Juraj Mičura

- národný dejateľ, právnik (narodený  18.11.1851 Dlhé Pole, okres  Žilina - zomrel 22.3.1919 Těšín, pochovaný  v Dlhom Poli). Otec Ján Mičura, matka Dorota, rodená  Kudelčíková. Manželka Sidónia, rodená Rovnianeková (dožila u sestry správcu učiteľa Štefana II. Ondrejkoviča).

Viliam Paulíny-Tóth, syn evanjelického farára bol 1847-1848 profesor na lýceu v Kremnici. V tom čase vydal politický spis "Vek slobody". Bol kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po roku 1849 pôsobil v štátnych službách na župnom úrade v Trenčíne a ako Hlavný slúžny vo Veľkej Bytči. Od r. 1853 bol župný komisár v Kecskeméte. V roku 1855 získal po sobáši šľachtický titul a k menu si pripojil aj priezvisko manželky Vilmy Tóth de Tőre et Tóthmegyer, príbuznej Anny Ondrejkovičovej rod. Sandor de Szlavnicza prostredníctvom jej otca trenčianskeho župného sudcu Stephana Sandora de Szlavnicza (Janka Sandor de Szlavnicza, ktorej otec bol Michael barón Sandor de Szlavnicza a matka Anna Kubicza sa vydala za Jánosa Tótha z Ostrihomskej diecézy, sobášom získal značné veno).

Literátka Elena Kutlíková, sa narodila v Trnave v r.1871. Jej otec bol advokát Vendelín Kutlík, matkou Božena Kutlíková, rod. Hodžová, dcéra liptovskomikulášskeho farára Michala Milana Hodžu.                          

Príbuzný trenčianskeho župného sudcu Stefana Sandor de Szlavnicza po jeho matke Esthere Ivánka de Draskócz et Jordánföld, slovenský politik a právnik JUDr. Milan Ivanka de Draskócz et Jordánföld sa narodil  dňa * 25. októbra 1876 v Turčianskom Svätom Martine. 

Hornouhorská banka Tatra vznikla v roku 1884 v Turčianskom Sv. Martine. Pri jej zrode stál okrem iného aj kapitál, ktorý nadobudol sobášom Viliam Paulíny-Tóth.

Na snímke Dr. Martin Mičura s otcom Imrichom Mičurom a strýkom advokátom Jurajom Mičurom. Juraj Mičura maturoval na gymnáziu v Ostrihome, právo študoval na Právnickej akadémii v Bratislave. Advokát v Bytči. Spoluorganizátor národného a kultúrneho života v Bytči a na okolí, praxovali u neho viacerí predstavitelia slovenského verejného a kultúrneho života (synovec Martin Mičura, Janko Jesenský, Vladimír Pivko, Jozef Hranec). 

Vicežupan Koloman Beniczký pokrvne príbuzný trenčianskeho župného sudcu Stephana Sandora de Szlavnicza, svokra Obvodného notára Stefana I. Ondrejkoviča. Trenice sa dotýkali obsadenia miesta riaditeľa Tatra banky a predsedníctva dozorného povereníctva. Pozri Národné noviny XX (1889), č. 43 a 44, kde prebehla kontraverzia medzi vtedajším riaditeľom Tatra banky Rudolfom Krupcom a Matúšom Dulom i Andrejom Halašom. Valné zhromaždenie Tatra banky bolo 26. apríla 1889. Riaditeľom zostal Rudolf Krupec. Za predsedu dozorného povereníctva bol vyvoleny Gyorgy Szmrecsányi, za podpredsedu „proti kandidátovi Matúša Dulu a jeho spoločníkov väčšinou hlasov Koloman Beniczký“. (Zprávu priniesli Národné noviny XX (1889), č. 48.).

Juraj Mičura kandidoval 1896 v Bytči vo voľbách do Uhorského snemu s programom Krajinskej katolíckej ľudovej strany.

