Dragounský pluk 11

"kráľa Carola II rumunského" v Bratislave

  Od 16.10.1936 ppor. jazd. zal. Aladár Ondrejkovič vykonával dobrovolnú činnú službu u Dragúnskeho pluku 11 v Bratislave. Na jeseň 1936 sa uskutočnila štátna návšteva hlavy Rumunského kráľovstva v Československej republike. Pri tej príležitosti priplo Jeho Veličenstvo kráľ Carol II. Rumunský 1. novembra 1936 na Námestí Slobody v Bratislave svoju stuhu na štandardu Dragúnskeho pluku 11. Od tej doby sa nazýval Dragúnsky pluk 11 "Kráľa Carola II. Rumunského". Niektorí dôstojníci, aj ppor. jazd. Aladár Ondrejkovič obdržali od Jeho Veličenstva za bravúrne predvedenie jazdeckej bojovej ukážky rumunské vojenské vyznamenanie.

Kráľ Carol II rumunský

a prezident Československej republiky Dr. Eduard Beneš so svojimi vládami pri príležitosti štátnej návštevy hlavy Rumunského kráľovstva opätovne deklarovali spojenectvo oboch štátov, členov Malej Dohody. Bola to reakcia na oslabenie postavenia Spoločnosti národov v Ženeve a ústup Francúzskej republiky z veľmocenských pozícií v Strednej Európe a na Balkáne. 

Ppor. jazd. zál. v ďalšej činnej službe Aladár Ondrejkovič slobodný pán Sandor zo Slávnice, víťaz Military Steeplechase sa zúčastnil slávnostnej prehliadky Dragúnskeho pluku 11 s rumunským kráľom Carolom II, korunným princom Michalom I  a prezidentom republiky Eduardom Benešom na námestí Slobody vo funkcii veliteľa čaty.

Kráľovská garda Jeho Veličenstva Carola II. Rumunského jazdila v čele slávnostnej vojenskej prehliadky Dragúnskeho pluku 11 " KC II R " dňa 1.novembra 1936 na Námestí Slobody v Bratislave.

Kráľ Carol II. a princ Mihai I. pri prehliadke jednotiek Čs. armády. Dragúnsky pluk 11 " KC II R " bol organizačne zaradený do 3. jazdeckej brigády, bola súčasťou novovytvorenej vyššej bojovej jednotky Čs. armády, protipólu nemeckej Panzerdivision, elitnej Rýchlej divízie č.3. zboru VII, armády III. Eskadróny pluku mali kasárne a stajne na terajšej Kutuzovovej ulici v Bratislave a v mestách Sereď, Zvolen a Levice. V Bratislave využívali na výcvik objekty krytej jazdiarne priamo v kasárňach M. M. Hodžu na Kuchajde, kde boli plochy so zariadeniami pre skoky na koni cez prekážky (parkur). Major pechoty Jozef Martin Kristín 30.09.1936-DD.MM.1939 2. spravodajské oddelenie, VII. zbor.

Rumunská kráľovská garda, doprovod pri štátnej  navšteve kráľa Carola II. a korunného princa Mihaia I. pri slávnostnej ceremónii v Prahe.

Od roku 1933 a 1935 vstupovali do účinnosti razantné organizačné opatrenia s úlohou zvýšiť bojaschopnosť Čs.armády. Vláda navýšila početný stav armády predĺžením základnej prezenčnej služby na dva roky aj prijatím väčšieho počtu záložných dôstojníkov, práporčíkov  a poddôstojníkov do ďalšej činnej služby a stavu gážistov. Naďalej sa neriešilo problematické národnostné zloženie vyššieho veliteľského zboru Čs.brannej moci proporcionálne k národnostnému zloženiu mužstva. Pravdepodobne to malo vplyv na vojakov a ich vzťah k Čs.armáde, ale bolo to určite nezodpovedné pre zabezpečenie ďalšej existencie štátu. v posledných rokoch existencie republiky. Ťažisko štátu vláda presúvala strategicky vynútene na východ, vrátane jeho riadiacich centier. Vedenie štátu si až vtedy uvedomilo, že tieto by nedokázali efektívne fungovať bez angažovaného zapojenia miestneho obyvateľstva.

V armáde boli z územia Slovenska iba 1 generál a 3 podplukovníci. Ojedinelé bolo, že npr. mjr pech. Alojz Androvič bol služobne zaradený na 2. oddelení Hlavného štábu v Prahe. Jeho starý otec Alexander Androvich de (Androvics) bol Hlavný slúžny v Púchove okolo r.1865, po odchode do výslužby bol sudcom v Trenčíne a aj tu naďalej verejne presadzoval slovenské politické záujmy.                                       

Kráľovská návšteva v Bratislave.

Jeho Veličenstvo rumunský kráľ  Carol II., korunný princ Michal I a prezident republiky dr. E. Beneš, na bratislavskom nádraží pri prehliadke čestnej roty.

Dňa 1. novembra 1936 bol sviatok, i keď daždivo. Mesto vítalo kráľa Carola II, princa Michala I a členov delegácie. V rannej hmle viali rumunské trikolóry. Noviny "Slovenský denník" publikovali články s ilustráciami aj úvodník o návšteve od Teodora Emandiho, rumunského veľvyslanca v Prahe s názvom "Kráľ Rumunska v Bratislave" s pasážami:
"Dňa 1. novembra Jeho Veličenstvo Carol II. Rumunský pricestoval do Bratislavy. Význam návštevy je osobitný a každý obyvateľ Rumunska by nemal zabúdať, že Dunaj okrem bratislavského prístavu obmýva aj rumunské hranice. Spája politicky, hospodársky a kultúrne Bratislavu a obe priateľské krajiny a občanov všetkých vekových kategórií. Dunajom často tieklo viac krvi ako vody a nič nespája ľudí viac než spoločné utrpenie. Nepochyboval som, že keď sa časy normalizujú Bratislava, ktorá urobila pokrok sa stane prístavom na Dunaji ktorý je kolískou Rumunov. Návšteva Jeho Veličenstva potvrdila význam prístavu Bratislava a okolo ruín posvätného Devina postaveného v dobách veľkej bolesti tých, ktorí boli nespravodlivo zotročení, vietor prinesie odtaľto do údolia krásneho Dunaja ozvenu radosti hlasu ľudu, že tam bol veľký kráľ, s veľkými myšlienkami o mieri, pokoji a poriadku. "

Noviny publikovali aj článok Jindřišky Huškovej-Flajšhansovej, prednášajúcej rumunčinu na Komenského univerzite v Bratislave. V článku s názvom "kráľ Carol II - princ kultúry" vymenováva všetky naše skutky Sovereign Rumunskej kultúrnej prosperity, od prvých iniciatív princa Carola II. a kultúrne nadácie na rôzne zložitosti dnešných kráľovských nadácií. Veličenstvo ovplýva znalosťami, ako jeden z mála vodcov národov, okrem snáh o všeobecnú prosperitu národa, snahou o rozvoj jeho duchovného bohatstva.

Lektorka rumunštiny na bratislavskej univerzite dr. Jindra Hušková-Flajšhansová venovala rumunskému kráľovi 7 sväzkov svojich diel, týkajúcich sa kultúrnych a politických stykov čsl.-rumunských.

Nemecký denník "Grenzbote" venuje obsah čísla udalosti. Pod názvom "Deň veľkej návštevy" uverejnil úvodník, ktorý obsahuje životopis panovníka. "Kráľ Carol II. - píše autor - je jeden z najenergickejšich a najpopulárnejších predstaviteľov štátov v každom zmysle slova a " Kráľ ukázal, že jeho srdce bije za etnické menšiny svojej krajiny. " Noviny publikovali aj rozsiahlu reportáž z návštevy a portrét kráľa Carola II. Okrem toho dostal kráľ Carol aj šéfredaktorom Portischom nemecky písané dejiny mesta, viazané v safiánovej koži. Časopis "Nový Svet" vydal špeciálne číslo venované dynastii a našej krajine.

Veľké defilé na Námestí Slobody v Bratislave.  

Kráľ Carol II. Rumunský osobne na Námestí Slobody 1. novembra 1936 pripol stuhu na standardu Dragúnskeho pluku 11. Vkusný je dar Dragúnskeho pluku 11, ktorý od 1. novembra nesie meno kráľa Carola II. Rumunského. Je to veľké album všetkých dôstojníkov pluku, viazané do strieborných dosák, na ktorých je rumunská a československá vlajka.

Pohľad s hlavnej tribúny na defilujúce vojsko. V prostriedku kráľ, vedľa neho vpravo jeho syn, korunný princ. Jeho Veličenstvo kráľ Carol II dalo taktne najavo výhrady k jazdeckým čižmám dragúňov pluku. Zdroj: pplk. tank v. v. Aladár Ondrejkovič  rok 1995.

