Dragounský pluk 8

knížete Václava Svatého (Pardubice), jeho názov do rozpadu Rakúsko-Uhorska bol Montecucolliho dragounský pluk č.13. V tejto najstaršej vojenskej jednotke v monarchii, slúžili výhradne dôstojníci, alebo kadeti šľachtici. V tradícii pluk pokračoval za existencie 1.Čs. republiky, ale vykonávali tu vojenskú prezenčnú službu v ŠDZJ aj synovia veľkopodnikateľov a najvyšších štátnych funkcionárov. Pri príležitosti svatováclavského milénia dňa 28.09.1929 odovzdali pod sochou svatého Václava v Prahe standardu 8. jezdeckému pluku, ktorú prevzal jeho veliteľ plukovník Jozef Koutňák. Od tej doby sa nazýval Pluk knížete Václava svatého. Pre službu v ňom boli kladené mimoriadne nároky, ale frekventanti z veľmi bohatých rodín mali už ako chlapci súkromných učiteľov jazdy na koni a boli vynikajúcimi jazdcami. V ŠDZJ zo Slovenska boli len jednotlivci, ktorí predviedli najvyššie jazdecké schopnosti a ktorých spoločenský pôvod ich tejto službe predurčoval.

Pri príležitosti milénia boli dňa 28.09.1929 vystavené korunovačné klenoty a prvý krát boli verejne vystavené ostatky knížete Václava Svatého. President Najvyššieho súdu, bývalý minister, tekovsko-nitriansky župan, profesor UK, veľkostatkár, podpredseda správnych rád a akcionár fy Baťa, cementární Ladce a Lietavská Lúčka, jeho Excelencia Dr.Martin Mičura. Bol aj poslancom a predsedom Čs. strany Lidové na Slovensku a birmovným otcom Aladára Ondrejkovicsa. Spolu s bratom Tiborom ich zobral na Vyšehrad a do chrámu svatého Víta autom Horch pri príležitosi tisíc rokov od smrti svatého Václava. Obaja bratia dostali od neho pamätné zlaté medaily razené pri príležitosti svatováclavského milénia.

Standarda 8. jezdeckého pluku, ktorú prevzal jeho veliteľ plukovník jezdectva Jozef Koutňák.

Vtedajší ppor Aladár Ondrejkovič pripomenul, že bol v Jozefove najlepší jazdec pluku. Po jeho prevelení do Pardubíc bol iba priemerným. Mal čo doháňať dovtedy, kým sa stal ku konci školy stal víťazom Veľkej pardubickej military. Doma rástol na koni, na vidieku bol jeho otec Stephanus Ondrejkovics-Sandor, správca školy a učiteľ. Mali vlastné koňe a na neosedlaných ich Aladár Ondrejkovics-Sandor, ako chlapec jazdil plaviť do Váhu.

Svatý Václave, vévodo české země,
kněže náš, pros za ny Boha, svatého Ducha!
Kyrieleison.

Nebeskéť jest dvorstvo krásné,
blazě tomu, ktož tam pójde,
v život věčný, oheň jasný svatého Ducha.
Kyrieleison.

Pomoci tvé žádámy,
smiluj sě nad námy.
Utěš smutné, otžeň vše zlé, svatý Václave!
Kyrieleison.

Nebeské jest dvorstvo krásné, blaze tomu, kdo tam dojde,
v život věčný, oheň jasný svatého Ducha.
Kriste, eleison.

Maria, Matko žádoucí, tys Královna všemohoucí,
prosiž za nás, za křesťany, svého Syna, Hospodina!
Kriste, eleison.

Andělé svatí nebeští, račte nás k sobě přivésti,
tam, kde chvála nepřestává věčného Boha.
Kriste, eleison.

Všichni svatí, za nás proste, zahynouti nám nedejte,
svatý Víte, svatý Norberte, svatý Zikmunde, svatý Prokope,
svatý Vojtěše, svatý Jene Nepomucký, svatá Ludmilo, svatá Anežko,
svatý Václave!
Kriste, eleison.