V roku 1904 sa v Bratislave zosobášili  pribuzný rodiny Sandor de Szlavnicza aj Ondrejkovič JUDr. Milan Ivánka de Draskócz et Jordánföld a slečna Elena Kutlíková, dcéra advokáta Vendelína Kutlíka a Boženy Hodžovej a vnučka farára ECAV Michala Milana Hodžu. Po sobáši odišli do Trnavy. V tomto čase sa stal JUDr. Milan Ivánka predstaviteľom spolupráce s českou politikou a českými podnikateľskými kruhmi. Za ich spoluúčasti založil v Trnave Hospodársku banku (1906). Od roku 1906 bol spoluvydavateľ a redaktor časopisu Národný hlásnik. V roku 1907 bol zvolený do uhorského snemu, avšak v roku 1909 bol ako Slovák mandátu zbavený za údajné poburovanie proti štátu a Maďarom počas predvolebnej kampane a odsúdený na jeden rok väzenia. 

Vicežupan Koloman Beniczký presadil svojich kandidátov aj vo voľbách na zhromaždení stoličného výboru - Turčiansky Sv. Martin v roku 1910.

Vytvorenie rodinnej aliancie v roku 1912 ktorá predznamenala pád Kolomana Benického. Natrvalo  zmenila rozloženie politických síl v Nitrianskej, Trenčianskej aj Turčianskej župe. Predtým došlo k personálnym zmenám v hornouhorských bankových ústavoch, spotrebných družstvách a vzájomných pokladniciach na čom sa podielali katolícke rodiny Balazsovics, Kedrovič, Ondrejkovič, Wunder, Turba a Zsittnyan.  

Rozvetvená notárska rodina Ondrejkovič - Sandor s príbuzenskými väzbami so všetkými významnými šľachtickými rodmi trenčianskej turčianskej a nitrianskej župy v r.1912. Pevné postavenie mala aj v cirkevných katolíckych a evanjelických kruhoch. Na snímke je aj Obvodný, neskôr Župný notár Rudolf Mičura s manželkou Annou Mičurovou rod. Ondrejkovič, známy donátor, bytčiansky advokát Juraj Mičura a neskorší minister a prezident Najvyššieho súdu SR advokát JUDr. Martin Mičura. Prvý stojaci vľavo je študent PF v Budapešti, neskorší Okresný náčelník Aladár I. Ondrejkovič, v strede sedí dcéra trenčianskeho župného sudcu Stephana Sandora de Szlávnicza Sp. Da Anna Ondrejkovičová rod. Sandor de Szlavnicza a jej manžel Obvodný notár Stephan I. Ondrejkovič, vedľa učiteľka Mária Anna Turba a jej manžel Správca učiteľ Stefan II. Ondrejkovič s ich synčekmi Stephanom III. a Aladárom II. Na snímke je aj so svojou manželkou Máriou rod. Ondrejkovič, nad svojou sestrou aj notár Stefan Turba, neskorší riaditeľ pôšt na Slovensku a mešťanosta hlav. mesta Bratislava. Dolu sú chlapci Jozef Ondrejkovič a Ľudovít Ondrejkovič so svojou sestrou Lenkou. Obaja padli vo Veľkej vojne.

V dome Obvodného notára Štefana Ondrejkoviča (Stephanus Ondrejkovics) ako seniora, sa stretávali vážení páni notári zo širokého okolia. Tu prejednávali profesionálne, politicky a ľudsky delikátne problémy vrátane volieb na stoličnom zhromaždení. Uzatvárali ich všeobecným konsenzom, v ktorom mal konečné slovo D.Stephanus Ondrejkovics, vysoký modrooký krásny starec s bielymi vlasmi a impozantnou bielou bradou. Po vyčerpávajúcich rokovaniach usporadúval domáci pán stavovsky družné večery, pri ktorých si uctili pánov notárov svojou štvorručnou hrou na cimbale Lenka a Božka, jeho mladučké krásne dcéry. Aj po mnohých rokoch si pamätajú potomkovia miestnych vážených rodín, že takto prejednané a tu uzavreté dohody osvietení páni notári vždy dodržali. V Malých Bieliciach boli v tých časoch termálne kúpele, hojne navštevované váženými rodinami z okolia. Počas svojich školských prázdnin tu predávali gymnazistky Lenka a Božka vstupenky do kúpeľov aj stretnutím s nimi rozveseleným kolegom a priateľom ich cteného pána otca.