Rumunský kráľ Carol II daroval za pobytu v Prahe 50 000 Kč chudobným a po 10 000 Kč chudobným v Brne a Bratislave. Je zvykom dávať vzácnym a milým hosťom dávať dary, podľa starého príslovia upevňujú priateľstvo. Náš automobilový priemysel nie je v Európe na poslednom mieste a je prirodzené, že kráľovskí hostia dostali ukážky našej automobilovej výroby. Prezident republiky daroval rumunskému kráľovi špeciálne osobné auto značky Škoda s nerozbitným sklom a Fr.  Ringhofer, predseda správnej rady závodov Tatra veľkú 12 valcovú Tatru. Brnenská Zbrojovka darovala princovi Michalovi I najnovší voz, dvojtaktný štvorvalec Z-5. a zem Slovenská motorový čln. Kráľovi Carolovi II. dala zem Slovenská v upomienku na návštevu Slovenska striebornú karabicu so zlatým štátnym címerom a v nej zlaté mince čs. ražby. Veľkovojvoda Michal I obdržal od zemského výboru jazdecký bičík so zlatou rukoväťou a Mesto Bratislava venovala vznešenému hosťovi tri publikácie o meste, skvostne viazané, svoju striebornú medailu, stieborné taniere, staré cestovné hodinky, kožou potiahnutú krabicu a v nej fotografie význačných mestských budov.

Vozatajská eskadróna 14 Spišská Nová Ves, kasárne M. R. Štefánika. V Spišskej Novej Vsi bol Verejný notár Dr. Ladislav Štefánik, priateľ rodiny Ondrejkovič u ktorého býval ppor. jazd. Aladár II Ondrejkovič počas služby v tomto meste. 

                                   Střelec předválečné armády (1939)

Od roku 1935 sa konali každý rok veľké manévre najmenej na úrovni zboru. V praxi sa preverovala súčinnosť vyšších organizačných celkov a schopnosť dôstojníkov uplatniť v praxi nový polní řád Čs..armády, npr. presun Rýchlych divízii na veľké vzdialenosti a ich následné okamžité bojové nasadenie. Napríklad kompletné jazdecké eskadróny pluku vyviezli vlakom na východné Slovensko a potom tieto presúvali koňmo cez celé územie štátu do priestoru sústredenia. Eskadróny sa presúvali mimo hlavných ciest a počas priebehu presunu nocovali na vidieku v náhodne vybraných obciach v budovách škôl. 

V roku 1937 v obci Trebatice prenocovala v budove školy ktorej bol správca učiteľ Stephanus II. Ondrejkovics (Štefan Ondrejkovič) eskadróna  Dragounského pluku 11 " KC II R ". Velil jej ppor. jazd. Aladár II. Ondrejkovics-Sandor, syn správcu učiteľa Stefana II. Ondrejkoviča (bol pomocný učiteľ v štátnej Ľudovej škole svojho otca v Trebaticiach do nástupu k vojenskej prezenčnej službe v r.1934). Eskadrónu privítala celá obec Trebatice a obyvatelia sa správali k nim, ako k vlastným synom.

Snímka z jednania spravodajských dôstojníkov pri príležitosti konferencie šátov Malej Dohody z decembra roku 1937. Stojaci zľava mjr. gšt. Jaroslav Hajíček, neznámy rumunský dôstojník, mjr. gšt. Jozef Zuska a mjr. gšt. Karel Řezníček. Prvý sediaci náčelník juhoslovanskej vojenskej spravodajskej služby brigádny generál Borivoje P. Jasimovič (od 12.júna 1931 do 4.júna 1934 vojenský ataché v Prahe), neznámy rumunský dôstojník a prednosta štúdijnej skupiny plk. gšt. František Havel, priamy nadriadený mjr. pech. Alojza Androviča. Oproti sedí prednosta 2. oddelenia HŠ MNO plk. gšt. František Hájek.          

Generálporučík Hans Piekenbrock *1893 Essen †1959 Essen. Náčelník, šéf  I. odd Abwehru, major 1936-1943, 1937 podplukovník, 1940 plukovník, 1943 generálmajor. Pôsobenie hlavného záujmu proti ČSR, Polsko, Francia, Veľká Británia, ZSSR, Španielsko. Vedľajšie záujmy proti Belgicko, Švajčiarsko, Juhoslávia, Rumunsko, USA. Zakázané pôsobenie proti Rakúsko, Taliansko, Maďarsko, Fínsko, Estónsko, Japonsko, Bulharsko. Pobočka Abwehr Mníchov pracovala proti Balkánu, Československu,  Švajčiarsku. Proti ČSR pracovali aj pobočky v Drážďanoch, Vratislavi, Královci, neskôr aj vo Viedni a Norimberku. Mieroví agenti - cudzinci, miestni Nemci, prísl. národnosti, obyvatelia pohraničia.

V roku 1938 používal v Berlíne úrad čs. voj. pridelenca plk. gšt. Antonína Hrona aj kuriérne spojenie rumunského voj. attaché. Rumunský vojenský attaché pplk. Petre Antonescu ponúkol v prípade nutnosti aj ochranu jeho vyslanectva aj od jeho ochranou odjazd do Rumunska cez Poľsko v kritickej dobe 1938. 

Počas mobilizácie v roku 1938 bol  Dragúnsky pluk 11 " KC II R " nasaďený k obrane územnia Slovenska. Pod velením ppor. jazd. Aladára II. Ondrejkovics-Sandor sa v noci jeho eskadróna preplavila na koňoch cez rieku Hron a zaujala bojové postavenie na hraniciach 23.septembra už o 22.00 hodine. Úloha brániť Slovensko a Podkarpatskú Rus proti útoku maďarskej, resp. poľskej armády pripadla 3. československej armáde, SV Kremnica, ktorej velil armádny generál Jozef Votruba a od 01.10.1938 armádny generál Lev Prchala. Tretia armáda mala v stave 89 228 vojakov a 3 161 dôstojníkov, z toho 217 Slovákov (2 pešie divízie, 4 hraničné oblasti a 3. rýchla divízia). Vojaci aj na Slovensku a Podkarpatskej Rusi obsadili pozície a pohraničné opevnenia a očakávali rozkazy. Do mobilizovanej Čs. armády nastúpilo 200 000 vojakov slovenskej národnosti.

Rumunské kráľovstvo bol jediný spojenec Čs. republiky odhodlaný dodržať zmluvné záväzky voči ČSR. Podporu Čs. republike demonštrovali najširšie vrstvy rumunskej spoločnosti, najmä strana agrárnikov (caranov) a ľavicové strany.

Divízny generál  Vasile Atanasiu v septembri 1938 verejne vyhlásil, že sa dáva k dispozícii Československej vláde. K záväzkom Rumunského kráľovstva voči ČSR zaujal jednoznačné stanovisko aj veliteľ jeho vojenskej tajnej služby v rokoch 1924-1940  Mihail Moruzov Informaţii al României (Siguranta).    

Podporučik jazd. Aladár II. Ondrejkovič mal veliteľské postavenie v obci Mužľa v budove školy. Štáb Rýchlej divízie č.3. mal obavy z nasadenia svojich jednotiek na juhu Slovenska v prostredí maďarskej národnostnej menšiny. Prinajmenšom v okolí Mužle sa nepotvrdili. Veliteľ eskadróny vedel bezvadne maďarsky. Miestne obyvateľstvo aj keď jeho osobne nepoznalo vedelo z akej rodiny pochádza, sa správalo sa k nemu veľmi ochotne a s najhlbšou úctou. Jeho dragúni nemali žiadne problémy, ale naopak sa stalo, že jeden vojak svojvoľne vystrelil na druhú stranu. Obišlo sa to však bez následkov. 

Po podpísaní Mníchovskej dohody 30.septembra 1938 ppor. jazd. Aladár II. Ondrejkovič so svojou eskadrónou a elitnými ozbrojenými jednotkami Československého štátu Práporu SOS 28/Nové Zámky/Nitra (politické okresy: Stará Ďala, Hlohovec, Komárno, Zlaté Moravce, Nitra, Parkáň, Piešťany, Šaľa, Vráble, Nové Zámky.  Stav práporu SOS: 1012 mužov, t.j. 184 četníkov, 48 policajtov, 227 príslušníkov finančnej stráže, 553 mužov vojenských posíl) dostal rozkaz zaujať obranné postavenie pri obci Tesárske Mlyňany. Patrili do pôsobnosti Okresného náčelníka v Zlatých Moravciach Dr. Aladára I. Ondrejkoviča, ktorý sa podieľal na zostavovaní Práporu SOS 28/Nové Zámky/Nitra (brata jeho otca správcu učiteľa Štefana II. Ondrejkoviča).

