BRT) dve námorné míle pred Krymom, severne od výbežku Chersones aby ich neohrozovala sovietska delostrelecká paľba. Vojaci boli na lode prepravovaní prámami a ženijnými člnmi, m/s Teja vzala na palubu 5 000 mužov a m/s Totila 4 000 mužov. Lode boli bez leteckej ochrany. V 05.45 hod zasiahli m/s Totilu 3 bomby. Horiacu loď odniesli vlny na more a za 2 hodiny sa potopila. Zachrániť se podarilo 600 mužov. Rovnaký osud mala m/s Teja. Sovietske torpédové lietadlá ju ťažko poškodili, o 15 hodine sa potopila. Zachrániť sa podarilo 400 mužov. Celkovo zahynulo 8 000 mužov.

Tatranský Vojenský Domov v Tatranskej Polianke v roku 1944. Bol určený pre vojenských gážistov a ich rodiny. Npor. aut. zál. Aladár Ondrejkovič, potomok trenčianskeho župného sudcu Stefana baróna Sandor de Szlavnicza tu absolvoval povinný rekondičný pobyt po návrate z Východného frontu. Jeho snúbenica Alžbeta Ličková vyvolala rozruch medzi tu ubytovanými dôstojníkmi, keď ho prišla z Trenčína navštíviť. Viacerí p.p. ich manželky ju poznali z Trenčína, vedeli že pochádza po matke zo židovskej rodiny Stiglitz, bývala v jej vile s tenisovými kurtami vedľa kasární M. R. Štefánika, kde bola aj jej arizovaná pálenica. Nesúhlas s ich vzťahom sa otvorene npor. Ondrejkovičovi neopovážili vyjadriť ani vyšší dôstojníci. Významná časť z nich boli režimisti, ale do konfliktu s bratom jeho otca Okresným náčelníkom Bratislavy a predsedom správnej rady Družstva hospodárskych liehovarov Dr. Aladárom I. Ondrejkovičom, prezidentom Nájvyššieho súdu SR JUDr. Martinom Mičurom (a členmi štátom zrušenej Mičurovej ČsSL), arcibiskupom ThDr. Karolom Kmeťkom a jeho ďalšou rodinou sa íst báli.

Niečo sa v nich zlomilo, najmä keď boli informovaní, že aj títo členovia jeho rodiny v roku 1943 nielen verejne deklarujú svoje občianske a politické postoje, ale podľa toho aj ako vrcholní predstavitelia inštitúcií ktoré zastupujú aj konajú a rozhodujú. Osobitnou kategóriou boli tu relaxujúci dôstojníci s manželkami a rodinami, t.j. synovia, švagri a súrodenci funkcionárov HSĽS po r.1939 ktorí boli absolventi Vojenskej akadémie, kurzov a stáží v Nemeckej ríši vyhýbajúci sa nasadeniu na Východnom fronte aj polnej službe.

Npor. aut. zál. Aladára II. Ondrejkoviča vo Vysokých Tatrách poznali, na Štrbskom Plese bývala jeho sestra Magdaléna, pracoval tam jej manžel Karol Suchánek, známy športovec na ľadových boboch. Bol priateľom npor. Ondrejkoviča, už pred tým ako sa spoznal s manželkou. Tatranská komunita si na to privykla, po ich sobáši na jar 1944 s nimi prišla do Tatier aj Alžbetina maminka Júlia Ličková rod. Stiglitz. Karol Suchánek bol posledným, ktorý by kritizoval jeho vzťah. Svoju pomoc v začiatkoch novomanželom aj pomoc maminke nevesty považovali priatelia rodiny Ondrejkovič Okresný náčelník v Kežmarku, predseda Klubu slovenských turistov a lyžiarov Dr. Alex Lušček a jeho švagor Verejný notár v Spišskej Novej Vsi Dr. Ladislav Štefánik za samozrejmosť.

Sanitný automobil Škoda 256B. Na služobný rozkaz Mnisterstva národnej obrany bol na jar 1944 npor. aut. zál. Aladár Ondrejkovič vo Viedni s vojenským sanitným vozidlom Zborového automobilného parku za účelom vyhľadať, identifikovať a prevziať ranených slovenských vojakov vrátane ich zdravotnej dokumentácie. Úlohou bol poverený  o. i. vzhľadom na ovládanie cudzích jazykov a znalosť vojenskej zdravotnej problematiky. V októbri 1939 bol veliteľom v. nemocnice.

