Paolus Ondrejkovics-Sandor de Szlavnicza ( Pavel Ondrejkovič )

,, Et si omnes ego non ".

 

starší syn narodený meste Trenčín v jednej z najváženejších a najstarších rodín na území nášho štátu, otec dôstojník z povolania kpt. tank. Aladár II. Ondrejkovič Sandor de Slavnica, referent tankového vojska, pobočník veliteľa tankového vojska 4. vojenskej oblasti v Bratislave pplk. tank. Jána Malára, matka Alžbeta Ondrejkovičová rodená Ličková, úradníčka. Počas jeho predškolských rokov sa rodičia často sťahovali. Otec organizoval a zavádzal  motorizáciu v dovtedy hipomobilnej čs. armáde v posádkach Dašice, Dvur Králové, Přelouč, Jaroměř,

p  e  v  n  o  s  ť     J  o  z  e  f  o  v ,  vľavo boli dôstojnícke byty bez ústreného kúrenia, v pivnici boli pre tieto byty sklady dreva a uhlia, Vysoké Mýto, Mikulov a Sereď.

Československí dôstojníci českej národnosti mali s motorizáciou armády málo skúseností. Ich väčšina sedem rokov v čase protektorátu neslúžila v armáde a stratila schopnosť sa  prispôsobiť súdobým nárokom na ozbrojené sily. Po roku 1948 sa minister obrany generál Ludvík Svoboda zastával mnohých dôstojníkov, ktorí mali byť vyhodení z armády pre svoje názory, alebo pre účasť v druhej svetovej vojne na západnom fronte. O ich odstránenie usiloval hlavne Bedřich Reicin, dosadený ako námestok ministra obrany pre personálne otázky.  

Vojenský sanitný automobil Škoda 256 a trofejný automobil Opel Blitz cisterna československej armády v roku 1949.

Povolanci obyčajne nevedeli jazdiť ani na bicykli, motorové vozidlá nepoznali. Kpt. tank. Aladár Ondrejkovič vyškolil ním vybratých najschopnejších vojakov v riadení a obsluhe automobilov, samohybných diel a tankov.

Otec autora kpt. tank. A. Ondrejkovič mal priame skúsenosti v obsluhe a riadení ľahkých tankov Praga Lt 38 Slovenskej armády z rokov 1939-1944. Československá armáda prevzala 30 týchto bojových vozidiel po roku 1945 do výzbroje. Až do roku 1969 jeden z nich stál pred budovou VŠJŽ - Vojenskej školy Jána Žižku z Trocnova (FTVŠ UK Lafrankoni) v Bratislave.

Títo následne ako inštruktori viedli vodičský a odborný výcvik vojakov, rotmajstrov a dôstojníkov pod jeho dohľadom. Kapitán Ondrejkovič po ním zavedenej  motorizácii útvaru bol následne prevelovaný k ďalšiemu útvaru s obdobnými úlohami.

Otec ho už ako troj-štvorročného brával na služobné cesty na MNO do Prahy a závodov Praga, kde preberal pre svoje jednotky nové vojenské nákladné automobily Praga RN.

Na snímke vojenský nákladný automobil Praga RN a dopravné lietadlo Aero C3A/Siebel 204D. Autor si pripomína nočné jazdy vojenských kolón Praga RN z Prahy, ktoré ako štvorročný s otcom absolvoval a vojenské stajne plné chlpatých koní v posádkach Jozefov Mikulov.  Armádny autopark v tom čase pozostával z vozidiel rôzneho pôvodu. Autor si pamätá na Jeep a obojživelný VW Kdf  s ktorým sa nemohli vyškriabať z vody na strmý breh rieky, na

Dodge, ktorý mal na prednej kapote ešte stále nastriekanú veľkú bielu hviezdu. Z nákladných vozidiel si zreteľne pamätá Pragy RN Tatry 128. Z uniforiem vojska toho času si pamätá na britský beattledress, ktorý otec príležitostne nosil, tmavozelenú rovnošatu s červenými rajtkami s bielou kožou a neskoršiu štandartnú uniformu so zelenými rajtkami a výložkami ruského typu. U vojakov si pamätá na ich klátivé postavy neochotne vykonávajuce vojenskú službu a ich plátenné uniformy rôznych farieb, pravdepodobne nemeckého pôvodu. Pamätá si na uniformy vzor 21 vojakov základnej služby ženijného pluku v Seredi, na trojpodlažné dôstojnícke domy a kasárne pri Váhu v  drevených barakoch, na cvičné brodenie roty vojakov cez Váh, keď najmenšieho vojačika unášal prúd rieky. Zreteľne si spomína na neútulné ubikácie dôstojníckych rodín v pevnosti Jozefov na obrovskom, tmavom,  studenom dvore. V Jaroměři to bolo o niečo lepšie.

V Mikulove boli dôstojnícke byty v nových domoch na kopci a objekty kasární s vojenskými stajňami za alejou vysokých topoľov. Pamätá si na zdobené zlaté šnúry službu konajúceho dôstojníka kasární a zhoršujúcu sa situáciu v Mikulove, keď otec nosil domov denne zo služby okrem svojej pištole jazdeckú karabínu Mosin-Nagant vz.38. Z obrnenej techniky si pamätá na britský tank Cromwell a nemecké  samohybné delo Hetzer. Z lietadiel si pamätá na Me 109 (raz pristálo na dnešnom nám. Slobody v Bratislave) a Arado (bolo vystavené vedľa parašutistickej veže v parku dnešného prezidentského paláca v Bratislave). Nezabudol na nezdravú rivalitu charakteristickú pre povojnovú čs.armádu medzi staršími predvojnovými dôstojníkmi bez bojových skúseností, veteránmi zahraničnej armády na Západe, príslušníkmi Armádneho zboru v  ZSSR, slovenskými dôstojníkmi s bojovými skúsenosťami na Východnom fronte a v SNP, práporčíkmi z predvojnového obdobia bez bojových skúseností povýšenými po 1945 do dôstojníckych hodností, príslušníkmi tzv.vládneho vojska z protektorátu, bývalými partizánmi a robotníckymi veliteľmi končiac. Tieto vzťahy sa prenášali priamo do ich rodín a šírili ďalej prostredníctvom ich manželiek.

Zo zahmlených spomienok sa mu vynárajú aj ojedinelé svetlé okamihy, ako sú spomienky na Špindleruv Mlýn, kde bol z rodičmi vo vojenskom rekreačnom zariadení pred rokom 1948, tamojšie hry zo Svetlankou, dcérkou generála Jaroslava Dočkala a poručíka Sovietskej armády Maje Afanasijevovej.

