Kišinev
Na jar roku 1991 usporiadal Klub moriakov v prístavnom meste Reni pre posádku tlačného remorkéra ČSPD Inovec autobusový zájazd do mesta Kišiňov. Pomerne nový zájazdový autokar značky Ikarus klubu z Reni do Kišiňova bol zadarmo, celý zájazd mal trvať asi 20 hodín. V Moldavsku bol cudzinec atrakciou, všetko prebiehalo hladko jednotvárnou krajinou po širokej miestami aj štorprúdovej ceste s nie najlepším asfaltovým povrchom (ale zažili aj horšie). Odpočívadlá pri ktorých sa občas autobus zastavil, boli tak čisté asi ako v Rumunsku. Po trase posádka pozorovala nekonečné marhuľové sady v mierne zvlnenej krajine.
Vzhľad dedín a mestečiek pozdĺž hlavnej magistrály na Kišiňov dokazoval, že v posledných 10-15 rokoch sa značne obmedzila ich výstavba a opravy. To jest značná časť provinčnej nomenklatúry KSSZ sa už venovala iba svojim záujmom. Modro-biele domky vo všadeprítomnom jemnom prachu, zanedbané pravoslávne kostoly, koruny stromov. Na nie príliš zelených lúkach so sem tam zabudnutou hrdzavou poľnohospodárskou technikou sa pásli kozy a ovce. Medzi tým nekonečné marhuľové sady s menej udržovanou sporadickou socialistickou výstavbou a jej hrdzavými nepredstaviteľne dymiacimi kotolňami. Počas zastávok nazreli aj do malých mestečiek a dedín na žiariacom slnku. Na vidieku všetky okolnosti nasvedčovali, že úroveň zásobovania v miestnych obchodoch vykazovala už dlhodobý úpadok. Po štyroch hodinách mierneho trmácania sa blížili do Kišiňova.
Vítali ich typické socialistické paneláky, postavené za Brežneva, t.j. v dobe ktorú Moldavania už v časoch perestrojky spomínali ako na zlaté časy. Okolo širokej hlavnej triedy prichádzali do centra, ktoré vyzeralo ako jeden veľký park a potom obzerali bočné uličky, okolo ktorých boli zanedbanejšie malé domy. Iba niektoré z nich vyzerali pekne. Po prechode panelákovým sídliskom Kišiňov prekvapil posádku TR Inovec vzhľadom. Samo centrum Kišiňova bolo mimoriadne príjemné, veľký park bol rozdelený šesťprúdovou hlavnou triedou, po ktorej nejazdilo nadmerne veľa áut.
Hromadnú dopravu zabezpečovali československé trolejbusy Škoda 14Tr vyrobené v Ostrove nad Ohří. Okrasnú zeleň na čistom elegantnom hlavnom námestí (s všadeprítomnou, ale tu vkusne navrhnutou sochou Lenina zo vzácneho červeného kameňa) dlhodobo okupovalo asi 50 demonštrantov - moldavských aktivistov s trikolórami. Ich vystupovanie bolo v tom čase kultúrne a nekonfliktné. Na otázku, či im neprekáža Leninova socha, odpovedali neurčito. Medzi najmenej storočnými stromami bol osviežujúci chládok a katedrála z 18. storočia.
Za sochou Lenina fungoval vodotrysk, pamätajúci cárske Rusko a medzivojnové Rumunsko, ku ktorému Moldavsko dvadsať rokov patrilo. Autor navštívil aj neďalekú, na sovietske pomery dobre zásobenú tržnicu. Sledoval v meste ťažké kamióny. Nakladali v Kišineve výpočtovú techniku, ktorú tu dovtedy produkovali v rámci deľby práce pre celý Sovietsky zväz.
V meste Kišiňov pred najelegantnejším hotelom Intourist autor s údivom pozoroval demolované osobné auto s poľskou š.p.z., po ktorého kapote a streche v tú noc poskákali neznámi miestni nespokojenci.