Veliteľský post ppor. jazd. v zálohe Aladára II. Ondrejkoviča bol v arboretu Mlyňany, majetku jemu pokrvne príbuznej rodiny.  V zámočku bol ubytovaný so svojimi dôstojníkmi a vojakmi, mali tu poľnú kuchyňu.                    

Varili im dobrovolníčky, dcéry a manželky českých dôstojníkov a gážistov. Arboretum a zámoček Mlyňany patril príbuznej rodine (Ludmilla Ambrózy) ppor. Ondrejkoviča. Prezident Česko-Slovenskej republiky poveril Jeho ctihodnosť predsedu Najvyššieho súdu JUDr. Martina Mičuru (príbuzného rodiny Ondrejkovič) uzatvorením dohody 18.02.1939 medzi Česko-Slovenskou republikou a Maďarským kráľovstvom o úprave otázok štátneho občianstva vyplývajúcich z pripojenia územia prisúdeného Maďarsku arbitrážnym výrokom vo Viedni 2. novembra 1938. Prezident ju podpísal v Prahe 27.02.1939. Člen delimitačnej komisie pri odovzdávaní územia južného Slovenska Maďarsku bol  mjr. Jozef Turanec, ktorý mal výhrady proti ppor. jazd. Aladárovi II. Ondrejkovičovi, že dovolil manželkám a dcéram českých dôstojníkov a rotmajstrov aby sa zdržovali v Arborete Tesárske Mlyňany. Po Viedenskej arbitráži musel aj ppor jazd. Aladár Ondrejkovič II  svoje postavenie na rozkaz odovzdať Maďarskej armáde. Maďarskí vojaci prichádzali do arboreta Mlyňany z veľkej vzdialenosti, veľmi unavení po malých skupinkách peši bez akýchkoľvek dopravných vozidiel. Posledný sa priviezol na koči kapitán honvédov Tomba, ktorému ppor. jazd. Aladár II. Ondrejkovič-Sandor de Slavnica oficiálne odovzdal 10.novembra 1938 jeho osobe zverený obranný úsek Mlyňany.  

Po Mníchovskej dohode obsadzujú 1. októbra 1938 poľské tanky 7 TP Český Těšín a 27.novembra obsadzuje 10. Brigáda poľskej kavalérie Javorinu napriek zúfalému odporu miestneho obyvateľstva.

Okresný náčelník Dr. Aladár I. Ondrejkovič bol následne Krajinským úradom v Bratislave urýchlene preložený zo Zlatých Moraviec do Prešova s úlohou riešiť tamojšiu krízovú situáciu v súvislosti s núteným odstúpením o.i. Košíc, Južného Slovenska a južnej časti podkarpatskej Rusi, Maďarsku na základe Prvej viedeňskej arbitráže 2. novembra 1938. Štát prišiel 1. decembra v prospech Poľska aj o územie o rozlohe 226 km2 na severe Slovenska.  

Ľahké tanky Škoda Lt 35, obrnené automobily OA Tatra vz.30, nákladné automobily Walter PN, Tatra T 28 a Praga RV pri evakuácii Čs. kasární z Košíc po Mníchovskej dohode. V Košiciach bol Okresný náčelník Štefan II. Balažovič, jeho úrad bol evakuovaný do Prešova. Tu bol včlenený do úradu sem zo Zlatých Moraviec preloženého, Krajinským úradom v Bratislave osobitnými úlohami povereného Okresného náčelníka v Prešove Dr. Aladára I. Ondrejkoviča, jeho príbuzného po Márii Ondrejkovičovej rod. Turba. V Prešove bol Okresný náčelník Dr. Aladár  I. Ondrejkovič slobodný pán Sandor de Szlavnicza nútený čeliť ozbrojeným teroristickým bandám ktoré na územie okresu  prenikali z beckovského Poľska a územia okupovaného Maďarskom.

Hlási sa Prešov !  Evakuácia Košíc pretrhala spoje so slovenským východom. Nový okresný náčelník Dr. Aladár I. Ondrejkovič prevzal úrad. Evakuáciou Košíc a južného Slovenska sa stal Prešov východoslovenským centrom, za pár dní pribudlo 10 000 obyvateľov. Prešovský rozhlas vysiela z hotela Savoy denne od 18.00 do 18.45 hod. na banskobystrickej vlne. O týždeň sa dá očakávať namontovanie vysielacej stanice o sile 2,5 kw, vplyv pešťianskych rozhlasových správ sa paralizuje. Zdroj: noviny "Slovenský hlas" z 18. novembra 1938 str. 4.     

Vojenská liečebňa Matliare vo Vysokých Tatrách. Podporučík jazd. zál. Aladár Ondrejkovič bol nasadený bez vystriedania počas mobilizácie v septembri 1938 a v regulérnej vojne elitných jednotiek SOS viac ako 5 mesiacov v poli v jesennom a zimnom období 1938/1939. Dôstojníci a vojaci armády k nim dočasne prevelení na rozdiel od príslušníkov finančnej stráže, polície a četníctva nemali špeciálnu zimnú výstroj. Podpísalo sa to na zdravotnom stave podporučíka Ondrejkoviča. Po vystriedaní pri zdravotnej prehliadke mu našli nález na pľúcach. Bol odoslaný na liečenie do vojenskej liečebne v Matliaroch.

Vyšetrovanie pacientov vo Vojenskom ústave pre pľúcne choroby Matliare vo Vysokých Tatrách. Pôvodne tieto pozemky okolo Skalnatého potoka, v chotári obce Huncovce, vlastnila rodina Berzeviczy, príbuzná Anne Ondrejkovičovej rod. Sandor de Szlavnicza. Postupne sa ich majiteľmi stali ďalšie rodiny o.i. Okolicsányi, Szirmay, Mattyasovszky, ktoré tiež boli príbuznými starej matky ppor. jazd. zál. Aladára Ondrejkoviča. Komasáciou v roku 1840 a neskoršími reformami prešli v podstatnej časti do majetku obce Huncovce.    

Mladí dragúnski dôstojníci krátke kožúšky veľmi obľubovali, ale velitelia plukov ich neradi povoľovali nosiť, zdedili ich totiž po K.u.K. kavalérii. Pravdepodobne preto ich neznášal aj pplk. jazd. Rudolf Moskorz, ktorý si ich však aj vzhľadom na svoj vek a postavu nemohol dovoliť nosiť.

Velitelia pluku 11 " KC II R " do roku 1939 boli :

pplk gšt., od marca 1936 plk gšt. Josef Vrzáček (január 1936 - september 1936),
pplk jezd. Gustav Viktorin (september 1936 - september 1937),
plk jezd. Rudolf Moskorz (september 1937 - marec 1939),

kpt jazd. Ján Veselý (marec 1939...),  

Dôstojníci dragúnskeho pluku 11 " KC II R "

1. Štábny kapitán jazdectva  Ján Veselý  veliteľ pluku (neskorší plk. a veliteľ 2.Technickej divízie v Taliansku v 1945), 2. kpt. jazd Ivan Fajnor I. pl. pobočník, 3. kpt. jazd Štefan Bella veliteľ  2 eskadróny,  4. kpt. jazd Ján Izák veliteľ  5 eskadróny,   5. npor. jazd Peter Vlčko veliteľ  3 eskadróny,  6. por. jazd Ján Straka veliteľ  1 eskadróny,  7. por. jazd Imrich Sádovský veliteľ  4 eskadróny, t. č. v poli,  8. por. jazd Ján Tamaš veliteľ remontnej eskadróny Šalgočka - Dvorníky,  9. por. jazd Ondrej Červenák veliteľ 10 eskadróny Zvolen,  10. por. del Štefan Feja veliteľ  14 eskadróny  Spišská Nová Ves,  11. ppor. jazd. Aladár Ondrejkovič veliteľ  18  eskadróny.