Počas vystavovania dokladov pre transport ranených slovenských vojakov do Bratislavy sa npor. aut. Aladár II Ondrejkovič išiel prejsť do mesta. Podľa jeho spomienok kaviarňach vo Viedni okrem čiernej kávy s cigorky osladenej sachrínom nemali nič. Nielen obyvateľom Viedne, ale aj personálu vojenských lazaretov bola neznáma jeho uniforma. Pokladali ho za španielského dôstojníka tzv. Modrej divízie. Všimol si aj nízky počet motorových vozidiel na uliciach a nové dominanty Viedne ktorými boli vysoké a objemné železobetónové protilietadlové veže Flakturm.

Steny protilietadlovej veže Flakturm VIII mali 2,5 metra. Výstavba protilietadlových veží si vyžiadala sústredenie množstva pracovných síl a spotrebovala veľké množstvo stavebného materálu. Nemecko ho malo napriek vojnovému stavu dostatok, nepotrebovalo využívať ani nevyužitú kapacitu len pár kilometrov vzdialených moderných cementární (Stupava) na Slovensku v ktorých mali nemecké subjekty majetkovú účasť.

Električky mestskej dopravy Viedne nahradzovali pre nedostatok pohonných hmôt aj dopravu tovaru a rôzneho materiálu nákladnými vozidlami.

(1) Generál 2.triedy Augustín Malár v júli 1944 prevzal funkciu veliteľa Poľnej armády (tzv. východoslovenská armáda) v Prešove, do plánov protinemeckého ozbrojeného vystúpenia ho zapojil minister obrany generál 1.triedy Ferdinand Čatloš.

Podľa generála JUDr. Samuela Korbela 12 októbra 1944 boli pri Ľubietovej zastrelení plk. gšt. Viliam Kanák (podľa iných zdrojov  ťažko ranený 29.sept.1944 zomrel v budove VPV v Banskej Bystrici), plk. pech. Ondrej Zverin (bývalý veliteľ Motorizovaného pešieho pluku 21), pplk. Kulich, npor. Schmidt, npor. Fetzer, por. Kurtha a  pplk. del. František Klučík (bývalý veliteľ delostrelectva Rýchlej divízie).  

Plk. gšt Karol Peknik bol menovaný za veliteľa obrannej oblasti, od 4. september 1944 náčelník operačného odd. Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 01.11.1944 bol neďaleko Svätého Ondreja nad Hronom zajatý príslušníkmi Einsatzkommanda 14 a ten istý deň pri pokuse o útek zastrelený (7).  

Veliteľ 4. rumunskej armády, zborový generál Nicolae Dascalescu mal na začiatku bojov na území Československa k dispozícii 116 432 mužů, z nich 39 540 padlo. Jeho 4. armáda sa skladala z útvarov: 2. armádny zbor pod velením divizného generála Costina Ionascua po zdolaní Bielých Karpát útočil ve smere Záhorovice– Bojkovice– Zádveřice– Slušovice– Hulín.

6. armádny zbor pod velením divizneho generála Gheorgheho Stavrescu postupoval na Moravu v smere Ilava - Horná Lídeč.

3. pešia divize o stave 6 155 mužov pod velením brigádneho generála Iona Tanasescu bojovala v priestore Uherského Brodu a Nivnice, potom Lhotka – Kelníky – Bohuslavice u Zlína – Zlín – Louky – Mysločovice.

6. pešia divízia o stave 5 512 mužov pod velením brigádneho generála Iona Dimulescu postupovala cez Lopeník – Vyškovec – Bystřici pod Lopeníkem – Luhačovice – Horní Lhotu – Zádveřice – Bílovice – Jarošov.

9. pešia divizia o stave 6 643 mužov pod velením brigádneho generála Iona Stanculescu bojovala v smere Strání– Korytná– Popovice– Karlovice– Sazovice– Hulín.

11. pešia divízia o stave 6 902 mužov pod velením brigádneho generála Constantina Badescu postupovala v smere Nemšová – Vlárský průsmyk – Bylnice – Vysoké Pole.