Autor si pamätá sa na nedostatok základných potravín v Čechách a na Morave. Potraviny, odev a obuv boli na lístky. To však neznamenalo, že ich občan musel obdržať. Lepšia situácia ohľadne potravín bola v tom čase v Bratislave. Autor ako dieťa a jeho sestra trávili pravidelne približne dva mesiace v roku aj u svojich starých rodičov v Bratislave.

(Začali tu základnú školskú dochádzku v ZŠ na Slovanskej ulici, na rohu mal trafiku vojnový invalid, známe slovenské stíhacie eso). Autor trafiku navštívili s otcom. Pán pilot Pavel Zeleňák sa pozdravil s jeho otcom, vyhrnul si nohavicu a ukázal im prestrelenú nohu s vystrelenou časťou lýtka. Po trafike mal rozvesené fotografie z leteckého fotoguľometu. Podľa neho za každé zostrelené lietadlo letci dostávali tak vysoké finančné odmeny, že si mohli kúpiť auto. Autor chodieval so svojou starou matkou do Starej tržnice na nákupy. V budove tržnice a jej priľahlej podzemnej časti bolo na predaj dostatok domácich potravín o ktorých kvalite a sortimente sa nám dnes ani nesníva (je však nutné brať do úvahy sezónnosť a trvanlivosť toho ktorého tovaru).

Autorov starý otec správca učiteľ Štefan II. Ondrejkovič na dôchodku si pred rokmi vzal úver v banke na zakúpenie vinohradu na Kolibe. Na sezónne práce si najímal robotníkov. Neriešiteľným problémom preň bolo, že ho štát nútil odovzdávať za stanovenú cenu určité množstvo hrozna. Za túto cenu náklady  prekročili príjem z vinohradu, úver však splácal v pôvodnej výške a v stanovenej lehote. Preto napriek vyššiemu penzijnému veku musel pracovať aj ako účtovník. T.j. vtedajší štát sa nechal nemorálne a nelogicky od starého človeka finančne dotovať.

V dnešnej dobe, autorovi ani neodpovedala príslušná Správa katastra na jeho viackrát opakovanú žiadosť vydať doklad o vlastníctve predmetného vinohradu v Bratislave na Kolibe v danej dobe.

V roku 1953, keď náležite vycvičili a zorganizovali čs.armádu sa stali dôstojníci okrem robotníckych veliteľov a časti príslušníkov bývalého Armádneho zboru v ZSSR pre režim nepohodlnými. Štátne orgány vyhodili z armády a sčasti uväznili zostávajúcich dôstojníkov.  (Predvojnoví dôstojníci a rotmajstri väčšinou medzičasom odišli do riadneho vojenského dôchodku). Dôstojníci zo Západného odboja boli už vyhodení z armády a vo väzení. Otec bol vo vojenskom väzení na prelome rokov 1950-1951 a následne

v uhoľnej bani na Kladne - Důl čs.armády - prezident Eduard Beneš. V bani ho navštívil jeho švagor novinár a diplomat Andrej Vrbacký.

Práve vyfáral, keď ho uvidel čierneho od uhoľného prachu sa švagor rozplakal. Po prepustení otec dostal rozkaz vykonávať vojenskú službu v  pôvodnom zadelení pre  nedostatok dôstojníkov jeho špecializácie v armáde.

Minister obrany ČSR JUDr. Alexej Čepička nariadil v roku 1952 zriadiť pri veliteľstve vojenského okruhu v Trenčíne funkciu sovietskeho vojenského poradcu. MNO na tento účel vyhliadlo súkromný majetok, vilu s priľahlymi stavbami na

Štefánikovej 33 v Trenčíne. V tejto vile manželkinej rodiny mal však trvalé bydlisko kpt. aut. Aladár II. Ondejkovič s rodinou a preto prekážkou jej skonfiškovania Ministerstvom obrany ČSR bol práve jeho predpis MNO A XIV. Začiatkom roku 1953 na intervenciu MNO v Prahe vykonali orgány SNB domovú prehliadku na adrese Trenčín, Štefanikova 33, (9) t.j. v tejto vile bolo nájdené veľké množstvo zásob liehovín, cenností a ďalšieho tovaru. Osoby, ktoré tovar ukryli sa  ako v rokoch vojny pokúsili skrývať za vojenskú osobu, ktorá nepodlieha civilnej legislatíve t.j. za kapitána aut. Aladára II. Ondrejkoviča. Vypovedali, že tovar, zásoby a cennosti prináležia aj kpt. aut. Aladárovi II. Ondrejkovičovi a jeho manželke. Skutočnosťou bolo, že vo vile mala Alžbeta, manželka kpt. Ondrejkoviča dedičský podiel. Prístup k nemu však nemala, slúžila k tomu neoprávnená manipulácia s identitou jej rodiny za účelom majetkového prospechu. To bolo v Trenčíne verejným tajomstvom. Orgány činné v trestnom konaní vypočúvali vo veci kpt. aut. Aladára Ondrejkoviča s manželkou, čím poškodili jeho meno v armáde. Bolo verejným tajomstvo, že osoba P.S., ktorá bola jednou z hlavných aktérov škandálu sa ukryla do psychiatrickej liečebne na radu svojich príbuzných z radov najprominentnejších a najagresívnejších kruhov komunistickej strany a ŠtB tých čias. Za tohto stavu vyhodilo MNO kpt. aut. Aladára II. Ondrejkoviča z armády a jeho rodinu s tromi malými deťmi s manželkou Alžbetou v siedmom mesiaci tehotenstva z bytu na ulicu na Štedrý deň 24.12.1953. Bolo predsa potrebné niekoho podhodiť verejnosti.

Npor. pion. Ľudovít Hrušovský slúžil v československej armáde spolu s por. jazd. Aladárom II. Ondrejkovičom v r.1936 v Jozefove. Spolu slúžili aj v Rýchlej divízii Slovenskej armády na Severnom Kaukaze v rokoch 1942-1943.

V roku 1953 spolu slúžili u 64. Ženijného pluku v Seredi kpt. aut. Aladár II. Ondrejkovič pplk. žen. Ľudovít Hrušovský.