V novej časti mesta pozdĺž širokých bulvárov a uprostred udržovanej zelene boli elegantné vežiaky z liateho betónu (u nás dovtedy nerealizovanej technológie stavieb) a pomerne hustá mestská doprava s fungujúcimi trolejbusmi značky Škoda. Na sovietske pomery tu bola dobrá občianska vybavenosť. S priemyselným tovarom (tak ako všade v ZSSR za posledných desať rokov) to bolo slabšie. Zamyslenie budilo prázdne koryto rieky zo snáď asi 10 cm hladinou vody. Za cárskeho Ruska tu plávali riečne parníky. Náš sprievodca potvrdil to, čo autor videl pozdĺž trasy do hlavného mesta - je to výsledok intenzívneho pestovania monokultúr v moldavskom poľnohospodárstve.
Kišiňov bolo kultúrne mesto s lýceami, univerzitami, so svojou osobitosťou, plné kaviarní a nádherných parkov,“ pripomínal lodníkom dobou odviatu atmosféru moldavského hlavného mesta ich sprievodca, asistent na univerzite v Kišiňove, keď spolu tieto časy spomínali. Zosobňovali ich pravoslávne kostoly, arménska katedrála, dom v ktorom býval vo vyhnanstve Puškin, niekoľko múzeí, divadiel a zaujímavý park, kde boli na umelých jazerách reštaurácie v ktorých sa dal stráviť sparný letný večer.
V Zimnom prístave Bratislava odstavené bývalé československé tlačné remorkéry plavebnej spoločnosti ČSPD n.p. TR Inovec, TR Javorina, TR Magura a TR Šariš. S výnimkou TR Magura bol autor aj na nich nalodený. Okrem remorkéra TR Šariš, ktorý bol postavený v SLK Komárno, boli postavené v rumunskej lodenici Oltenita na dunajskom km 430, kde pracovalo do roku 1989 šesťtisíc ľudí. Vstavaná hodnota remorkéra TR Šariš vyrobeného v SLK Komárno bola rádovo vyššia ako kvalita strojov a zariadení a použitých materiálov v remorkéri TR Inovec. Československá republika vyrovnávala obchodnú bilanciu aj objednávkami rumunským lodeniciach i keď technická úroveň ich produkcie nezodpovedala ČSN. Pasívne obchodné bilancie voči Československu ktorého politické postavenie nezodpovedalo jeho hospodárskej sile, ale mali aj všetky ostatné štáty združené v RVHP.
SLK Komárno dodala väčšinu do roku 1989 vyrobených plavidiel do ZSSR. Preberal ich Lodný register tohoto štátu, neodpustil lodenici ani najmenšie nedostatky. Odrazilo sa to pozitívne na kvalite jej produkcie.
Lodníci rýchlo objavili kúzlo miestnych diskoték, mali atmosféru a ktokoľvek zo zahraničia bol pre veľkú časť pekných Moldavaniek neodolateľný. Ale ich loď už čakala. Preto v ich spomienkach zostala ako najčarovnejšia stará časť mesta plná malých, takmer vidieckych domčekov so záhradkami. Kišinev bol asi najväčším zážitkom, aký mohlo Moldavsko poskytnúť. Sovietsky zväz v malom. Bola to jeho časť, ktorá odolávala zmenám perestrojky. V centre stál impozantný Lenin. Tu sa pestovali marhule a dorábalo víno pre tretinu miliardy občanov ZSSR. Tu boli kilometre dlhé vínne pivnice, v ktorých jazdili nákladné autá. Kišinev bol rušný, ale najživším miestom bolo tunajšie trhovisko. Pre autora to bola zaujímavá návšteva Moldavska, ktoré ovládali provinční funkcionári KSSZ a elegantní, nesporne bohatí Gruzínci diktujúci obchodu na trhovisku v Kišineve.
Monotónne cestovanie autobusom krajinou s riedkou cestnou premávkou a veľmi zanedbanou údržbou odpočívadiel na ceste z prístavu Reni do Kišineva.
Ospalé, zaprášené usadlosti na ceste z Besarábie do Rumunska.
Dunaj a rovinatá krajina pri prístave Reni.
Moldavský remorkér ŤTR 2000 Falcon ex ČSPD Orlík s domovským prístavom Giurgiulești na dunajskom riečnom km 134,14. Autor bol na tomto v tom čase modernom plavidle postavenom v roku 1965 v Budapešti nalodený v lete 1970 pri prvých plavbách s tlačnými člnmi. Pre zavádzanie tlačnej plavby v plavebnej spoločnosti ČSPD n.p. bolo postavené v SLK Komárno n.p. šesť nových tlačných člnov.