Benického prepadnutie. Zromaždenie stoličného výboru - Turčiansky Sv. Martin 15. júna 1914. Voľba Hlavného stoličného notára. Kandidát vicežupana Kolomana Beniczkého Július Beniczký prepadol 21. hlasmi. Zdroj: Národnie noviny 16. júna 1914.  

Juraj Mičura  bol v roku 1918 člen SNR, signatár Martinskej deklarácie slov. národa 30.10.1918.

Kňaz Michal Balažovič (príbuzný rodiny Turba) narodený Veľké Bielice dňa 16.09.1885 (otec Ján Balažovič) gymnázium absolvoval v Nitre 1899-1903, teologické štúdiá tamtiež 1903-1907. Vysvätený za kňaza bol v roku 1908. Kaplán Predmier, Nováky, Kysucké Nové Mesto a Dlhé Pole (od 1.7.1914). Vojenská služba 1915-1917. Od roku 1919 administrátor v Klátovej N. Vsi, 1921 kaplán v Starej Bystrici, od r.1922 mimo služby.

Do roku 1918, aj následne bolo politické postavenie Mičurovej skupiny významne posilnené sobášom Anny Ondrejkovičovej, dcéry (vnučky trenčianskeho župného sudcu Stefana Sandora de Szlavnicza) najrozvetvenejšej notárskej katolíckej rodiny Nitrianskej a Trenčianskej župy s Obvodným notárom v Dlhom Poli Rudolfom Mičurom. Táto rodina mala významné pozície aj medzi lutheránmi, nakoľko svokor Obvodného notára Stefana I. Ondrejkoviča bol evanjelik augsburského vyznania.

Od 12. decembra 1918 v Žiline vo vile Edity Bacherovej rod. Milecovej a jej manžela Andreja Bachera riadaceho tunajšej filiálky ružomberskej Úverovej banky, účastinnej spoločnosti sídlil minister s plnou mocou pre správu Slovenska MUDr. Vavro Šrobár (1867 – 1950) a jeho úrad, ktorý v podstate predstavoval slovenskú vládu.

Národnie noviny 27. novembra 1918. Nový slovenský župan. Zo spoľahlivého prameňa sa dozvedáme, že pre Šariš vymenovaným županom je dr. Pavel Fabry, advokát a cez vojnu auditor pri budínskom okresnom vojenskom kommande.

Náhrobný kameň bytčianskeho advokáta Juraja Mičuru a jeho ctenej manželky pani Sidónie Rovnianek v obci Dlhé Pole, okres Žlina.

Pandémia, španielska chrípka zdecimovala populáciu Európy a sveta na začiatku 20. storočia viac ako 1. sv. vojna v jej závere v r.1918. Neutrálne Španielsko vyšlo s informáciu o epidémii v roku 1918 prvé. Rakúsky lekársky historik Harald Salfellner upozorňuje na možný zdroj chrípky z Číny. Tu v roku 1917 vypuklo onemocnenie dýchacích ciest, ktoré sa po krátkej chorobe končilo zápalom pľúc. So 140 tisícmi čínskych robotníkov, ktorí mali podporovať Britov vo vojne, sa nákaza cez USA dostala do Európy. Nákaza v roku 1918 postihovala vojakov na frontoch, v lazaretoch, zajateckých táboroch aj civilistov. Správy, ktoré domov prinesli čs. légionári a zajatci zo Sibíri poukazujú aj na ďalšiu trasu šírenia španielskej chrípky a škvrnitého týfusu. Po separátnom vystúpení Ruska z vojny 3. marca 1918 mnohí navrátilci Trojspolku zo zajatia v Rusku boli už chorí a po tisícoch umierali. Aj légionári a Hlavný súdny oficiál Gejza Turba priniesli domov okrem potencionálnej nákazy správy a dôkazy s fotografiami početných komunít výhradne bielo zaodetých Čínanov (zaoberajúcich sa živnosťami v službách - vývarovne, práčovne atď.) na železničných staniciach miest pozdĺž celej Transsibírskej magistrály ktorí zo dňa na deň zmizli.      