V rokoch 1951-1953 bola zriadená pri 64. Ženijnom pluku Škola pre dôstojníkov v zálohe (ŠDZ) ženijného vojska, ktorá sem bola premiestnená zo Ženijného učilišťa (ŽU) z Litoměříc. Veliteľom školy bol pplk. žen. Ľudovít Hrušovský. Po ich prepustení po roku 1954 z armády sa ich rodiny stretávali.

Prichýlil ich starý otec autora správca učiteľ v. v. Štefan II. Ondrejkovič v Bratislave. Aby toho nebolo dosť, štátne orgány rozdelili jeho štvorizbový byt a ponechali im len jednu izbu. To priamo zapríčinilo smrť starého otca Štefana II. Ondrejkoviča. Osobou, ktorá obsadila druhú časť bytu na adrese Čs.armády 46, (kúpelňu a dve izby) bol vtedajší pracovník Čs. rozhlasu Eugen F. Otec autora mal ako vyhodený dôstojník problémy si nájsť prácu. Až do roku 1965 pracoval ako robotník v automobilovej opravovni n.p. Tatra Regena. Nevedel vyživiť rodinu a k hanbe pre štát (verejnosť poznala jeho osobu a rodinný pôvod) predával na ulici noviny Večerník. Občas ho spoznali jeho bývalí vojaci a krajania, boli z jeho vtedajšej situácie pohoršení a dali svoj postoj na vedomie aj štátnym orgánom. Ich pohoršenie musel znášať aj Jozef Lenárt, ktorému to bolo mimoriadne nepríjemné. Jeho manželka bývalá vdova, jej nebohý manžel  bojovník v SNP Alexander Makarenko, ktorému rodina Aladára II.  Ondrejkoviča dala zamestnanie v Baťovanoch a nezištne mu pomohla vo vojnových rokoch (vládne orgány a vedenie KSČ boli oboznámení aj o tom, že vtedajší npor. aut. v zál. Aladár II. Ondrejkovič začiatkom roku 1945 pomohol okrem židovských rodín z Trenčína aj 86 občanom Ćiernej Lehoty zaisťených v základnej škole v Trenčíne na základe stanného práva tak, že boli prepustení, hrozilo im zastrelenie). Matka autora za tejto situácie ochorela na TBC. On a jeho traja súrodenci boli až do zlepšenia jej zdravotného stavu umiestnení v rôznych detských zariadeniach po celom štáte.  Vojenská dětská ozdravovna Vidnava  na Severnej Morave bola miestom, kde bol Pavel, predtým Weidenau, Ost.-Schl. Fursterbischofliches Knabenkonvikt.

Vojenská dětská ozdravovna Vidnava vlastnila pohodlný kaki zelený autobus Škoda RTO. Deti ním jazdili na výlety npr. do Olomouca, kde navštívili biskupský palác, do Lázní Jeseník, na Praděd a do Jeseníkov. Autobus šoféroval pán stredného veku, pozorný k deťom. Bol zároveň záhradníkom ozdravovny a údržbárom, vždy si poradil. Deťom trpezlivo podával vysvetlenie, keď sa ho na niečo pýtali.    

V zariaďení deťom vojenských osôb armáda venovala mimoriadnu starostlivosť. Nenásilnou formou a taktne boli veďené k disciplíne, vzťahu k armáde aj republike. Prostredie a atmosféra Vojenskej dětskej ozdravovny Vidnava kopírovali prostredie a atmosféru Vojenskej akadémie Hranice a pripomínali ducha Sokola (pán řídicí školy), medzivojnovej republiky a čs. légií. Schopnosti, povahové vlastnosti a fyzické danosti detí boli pozorne, ale taktne sledované. Personálom ozdravovny im bolo jemne naznačované, že sú pre armádu elitou. Knihu Jozefa Kollára "Byl jsem dětský špión" autor považuje veľmi pritiahnutú za vlasy. Deti sa tak ľahko nedajú manipulovať a obzvlášť nie deti vojenských osôb. Museli by to byť siroty, alebo deti zo sociálne vylúčených rodín. Tie nemali prístup do vojenského detského zariadenia. Vojenské osoby, rodičia detí (sobášili sa ešte podľa predpisu MNO A-XIV) by to nedovolili. 

Armádny generál Ludvik Svoboda (autor s ním prišiel do styku v roku 1962 vo vojenskom zdravotníckom zariadení Vojenská dětská ozdravovna Vidnava v čase keď ešte pracoval vo Vojenskom historickom ústave), prezident Československej socialistickej republiky a veliteľ-rektor Vojenskej akadémie Brno (VÚ 1404) generálporučík Jaroslav Dočkal.

Vidnava, vojenská posádka v Severomoravskom kraji, okres Šumperk. V 1961 tu žilo 1500 obyvateľov. Posádku tvorili Vojenská dětská ozdravovna so školou (podriadená náčelníkovi Zdravotnícké správy) a ďalšie jednotky. 

Plavecké tréningy v staručkom krytom bazéne, bratislavskom  Groslingu, kde boli jeho trénermi židovsky ortodoxne veriaci a vzácny človek Karol Grossman a slávny plavecký rekordman, učastník olympijských hier v Melbourne Vladimír Skovajsa. Autora do športového klubu Slávia Bratislava priviedla jeho sestra Tanja, dorastenecká majsterka republiky v plávaní.  Naopak autor priviedol do klubu spolužiakov Mariána Benkoviča a Vladimíra Millera (jeho matka pani redaktorka Viera Millerová (rod. Čáslavská 1942-1943 tajomníčka Ministerstva hospodárstva SR) jej druhý manžel bol prezident ČSSR Dr. Gustáv Husák). Pani redaktorka Millerová neskôr Husáková pracovala v redakcii denníka Pravda a na ulici Čs. armády vo vtedajšom Slovenskom vydavateľstve politickej literatúry. Jej riaditeľka bola Irena Blühová, manželka (vyštudovala avangardnú Bauhaus v Dessau) Imra Weinera-Kráľa a švagriná . Hlav. radcu MV Dr. Viktora Pavellu (svedka autorovho otca  na svadbe v r. 1944) spolužiačka autorovej starej matky a zakladateľka slovenskej reportážnej fotografie. V 1939-1945 sa ukrývala so sestrou u svojho švagra Dr. Pavellu na Mýtnej 49 v Bratislave. Autor ako spolužiak ich syna mal občas možnosť z vnútra pozorovať ľavicové intelektuálne prostredie slovenskej elity DAV a pána Jozefa Millera a pani Viery Millerovej. Ich spôsob myslenia  a rodinné prostredie boli úplne iné ako v z najvyšších slovenských katolíckych kruhov pochádzajúcich patriachálnych notárskych rodin Ondrejkovič a obzvlášť Turba. Snáď boli trochu bližšie spôsobu myslenia rodinám autorovej  matky Ličko, Stiglitz a Büchler.