Bohu Otci chválu vzdejme, svatým křížem se žehnejme:
Ve jménu Otce i Syna jeho i Ducha svatého.
Kriste, eleison.

poručík Aladár slobodný pán Ondrejkovics-Sandor de Szlavnicza a stotník Alfonz Lošonský

Stotník Alfonz Lošonský a por. Anton Fábry

Frekventantmi ŠDZJ boli syn ministra Obrany ČSR Františka Machníka, synovec generálneho riaditeľa Živnobanky mladý Preis, mladý Schicht, kniežatá František a Karel Schwarzenberg, Jan Thurn-Taxis, Jan Dobrženský atď. Ppor. Aladárovi Ondrejkovič mladý Schicht pripomínal bez závisti ,,Ali tobě to proto jde, nebo máš uherskou krev ". Nepísanou kapitolou, o to prísnejšiou boli požiadavky na uniformu, výstroj a spoločenské vystupovanie. Uniforma a čižmy mohli byť šité len u špecializovaného najrenomovanejšieho krajčíra a čižmára. Napriek cene npr. rajtky 900 kč a čižmy najmenej 800 kč v skutočnosti nebol nikto iný v štáte schopný dodržať požadovaný strih a kvalitu. Okrem toho nepísanou požiadavkou bolo, aby jazdecký dôstojník mal dva súkromné koňe.

Dôstojník jazdy denne strávil šesť hodín v sedle. Nemohol sa blamovať pred kolegami a veliteľmi, preto si kvalitné kone zabezpečoval sám. Kôň, primerane kvalitný polokrvník určený pre radovú službu, by záťaž nevydržal. Ale ani kôň z najlepšieho chovu nemohol byť jazdený každý deň. Po šesť hodinovom jazdení potreboval 48 hodín odpočinok. V sobotu dôstojníci cvičili Sedliacku jazdu, zloženú väčšinou z privilegového stredného sedliackeho stavu agrárnikov. Nebola iná možnosť, ako preukázať pred nimi najvyššiu profesionalitu a umenie jazdeckého dôstojníka. Večer po cvičení usporadúvali pre nich agrárnici zo svojimi rodinami spoločné zábavy, kde museli predviesť svoju spoločenskú úroveň. Gáža mladých ppor. jazdectva bola najviac 900 kč mesačne. Vyššie uvedené náklady hradili s pýchou hlavne ich rodičia.

Shaghya. Požiadavky Čs. armády boli suchý, konstitučne tvrdý kôň. Pre porovnanie suchý, rovnako šlachovitý, odolnejší typ človeka. Osobitné požiadavky Čs.armády boli aj na budći rodinný život mladých dôstojníkov. Jeho snúbenica musela mať veľké veno a zodpovedajúci rodinný pôvod a národnosť.

Keď sa hodlal mladý dôstojník oženiť, bol povinný predložiť všetky požadované doklady o budúcej manželke a jej rodine svadobnej komisii zloženej zo starších dôstojníkov pluku. V prípade ak svadobná komisia zamietla jeho žiadosť o povolenie k sobášu a keď sa tento hodlal napriek tomu oženiť, nebolo pre neho inej cesty, ako odísť z armády. Napriek tomu mali važené rodiny veľký záujem mať zaťa dôstojníka. Sobášom dcéry s ním, celá jej rodina stúpla v spoločenskom rebríčku. Veno sa im vlastne vrátilo inou formou.

Nebolo dovolené dôstojníkovi v uniforme niesť zavazadlo a cestovať električkou. Keď pricestoval vlakom, čakal naňho vojenský sluha a batožinu mu odniesol. Na železničnú stanicu ho prišla čakať vojenská drožka, alebo automobil. Bolo povinnosťou vždy nosiť biele rukavice. Ešte v päťdesiatych rokoch bola podmienkou účasti na olympijských hrách v disciplíne military dôstojnícka hodnosť.

Por. Aladár Ondrejkovics - Sandor de, manželka Dr. Ivana Milecza, slov. vyslanca v Rumunsku a Juhoslávii Milena Milecová a Magda Ondrejkovics - Sandor de. Diplomat od r. 1919 Dr. Ivan Milecz - Milec bol spolužiak a priateľ Dr. Aladára Ondrejkoviča (Sandor de) na práv. fakulte v Budapešti.