Lode tiež cez prístavy roznášali po svete pandémiu, ktorá na jeseň priniesla smrť miliónom, ustúpila až po konci prvej svetovej vojnyv r.1918. V roku 1919 sa vrátila. Španielska chrípka doznela až v roku 1920. Ochorelo 500 až 600 miliónov ľudí, tretina svetovej populácie. Odhady smrteľných obetí sa rôznia – od počtu, ako bolo mŕtvych v prvej svetovej vojne 17 miliónov po 100 miliónov. Salfellner odhaduje počet obetí v Rakúsko-Uhorsku na 185-385-tisíc, okolo pol percenta populácie. Vznik a priebeh pandémie španielskej chrípky sa kryje s epidémiami škvrnitého týfusu, ktoré prinajmenšom rovnako postihli vojakov a civilné obyvateľstvo. Na Slovensku decimovali obyvateľstvo až do roku 1921. Štatistické čísla z Veľkej Británie uvádzajú, že počas prvej chrípkovej vlny umrelo desať percent chorých, druhej na jeseň 1918 až dve tretiny a na jar 1919 štvrtina chorých. Pri boji so španielskou chrípkou sa uplatňovali opatrenia ako v súčasnosti. Napríklad v októbrovej vlne v roku 1918, keď vo Viedni úmrtnosť v porovnaní s predchádzajúcimi chrípkami narástla o 300 percent, úrady vyzvali obyvateľov, aby sa vyhýbali kontaktu s chorými. Zatvárali sa školy, divadlá, továrne pracovali v obmedzenom režime. Podobne reagovala Budapešť. Pandémia tragicky postihla aj rodiny Ondrejkovič, Sandor de Szlavnicza a Mičura, keď okrem strát životov ich synov na fronoch nákazou a úmrtím Anny Ondrejovičovej rod. Sandor de Szlavnicza, jej dcéry Anny Mičurovej rod. Ondrejkovič s ešte nenarodeným dietaťom aj advokáta Juraja Mičuru.   

Kráľ Ferdinand I. Rumunský

Prvé rumunské vojenské jednotky ktoré vkročili do Budapešti na večer 3. augusta 1919 boli tri eskadróny 6. jazdeckého pluku zo 4. brigády pod velením generála Rusescu.

Dňa 6. augusta 1920 bol kariérny diplomat Constantin Hiott vymenovaný za osobitného vyslanca a splnomocnenca vlády Rumunska v Prahe.

Z nitrianskej diecézy, z Dlhého Poľa pri Veľkej Bytči pochádzal právnik JUDr. Martin Mičura, prívrženec katolíckej Československej lidovej strany a  minister s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorý mal úzke kontakty s nitrianskym biskupom. Vzťahy k českým susedom tu boli teda diferencované, politicky najvýznamnejším kňazom a odporcom čechoslovakizmu bol ThDr. Jozef Tiso. Biskup Kmeťko sa snažil zachovať si odstup od politiky, ale svojim kňazom politickú činnosť v zmysle kanonického práva obvykle povolil. Diecéza mala aj vďaka katolíckym Kysuciam, kde K. Kmeťko pôsobil v svojich kaplánskych rokoch, o 10 % viac rímskokatolíckeho obyvateľstva, ako bol slovenský priemer. Najviac evanjelického obyvateľstva žilo v trenčianskom zavážskom dekanáte v  blízkosti českých hraníc, kde evanjelici tvorili viac ako tretinu obyvateľstva, podobne ako v púchovskom a bánovskom dekanáte. V diecéze nebolo veľa obcí ani žiadne väčšie mesto, ktoré mali evanjelickú väčšinu.

JUDr. Karel Baxa bol prvým predsedom Ústavného súdu ČSR od 17. novembra 1921 do 5. januára 1937. Jeho sídlo bolo v Prahe na Dušní ulici 17, kde úradovalo aj Ministerstvo unifikací, teda ministerstvo pro sjednocení zákonodárství a organizace správy v Československej republike. JUDr. Baxa bol blízkym spolupracovníkom a priateľom pána advokáta Juraja Mičuru. Stal sa s ním dodatočne príbuzný prostredníctvom sobáša npor. aut. Aladára II. Ondrejkoviča a slečny Alžbety Ličkovej. Advokát Juraj Mičura bol spolupracovník v politickom živote a priateľ aj notárov Štefana I. Ondrejkoviča a Štefana Turbu.   