Prezident T. G. Masaryk a minister s plnou mocou pre Správu Slovenska Dr. Martin Mičura vystupujú v roku 1921 v bratislavskom prístave z vlečnej parnej nákladnej loďe, neskoršie premenovanú "Váh" po svojej účasti na vojenskej prehliadke čs. armády v Petržalke. Počas štúdií na Právnickej fakulte v Kluži bol Martin Mičura popredný predstaviteľ spolku slovenských študentov, kde dohodol spluprácu nielen s predstaviteľmi študentov slovanských národností v Uhorsku, ale aj s predstaviteľmi nemaďarských národností. Jednalo sa hlavne o zástupcov študentov rumunskej národnosti. Po roku 1918 na tieto dohody nadviazal a bol jedným z hlavných iniciátorov politickej a hospodárskej spolupráce štátov dunajského bazénu. S prezidentom ČSR T. G. M. mali vzájomné porozumenie bez výhrad.
Alexander I Karađorđević kráľ Juhoslávie a Carol II kráľ Rumunský pri plavbe loďou v dunajských Kataraktoch.
Zavraždenie kráľa Alexandra I v Marseille 9 októbra 1934 bolo jedným z rozhodujúcich momentov ktoré tragicky ovplyvnili budúcnosť štátov Malej Dohody a celej Európy. V prospech Malej Dohody sa angažovala väčšina slovenskej evanjelíckej inteligencie vrátane okolo Dr. Martina Mičuru združených katolíckych osobností. V jej prospech sa výrazne angažoval aj redaktor pražských Lidových novín v Belehrade, profesor na Masarikovom gymnáziu v Petrovci Andrej Vrbacký. Narodil sa v USA, funkcionár Jugoslovensko-Čehoslovačkej Ligy, do roku 1941 bol občanom kráľovstva Juhoslávia, držiteľ prestížnej Ceny Centra juhoslovanského PEN klubu. Dr. Martin Mičura prezident Hlavného súdu v Bratislave a predseda Československej strany lidovej na Slovensku mal blízky vzťah k rumunskej politike od svojich štúdií na univerzite v Kluji pred rokom 1907. V roku 1925 korunný princ Carol II. Rumunský jednal v Topolčiankach s prezidentom T.G.Masarikom, poslancom Dr. Martinom Mičurom, o.i. stretol sa aj s predstaviteľmi okresu Zlaté Moravce.
Československo podpísalo 16. mája 1935 spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom viazanú na francúzsko-sovietsku zmluvu. SSI však už v tom čase zaregistrovala územné nároky ZSSR voči Rumunskému kráľovstvu. Za tejto situácie aj pričinením vlády v Prahe sa stalo spoločné vystúpenie Československej republiky a Rumunského kráľovstva do ozbrojeného konfliktu s treťou stranou bez účasti Francúzska problematické obzvlášť za stavu keď regent knieža Pavel Karađorđević v kráľovstve Juhoslávia postupne menil zahranično-politickú orientáciu svojej krajiny.
Kataraktný remorkér dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n.p. parník Liptov pri plavbe proti prúdu plnou silou v Malých Kazánoch pred rokom 1966.
Návšteva prezidenta Dr. Eduarda Beneša v Oršave v doprovode kráľa Carola II a korunného princa Michala I. na novej osobnej lodi " Regele Carol II " postavenej v rumunskej lodenici T.Severin v roku 1936.
Zvláštny vlak Jeho Veličenstva kráľa Carola II. a jeho syna princa Michala I. prešiel hranice československej republiky v Halmeu 27.10.1936 v 17.00 hodine. Po trase Kráľovo nad Tisou - Čop - Slovenské Nové Mesto - Košice - Poprad - Vrútky - Žilina - Veľká Bytča - Čadca - Český Těšín - Bohumín - Hranice - Olomouc - Česká Třebová - Pardubice - Kolín dorušal 28.10.1936 v 9.15 hodine do Prahy na Wilsonovo nádražie.