Rotmajstri dragúnskeho pluku 11 " KC II R "
 
1. prap. jazd. Ferdinand Tyršel rtm. skladník 10 esk. Zvolen. 2. prapor. podkov. František Veleba podkovár rem. eskadróny Šalgočka - Dvorníky 3. štrm. odev. Vincenc Beňo HS. 4. rtm. jazd. Ondrej Chyniranyi účtov. pom. esk. 5. rtm. jazd. Ján Šmída účtov. 2 esk. 6. rtm. jazd. František Barčák účtov. 5 esk. 7. rtm. zbroj Pavel Melíšek pluk zbrojír 8. rtm. podkov. 8. rtm. podkovár

ďalej slúžiaci dragúnskeho pluku 11 " KC II R "
 
1. rtný  v  pr.sl. Ján Masiarčin poč. u  náhr. kor. 2. rtný v pr.sl. Trpíška Marek u HS. 3. rtný d.sl. Kašovský Štefan výk. rtm. 1 esk. t.č. v poli  4. rtný d.sl. Béla Imrich výk. rtm. 2 esk. 5. rtný d.sl. Galovič Štefan vel. čaty  t.č. v  poli  6. rtný d.sl. Breza Ján výk. rotm. 3 esk. 7. rtný d.sl. Kliment Anton podkovár 3 esk. t.č. v  poli  8. rtný d.sl. Kiss Ernest  výk. rtm. 4. esk. 9. rtný d.sl. Švarek Jozef vel. čaty 2 esk. 10. rtný d.sl. Vaško Ján výk. rotm. rem esk. 11. čat. d.sl. Paško Anton účt. rtm. i. 11 esk. 12. čat. d.sl. Tutko Michal vel. čaty 1 esk. 13. čat.d. sl. Novotný Michal vel. kul. čaty  t.č. v poli 14. čat. d.sl. Matúš Karol podkovár  5 esk. t.č. v nemocnici 15. čat. d.sl. Hudec Michal remontný jazdec 16. čat. d.sl. Simon Marčan remontný jazdec 17. čat.d.sl. Horváth Michal vel.čaty 18. čat.d.sl. Magdin Emil účt. 18 esk. 19. čat. d.sl. Ross Jozef u pom. Esk. auta  20. čat.d.sl. Kičina Jozef výk. 14 esk. t.č. v nemocnici.

Postavenie štátov Malej dohody bolo oslabené pre národnostné nezhody v Juhoslávii,  a aktivizáciu nacistických spravodajských služieb. Okrem toho nárast tovarovej výmeny medzi Nemeckom a Juhosláviou bol medziročne v dvojciferných číslach. Napríkad bielogvardejec plk. Duronov žijúci v Belehrade, agent Abwehru, bývalý Wrangelov dôstojník, bol zástupcom viacerých nemeckých firiem v Juhoslávii (npr. železiarní Stollbeg z Porýnia). Mal kontakty na ministerstve obrany hostiteľskej krajiny. Spojenie udržoval cez nemecké vyslanectvo v Belehrade. Po obsadení Juhoslávie v roku 1941, bol pridelený na III oddelenie abwehru ako dôverník. PhDr. Werner Markert *3.02.1905, Sonderfuhrer, riadil do apríla 1942 v  OKW Abwehr 2.oddelení referát ION (riadenie kománd abwehru na východnom fronte). Potom prevzal inú funkciu v 2.oddelení  a svoju činnosť orientoval proti Poľsku a Juhoslávii). Prof. Dr. Jozef Matl kapitán služobne OKW Abwehr v obsadenom Belehrade.

Pred rokom 1939 veliteľ juhoslovanskej vojenskej tajnej služby generál Petar Živkovič (*1879 †1953) informoval svojich spojencov o vnútropolitickom tlaku na zmenu politickej orientácie Juhoslávie, presadzovali ju regent princ Pavle Karadjodje a predseda vlády Milan Stojadinovič.

Začiatkom marca 1939 sa uskutočnila krátka návšteva Carola II. Rumunského v Československu za účelom výmeny najdôvernejších spravodajských informácii so stanoviskom generálneho štábu rumunskej armády. Jednalo sa aj o urýchlení rozpracovaných zbrojných dodávok do Rumunska.

Ústredie Deutsche Partei (DP) bolo v Bratislave v budove Kotvy na Vajanskom nábreží. Jej ozbrojenú zložku Freiwillige Schutzstaffel (FS) tvorili v marci roku 1939 tri prápory, ktoré mali 4604 mužov. Zbrane ktoré dostávali hlavne cez Petržalku im rozdeľovali v budove Kotvy. Dňa 11.marca 1939 obsadilo 50 mužov FS vládnu budovu na nábreží. V marci 1938 boli na Slovensku dislokované tri čs. armádne zbory so siedmimi divíziami.  

Ráno 14.marca 1939 potlačili čs. jednotky povstanie ukrajinských nacionalistov v Chuste koordinované  berlínskym ústredím Abwehru  prostredníctvom nemeckého konzulátu v Chuste s vyhlásením Slovenského štátu toho dňa. Dňa 14.03.1939 o 18.30 hod vstúpila na čs. územie 8. pešia divízia Wehmachtu s motorizov. oddielom SS kde vstúpila do boja s jednotkou 8.pešieho pluku v Místku. O 18.40 hod divízia Leibstandarte SS Adolf Hitler obsadila Moravskú Ostravu. Maďarské  jednotky  ráno 14.marca 1939 zaútočili na Podkarpatskú Rus v koordinácii s obsadzovaním Čiech, Moravy a Sliezska Wehrmachtom toho dňa. Na Podkarpatskej Rusi sa jednotky 12. pešej divízie veliteľa generála Jozefa Olega Svátka sa postavili na odpor. Rumunská vláda okamžite reagovala. Dodržujúc malodohodové záväzky v prvých hodinách maďarského útoku nariadila čiastočnú mobilizáciu. Ešte ten deň nastupovalo vojsko k maďarským hraniciam, kde Rumunské kráľovstvo už predtým sústredilo 40 000 vojakov. 

 

 

Plk. gšt. František Moravec a kolegovia mjr. pechoty Alojza Androviča z 2. oddelenia Hlavného štábu Československej armády po ich úlete do Veľkej Británie lietadlom spoločnosti KLM Douglas DC-2  krížom cez Nemecko dňa 15.03.1939. Mjr pech. Alojz Androvič bol poverený úlohami na Slovensku.  Zľava : št. kpt Jaroslav Tauer, št. kpt Ladislav Cigna, mjr Josef Bartík, plk. gšt. František Moravec a mjr Emil Strankmüller, ktorý neskôr velil 1. oddeleniu ofenzívneho zpravodajstva, do ktorého kompetencie patrila Zvláštna skupina D - zodpovedná za výcvik parašutistov.               

Vojaci pešieho pluku 45 " Rumunského " (SV Chust, veliteľ pplk. pech. František Václavek) v ústupových bojoch s ukrajinskými separatistami a maďarským vojskom  sa stiahli v marci 1939 s príslušníkmi SOS, štátnej polície a finančnej stráže do Rumunska kryjúc evakuáciu civilného obyvateľstva a prezidenta Podkarpatskej Rusi Dr. Augustína Vološina. So zbraňami a vojenskou technikou odovzdali rumunskej armáde aj 14 obrnených vozidiel. Poslední vojaci neexistujúceho štátu brániaci Velký Bočkov ustúpili do Rumunska 21.marca 1939. Peší pluk 36 (SV Svaljava, Perečín) a posilové jednotky sa stiahli po ústupových bojoch  na Slovensko s jednotkami SOS (so ženami, malými deťmi a starcami ustúpila SOS v snehových závejoch cez hory do Perečína ktorý bránil peší pluk 36). Z Perečína cez vybojovaný koridor evakuovali vlakmi tisíce civilistov na Slovensko.  Do bojov zasiahli aj časti 2.priezvedného oddielu spolu s tankami 3. pluku útoč. vozby a stiahli sa do Humenného 18.marca 1939. Novovzniknutá Slovenská armáda prevzala do stavu býv. čs. dôstojníkov a vojakov rusínskeho pôvodu príslušných na Podkarpatskú Rus, ak o to požiadali (mjr. jazd. Jaroslav Kmicikievič, npor. jazd. Juraj Bílej, npor. let. Mikuláš Guljanič atď.).

Poškodený tank Škoda Lt 35. Bojov sa zúčastnili s ním montéri výrobcu, boli ako doprovod určení pri ich spätnom železničnom transporte cez Rumunsko a Podkarpatskú Rus do ČSR z ich prevádzania v ZSSR.          

Po 14.marci 1939 bol Okresný náčelník Aladár I. Ondrejkovič vystavený najväčšej pracovnej a organizačnej záťaži keď sa jeho okres Prešov ocitol vo vojnovej zóne v súvislosti bojmi vojsk (a ich evakuáciou s úradmi a civilnými osobami) už neexistujúceho Čs. štátu na Podkarpatskej Rusi s maďarským vojskom, ktoré už 22. marca napadlo aj územie Slovenska.   

Oproti tomu veliteľ maďarskej vojenskej zpravodajskej služby generál  István Ujszászy (*1894 †1948) bol vo výhodnejšej pozícii. Dňa 16.mája 1939 sa konala porada komisií spravodajských expertov. Nemeckú vojenskú komisiu DMK viedol genpor. Franz Berckhausen. Za slovenskú stranu sa jej zúčastnili o.i. mnister generál Ferdinand Čatloš a prednosta 2.oddelenia Hlavného vojenského veliteľstva mjr.pech. Alojz Androvič.