Pomocná misia Britského ČK sa zamerala aj na boj proti epidémiám a na ďalšiu pomoc deťom. Na Kysuciach otvorila najmenej 100 vývarovní a  distribučných stredísk, npr. v  Krásne, v Oščadnici, v Turzovke. Do nich miestne orgány distribuovali zásoby zo skladu ČsČK, ktoré pridelil pomocnej misii Britského ČK z darov, ktoré po 1. svetovej vojne dostalo Slovensko zo zahraničia. Išlo o šatstvo, bielizeň a nemocničný materiál pre nemocnicu v 1 035 debnách v cene vyše 4 000 000 Kč. Dodávali zásoby aj z ústredného skladu šatstva a  potravín pomocnej misie Britského ČK, ktorý sa  nachádzal v  Žiline v ktorej pracovala aj  Edita Bacherová rod. Milecová (1886–1975), kultúrna pracovníčka a členka Ústredného výboru spolku slovenských žien Živena. Podieľala sa na reorganizovaní pobočky ČsČK v  Žiline a  od roku 1929 bola predsedníčkou žilinského odboru Živeny. Zdroj: Historický časopis, 56, 3, 2008.

Renesančný kaštieľ v obci Súľov-Hradná. Rozkvet mal keď patril Márii Madocsányi, manželke župana Trenčianskej stolice Pavla Madocsányi (príbuzného rodiny Ondrejkovics-Sandor de Szlavnicza). Konali sa tu hostiny, hostia prichádzali až z Budapešti. Pred kaštieľom bol rybník s fontánou, rybami, vodnými rastlinami. V r.1931 ho zrušili, zostal po ňom len močiar. Pani Madocsányi zomrela 1894 vo veku 76 rokov. Kaštieľ kúpil pán Vincent Mičura. Opravil ho, niektoré múry  zbúral. V r.1937 od pána Mičuru kaštieľ po častiach odkúpili.

Súľovský hrad v roku 1550 panovník daroval Sebastiánovi Siriemsis. Patril rodu až kým ho neopustil v r.1780. Jednu kúriu v Hradnej v r.1591 nadobudla Helena Sirmiensis. Patrila až do 19.stor.rodu. V XIX stor. to boli Karol a František Sirmiensis (viacnásobne príbuzní s rodom Ondrejkovics-Sandor de Szlavnicza). Po smrti Ľudovíta, kapitána K.u.K., prísediaceho atď. jeho manželka predala kaštieľ podžupanovi a kráľovskému radcovi Ľudovítovi Akajovi. Po vzniku ČSR majetok získala Tatrabanka od ktorej ju kúpil Vincent Mičura. Zrušil park, zrúcal staré domy, predal role, rozpredal časť pozemkov, lesy si ponechal. Po znárodnení v r.1948 rodina Mičura musela majetok odovzdať štátu.  Po reštitúcii v r.1989 rodina Mičura, rekonštruovala kaštieľ.

Palác palatína Juraja Thurzu, príbuzného rodine Ondrejkovič o.i. sobášom Catherine von Rottal (dcéry Felizitas Thurzo a Jacoba von Rottal)  so Franciscom I. Sandorom de Szlavnicza je vo Veľkej Bytči.

Sobášom Obvodného notára Rudolfa Mičuru a Anny Ondrejkovič sa aj táto rodina dostala do príbuzenského vzťahu s potomkami rodu Thurzo. Vdova po Imrichovi Thurzo, dvadsaťročná Kristína Nyári (príbuzná rodiny Sandor de Szlavnicza), sa vydala 21. júna 1624 za Mikuláša Esterházy, ktorý tým získal Bytču, na ktorú dostal od Ferdinanda II. listinu. Esterházy v roku 1862 panstvo aj so zámkom prenajal Leopoldovi Popperovi. Po vzniku ČSR odkúpil od L. Poppera časť bytčianskeho panstva JUDr. Martin Mičura. 