Keď poľavil tlak na otca autora a jeho rodinu od najprimitívnejších kruhov KSS a ŠtB z dôvodu ekonomických záujmov najvyššieho veďenia štátu mu bolo umožnené sa zamestnať na podradnom mieste v Univerzitnej knižnici. Podpriemerne platené miesto bezpečnostného technika v KÚNZ mohol zastávať až po roku 1968.  

Autor ako sedemnásťročný so spolužiakom pracoval v bratislavskom prístave na oprave parného remorkéra ČSPD Orava. Po strednej oprave s väšinou posádky zloženej z rumunských zamestnancov ČSPD n.p. koncom zimy 1964 nasadla Orava pri obrate s poprúdnym závesom na Dolný Dunaj pod mostom ČA na plytčinu. Vlečné člny jej narazili do rotkasňe a poškodili hnaciu hriadeľ. Oprava bola vyhodnotená ako neekonomická a remorkér bol vyradený. Na snímke svojho času nielen najsilnejší, ale aj najelegantnejší kataraktný parný bočnokolesový remorkér Orava nad prístavom Komárno pri protiprúdnej plavbe pri jednej zo svojich posledných mála plavieb do Bratislavy z Dolného Dunaja.

Dňa 14. októbra 1964, na plenárnom zasedaní ÚV KSSZ zbavili vedúcich stranických funkcí Nikitu Sergejeviča Chruščova. Bol obvinený z buržoázneho zmýšľania a unáhlených riešení, v skutočnosti sa ale jeho kolegovia báli reforiem, které Chruščov  plánoval v komunistickej strane.

Dunajská štrková pláž Lido v Petržalke okolo roku 1966. Na snímke na ľavom brehu oproti sú sklady plavebnej spoločnosti Československá plavba dunajská, národný podnik (ČSPD n.p.), ktorá bola až do roku 1993 existenčne závislá od poprúdnej prepravy oceľe, ktorú nakupoval prezident firiem Thyssen Steel of Canada a Belfield Investments pán Alexander Kerney, manžel (od jeho nákupov bolo závislé zásobovanie čs. obyvateľstva importovaným tovarom z devízových oblastí) Lady Gizelle Kerney rod. Ondrejkovič z Toronta v Kanade (sesternice pplk. tank v. v.  Aladára II. Ondrejkoviča) v Československej republike.

Sokolovňa  v Bratislave v roku 1966, vedľa sestra spolužiaka autora zo ZDŠ slečna Dagmar Benkovičová (San Francisco).

Neskoré roky 1950te New York: v smere hodinových ručičiek sprava, Allen Ginsberg, Gregory Corso (v čiapke), maliar Larry Rivers, Jack Kerouac a hudobník David Amram. I keď to mnohí už, alebo dokonca ešte nevieme, podstatne našu generáciu v Bratislave ovplyvnili.

Československé nákladné člny ČSPD 10 025 a ČSPD 01 005 vykladajú v septembri 1966 v rumunskom prístave Galati stavebnú oceľ zo železáren Třinec. Traktory s vlečkami ju prevážajú do skladu a na nakládku na námornú loď Novaja Kachovka do prístavu vykládky ktorý určil majiteľ tovaru Alexander Kerney, prezident Thyssen Steel Caribean.

Na povolávací rozkaz Pavel O. dňa 8.októbra 1966 nastúpil z dolnodunajského rumunského prístavu Galati k výkonu ZVS u 62.automobilovému práporu do 3.roty v Ostrove nad Ohří (VÚ 4404) č. voj. zn. 213????, (veliteľ práporu bol pplk Drexler, veliteľ PŠ npor Randuška, veliteľ 3.roty kpt Krejza, náč.štábu práporu jeho najlepší strelec mjr Karel Randák). Prápor podliehal 20. Motostreleckej divízii Karlovy Vary (VÚ 8038, veliteľ divízie pplk. Jozef Němec).

Pri príležitosti vojenskej prísahy ho navštívili v Ostrove n/Ohří teta jeho matky Alžbety pani Marta Hladká rod. Rais a svetoznáma fotografka pani Irena Blühová (Weinerová),  v roku 1939 majiteľka známeho ľavicového kníhkupectva na Mariánskej 8 v Bratislave.

Absolventka avantgardnej európskej kozmopolitnej umeleckej školy Bauhuas v Dessau, odbor fotografia a typografia, bývalá majiteľka vydavateľstva Irena Blühová. Bola priateľkou s Považskej Bystrice starej matky autora Júlie Ličkovej rod. Stiglitz a švagrinou Dr. Viktora Pavellu Hlavného radcu MV, svedka pri sobáši autorových rodičov na jar 1944.

Vojenské vozidlá VÚ 4404 GAZ 69A a Praga V3S po vyhlásení nočného poplachu pri cvičení v lesoch v okolí Mariánskych Lázní. 

Aj v autoparku v Ostrove nad Ohří vždy doplna natankované vozidlá Tatra T 111C od 62.automobilového práporu zásobovali PHM 20.  Motostreleckú divíziu Karlovy Vary. Valníky Tatra T 111 s vlekom odstavené v autoparku mali pre divíziu naloženú delostreleckú muníciu. Keď ich autor skúšal za autoparkom boli aj v teréne stabilé a plavné. Ich výkonný 12 valcový motor Tatra V910 bol vynikajúci. Jazda s nimi bola v teréne aj na ceste veľmi príjemná, napriek tomu, že volant išiel ťažko a oprava prípadného defektu pneumatík a ich prezúvanie 2x za rok bolo veľmi namáhavé. Madým vojakom ZVS, šoférom ktorí mali pridelené Tatry 111 narástli po roku ramená na rozdiel od tých, ktorí mali pridelené Pragy V3S, alebo T 805. Napriek tomu všetci vojaci autopráporu chceli jazdiť na Tatre T 111.  