Nižšich a vyšších dôstojníkov mala Slovenská armáda k 15.júlu 1939 spolu 704 (z toho 536 Slovákov, 117 Čechov, 27 Nemcov a 24 Rusov a Rusínov). Od 29. augusta 1939 bolo zakázané cestovať so slovenským cestovným pasom do zahraničia bez povolenia  ministerstva vnútra, čo súviselo so zhoršenou mezinárodnou situáciou pred vojenským napadnutím Poľska. (22).

Veliteľstvo Bernolák, (1939)
(29.august 1939 - 24. september 1939) 

 Veliteľ slovenskej poľnej armády " Bernolák " - gen. I tr. Ferdinand Čatloš                   

náčelník štábu – mjr gšt. Emil Novotný
podnáčelník štábu – mjr gšt. Karol Peknik
náčelník 1 odd. štábu – mjr gšt. Viliam Kanák
náčelník 2 odd. štábu – mjr pech. Alojz Androvič
náčelník 3 odd. štábu – mjr gšt. Koloman Brezány
náčelník 4 odd. štábu – mjr gšt. Alojz Ballay
veliteľ delostrelectva - pplk gšt. Rudolf Pilfousek
veliteľ letectva - mjr del. Rajmund Šmarda (v.r.)
veliteľ ÚHS - stot. let. Pavlišta
veliteľ ženijního vojska - mjr žen. Štefan Pohranc
veliteľ tel. vojska - mjr tel. Ján Morvic
náčelník výzbrojnej sl. - stot. spr. zbroj. Max. Rudolf Prokscha
náčelník zdrav. sl. - stot. zdrav. Dr Pavel Mráz
náčelník vet. sl. - mjr vet. MVDr Mikuláš Ferjenčík
náčelník SCD - mjr del. Vladimir Schmidt
náčelník intend. - mjr int. Vojtech Bauman
náčelník duch. sl. - pplk duch. Valentin Vilkovský
veliteľ hlavního stanu - por. pech. v z. Matej Roth
vedúci kancelárie - por. kanc. František Pokorný

veliteľ tel. práp. - stot. tel. Jozef Marko
náčelník pol. četn. - mjr Alojz Sonderlich

Po roku 1939 mjr. pech. Alojz Androvič nastúpil do funkcie vojenského ataché Slovenského vyslanectva v Budapešti, odkiaľ bol prevelený do funkcie vojenského ataché na Slovenské vyslanectvo v Berlíne.  

   

Veliteľ eskadróny 18 dragúnskeho pluku 11 " KC II R " poručík jazdectva Aladár II Ondrejkovič slobodný pán Sandor de Szlavnicza v Bratislave pri Redute vedľa kasární M. R. Štefánika s kolegom poručíkom jazdectva. Jeho kolega a náčelník bol v októbri 1939 mjr vet. MVDr Mikuláš Ferjenčík s ktorým slúžil už v Pardubiciach v dragúnskom pluku 8 Knížete Václava Svatého.

Od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia bola zahájená rozsiahla motorizácia československej armády, po 15 marci roku 1939 slovenská armáda v nej pokračovala. Napriek tomu sa armáda spoliehala na tisíce koní. Koňe boli pre vojsko nenahraditeľnými pomocníkmi, o ktorých muselo byť postarané v prípade choroby, alebo úrazu. K odvozu ranených, alebo nemocných koní do veterinárnej nemocnice slúžili „automobilné veterinárské súpravy“ ktoré do výzbroje prevzala aj slovenská armáda.

Automobilná veterinárska súprava československej armády vz.38.       

Po výcvikovom dni chodieval por. jazd. Aladár Ondrejkovič a mladí dôstojníci na plávajúcu plaváreň na nábreží Dunaja oproti pionierskej  Šefánikovej kasárni pri propeleri. Občas plávali až na petržalskú plaváreň Lido, ktorá v tom čase patrila Nemeckej ríši. Ríšska pohraničná stráž im nedovolila vystúpiť z vody na petržalský breh rieky Dunaj, preto plávali hneď nazad.

 

Por. jazd. Pavel Štefánik, aktívny dôstojník, brilantný jazdec. Bol nielen súper v pretekoch military por. jazd. zál. Aladára Ondrejkoviča, ale aj jeho priateľ. Do preradenia por. jazd. zál. Aladára Ondrejkoviča k automobilnému vojsku slúžili obaja v Jazdeckom priezvednom oddiele (JPO-1). Veliteľ technickej eskadróny JPO-1, npor. jazd. Pavel Štefánik, syn verejného notára v Spišskej Novej Vsi Dr. Ladislava Štefánika a synovec generála Milana Rastislava Štefánika zdedil šľachtický erb po rode Prokopovič, ktorý ho nadobudol od cisára Leopolda II. Autor ďakuje za fotografie jej otca Váženej pani Tamare Dudášovej, dcére mjr. jazd. v. v. Pavla Štefánika.   

Pôvodným majiteľom žrebčinca a zámku Motešice bol rod Motesiczky, viacnásobne sobášmi aj majetkovo prepojený s rodmi Sandor de Szlavnicza a Ondrejkovics, spolu so susedskými a spoločenskými vzťahmi. Potomkovia uvedeného rodu žijú dnes v Bratislave. Autora článku informovali, že aj v súčasnosti im bolo bránené v akomkoľvek prístupe do zámku. 

Remonty pre pluk preberal prevažne vtedajší por. jazd. zal. Aladár Ondrejkovič slobodný pán Sandor zo Slávnice vo vojenskom žrebčinci Motešice, ktorému šéfoval ing. Antonín Lokvenc. Jeho dcéra bola známa herečka Magda Lokvencová - Husáková (sama vynikajúca jazdkyňa) a zať Dr. Gustav Husák, budúci prezident ČSSR. Predtým sa stal komunista, neskôr významný činiteľ SNP a predseda Zboru poverníkov SNR. Ako študent práva býval v katolíckom internáte Svoradov. Bol činný v akademickom spolku  " Právnik ". Ján Mikula bol jeho podpredsedom, sociálny demokrat Anton Rašla - neskorší generál a prokurátor Národného súdu sociálny referent, Gustav Husák - tajomník a Jozef Kirschbaum - knihovník. 

22.júna 1939 bol vymenovaný mimoriadny vyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Dr. Ján Spišiak. Tajomník vyslanectva bol Dr. Jozef Omiliak. 1.okt. 1939 nastúpil do funkcie vojenského ataché v Budapešti mjr. pech. Alojz Androvič. Tu ako príbuzný cez rodinu Ondrejkovič s rodom Sandor de Szlavnicza sa dostal do pozornosti významných rodín. V marci 1940 ho kontaktoval príbuzný rodiny Sandor de Szlavnicza  A. Andreánszky, zamestnanec Vojenského zemepisného ústavu a ponúkol dokumenty o protilietadlovej obrane Budapešti a severného pohraničia s pásmami voľných preletov maďarských lietadiel v prípade vojnového konfliktu a plány pohraničných opevnení. Za dokumenty žiadal 5000 pengő. Už ako vojenského ataché v Berlíne pplk. pechoty Androviča 4.mája 1941 na Východnom nádraží (Keleti pályaudvar) v Budapešti čakal slov. vyslanec (Spišiak uvádza v Spomienkach z Budapešti 1939-44, že vtedy požiadal pplk. pechoty Alojza Androviča aby informoval svojho spolucestujúceho vojenského ataché ZSSR v Berlíne genmjr. Vasilija Tupikova o prípravách Wehrmachtu na  nadchádzajúci útok proti Sovietskemu zväzu).

Sanok. Vľavo generál Augustín Malár veliteľ npor. aut. v zál. Aladára II. Ondrejkoviča. Augustín Malár bol veliteľ vtedajšieho por. jazd.  zálohy v činnej službe Aladára II. Ondrejkoviča (veliteľa PAK) na Východnom fronte v Rýchlej divízii v rokoch 1941-1942. Odporučil ho k štúdiu na Vojenskej akadémii automobilného smeru a pre kariéru  dôstojníka z povolania. Do dĺžky štúdia mu bol započítaný výkon služby na fronte. V strede Minister obrany generál Ferdinand Čatloš. Niektorými úlohami poveril por. jazd. zál., následne npor. aut. zál. Aladára II. Ondrejkoviča v roku 1939 a v roku 1943-44 priamo osobne obídením jeho veliteľa. Vojenské povolanie bolo pre jednoho zo synov z každej generácie v rodine Ondrejkovič nepísanou povinnosťou.