Brnenská Zbrojovka darovala 30.10.1936 princovi Michalovi I. najnovší voz, dvojtaktný štvorvalec Z-5 a zem Slovenská 01.11.1936 v Bratislave motorový čln. Kráľovi Carolovi II. dala zem Slovenská v upomienku na návštevu Slovenska striebornú krabicu so zlatým štátnym címerom a v nej zlaté mince čs. ražby.
Kráľ Carol II Rumunský, princ Michal I Rumunský, prezident dr. E.Beneš a predseda vlády M.Hodža s tribúny na námestí Slobody v Bratislave sledujú slávnostné défílé Dragúnskeho pluku 11 na počesť ich veličenstiev. Medzi dôstojníkmi pluku bol ppor. jazd. Aladár Ondrejkovič. Pri štátnej štátnej návšteve Československej republiky Carola II. Rumunského 27.10. - 1.11.1936 okrem darov kráľovi a princovi v Prahe a Brne darovala korunnému princovi Michalovi I. Zem Slovenská v Bratislave 1. novembra 1936 motorový čln. Od zemského výboru Veľkovojvoda Michal obdržal jazdecký bičík so zlatou rukoväťou a Mesto Bratislava venovala vznešenému hosťovi tri publikácie o meste, skvostne viazané, svoju striebornú medailu, strieborné taniere, staré cestovné hodinky, kožou potiahnutú krabicu a v nej fotografie význačných mestských budov.
V roku 1937 obdržal korunný Princ Mihai I. Rumunský od československého prezidenta Dr. Eduarda Beneša darom aj športový automobil Aero 30 kabriolet.
Člen Malej dohody Rumunsko bolo oporou ČSR proti nemeckému a maďarskému tlaku. Vojenský ataché v Bukurešti, bol strategický post. Do roku 1937 ním bol pplk. gšt. Helodor Píka, keď bol prevelený na ministerstvo obrany v Prahe.
Kráľ Carol II pripína svoju stuhu na zástavu pešieho pluku 45. Nosil čestný názov peší pluk 45 "rumunský" v Chuste.
Ministerský predseda Rumunského kráľovstva Gheorghe Tătărescu na oficiálnej štátnej návšteve u prezidenta Dr. Eduarda Beneša.
Tatra T 92 pri skúškach v Rumunsku. Významná časť týchto vzduchom chladených štvorvalcových vojenských terénnych nákladných vozidiel vyrobených vo firme Tatra Kopřivnice bola dodaná motorizovaným jednotkám Rumunskej kráľovskej armády.
Splnomocnenec švajčiarskej centrály pre rozvoj hospodárstva (SHS) v Bratislave Dr. Hans Keller bol od jesene 1938 pravidelným účastníkom poľovačiek na Pokarpatskej Rusi, na Strednom a na Východnom Slovensku so súhlasom Dr. Aladára Ondrejkoviča. V Rakúsku mu nacisti na jar 1938 bez náhrady odňali poľovný revír vo Wachau. V záujme čs. štátu a Krajinskej vlády v Bratislave bola aj podpora Dr. A. Ondrejkoviča a predsedu autonómnej vlády /poslanec za čsl. stany Lidovú/ Podkarpatskej Rusi Augustína Vološina pri uzatváraní obchodných zmlúv na dodávky dreveného uhlia do Švajčiarska miestnych podnikateľských subjektov s Hansom Kellerom. V okrese Rožňava bol obchodný partner Dr. Hansa Kellera Alexander Kornhauser ktorý mal obchodné aktivity aj na Podkarpatskej Rusi a v Sedmohradsku.
Ultimátum Maďarské vlády prostredníctvom sa prostredníctvom čs. vojenského ataché v Budapešti v rukách Hlavného štábu čs. armády.
Zamestnanec SPD úč.spol. so svojou rodinou na pontóne ostrova Ada Kaleh, Katarakty v roku 1939 Rumunské kráľovstvo.
Slávnostná vianočná bohoslužba 6. januára 1940 v Kišineve za účasti kráľa Carola II. Rumunského a korunného princa Michala I. Rumunského.