Obrnené transportéry OT-64 SKOT od 20. Motostreleckej divízie Karlovy Vary sa zúčastňovali týždenných spoločných cvičení vrátane zimných s automobilným práporom VÚ 4404 Ostrov nad Ohří. Prvý krát sa prišli predstaviť do kasární v Ostrove nad Ohří na jeseň roku 1966 ako doprovod najmodernejšieho vyprosťovacieho vozidla Tatra 138 AV 8, ktorý u útvaru ostal natrvalo. Dojem urobili na všetkých vojakov a dôstojníkov 62.automobilového práporu modernosťou, dodnes neprekonanou eleganciou, praktickosťou a svojim V motorom (vzduchom chladený, 180 PS, osemválec Tatra T-928-14S). Po roku 1993 došlo k ich vyraďovaniu a odpredaju zahraničným a domácim záujemcom za zlomok ich hodnoty, p.p. ich šrotovaniu napriek tomu, že neboli ani čiastočne vyčerpané možnosti na ich modernizáciu za stavu, keď aj náklady na ich opravy sú v porovnaní s konkurenciou minimálne.

Vyprosťovacie vozidlo Tatra T 138 AV 8 (s obdobným motorom T- 928) ziskalo uznanie vojakov 62.automobilového práporu vrátane autora modernosťou, eleganciou, kvalitou dielenského spracovania a pohodlnosťou. V roku 1966 boli občania čs. štátu oveľa náročnejší na kvalitu strojárenských výrobkov značky Made in Czechoslovakia ako dnes CZECH MADE, alebo Made in Slovakia. Pokladali za samozrejmosť, že predstavovala svetovú špičku.  

62. Automobilový prápor absolvoval v rámci 20. Motostreleckej divízie vo výcvikovom priestore Československej armády Doupov 2x ročne veľké vojenské cvičenie v súčinnosti s jej tankami T54A.

V marci 1967 pri pravidelnom týžďennom nástupe práporu s slávnostným pochodom jeho veliteľ pplk. Drexler opätovne zopakoval svoj rozkaz ktorým zakazuje vojakom a dôstojníkom VÚ 4404 navštevovať hostinec "U Růže" v Ostrove nad Ohří. Zdôraznil, že ho navštevujú lehké ženy, ktoré tam pôvodne chodili za horníkmi z pred dvomi rokmi uzavretých uránových baní v Jáchymove. Minister zahraničného obchodu, národný socialista Hubert Ripka totiž v novembri 1945 podpísal tajnú dohodu, ktorá dávala právo ZSSR využívať 20 rokov všetok urán vyťažený v Jáchymove. 

Dňa 23. marca 1967 pricestoval na 3-dňovú návštevu ČSSR kandidát na funkciu prezidenta USA Richard Nixon. Navštívil aj Lidice a v Prahe v Lobkovickom paláci jednal s riaditeľom Ústavu pre mezinárodnú politiku a ekonómiu Antonínom Šnejdárkom.

Dňa 31. marca 1967 vyšla v týždenníku "Kultúny život" najslávnejšia reportáž Pavla Ličku pod názvom "Jedného dňa u Alexandra Isajeviča Solženicyna. Nemálo prispela k udeleniu Nobelovej ceny literatúru ruskému spisovateľovi.  

Sovietske vedenie roku 1967 sondovalo u prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta Antonína Novotného možnosť umiestnenia sovietskych jednotiek na území ČSSR, ale návrh bol zamietnutý. Totiž už 14. októbra 1964, t.j. zosadenia z funkcií Nikitu Sergejeviča Chruščova bolo zrejmé, že ÚV KSSZ a jeho nový generálny tajomník majú rozdielne názory ako ÚV KSČ a jeho prvý tajomník t. j. na nutnosť  ekonomických a politických reforiem.       

Uložená NZ technika 20. Motostreleckej divízie v Karlových Varoch (obrnené transportéry OT-64 SKOT, terénne nákladné automobily Praga V3S, ťahač Tatra T 141 a tank T54 A), t.j. ktorá sa v stanovenej dobe v prevádzke pravidelne striedala u jej vojenských útvarov.

Divízne automobilové a tankové opraváreňské dielňe Podbořany. Autor sem bol odvelený na tri mesiace do kurzu špecialistov, bol ubytovaný v budove tretej a piatej školnej tankovej roty. Na snímke sú tieto dielňe v oveľa horšom stave, ako boli v lete 1967.

Podbořany, vojenská posádka. Tvorili ju 12. tankový pluk, 20 školný tankový prápor, 20. technické opravovňe (všetko podriadené 20. motostreleckej divízii) a ďalšie jednotky. Mesto bolo v priebehu operácie "Dunaj" okupované jednotkami sovietskej 14. gardovej motostreleckej divízie.

Autor, československý vojak ZVS sa na jar 1967 zastavil na výstavisku v Plzni keď bol služobne vyslaný z VÚ 4404 Ostrov nad Ohří do Vojenskej nemocnice v Plzni na kontrolu u zubára.

Vo februári 1968 vypracoval kolektív vedeckých pracovníkov Vojenskej politickej akadémie Klementa Gottwalda v Prahe návrh čs. vojenskej doktríny, tzv. Memoranda. Snažilo sa definovať čs. národné záujmy pri obrane ČSSR a kritizovalo určujúci vplyv Varšavskej zmluvy t.j. Sovietskeho zväzu na výstavbu ČSĽA. Doporučovalo aj zmierniť napätie so Západom bilaterálnymi dohodami, čo si nárokoval iba ZSSR. Do obecného povedomia sa dostal viac návrh Akčného programu ČSĽA, ktorý v mnohom Memorandum spresňoval a doplňoval.

Autorovi neuniklo, že 5. - 8. mája 1968 sa presunula sovietska 24. motostrelecká divízia z SV Lvov do Poľska a zaujala postavenie u československo-poľských hraníc oproti českému Tešínu. Spomenul si ako sa predvojnové veďenie ČSR dostávalo svojou pasivitou v Porýní a Rakúsku do defenzívy. Bol názoru, že reformné veďenie KSČ nebude mať úspech, nakoľko tiež nereagovalo.

Pplk. František Vojtásek sa 1. augusta 1968 stal zástupcom vojenského pridelenca veľvyslanectva Československej republiky v Paríži. Bolo to krytie funkcie zástupcu rezidenta Spravodajskej správy Generálneho štábu ČSĽA. Podľa oficiálnych zdrojov sám inciatívne ešte na konci augusta ponúkol svoje služby francúzskej spravodajskej službe a odovzdával jej tajné materiály. Podľa priamych poznatkov autora z výkonu ZVS na jeseň 1967 vo VÚ 4404 Ostrov nad Ohří to nezodpovedá politickým cieľom a realite, aká bola vo velení ČSLA, v najvyššom vedení štátu a úlohám vojenského pridelenca ČSSR v Paríži minimálne už v r.1967. Do spolupráce sfrancúzskou spravodajskou službou pplk. František Vojtásek vstúpil na priamy rozkaz Spravodajskej správy GŠ ČSĽA. 