Noviny " Slovák " z 9. augusta 1940. Program jazdeckých pretekov v Bratislave. Dňa 10. augusta 1940 o 8.00 hod. skúška drezúry pre military na krytej jazdiarni v jazdeckých kasárňach. 0 9.30 hod. štart dôstojníkov a rotmajstrov na krajinovú jazdu. (Upozorňujeme na 4 km dlhú závodnú dráhu s prekážkami prirodzenýnii a umelými, ktorú prekonajú jazdci samostatne na vojenskom cvičišti „ Kuchajda ".) Jazda hliadok. Dňa 11. augusta 1940 o 15.00 hod. na závodišti v jazdeckých kasárňach parcourové skákanie dôstojníkov, rotmajstrov a mužstva. Program: 1. Skok milítary dôstojníkov v plnej poľnej výzbroji. 2. Skok military rotmajstrov a dsl. poddôstojníkov v plnej poľnej výzbroji. 3. Honebné skákanie „S" dôstojníkov. 4, Honebné skákanie „L" rotmajstrov a dsl. poddôstojníkov. 5. Skok mužstva s nosnými koňmi. Po pretekoch rozdelenie cien na závodišti. 0 občerstvenie po celý čas pretekov je postarané.


Dňa 16. 11. 1940 mal ustanovujúci zjazd Slovenský jazdecký zväz (SJZ) v klubových miestnostiach kaviarne Múzeum na dunajskom nábreží v Bratislave. Jazdecké preteky sa však konali iba sporadicky a členovia klubov sa zameriavali na vychádzky do terénu a poriadanie Hubertových jázd. Jedna z najväčších sa uskutočnila v novembri 1942 na Kuchajde za účasti vojenských a civilných jazdcov.  Preteky v parkúre vyhral ako obyčajne poručík jazd. Aladár Ondrejkovič. V jazdeckých pretekoch však nebol veľmi vítaný, lebo pravidelne vyhrával všetky prvé miesta (podľa spomienok generála Antona Rašlu).

 

Eugen Cristescu  *03.04.1895 com. Grozest, judetul Bacau,  †14.06.1950, Vacaresti, veliteľ rumunskej tajnej služby SSI (Serviciului Special de Informatii aj Romaniei) v období 12.november 1940-23. august 1944. Od októbra 1944 bol väznený. Generál Antonescu nastolil diktatúru v Rumunsku 04.09.1940. Proti Rumunsku pôsobil nemecký Abwehr - Abteilung III  F3Abt.II 1 OSAbt.I/M Ost-SudAbt.I Luft/AOAbt.I/P/Ost. Dôverník OKW v Bukurešti bol mjr. gen.št. v. v. Urluzianu. Spojenie s ním udržovali cez nemecké vyslanectvo v Bukurešti prostrdníctvom vedúceho kancelária Bluchera. Aj keď bol  major Urluzianu na penzii, pracoval na rumunskom ministerstve obrany. Dodával správy o organizácii rumunskej armády a plánoch nástupu proti Maďarsku, pre prípad vojny medzi Rumunskom a Maďarskom.

Directul SSI  Eugen Cristescu. Serviciului Secret de Informaţii al militar României. Jeho predchodca Mihail Moruzov bol popravený 27.novembra 1940 vo väznici Jilava po abdikácii kráľa Carola II a prevzatí moci v Rumunsku dňa 04.09.1940 generálom Ionom Antonescom. Oberst Emil Just bol v  OKW Abwehr I. zástupca jej náčelníka Obersta Hansa Pieckenbrocka. V roku 1941 bol vojenský pridelenec v Rumunsku. 

Dozorný dôstojník pluku poručík jazdectva Aladár Ondrejkovics-Sandor II a stotník aut. Alfonz Lošonský - jazdecké kasárne v Bratislave M. M. Hodžu na Tehelnom poli v rokoch 1939-1941. Spolu s nimi slúžil aj ich priateľ poručík tank Anton Fábry.

Stotník aut. Alfonz Lošonský a por. tank Anton Fábry v kasárňach M. M. Hodžu v Bratislave. 

Ondrejkovics-S 

Manželka slovenského vyslanca v Bukurešti, priateľka rodiny Ondrejkovič pani Milena Mileczová (Milec) rod. Slezáková a por. jazd. zálohy Aladár II. Ondrejkovič na Štrbskom plese vo Vysokách Tatrách.   

Od roku 1944 boli do útočiacich vojsk 2. ukrajinského frontu ktoré oslobodili 4. apríla 1945 Bratislavu začlenené dve rumunské armády, 2. kráľovský tankový pluk ktorému velil colonel Stan Zatreanu a kráľovský letecký zbor posledného československého malodohodového a slovenského vojnového spojenca. Na snímke útočné delá Sd.Kfz 142 "StuG III" Ausf. F/8 nemeckého pôvodu (jeho kanón StuK 40 L/48 ráže 75 mm dodávala plzeňská škodovka, závod Dubnica nad Váhom) od 2. kráľovského pluku rumunskej armády v apríli 1945 Bratislave na Špitálskej ulici pri dekanáte LF UK, 150m od bydliska Štefana Ondrejkoviča a Márie Ondrejkovičovej rod. Turba.

Rumunské tanky 2. tankovového práporu majora Rauta podporovali v Bratislave postup jednotiek 409. streleckej divízie na ul. Trnavská a Šancova, okolo Hlavnej stanice a po Pražskej ul. k obci Lamač až do Devínskej Novej Vsi. Hlavné sily brigády boli v obci Ivanka pri Dunaji. Dňa 8. apríla o 16.00 hod sa sútredili v obci Marianka severovýchodne od Devínskej Novej Vsi.    

 

 

Nositeľ Radu Bieleho leva rumunský armádny generál Vasile Atanasiu oslobodzoval v Československu o.i. na Slovensku Banskú Bystricu.... (v r.1938 divízny generál). Potom prevzal velenie 1. armády, ktorá sa účastila bojov na fronte v Javorine, medzi riekami Hron a Morava, na Morave a v Čechách.

Kapitán tank Aladár II. Ondrejkovič slobodný pán Sandor de Szlavnicza (pplk tank v. v. Aladár Ondrejkovič) bol v roku 1945 preverený a prijatý do stavu dôstojníkov z povolania ČSA.

 

Po II. svetovej vojne začal jazdecký život na Slovensku činnosť v hippických vojenských útvaroch, pri ktorých vznikali jazdecké kluby prístupné aj civilným záujemcom o jazdecký šport. Pokračoval výcvik policajných jazdeckých jednotiek. Výcvik pokračoval aj v chovných ústavoch, ktoré sa zameriavali na dostihové jazdenie.  

Prvý civilný jazdecký oddiel na Slovensku vznikol v roku 1948 v rámci telovýchovnej organizácie Sokol. V roku 1949 vznikla jazdecká sekcia Slovenského ústredného výboru Sokola pod vedením jej predsedu generála JUDr. Antona Rašlu, ktorý sa pravidelne zúčastnoval jazdeckých pretekov aj v rokoch 1940-44. Po mnohých rokoch s trochou závisti pripomenul Pavlovi Ondrejkovičovi, aký vynikajúci jazdec bol jeho otec.

 

Vojenský pohreb pána pplk. tank. v. v. Aladára II. Ondrejkoviča - Sandor de Szlavnicza.                

Zľava doprava. Honorary Lieutenant Colonel Richard Cowling CD ; Mrs. Veronica Cowling Kerney ; HRH Princess Alexandra KG, GCVO ; Mrs. Kathryn Kelly ; Mrs. Bev Hughes.  Mrs. Veronica Cowling Kerney je vnučka Okresného náčelníka Dr. Aladára I. Ondrejkoviča, dcéra sesternice pplk tank Aladára II. Ondrejkoviča a jej prastará matka je Anna Sandor de Szlavnicza ;     

Vysvetlivky: karosárna Plachý postavila mimo jiné luxusní čtyřmístný kabriolet Z 5 pro rumunského krále Carola II ; Náhradná korouhev Dragúnskeho pluku 11 bola 23. januára 1937 premiestnená do Sereďe ; Bývalý sovietsky voj. ataché v Berlíne generálmajor Tupikov, od 29.06.1941 náčelník štábu Juhozápadního frontu padol 20.09.1941 při pokuse o únik z obkľúčenia u Kyjeva spolu s veliteľom frontu generálplukovníkom Michailom Kirponosom ; pplk. pechoty Alojz Androvič bol príbuzný rodiny Ondrejkovič z oboch manželských strán ; pplk. pechoty Androvič a gen. Tupikov cestovali vlakom spolu v osobitnom vozni na obhliadku  gréckeho bojiska so zástavkou v Budapešti ; Katarína Ondrejkovičová rod. Malár *1926 †1992 ; Rezident SOE v Istanbule pplk Alfred George Gardyne de Chastelain ;  JUDr. Milan Mičura Malár Magdin 1921-1997 ; Magdaléna Fábry rod. Vojčeková 1908-1996 ; Magdaléna Mičurová r. Sohlmannová ; Princess Alexandra, The Honourable Lady Ogilvy LG GCVO (Alexandra Helen Elizabeth Olga Christabel, born 25 December 1936) is the youngest granddaughter of King George V and Queen Mary ; Ludovicus Sandor de Slavnica, jeho manželka (Ambrózy N.) ich synovia Carolus Sandor de Szlavnicza 1848 sz.biró manželka Ambrózy Zsofi, Ludovicus Sandor de Slavnica 1861 arvák godn. manželka Barbara Mednyánszky, ich synovia Stephanus, Gejza, Arpád ;  