Násilné odtrhnutie severného územia Rumunska v júni 1940, známeho ako severná Bukovina a Besarábia na Slovensku zavial vietor zabudnutia. Nie v Rumunsku, Moldavsku a na Podkarpatskej Rusi.
Obavy Bukurešti sa naplnili v rokoch 1938-1939 Mníchovskou dohodou, 1. Viedenskou arbitrážou a v júni a auguste 1940. Rumunsko totiž aj v apríli 1939 obdržalo od Veľkej Británie a Francúzska garancie jeho nezávislosti a nedotknuteľnosti hraníc. Rumunská vláda deklarovala, že sa jej krajina stala obeťou sovietskej agresie a Moskva porušila záväzky ohľadne rumunskej neutrality a práv na sebeurčenie. To bolo všetko čo mohla urobiť. Briti a Francúzi (od septembra r. 1939 boli vo vojnovom stave s Nemeckom, Francúzsko kapitulovalo 22.júna 1940) nedokázali podniknúť nič. Keď Moskva predložila 26. júna 1940 Bukurešti ultimátum, po ktorom by nasledoval útok, vláda Jeho Veličenstva nereagovala. V tom čase Kremeľ kontaktoval Berlín, dostalo se mu odpoveďe: „ Súhlasíme ! “. S týmto stanoviskom súvisí, že 2. Viedenskou arbitrážou 30. augusta 1940 Nemecko a Taliansko donútili Rumunsko vydať Maďarsku polovicu Transylvánie, ktorá sa odvtedy nazývala Severozápadná Transylvánia. V auguste bola rumunská vláda prinútená súhlasiť tiež s talianskou požiadavkou vyhovieť aj územným požiadavkám Bulharska. Zmluvou z Craiovy 7.septembra 1940 mu pripadlo územie Quadrilateral (južná časť Dobrudže). Po 26. júni 1940 bolo Rumunské kráľovstvo (Regatul României) prinútené odstúpiť diktátom mocností 99.926 km2 svojho územia. Celkové straty pomníchovského Československa súvisiacie s Mníchovskou dohodou a 1. Viedenskou arbitrážou činili 41 098 km2 a 4 879 000 obyvateľov.
Nielen firmy Praga a Tatra, ale aj koncern Škoda a.s. dodával motorizovaným zväzkom spojeneckej malodohodovej rumunskej kráľovskej armády množstvo automobilovej techniky. V dodávkch pokračoval aj protektorát Čechy a Morava. Na snímke dielenský automobil Škoda 6ST6L-APD-R jej obrnených kolón.
Na snímke robustné vojenské nákladné automobily Škoda 6ST6L premávkových kolón Rumunskej kráľovskej armády. Boli dodané firmou Škoda s kompletným technickým zázemím. Nielen Rumunské, ale aj Slovenské motorizované jednotky prevzali od československej armády aj ich spôsob nasadenia v poli a organizačnú štruktúru. Pre československé automobilky bola Rumunská armáda síce náročným, ale zároveň veľmi ceneným zákazníkom. Obdobná premávková kolóna jej veliteľa por. jazd. zál. Aladára Ondrejkoviča s kamiónmi Škoda 6ST6L bola stavaná aj Slovenskou Rýchlou Divíziou v identických podmienkach nasadenia Ukrajiny a Severného Kaukazu.
Aj osemvalcová vzduchom chladená terénna Tatra T93 a veliteľská Praga AV sa osvedčili v nasadení v motorizovaných jednotkách Rumunskej kráľovskej armády.
Pancierové mínonosky V5 a V6 (bývalé OMm 35 a OMm 36 československej Dunajskej flotily) rumunskej Dunajskej flotily de Marina Regală Română boli dozbrojené 20mm automatickým kanónom Oerlikon počas služby v Deutsche Krigsmarine ako Flußminenleger FM 1 a FM 2. Zároven im boli sňaté depot s pancierového 6mm plechu a 3x ťažký guľomet vz. 37. Počas "Operaţiunea München" od 2. júla do 26. júla 1941 položili niekoľko mínových zábran v ramene Chilia v delte Dunaja proti sovietskym vojnovým lodiam. V lete 1943 uskutočnili spoločné nemecko-rumunské sily rozsiahlu operáciu v delte Dunaja, v dôsledku čoho zneškodnili viac ako 50 min. Päť z týchto mín bolo vylovených pancierovou mínonoskou V5. Výzbroj od r.1939: 1x1 kanón 20 mm/L65 S/38, 1x2 и 2x1 7,92 mm/90 guľomet ZB vz.37, mínové lyžiny, 22 mín vz.32, alebo 18 mín vz.28. Pancier: kormideľna 6 mm, paluba 6 mm, vežička 48 mm.