Zákon č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii nadobudol účinnosť 1. augustom 1968. I keď bol v mnohých aspektoch nedostatočný vyvolal paniku radoch časti funkcionárov KSČ, sudcov, prokurátorov a ZNB. 

Zástavka "Ostrov" skúšobnej linky trolejbusov Škoda, Ostrov nad Ohří - Jáchymov 21. augusta 1968, trolejbus Škoda T11. Ostrov nad Ohří bol v priebehu operácie "Dunaj" obsadený sovietskymi intervenčnými jednotkami 20. gardovej motostreleckej divízie (veliteľ generálmajor Grigorij Ivanovič Děmidkov). 

Karlovy Vary, Dvory 21.augusta 1968. Most cez rieku Ohře sa prelomil pod tankom T 55A 28. tankového pluku (Halle) od 27. gardovej motostreleckej divízie (veliteľ generálmajor Nikolaj Vasiljevič Storč) intervenčnej sovietskej armády. Divízia obsadila západočeské kúpeľné mesto Karlovy Vary s úlohou zablokovať prvosledovú 20. motostreleckú divíziu ČSĽA (veliteľ pplk. Jozef Němec), ktorej podliehal 62. automobilný prápor v Ostrove nad Ohří.     

Kasárne 251. pluku PVOS VÚ 5100 Vysoké Mýto, kde bol autor 16.02.1968 prevelený od 62. automobilového práporu v Ostrove nad Ohří k 2. palebnej batérii.

 Od 9. do 27. apríla 1968 boli nájdení mŕtvi štyria dôstojníci československej Štátnej bezpečnosti ŠtB - pplk. Bedřich Pokorný mal podrezané hrdlo (o.i. organizátor Akcie D Dôstojníci prebiehajúcej do roku 1953),  MUDr. Josef Sommer prestrelenú hlavu, pplk. Jiří Počepický bol najdený obesený v lese a JUDr. Josef Břešťanský, ktorý sa zaoberal rehabilitáciami na Najvyššom súde bol 2. apríla 1968 bezpečnostnými orgánmi najdený pri obci Babice obesený.

Praha 8.augusta 1968. Autor, vojak čs. armády pozorne sledoval priebeh štátnej návštevy prezidenta SFRJ v ČSSR, nakoľko pokladal prvého tajomníka KSČ Alexandra Dubčeka za človeka slušného, ale nerozhodného. To sa o prezidentovi Juhoslávie ako bol Josip Broz Tito určite povedať nedalo. Maršál Tito veľký bojovník, skúsený a obratný politik však za československých priateľov rozhodnúť nemohol.

Najvyššie veďenie Československa (prezident ČSSR generál Ludvík Svoboda, prvý tajomník KSČ Alexander Dubček) a Rumunska (prezident a prvý tajomník KSR Nicolae Ceauşescu) - dvoch detí Trianonu Praha 15 August 1968. Bolo ich odhodlanie spoločne čeliť situácii dostatočné ? Rumunska určite.   

Dňa 21. augusta 1968 o 01.00 hod prvé intervenčné jednotky sovietskej 20. gardovej motostreleckej divízie (Grimma) dorazili do Ostrova nad Ohří. 01.45 hod prišiel ku kasárňam 62. automobilného práporu automobil GAZ sovietskej armády. Jeho posádku tvoril pplk. Karasinskij a štyria vojaci. Krasinskij sa dožadoval prijatia veliteľom práporu pplk. Drexlerom, ktorého spojka priviezla krátko po 02.15 hod. Do kasární boli pplk. Drexlerom zvolaní tajomník MNV, predseda MV KSČ a veliteľ LM. Krasinskij ich informoval, že bol menovaný veliteľom mesta.  

Vojenskú posádku v meste Vysoké Mýto tvorili okrem 251. pluku PVOS aj veliteľstvo 1. Automobilnej brigády (VÚ 7370), veliteľ plk. Theodor Jirousek, 1. Automobilný prápor, 4. Okruhový automobilný sklad (podriadený veliteľovi Stredného vojenského okruhu) a ďalšie jednotky. Veliteľ 48. motostreleckej divízie SA generálmajor A. I. Guskov mal SV v priestore severovýchodne od Vysokého Mýta. Mesto aj posádka boli v priebehu operácie "Dunaj" neutralizované jednotkami intervenčnej poľskej 10. tankovej divízie v podriadenosti poľskej 2. armády.

Vidnava, vojenská posádka v Severomoravskom kraji, okres Šumperk. V auguste 1968 tu tvorili vojenskú posádku Vojenská dětská ozdravovna so školou (podriadená náčelníkovi Zdravotnícké správy) a ďalšie jednotky. Mesto Vidnava bolo v auguste 1968 okupované  jednotkami poľskej Desiatej tankovej divízie (JW 2843), veliteľ plk. Marian Koper.       

Veliteľstvo a štáb 251. protilietadlového pluku Vysoké Mýto VÚ 5100 dnes po 44 rokoch. Autor, vojak počas ZVS v roku 1968 podpísal dokument 2000 slov a bol zástupcom vojakov základnej vojenskej služby v krízovom výbore 251.protilietadlového pluku  -  VÚ 5100 Vysoké Mýto.

P V O S   V y s o k é   M ý t o    po   21.auguste 1968.  Skoro ráno 22.augusta 1968 sa 24. tankový pluk 2.poľskej armády interventov presúva s tankami T 55A cez Litomyšl s bojovým rozkazom za účelom zablokovať v kasárňach československý 251. protilietadlový delostrelecký pluk PVOS Vysoké Mýto - nadriadené veliteľstvo 82. protilietadlová brigáda v Jaroměři 4. armáda SVO.

Radar SON 9A (Станция Орудийной Наводки СОН-9A). Jeho predná náprava fungovala ako pantograf. Ťahali ich valníky Tatra T 111. Strelecký rádiolokátor s dosahom 80 km na obrazovke ktorého v auguste 1968 autor pozoroval lietadlá interventov pohybujúce sa vo vzdušnom priestore Československej republiky.

Dňa 21. augusta 1969 boli proti demonštrantom proti Sovietskej okupácii nasadené najmodernejšie obrnené vozidlá OT-64 SKOT Zboru Národnej Bezpečnosti.  