Zdroje: Slovenský denník 1. novembra 1936 ; Časopis Nový Svet 1. novembra 1936 ; Nemecký denník "Grenzbote" ; Slovák 9. augusta 1940 ; Národnie noviny 08.02.1941 ; generál Anton Petrák ; pplk. v .v. Pavel Globan ; Lady Gizelle Kerney rod. Ondrejkovičová ; generál JUDr. Anton Rašla ; VHA Bratislava ; VHÚ Praha ; pplk. tank v. v. Aladár II. Ondrejkovič ; Viliam Kamenický ; JUDr. Ján Spišiak ; Alžbeta Ondrejkovičová rod. Ličková ; súkromný archív autora ; Royal.gov.uk- Princess AlexandraSatellite Jozef Čermák ; (22) VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 - Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 95, sign. 95/198/1 Rozkaz č. 58/1939, čl. B-427, Zákaz ciest so slovenským cest.pasom do zahraničia bez povolenia ministerstva vnútra a zavedenie vízovej povinnosti  ;

♫ Štefan Hoza - Dita ; ♫ František Krištof Veselý - Saigon ; ♫ Grupul Byzantion - Fecioara Curata versuri ; Vizita Regelui Carol II si a Printului Mihai in Cehia partea a doua ; Obsadenie Tešína 1938 ; 10 Brygáda polskej kavalérie obsadzuje Javorinu 27 nov.1938 ; Mukačevo a Užhorod 10 nov.1938 (Invázia) ;  Mukačevo Január 1939 ;                             

 

 

 

 

Peší pluk 11

Kráľ Karol II.

Dragounské pluky

Militar.steaplechase

Otcov kôn?

Shagya 1937

TATRA T 72, OA vz.30

Jazd.priezv.oddiel

Škoda Lt 35

Rýchla divízia 3, LT-35

Z piatej eskadróny

Dragounský pluk 11

Furioso

Gróf Ambrózy palace

Demarkačná línia

Dragúňsky pluk 11

Jazdec.priez.oddiel

Vojenská služba

knieža Schwarzenberg

Vojenská služba

V vojenskej knižke

por.Ondrejkovics-Sandor a stot.Alfonz Lošonský

por.Aladár Ondrejkovics

Obrnená vozba Martin

kpt.Ondrejkovič 1945

Veliteľstvo Trenčín

Ženijný pluk

Kpt.Ondrejkovič 1953

Mechaniz. brigáda

Sila úderu armády

Rýchla divízia

Premá.autokolóna

Sborový autopark

Praga AV

Praga Lt 38 1941

Posledná pocta

Čestná stráž 2001

Rýchla divízia č.3

via 2001

Armáda a cirkev

pohreb

starobylé právo

Léthé

pred dvesto rokmi

2001

Acheron

Stavovská pocta

pieta

pplk.Aladár O.-S.

Najmilšia Tatrička v rokoch 1939-53

Druhé otcovo motorové vozidlo, prvé súkromné vozidlo pplk tank. Aladára Ondrejkoviča. Vždy v zime keď naštartovalo, ju bolo treba natočíť kľukou. Benzín (syntetický) bol v tej dobe nekvalitný, Tatrička preto sem tam zostala stáť. Benzínová nádrž bola pod predným sklom, jej stav sa meral pravítkom. Motor bol ležatý štvorválec vzduchom chladený, ventilátor chladenia na konci hriadeľa, obsah valcov 1155 cm 3, 13,2 kW, nevytiahla viac ako 70-75 km/hod. Stávalo sa pri jazde touto rýchlosťou, že sa jej zadrel motor. Oprava bola pomerne jednoduchá, otec ju zvládol aj na ceste sám, len musel mať rukavice a nové valce. Kúpu Tatričky mu sprostredkoval brat Tibor, prokurista fy Thonet - Mundus, Vysoká 53, Živnodom.

za 5 000 korún od svojich obchodných partnerov v protektoráte, kde exportoval svoje výrobky, stoličky Tonett (zahraničný obchod Slovenska s protektorátom Čechy a Morava v roku 1941 dosiahol 185 569 000 Sk) (1). Pneumatiky boli v tých časoch nekvalitné, nevydržali viac ako 5 000 km. Nám deťom sa Tatrička veľmi páčila, boli sme z nej nadšené, keď mala hore zdvihnutú kapotu vyzerala ako hroch. Zažila tri karosérie, kabriolet, malé nákladné auto, tudor typ T 57/A, vzadu mala rezervu vonku. Na snímke je otcova Tatra T 57 Sport v areáli jazdeckých kasární. Vzadu je vidieť ľahký vojenský voz vz.23 vozatajstva.

Praga Lt-38. Tak vyzeral jazdecký priezvedný oddiel JPO 1, piata eskadróna dragúnskeho pluku, bývalého dragounského pluku č.11. Tento typ bolo prvé otcovo motorové vozidlo. Máme staré fotografie ich dlhej kolóny 40? - 60? pod nekonečnými alejami topoľov a pred nimi stojacimi veliacimi dôstojníkmi v polkruhu s mapami. Mali aj tančíky vz.33, ale pre ich poruchovosť s nimi jazdili len po kasáreňskom dvore.

 Vystrojovanie mužstva JPO 1  v roku 1941. Za dôstojníkom  vpravo vzadu je vidieť zadnú časť korby a veže tanku Praga Lt 38. 

Steyr 220. Po roku 1939 ich pre vládny autopark zakúpili asi dvesto. Poručík jazd. zál. Aladár Ondrejkovič dostal rozkaz vybrať z vojakov prezenčnej služby budúcich inštruktorov, ktorí budú potom učiť šoférovať ďalších vojakov. Problém bol keď sa ich opýtal kto z nich vie jazdiť na aute ? Nik. Kto na mocykli ? Nik. Kto na bicykli. Dvaja. Poručík A.O. rozkázal podložiť dve nákladné autá na špalky a najprv na nich budúcich inštruktorov učil ako na trenažéroch. Následne s najschopnejšími sám vykonával cvičné jazdy, ktorí potom už pod jeho dozorom školili ďalších. Mladí šoféri, vojaci prezenčnej služby vo vládnom autoparku rozbili asi tridsať automobilov Steyr 220 už pri prvých jazdách. V roku 1941 v Bratislave na Hlavnej stanici štátnu návštevu z Chorvátska však vítali už skoro všetky vládne autá Steyr 220. Prominentná návšteva potom cestovala rýchlikom do Popradu a Vysokých Tatier. Šoféri aút Steyr 220 autoparku dostali rozkaz  čakať na rýchlik v Poprade. Nedopadlo do slávne. Polovica vojenských šoférov skončila s vozidlami v priekopách pozdĺž štátnej hradskej do Tatier. V autoparku mali aj Tatry T 87.

(Tatra T 87 bola obľúbená nielen u slovenských dôstojníkov Automobilného práporu 1. Oficieri Wehrmachtu ju doslova milovali i keď im OKW rozkazom zakázalo ich šoférovanie. Podľa zlých jazykov zapríčinili straty na životoch viac nemeckých dôstojníkov, ako partizáni). V stave SAP a boli aj Mercedesy, Fiaty, Lancie, Škodovky. 

Raritou bol automobil FIAT Topolino. Bolo to možno najmenšie, ale určite najhoršie Sborového automobilného parku. Napriek jeho častým opravám bolo stále pokazené. Spokojní neboli ani s automobilmi Lancia. Naopak obľúbené boli Tatrovky. Cez vojnu bol nedostatok nemrznúcej zmesy do chladičov a vypúšťanie vody z chladičov každú noc bolo zaťažujúce a na fronte veľmi obmedzujúce aj bojaschopnosť.  

Na Slovensku cabriolet Horch 951 (A) používala aj jeho Výsosť Bulharský cár otec, Ferdinand Coburg - Koháry

Ferdinand Coburg

Cabriolet značky Horch 951 (A) používal pravidelne aj na súkromné účely tajomník bulharského cára otca pán poručík František Göndör, priateľ  slečny Magdy Ondrejkovičovej.