Lady Muriel Paget na Kysuciach. V Čadci bola 3. novembra 1918 zriadená Revolučná Slovenská národná rada. Predsedom sa stal uvedomelý slovák Ferdinand Hirš, podpredsedami Štefan Beniač a Dr. Robert Poradovský, tajomníkmi Jozef Menkyna a Ľudovít Janota. Miestne Národné výbory od prvého dňa riešili otázky života obyvateľstva. Ženy, najmä manželky činiteľov Národných rád a výborov, zorganizovali dobrovoľnú službu Červeného kríža na pomoc vracajúcim sa vojakom, chorým a sociálne slabým. Najhoršia situácia bola v Turzovke, najväčšej a najroztrúsenejšej obci na Slovensku. Lekár, neslovák v prevratových dňoch ušiel a miestni činitelia notár Rudolf Mičura, Jozef Brix, kňazi Točík a Fundárek, richtár Michalička a ďalší mali plné ruky práce so zachraňovaním životov, zadovažovaním potravín, odevov a pod. Do Turzovky vtedy prišiel za  obvodného lekára MUDr. Adolf Staneček s manželkou Marínou. V tomto období vznikol Československý Červený kríž a z iniciatívy Dr. Alice Masarykovej a Lady Muriel Paget sa uskutočnila jedna z prvých veľkých pomocných akcií práve na Slovensku. Dr. Alica Masaryková bola v tom čase poslankyňou dočasného Národného Národného zhromaždenia za Slovensko a na návrh MUDr. Ivana Hálka, jej priateľa a ďalších, zamerala svoju činnosť na Kysuce. Pomoc potrebovali najviac. Tak sa stalo, že práve pred 50 rokmi sa stala Turzovka sídlom pomocnej misie. Do budovy starej lekárne sa nasťahovali Angličanky a Írky z pomocnej misie Lady Muriel Paget, ktoré viedla Miss Maston. Pomocnú akciu bolo treba začať na dvoch frontoch:

Personál núdzovej nemocnice v Turzovke pri Dlhom Poli. V strede MUDr. Adolf Staneček a Ľudovít Janota.

vybudovaním provizórnej infekčnej nemocnice, ktorú zriadili v budove školy a starostlivosťou o vyhladované a choré deti a ich matky, najmä na kopaniciach. Dni a noci namáhavých služieb v pomocnej misii, starostlivosť o infekciami napadnuté deti - to si vyžiadalo mnoho aj tých najväčších obetí: dňa 30. septembra 1919 umiera na týfus mladá anglická sestra, Margareta McCullum. Onedlho ju 25. októbra 1919 nasleduje aj pani Milka Dudáčková, obetavá dobrovolná pracovníčka misie. Obeťou týfusu sa stáva 13.októbra 1919 aj riaditeľ školy Ignác Ország, ktorý poskytol chorým vojakom pomoc v jeho vlastnej škole. Keď si pripomíname vznik Československého Červeného kríža a jeho päťdesiatročné zdarné účinkovanie, spomeňme si na prvé obete, ktoré vyhasli pri práci na záchrane životov iných. Zdroj: Ľ. Janota, časopis "Zdravie" ročník XXV. November 1969 strany 10 a 11.             

Prezident republiky T. G. Masaryk a minister s plnou mocou pre Správu Slovenska Dr. Martin Mičura v roku 1921 po plavbe na Dunaji parnou vlečnou nákladnou loďou Váh v pristave Bratislava z vojenskej prehliadky v r.1921 v Petržalke.

Snímok z oslavy 80-tych narodenín Olgy Milecovej v Troch Dvoroch. Zľava stoja československý a slovenský diplomat Dr. Ivan Milec (Milecz de Tarnó), bankár Igor Pietor, Janka Thomka-Markovická, Oľga Kuzmányová, Hela Kohútová, Margita Paulíny-Tóthová, bankár Andrej Bacher, statkár a zeman Ladislav Thomka-Markovický. Zľava sedia Elena Makovická rod. Pivková, Oľga Milecová rod. Makovická a bankár Vladimír Makovický. Na zemi sedia zľava Edita Bacherová rod. Milecová, vysokoškolský pedagóg a lekár MUDr. Ilja Paulíny-Tóth, Anna Pietorová rod. Milecová, Milena Milecová rod. Slezáková, Tatjana Pietorová. Vpredu leží Igor Pietor ml.