Por. Aladár Ondrejkovics-Sandor de slúžil pod bedlivou kontrolu svojho protektora a garanta v armáde. Bol to major gšt. Alojz Androvič z 2. oddelenia Hlavného štábu v Prahe (skupina A Studijní a planovací, maďarská sekce), jeho príbuzný z dvoch strán, po matke aj otcovi. Z rodiny bol aj (okolo roku 1865 Iudices nobilium - Slúžny v Púchove (processus/reambulatio, szolgabírói járás, slúžnovský okres). Alexander Androvich de (Androvics). Plk Alojz Androvič mal syna a dcéru. Syn *1919 MUDr. Alojz Androvič - Ali Androvič-Vážsky prednosta Neurologickej kliniky v Trnave a básnik (literárny smer katolícka moderna) o.i. vydal zbierku básní ,,List Kataríne". Po roku 1968 vykonával lekársku prax vo svojej špecializácii vo Švajčiarsku v Berne, bol vyhľadávaný pacientami z celej novej vlasti. Dcéra plukovníka Androviča Vážená pani Elenka Andorovičová vydatá Švančarová býva v Bratislave.

Rešpektovaný partner a obávaný súper svetových zpravodajských centrál plukovník generálneho štábu František Moravec, prednosta 2. odd. HŠ bol priamy nadriadený majora generálneho štábu Alojza Androviča v 2. oddelení Hlavného štábu v Prahe. Mjr gšt. Alojz Androvič bol jeden z troch majorov gšt. slovenskej národnosti v tejto hodnosti vo vtedajšej Čs. armáde. Plukovník F.Moravec uletel dňa 14.marca 1939 krížom cez Nemecko lietadlom Dc-2 spoločnosti KLM s desiatimi vysokými zpravodajskými dôstojníkmi osem hodín pred okupovaním Prahy Wehrmachtom. Boli to pplk Oldřich Tichý, mjr Emil Stankmiler, mjr Jozef Bartík, št.kpt Jaroslav Tauer, št.kpt František Frič, št.kpt Jozef Fort, mjr Alois Frank, št.kpt Václav Sláma, št.kpt Ladislav Cigna a št.kpt Karel Paleček. Toho istého dňa major generálneho štábu Alojz Androvič odcestoval za svojimi úlohami na Slovensko. Proti Československu a Slovensku pôsobil nemecký Abwehr - Abteilung III F3, Abt.II 1 OS a Abt.I H Nord-Ost, Ost-Sud.

K spojeneckým záväzkom Rumunského kráľovstva voči ČSR v roku 1938 zaujal jednoznačne pozitívne stanovisko aj Mihail Moruzov, mimoriadne nekompromisný, tvrdý a energický veliteľ Vojenskej tajnej služby Rumunska v rokoch 1924 - 40 a nočná mora nielen pre svojich oponentov. Directul Serviciului Secret de Informaţii al militar României, Mihail Moruzov ( Siguranta ). Moruzov * 8.november 1887, com. Zebil, judeţul Tulcea, † 27.november 1940 Jilava, národnosť Lipovan. Na tieto vzťahy Slovenská armáda a diplomacia prostredníctvom náčelníka 2 odd. štábu slovenskej armády - mjr pech. Alojza Androviča po 14 marci 1939 proti záujmom Nemeckej ríše okamžite nadviazala. V apríli 1940 boli popravení v Rumunsku dvaja nemeckí agenti.

Veliteľ - Directul SSI Mihail Moruzov

bol popravený 27.novembra 1940 vo väznici Jilava po abdikácii kráľa Carola II a keď dňa 04.09.1940 nastolil v Rumunsku diktatúru generál Ion Antonescu. Proti Rumunsku pôsobil nemecký OKW Abwehr - Abteilung III F3, Abt.II 1 OS, Abt.I/M Ost-Sud, Abt.I Luft/AO, Abt.I/P/Ost. Dôverník OKW v Bukurešti bol mjr v.v. Urluzianu. Spojenie s ním udržovali cez nemecké velvyslanectvo v Rumunsku prostredníctvom vedúceho kancelárie Bluchera. Aj keď bol major Urluzianu na penzii pracoval na ministerstve obrany. Dodával správy o organizácii rumunskej armády a plánoch nástupu proti Maďarsku, pre prípad vojny medzi Rumunskom a Maďarskom.