Výlučne automobil značky Horch 830 BL používal služobne prezident Najvyššieho súdu, bývalý minister a tekovsko-nitriansky župan, profesor UK, veľkostatkár, podpredseda správnych rád a akcionár fy Baťa, cementární Ladce a Lietavská Lúčka, Jeho Excelencia Dr.Martin Mičura. Bol aj poslancom a predsedom Čs. strany Lidové na Slovensku a birmovným otcom Aladára Ondrejkovics. Spolu s bratom Tiborom ich zobral na Vyšehrad a do chrámu svatého Víta autom Horch pri príležitosi tisíc rokov od smrti svatého Václava. Obaja bratia dostali od neho pamätné zlaté medaily razené pri príležitosti svatováclavského milénia 28. septembra 1929  

Automobil Horch príležitostne používal aj plk.gen.št.Štefan Jurech, veliteľ Rýchlej divízie a člen správnej rady podniku - Antimónové banícke a hutnícke závody, úč.spol., Banská Bystrica. 

Pri príležitosti milénia bola prvý krát verejne vystavená svatováclavská koruna. Dr. Martin Mičura bol spoločensky veľmi aktívny. Priatelil sa a často súkromne stretával s presidentom T.G.Masarykom a jeho deťmi. Jeho dobrými priateľmi boli aj spisovateľ a Krajinský vicepresident Dr.Janko Jesenský, kolega guvernér SLOVENSKEJ NÁRODNEJ BANKY Dr.Imrich Karvaš, Okresný náčelník Dr.Aladár Ondrejkovič, Krajinský president Dr. Jozef Országh, Rudolf Fraštacký, Dr.Markovič atď. 

Na slovenského stíhacieho pilota (tu s automobilom Škoda Popular) a jeho vojnové zranenia si po rokoch autor spomína, nič nie je zabudnuté.

Tatra T27

Aj väčšie opravy Tatričky T57A v garážach Automobilného práporu 1 zvládli vojaci PAK npor. aut. zál. Aladára Ondrejkoviča.

Dôstojnícky stavovský prsteň ktorý nosil pplk. tank Aladár Ondrejkovič

Slovenský dôstojnícky kordík ktorý nosil k uniforme npor. aut. Aladár Ondrejkovič II

Stavovský prsteň dôstojníkov vojenského letectva npor. let. člena rodiny pplk. tank. Aladára II. Ondrejkoviča.

V rokoch 1944-1945 slúžila Tatrička T57A kabrio npor. aut. zál. Aladárovi Ondrejkovičovi s vymenenenou karosériou ako užitkové vozidlo aj pre firmu Herbária, Líška a spol. Trenčín.

Npor. aut. zál. Aladára Ondrejkoviča vo Vysokých Tatrách poznali, na Štrbskom Plese bývala jeho sestra Magdaléna, pracoval tam jej manžel Karol Suchánek, známy športovec na ľadových boboch. Bol priateľom npor. Ondrejkoviča, už pred tým ako sa spoznal s manželkou. Tatranská komunita si na to asi privykla, po ich sobáši na jar 1944 za nimi prišla do Tatier aj Alžbetina maminka Júlia Ličková rod. Stiglitz. Karol Suchánek bol posledným, ktorý by kritizoval jeho vzťah. Svoju pomoc novomanželom v začiatkoch považovali priatelia rodiny Ondrejkovič Okresný náčelník v Kežmarku Dr. Alex Luštek a jeho švagor Verejný notár v Spišskej Novej Vsi Dr. Ladislav Štefánik z najváženejšej rodiny na Slovensku za samozrejmosť.

Tatranská Lomnica v roku 1944 počas majstrovstiev slovenskej armády v lyžovaní vo Vysokých Tatrách.

Lanovka na Lomnický štít počas pretekov v slalome vo Vysokých Tatrách v roku 1944.

Tatrička T57A na návšteve v Kežmarku na jar 1945 v dočasnej opatere.

Od roku 1945 mala Tatra striebornú klasickú karosériu T 57A tejto podobnú, vzadu mala rezervu.

Tatra T 57A kpt. aut. Aladára Ondrejkoviča mala aj v Rýchlej divízii osvedčený vzduchom chladený motor pri udržbe a opravách veľmi dobre prístupný s každej strany.

Steyr 220 Zborového automobilného parku. Veliteľ čaty školy pre dôstojníkov v zálohe jazdectva v Pardubiciach v r.1935 npor. jazd. Július Nosko, na snímke už ako pplk. jazd. 1.ČSA v Banskej Bystrici rok 1945.

Povolenie k jazde súkromným motorovým vozidlom Tatra 57A na služobné účely npor. tank. Aladárovi Ondrejkovičovi na celom Slovensku vystavil 26.01.1946 prednosta automobilnej služby Vojenskej oblasti 4 (VO-4) v Bratislave pán mjr. aut. Alojz Herchl.   

 Svoju služobnú zbraň Walther (Mauser) P38k si kpt.aut. Aladár Ondrejkovič vždy dobre uschoval pred svojim maličkým večne zvedavým synkom Pavlom.

Stíhač tankov ST-I  ktorý zavádzal do výzbroje obnovenej Čs. armády a preberal po r.1945 vo firmách ČKD Praga a Škoda Plzeň kpt. tank Aladár II. Ondrejkovič. Mal s jeho modifikáciou Marder skúsenosti už v službe v Sborovom automobilnom parku Slovenskej brannej moci.

Cvičný stíhač tankov ST- III ktorý na ktorom viedol kurzy inštuktorov pre výcvik nových povolancov Čs. armády kpt. tank Aladár Ondrejkovič II bol tiež modifikáciou ľahkých  tankov LT 38 a stíhača tankov Marder III s ktorými mal skúsenosti zo svojej služby v Sborovom automobilnom parku Slovenskej armády. 

Dňa 30. augusta bol mjr. jazd. Jaromír Nechanský (kolega a priateľ kpt. tank. Aladára Ondrejkoviča z Dragounského pluku 8 v Pardubiciach) odoslaný na dovolenku a 4. septembra 1949 zatknutý a obvinený z vlastizrady, vyzvedačstva a spolčenia proti republike, za čo bol 14. júna 1950 odsúdený na trest smrti, straty hodnosti a vyznamenania. Odvolanie bolo vrchným súdom v Brne zamietnuté. Popravený bol v pankráckej väznici 16. júna 1950 spolu so študentom právnickej a prírodovedeckej fakulty Veleslavom Wahlom v ranných hodinách.

Potvrdenie ktoré obdržal kpt. aut. Aladár Ondrejkovič od Posádkovej správy 92 Bratislava keď prevzala jeho súkromné motorové vozidlo Tatra T 57A dňa 10 júna 1953. Keď sa o toto vozidlo zaujímal po roku 1989 MNO mu odpovedalo, že v danom období žiadne vozidlo Tatra T 57A Posádková správa 92 Bratislava neprevzala.

Tatrička dostala po roku 1945 od svojho majiteľa pána kapitána tank Aladára Ondrejkoviča tretiu karosériu, tentoraz štandardnú typu Tatra T 57 A. Kaki Tatrička T 57 A, náhoda ? 

Obdobná tehlovo červená Škoda 1000 MB s bielou strechou, lakovanou maskou a sivým čalúnením bolo autorovo prvé motorové vozidlo, ktoré získal v r. 1969 za jeho zamestnávateľom deponované prostriedky vymenené v Živnobanke Praha za poukážky PZO TUZEX. Občania si mohli kúpiť osobné automobily iba na poradovník po dlhodobej vinkulácii vysokej sumy v prospech Mototechny n.p. v Štátnej sporiteľni. Majitelia devízového účtu, tak npr. ako autor ktorý ho mal z ušetrených diét keď pracoval na plavidlách ČSPD n.p. si mohli motorové vozidlá zakúpiť aj v P.Z.O. Tuzex. V roku 1974 vypukol u jeho zamestnávateľa škandál, tuzexové poukážky za ušetrené diéty si za nich čerpala po určitej transakcii tzv. verchuška p.p. jej rodinní príslušníci. V zahraničí nepracovali. Autor sa o týchto zvrátených konaniach dozvedel náhodne v meste, čerpali ich aj za jeho osobu. Vypočul si jedovatý komentár, keď boli jeho nároky zo škrípajúcim zubami vrátené na učet v devízovej účtárni ČSPD. n. p. 

Poznámky: V roku 1942 doviezla Slovenská republika z Rumunského kráľovstva 151 219 ton minerálnych olejov ;

Zdroje: (1)  Slovák. 25.10.1941, s.8 ) ; 

 

Aktualizované: 11.03.2024