18. pešia divizia o stave 5 274 mužov pod velením Gheorgheho Cosmy mala pochodovú os Púchov – Horní Lideč – Lidečko.

21. pešia divizia o stave 4 751 mužov pod velením brigádneho generála Marina Ceausu bojovala v smere Kykula–Vyškovec–Bojkovice–Rudimov– Loučka– Slopné– Vizovice.

1. jazdecká divizia o stave 5 558 mužov pod velením plukovníka Constantina Talpese postupovala v smere Dolná Súča – Pitín – Slavičín – Vlachovice – Újezd u Valašských Klobouk.

8. jazdecká divizia o steve 4 914 mužov pod velením brigádneho generála Iona Eftimiu postupovala v smere Bánov – juhozápadne od Šumic – Luhačovice – Provodov – Želechovice.

 

Do 2. Ukrajinského frontu boli začlenené dve rumunské armády, 2. Kráľovský tankový pluk a Kráľovský letecký zbor. 

 

 

Poškodený tank Renault R 35 od 2. kráľovského tankového pluku rumunskej armády na železničnej stanici v Znojme, ktorý sa zúčastnil pražskej operácie. Postupoval cez Znojmo, Telč až do Tábora, do Prahy dorazili dva tanky. 

 

 

Koncentračný tábor Flossenbürg v Bavorsku v ktorom boli začiatkom roku 1945 popravení priami velitelia npor. aut. zál. Aladára Ondrejkoviča a bývalí velitelia Rýchlej divízie generál 2.triedy Augustín Malár, generál 2.triedy Štefan Jurech a bývalý náčelník štábu Rýchlej divízie brigádny generál Ján Golian.

 

Poznámky: *Vďaka modulárnej konštrukcii boli Siebelfähre transportované pozemnou cestou a na mieste určenia zmontované. **Od mája 1941 (štátna lodenica Koralowag, Naval Arsenal) bolo postavené pre nemecké námorníctvo 93 MFP Marinefährprahme vo Varne v Bulharsku s mnohými komponentami a zariadeniami dodanými z Nemecka ; Pre službu na Čiernom mori stavalo nemecké námornícto aj KFK (Kriegsfischkutter) 27 lodí vo Varne (Bulharsko), 3 lode v Constanta (Rumunsko) 12 v Chersone (Ukrajina) ; mjr. gšt. Ján Golian prednosta 3. odd. št. 1. PD (RD)  1941-43 ; Pioniersky prápor 41 ; Messerschmitt Bf 109 G-6 / U2 W.Nr. 760381, W 0 †21, por. Pál Bélaváry 101/3. Hunter Century, Veszprém, László júna 1944 Collection Daniel cez punk 2002, s. 56. † letisko Veszprém 10.12.1944 ;                   

Zdroje: gen. Karol Schwarz ; pplk. tank. v .v. Aladár II. Ondrejkovič ; plk. žen. Ľudovít Hrušovský ; gen. just. JUDr. Anton Rašla ; kpt. adm. Pavel Zeleňák ; Korm. Messing T-V ČSPD n.p. ; kpt. Alexander Oberta ČSPD n.p. ; /8/ ABBOTT, P. - NIGEL, M.: c. d., s. 24. ; Gen i.m. ing. Pavel Gajdoš ; plk. v. v. Pavel Globan ; Gen i.m. ing. Pavel Gajdoš ; 22   VHA, f. RD, šk. 124, III/20 prápor, Vel. 1. p. d., Číslo: 50.058/1. odd. 1943, SV. 3. augusta 1943.; VHA, f. RD, šk. 67, Asanačná rota, Dôverný rozkaz vel. 1. peš. div., roč. III, 26. júla 1943, č. 183.; VHA, f. RD, šk. 5, Rozkaz vel. 1. peš. div., roč. III, č. 183. ; (to isté!) generál let. v. v. Teodor Obuch ; Ján Letovanec 8. apríl 1968 ; Jozef Jablonický Historické štúdie, čís. 25, rok 12, Júl 1989, Praha, s. 53-71 (7) ; (46) VHA, f. MNO  RD  (taj.), šk.22, i.č.80, K čís.: 8134 /Taj. 3. oddiel.1943, Výkaz vozatajského materiálu ; 

 

 https://youtu.be/_kKVTftUBEw