Rímskokatolícky farský Kostol Všetkých svätých vo Veľkej Bytči. Na pamäť renovácie tohoto chrámu, ktorú k sláve Božej a na pozdvihnutie mravnej sily národa previedlo mesto Veľká Bytča v roku 1937, keď bol starostom mesta: Dr. Martin Mičura, minister m. sl., poslanec Národného zhromaždenia Československej republiky, prezident Vrchného súdu v Bratislave, atď. Jeho námestkami boli: Michal Fundárek, roľník a Dr. Leopold Deutsch, obchodník.      

STK. Bratislava, 17. mája 1939. Dedičia advokáta Juraja Mičuru a jeho manželky - dr. Martin Mičura, Rudolf Mičura (manžel nebohej Anny Ondrejkovičovej a otec ich dcéry Melánie), Andrej Mičura a bratia Malobickovci odovzdali Národnej banke Slovenského štátu z pozostalostí 160 dukátov  (podľa pani Sidónie Hutárovej pochádzalo najmenej 100 z nich z pozostalosti po p. Anne Mičurovej rod. Ondrejkovičovej a jej dcéry Melánie ktoré časť z nich obdržali od Sidónie Rovnianekovej, dožila v ich domácnosti), medzi ktorými je väčšia polovica cenných dukátov, ktoré majú nuzmatickú hodnotu. Zdroj: týždenník "Slovák" z 18. mája 1939 str. 2.

Pani Milena Milecová (Mileczová) rod. Slezáková a por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič (pravnuk trenčianskeho župného sudcu Stephana Sandora de Szlavnicza) z rodiny, ktorá mala s rodinou jej manžela diplomata Dr. Ivana Mileca (Milecz de Tarnó) priateľské, príbuzenské a profesionálne vzťahy (matka Oľga Makovická, sestry Margita Paulíny-Tóth a Oľga Kuzmány). Snímka na Šrbskom plese z r.1942 pred jej emigráciou s manželom, slovenským vyslancom v kráľovstvách Rumunsko a Juhoslávia do Turecka a následne do Londýna (s úlohami od domácej opozície).

Literatúra: Podrimavský, M.: Slovenská národná strana v druhej polovici 19.storočia.Ba 1983, s.151;  Dejiny Slovenska 4. Ba 1986; s.198 ; nekrológy : Národné noviny, 50, 12.4.1919,s.5; Právny obzor, 2,1919,č.1-3, s.27-28; Archív BiO MS (výpis z matriky). Encyklopédia Slovenska A-Z; JUDr. Ján Mikula " Povstanie s legendou " ; 

Poznámky: Ján Milec (Milecz de Tarnó) advokát v Žiline *1847 Necpaly  †1901 Žilina, o.i. zakladateľ Žilinská cementáreň v Lietavskej Lúčke (jej učastinárom bol aj JUDr. Martin Mičura), Vzájomná pomocnica v Žiline, Tatra hornouhorská banka, Ružomberský úverový spolok atď. Peter V. Rovnianek *1867 Horný Hričov †1933 Chicago - Tatra banka ; Obvodný a župný notár Rudolf Mičura *30.05.1881 Dlhé Pole †02.04.1951 Dlhé Pole  ; JUDr. Milan Mičura Malár Magdin 1921-1997 ; Magdaléna Fábry rod. Vojčeková 1908-1996 ; Magdaléna Mičurová r. Sohlmannová ; Katarína Ondrejkovičová rod. Malárová *1926 †1992 ; Kronikár obce Dolné Držkovce o sebe ;

Zdroje: Sidónia Hutárová rod. Haššíková ; Lady Gizelle Kerney rod. Ondrejkovičová ; pplk. tank v. v. Aladár II. Ondrejkovič ; Nitriansky župan a od septembra 1944 minister obrany Stefan Haššik ; 


 

 

 

 

Aktualizované: 03.06.2020