Prístav Pálenisko v Bratislave s polohou RO-RO pri vykládke člnu RO-RO s rampou. Tlačné člny RO-RO boli postavené pre ČSPD n.p. v Rumunskej lodenici. Boli dodané v rámci umorovania dlhov Rumunska Československému štátu. V roku 1989 už bolo organizačne a materiálovo zabezpečené, že plavidlá ČSPD n.p. z dunajských prístavov v ZSSR mohli dopravovať naložené kamióny až do Bratislavy, Rakúska a Nemecka a späť na člnoch RO-RO. V Bratislave v prístave Pálenisko bola postavená pre tieto účely nová poloha. Obdobné polohy boli zmluvne zabezpečené s obchodnými partnermi aj v Rakúsku a Nemecku.
Zamestnanci závodu RaND preberajú kotevný vrátok jednoho s prvých šiestich tlačných člnov ČSPD n.p. po oprave. Neskôr boli tieto člny postavené v SLK Komárno opravované v rumunských lodeniciach za účelom znižovania pasívneho salda zahraničného obchodu Rumunska voči ČSSR.
Za Rakúsko-Uhorska pred rokom 1918 u plavebnej spoločnosti DDSG, za existencie medzivojnovej Českoslovnskej republiky u Č.S.D., za existencie Slovenského štátu 1939-1945 u SPD ú.s. a dokonca ešte aj za existencie Československej republiky u ČSPD N.P. od roku 1945 do roku 1993 boli ich zamestnanci so stavovskou cťou vážení a rešpektovaní všetkými občanmi vrátane orgánov štátnej moci a zverenej verejnej správy.
Ústie pre vplávanie do Borcea kanálu pri protiprúdnej plavbe je nad prístavom Braila na dunajskom riečnom km 174. Oboplavujú sa ním úžiny Hirsava, prístav Cernavoda, aj ústie pre vplávanie do kanála Cernavoda-Constanta. Na snímke prístav Calarasi v Borcea kanáli.
Na jeseň 1943 v bojoch jednotiek Axis na rieke Dneper so Sovietskou armádou bol stratený vlečný riečny nákladný parník "Váh" plavebnej spoločnosti Slovenská Dunajplavba SPD úč. spol. o výkone 280HP a nosnosti 500t. Slovenská 1. Pešia divízia utrpela na Záporoží 30 októbra 1943 v bojoch pri Melitopoli ťažkú porážku. Do zajatia padlo viac ako 2000 vojakov a dôstojníkov.
Dôstojník Rumunskej kráľovskej armády v roku 1943 v Odese. Cez Odesu Premávková automobilná automobilná kolóna PAK jej veliteľa por. jazd. A. Ondrejkoviča príslušná k Rýchlej divízii v rokoch 1941 - 1943 len prechádzala. Obkľúčená posádka Odesy kapitulovala 10. apríla 1944 vojskám 3. Ukrajinského frontu. To bol koniec okupačnej zóny Zadnestersko s centrom v Tiraspole, ktorej vytvorením sa dostal Antonescov režim do izolácie (Guvernământul Transnistriei). V školskom roku 1942/1943 pôsobilo v Rumunsku 40 slovenských učiteľov. Učili 1483 žiakov.
Skupina dôstojníkov Rumunskej kráľovskej armády, hostia MNO na výmennom liečebnom pobyte vo Vysokých Tatrách na jar roku 1944.