Príslušníkmi zložiek v uniformách VB a ĽM bolo zastrelených 5 osôb a viaceré osoby utrpeli strelné poranenia. Niektoré osoby z nich sa demonštrácií nezúčastnili, nachádzali sa obďaleč od miesta stretu. K streľbe do civilného obyvateľstva došlo údajne bez rozkazu. Proti demonštrantom zasahovali obrnené transportéry OT-64 SKOT aj v Bratislave. Uniformovaní ozbrojenci zasahovali proti pokojným obyvateľom po celom meste a zatýkali ich npr. aj na zástavkách verejnej mestskej dopravy. V súvislosti s demonštráciami proti pobytu okupačných vojsk ZSSR v Československej republike bol autor uväznený

Vzhľadom na vysoký počet uväznených osôb na tento účel vyčlenil vtedajší štát budovu VŠJŽ - Vojenskej školy Jána Žižku z Trocnova (FTVŠ UK Lafrankoni). 

V zamestnaní mu rok 1968-69 nebol  pripomínaný z toho dôvodu, že mnohí ortodoxní komunisti z jeho podniku sa nesprávali podľa stanov KSS, po vstupe vojsk prevrátili opäť kabát, mali starosti sa udržať na svojich miestach. Treba dodať, že sa im to s určitými rošádami skoro všetkým podarilo. Orgány ŠtB na autora nezabudli a  každý rok pred 21 augustom ho predvolávali na vypočutie až do r.1976, ale nemalo to význam, autor sa nenechal zatiahnuť do komunikácie. Opakoval, že nevie o čo sa jedná. Autor bol vylúčený orgánmi štátu z možnosti študovať na vysokej škole. Zamestnávateľ a priami nadriadení mali výhrady k jeho štúdiu na strednej škole popri zamestnaní, študoval ju napriek odporu zamestnávateľa. (Nadriadený Milan N. mu opakoval: syn buržoázneho dôstojníka nemôže študovať ani na strednej škole). Autor sa napriek tomu pokúsil opakovane o prijatie na Právnicku fakultu UK v rokoch 1973 a 1974. Skúšobná komisia na fakulte mu otvorene povedala, jeho na Právo neprijme napriek tomu, že jeho rodina bola spoluzakladateľom Právnickej fakulty UK v Bratislave. (Dr. Martin Mičura minister pre správu Slovenska a president Najvyššieho súdu).  

Neskôr autorovi predseda  ZV KSS Jozef Danáš otvorene povedal, že ak požiada o členstvo v KSS, obmedzenia platné pre jeho osobu z dôvodu  rodinného pôvodu prestanú platiť. Autor sa tváril, že neporozumel. V nasledujúcich rokoch bol obchádzaný vo funkčnom povyšovaní a následnom navyšovaní mzdy. Do funkcie bol menovaný až potom, keď ju iní nechceli vykonávať na predmetnom pracovnom poste pre jeho finančnú nevýhodnosť. Nadriadení mu naoko dobromyseľne radili, aby sa oženil aj v záujme kariéry, nemal chuť na to, mal vlastnú skúsenosť, ako režim vydieral čestných mužov, tlačil na nich aj prostredníctvom zhoršovania životných podmienok im ako deťom a jeho matke, spolu s cieľeným vytláčaním celej rodiny na perifériu spoločnosti.

Zamestnávateľovi ČSPD n .p. to nebránilo využívať autorove zlepšovacie návrhy bez patričného materiálneho a morálneho ocenenia. Po zmene režimu v roku 1989 bol istú dobu za svoju prácu slušne morálne a finančne ohodnocovaný. Skutočnosťou je ale, že mu bolo vyhrážané určitými osobami, že ak im autorova matka neodpredá svoje podiely nehnuteľností v Trenčíne, vybavia mu prepustenie z práce u jeho zamestnávateľa. ,, Et si omnes ego non ".

DNL 2000 Kysuca ČSPD s nalodeným autorom pri protiprúdnej plavbe plnou silou na strednom toku Dunaja. Do roku 1993 predstavovala preprava ferromateriálov dlhodobo okolo 70% celkovej poprúdnej nakládky ČSPD n. p. z prístavov  Bratislava a Komárno.

Obraz aj v horúcom lete studených kataraktov na rieke Dunaj  -  Železná brána  -  Iron Gate  namaľoval Ladislaus barón Mednyánszky koncom 19.storočia. O viac ako 65 rokov neskôr sa cez tieto nebezpečné miesta prvý krát v roku 1965 a potom pravideľne loďami dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n. p. plavil autor, jeho príbuzný.

Válcovny trub a Železárny Třinec n. p., kde na obchodnom odbore pracoval pán ing. Jiří Kloudy. Autorovi uviedol v čase keď bol obchodným riaditeľom SPaP a.s., že meno pána Alexandra Kerney je mu známe z obchodných zmlúv uzavretých na nákup oceľe ktorú vyrábali železiarne Třinec a ktorú mu dodávali prostredníctvom československej dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n.p.

V roku 1906 previezli telesné pozostatky sedmohradského kniežaťa Emericha Thököly z Izmiru v Osmanskej ríši do Kežmarku a v roku 1909 uložili do mauzólea, prístavby Nového evanjelickeho kostola. Medzi rokmi 1982-1990 autor mauzóleum príbuzného Anny Sandor de Szlavnicza, matky svojho starého otca Štefana II. Ondrejkoviča viac krát navštívil. Pri tej príležitosti si vždy pripomenul aj priateľa jeho rodiny Okresného náčelníka v Kežmarku Dr. Alexa Lutšeka, švagra generála M. R. Štefánika.

Autor nalodený na DNL Kysuca, plavba proti prúdu. Náklady na poprúdne prepravovanú tonu na rieke Dunaj československou plavebnou firmou ČSPD n.p. predstavovali menej ako 50% nákladov na protiprúdne prepravovanú tonu. Poprúdna preprava tovarov z prístavov Bratislava a Komárno sa podielala do roku 1993 najmenej 50% na celkovom kladnom hospodárskom výsledku firmy ČSPD n.p.