Velitelé pluku :

plk jezd. Zdeněk Chlapec (október 1920 – február 1921)
pplk jezd Ludvík Melzer (február 1921 – október 1923)
plk jezd Alexander Nemanský (október 1923 – apríl 1928)
plk gšt JUDr. Josef Koutňák (apríl 1928 – september 1928)
mjr jezd Josef Buršík (september 1928 – marec 1929)
pplk jezd Julius Fišera (marec 1929 – september 1929)
plk gšt JUDr. Josef Koutňák (september 1929 – december 1930)
pplk jezd, od ledna 1934 plk jezd Karel Ševčík (december 1930 – október 1935)
plk jezd Vladimír Hobza (október 1935 – september 1937) následne pplk gen. št. respektive plk. jezd. Josef Tacl.

npor jazd. František Ventura a kôň Eliot

(*13.08.1894 Vysoké Mýto, †01.12.1969 Praha). Snáď ešte nie je zabudnutý úspech npor Františka Venturu a koňa Eliota na letných olympijských hrách v roku 1928 v Amsterdame. Do republiky táto dvojica priviezla zlatú medailu v parkúrovom skákaní. Bola cenná preto, že sa v Amsterdame zišla konkurencia zo všetkých zemí, zastúpená predovšetkým kavaleristami - dôstojníkmi hipických zbraní. Vo všetkých krajinách bol kôň rýchlym dopravným prostriedkom a kavaleristi mali možnosť veľkého výberu športového materiálu.

Ali Androvič-Vážsky (1919)

vlastné meno Alojz Androvič, nar. 07.09.1919 v Trenčíne, doktor medicíny. Oblasti záujmu poézia. Otec plk. Alojz Androvič. Sestra Elenka Androvičová - Švančarová býva v Bratislave. Študoval na gymnáziach v Trenčíne a v Prahe, keď bol jeho otec prevelený z veliteľstva VII zboru v Trenčíne na 2.Oddelenie Hlavného štábu Čs.armády v Prahe. Tu v r. 1938 maturoval a tu aj začal študovať medicínu na LF Karlovej Univerzity. V roku 1939 sa vrátili na Slovensko. Otec slúžil na MO a on pokračoval v štúdiu v rokoch 1939-44 na LF Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiách a po vojenskej prezenčnej službe pôsobil ako lekár v Nitre, od r.1947 pracoval na nervovej klinike v Bratislave, od 1950 prednosta neurologickej kliniky v Trnave, od 1956 prednosta neurologického oddelenia Čs. št. kúpeľov v Piešťanoch a od 1963 prednosta liečebne KÚNZ v Sokolovciach. V r. 1968 emigroval do Švajčiarska, pracoval ako psychiater v Berne. Autor básnických zbierok Rozprávočky a Torzá minulých (boli charakteristické petizmom a nadrealizmom obe z r.1941), Monológ s kvetinou (1942) a nasledujúce, List Kataríne a Ruženec bolestný (obe 1944) sú charekteristické príklonom k duchovnosti. Spočiatku bola jeho tvorba v duchu Po 1945 sa literárne odmlčal. Jeho otec bol po roku 1948 prepustený z armády. Údajne následne pracoval vo fukcii majstra v Dimitrovke. Dožil sa vysokého veku (nad 90).

Osobnosťou Galanty

bol pred 115 rokmi narodený (*14. 12. 1889) Karol Androvič, verejný pracovník, publicista, úradník. Po absolvovaní notárskeho kurzu v Szombathelyi pôsobil ako podnotár v Terchovej, ako notár v Rosine, v rokoch 1929 - 1933 v Galante, v rokoch 1933–1940 bol hlavným notárskym tajomníkom v Seredi, potom v Dolnom Hričove a v Bošanoch. Publikoval verše a články v tlači. Pôsobil pri riešení ekonomických problémov v oblasti Galanty a Serede. Bol podpredsedom Zväzu notárov na Slovensku a funkcionárom Národohospodárskej župy v Trnave, v rokoch 1918-1919 členom Slovenskej národnej rady v Martine. 1945-1946 Augustín Androvič VP
1948-1949 Augustín Androvič, MP miestnej správnej komisie v Žiline. Alexander Androvič (*16.10.1813 Fačkov †26.12.1879 Motešice) kultúrny pracovník, politik a právnik. Signatár viedenského Slovenského memoranda. Pôsobil ako Hlavný slúžny v Púchove a následne ako sudca v Trenčíne. Vnuk pplk Aladára Ondrejkoviča je Michal Ondrejkovič. V rokoch 1998 - 2005 sa venoval športu judo. Bol členom klubu Slávia STU v Bratislave, v ktorom sa v sezóne 2003/2004 stal majstrom Slovenska v 1. lige Slovenského zväzu juda.