Ponorka Deutsche Kriegsmarine U 9 potopená sovietskym letectvom 20 augusta 1944 v námornej základni Constanta. Jej podzostavy boli dopravené do lodeníc v Linzi k čiastočnému zostaveniu a následne na vlečnom člne po Dunaji do Galati ku konečnej montáži. U 9 bola opätovne uvedená do prevádzky 28. októbra 1942 keď ju kpt.por. Hans-Joachim Schmidt-Weichert preplavil na nemeckú ponorkovú základňu v prístave Constanta. V rokoch 1941-1944 bolo Moldavsko (Besarábia) aj s dunajským prístavom Reni opäť pričlenené k Rumunskému kráľovstvu. Po prevzatí moci kráľom Michalom I. 23 augusta 1944 v Rumunsku časť nemeckej Čiernomorskej floty ustúpila do rieky Dunaj a časť bola potopená vlastnými posádkami na voľnom mori a v prístavoch Varna a Constanta.
Kráľ Michal I. rumunský (Regele Mihai I al României) v auguste 1944 so spojeneckou slovenskou armádou (1.ČSA) ozbrojeným vystúpením proti Nemeckej ríši skrátili II. svetovú vojnu najmenej o 6 mesiacov, zachránili státisíce, možno milóny životov. Udalosti zamestnancov Slovenskej Dunajplavby SPD ú.s. neprekvapili, časť jej profesnej elity už od roku 1924 (Č.S.D. úč.spol.) spolupracovala s Serviciului Secret de Informaţii al Armatei Române (SSI), ktorej šéf do 1940 bol Mihail Moruzov, 1940-1945 Eugen Cristecsu a s 2.odd hlav. štábu čs. armády prednostu pplk. gšt. Františka Moravca, p.p. s 2.odd hl. štábu slov. armády prednostu mjr. pech. Alojza Androviča v r.1939 (príbuzného npor. aut. Aladára II. Ondrejkoviča). Na zásadne zmenenú situáciu na Slovensku a Rumunsku reagovalo 5. septembra 1944 (8. septembra 1944 bol vyhlásený kabinetom Konstantina Muravieva vojnový stav Bulharska s Nemeckom) štátnym prevratom Bulharsko (predkladateľ územných požiadaviek s Maďarskom v 2. Viedenskej arbitráži proti Rumunsku), čím bola definitívne zvrátená strategická situácia na Balkáne a strednej Európe v neprospech Nemecka.
Dňa 15. októbra 1944 na boje Slovenskej a Rumunskej armády proti Wehrmachtu bol donútený reagovať aj ich nepriateľ z bojov v 1938-1939 (predkladateľ územných požiadaviek v 1. a 2. Viedenskej arbitráži (v 2. arbitráži proti Rumunsku s Bulharskom) regent Miklós Horthy pokusom o vystúpenie Maďarska z vojny. Prevrat v Maďarsku a jeho obsadenie Wehrmachtom obmedzili iba možnosti bojujúcej Slovenskej armády (1.ČSA), situáciu nemeckých jednotiek na Balkáne zmeniť nemohli.
Na území Čs. republiky (vojensky obsadenom v bojoch medzi 15. až 21. marcom 1939 Maďarskom) od 28.10.1944 pôsobila v Chuste čs. vládna delegácia ministra Františka Němca a Veliteľstvo oslobodeného územia jeho veliteľa divízneho generála Antonína Hasala.
Odesa, Máj 1964. Zamestnanci technického odboru závodu RaND a budúca posádka pri preberaní v tom čase v Európe najmodernejšej osobnej rýchlolode Raketa pre závod Osobná doprava plavebnej spoločnosti ČSPD n.p. Na snímke tretí sprava pán Peter Simeonov. Odesa bola v rokoch 1941-1944 okupovaná vojskami osi.
Oceľová Koruna "Coroanei de Oţel".
Video - Sorea OL Družba ; Maria Tănase - Cine lubeşte şi lasă " ;
Poznámky: Od roku 1936 slúžil por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič v Dragúnskom pluku 11 Kráľa Carola II rumunského do jeho zrušenia v roku 1939 ; V rokoch 1924-1945 koordinovala Serviciului Secret de Informaţii al Armatei Române (SSI) s 2.odd hlav. štábu čs. armády p.p. s 2.odd hl. štábu slov. armády svoju činnosť ;
Zdroje: Stefan II. Ondrejkovič ; Mária Turbová ; redaktor Andrej Vrbacký ; "N.S." október, november 1936 ; kpt. Peter Majerník ; Peter Simeonov ;