Časť poprúdnej prepravy tvorili ingoty z metalurgického kombinátu VSŽ Košice n. p. do železiarní  Sartrid Smederovo  valcované na linke "Coneco" ktorú dodal do Košíc manžel Lady Gizelle Kerney rod. Ondrejkovič pán Alexander Kerney (Kornhauzer). Dodal potom, keď železiarne VSŽ nakúpili obdobnú linku od sovietskej štátnej firmy "Azovstal" ktorú neboli schopné uviesť do prevádzky. Skončila v šrote. Za účelom prekládky valcovacej linky "Azovstal "bol zakúpený a postavený firmou ČSPD n.p. 500 tonový žeriav s nábrežnou hranou v južnom bazéne bratislavského Zimného prístavu. Dlhé roky stál nečinne v prístave (po roku 1993 zošrotovaný). Najmenej 50% bývalých zamestnancov dunajskej plavebnej spoločnosti ČSPD n.p. vďačí manželom Alexadrovi a Gizelle Kerney (sesternici otca autora pplk. tank. v. v. Aladára II. Ondrejkoviča) za to, že až do roku 1993 mali síce náročnú, ale zaujímavú prácu za ktorú poberali nadpriemernú mzdu. Časť zamestnancov VSŽ n.p. (USS Steel) im za to vďačí aj dnes. Snáď si to dnes už uvedomujú.

Autor viac krát v medzi rokmi 1994-1998 navštívil Štátny archív vo Veľkej Bytči za účelom štúdia rodinných dokladov. Prostredie zámku napriek už zjavne potrebným opravám mu bolo blízke.

Vnuk pána pplk. tank v. v. Aladára II. Ondrejkoviča je Michal Ondrejkovič. V rokoch 1998 - 2005 sa venoval športu judo. Bol členom klubu Slávia STU v Bratislave, v ktorom sa v sezóne 2003/2004 stal majstrom Slovenska v 1. lige Slovenského zväzu judo.

Vysvetlivky : VI. sektor V  - StB  (zatýkali skupiny 3. oddelenia V. sektoru, odovzdávali  zatknutých  príslušníkom VI. sektoru – sektoru vyšetrovania, ktorého povesť je aj dnes strašná). sektor VI. A - k 15. októbru 1951 náčelník správy vyšetrovania MV ČSR veliteľ - mjr. Bohumil Doubek a jeho zástupca Vladimír Kohoutek ;  V roku 1956 prezentoval umiernenejší postoj k riešeniu politických konfliktov iba Antonín Zápotocký ;  por. pech. Jaroslav Dočkal 1936-1937 štúdium Vojenská akadémia Hranice, 1937 veliteľ čaty cyklistického práporu 3 v Leviciach a Topolčanoch z jazdeckej brigády 3, Rýchlej divízie 3 v ktorých bol zaradený aj Dragúnsky pluk 11 kde slúžil aj autorov otec ppor. jazd. Aladár Ondrejkovič ; ing. arch. Stefan Androvič bol synom Štefana Androviča, brata plk. pech. Alojza Androviča ;

Poznámky: Dňa 17.novembra 2013 Karel knieža Schwarzenberg sa pri rozhovore v Bratislave autorovi zdôveril, že má obraz jeho príbuzného slávneho jazdca Mórica grófa Sandora de Szlavnicza. Autor sa pri príležitosti 20 výročia prehradenia Dunaja na ktorom pracoval za ČSPD n.p. zúčastnil prednášky v Univerzitnej knižnici. Medzi pozvanými bola aj známa herečka Eva Kristínová (dcéra slávneho brigádneho generála Jozefa M. Kristína) narodená v Trenčíne. Keď sa jej autor predstavil, že je Pavel Ondrejkovič povedala iba - viem. ; V Seredi u ženijného pluku slúžil v roku 1939 aj rtk. pech. František Zuzák 2. stotina: určený stotiny I. práporu prešieho pluku 4 máj 1939 ; Mikulov, vojenská posádka. V meste sa v auguste 1968 bol dislokovaný 5. Motostrelecký pluk, podriadený 3. Motostreleckej divízii. Mesto bolo v priebehu operácie "Dunaj" okupované jednotkami sovietskej 13. gardovej tankovej divízie ;

 

Zdroje: Lady Gizelle Kerney ; Marta Hladká ; Literární listy ; ing. Jiří Kloudy ; Okupace 1968 Jiří Fidler ;       

♫ Hugues-Aufray-Santiano-(1967) ;  

 

 

Tanja, Pavel

1947 Trenčín Brat

Pavel O.

Dôstojnícky dom

Janské Lázně 950

Vladimír Skovajsa

Karlovy Vary

Armáda

Arm.Vidnava 1962

Bývalý chlapčenský seminár

Zotavovna Vidnava

ČSPD Škola

Ondrejk.1967

pluk PVOS V.Mýto

prof.Kopeček

SVŠ Vazovova č.2

ČSPD stretanie

OL.Družba Kysuca

Zad.kotva Kysuca

Vzadu veža vodojemu

Port Vukovar 1977

Ešte bol mier

Závod Baťa Borovo

Pred búrkou

Kysuca Juhoslávia

ČSPD DNL Kysuca

 Spomienky na Vukovar-Borovo

Baťa Borovo Vily

Dnes úplne rozstrieľaný

Hotel Baťa Borovo

Baťa hotel Borovo

Uh.kráľovstvo

Gróf

Gróf Csáky m.Szirmay

Erb Khuen Belassy

Erb rodu Csáky

Gróf Csáky palace

Vicecomes Palace Sandor de Trenčín

Nádvorie Sandor de

Rodokmeň Sandor

Úplná devastácia

Kúria de Szlavnicza

Trenčín vicežupan Sandor de

Sandor de, Palace

Pôvodný základ ?

Pôvod.základ kúrie

Vo vetre času

Malé Ostratice Sandor

Vicežupan Sandor de Szlavnicza

Sandor de, Trenčín

Ladislaus Sandor de

Malé Ostratice

Dodatočná nadstavba ?

Kúria ?

Trenčín

Palace de Sandor

Malé Ostratice

Sandor de Szlavnicza

Mestské múzeum

Sandor de, Trenčín

Pôvodné stajne, devastácia

Chov koní Slavnica

Devastácia

Bývalé stajne koní

Dodatočná nadstavba ?

Devastácia v Slávn.

Sandor de Szlavnicza

Bývalý chov koní

Judit Hunyady-Sandor de Szlavnicza

Judit Hunyady-Sandor

Juliana Hunyady

Ilava Pruské

Josephus Sandor de

Linienschiffsleutnant

Virgil Sandor de

barón Sandor de Szlavnicza 1767

Josephus Sandor de

Nustar, Sandor de

Kňažná Pauline

Esztergom Sandor

Erdody

Kiss Sandory

Castello Sandor de

Aktualizované: 16.09.2019