Dragounský pluk 8 "Knížete Václava Svatého"

    

v Pardubiciach. Jeho názov do rozpadu Rakúsko-Uhorska bol Montecucolliho dragounský pluk č.13. V tejto najstaršej vojenskej jednotke v monarchii, slúžili výhradne ako dôstojníci, alebo kadeti šľachtici. V tradícii pluk pokračoval za existencie 1.Čs. republiky, ale vykonávali tu vojenskú prezenčnú službu v ŠDZJ aj synovia veľkopodnikateľov a najvyšších štátnych funkcionárov. Pri príležitosti svatováclavského milénia dňa 28.09.1929 odovzdali pod sochou svatého Václava v Prahe standardu Jezdeckému pluku 8, ktorú prevzal jeho veliteľ plukovník Jozef Koutňák. Od tej doby sa nazýval Pluk knížete Václava svatého. Pre službu v ňom boli kladené mimoriadne nároky, ale frekventanti z bohatých rodín mali už ako chlapci súkromných učiteľov jazdy na koni a boli vynikajúcimi jazdcami.      

Víťaz trojdňových jazdeckých pretekov Military Pardubice čatár aspirant jazd. Aladár II Ondrejkovič slobodný pán Sandor de Szlavnicza, Dragounský pluk 8 "Knížete Václava Svatého" v Pardubiciach. Vo ŠDZJ zo Slovenska boli len jednotlivci, ktorí predviedli najvyššie jazdecké schopnosti a ktorých spoločenský status ich tejto službe predurčoval. Jedným z nich bol slob. asp. jazd. Aladár II. Ondrejkovič, po rehabilitácii v roku 1991 Ministrom obrany pplk. tank. v. v. Aladár II Ondrejkovič.   

Pri príležitosti milénia boli dňa 28.09.1929 vystavené korunovačné klenoty a prvý krát boli verejne vystavené ostatky knížete Václava Svatého. President Najvyššieho súdu, bývalý minister, tekovsko-nitriansky župan, profesor UK, veľkostatkár, podpredseda správnych rád a akcionár fy Baťa, cementární Ladce a Lietavská Lúčka, jeho Excelencia Dr. Martin Mičura. Bol aj poslancom a predsedom Čs. strany Lidové na Slovensku a birmovným otcom Aladára II Ondrejkoviča. Spolu s bratom Tiborom ich zobral do Prahy automobilom Horch, na Vyšehrad a do chrámu svatého Víta pri príležitosi tisíc rokov od smrti Václava Svatého. Obaja bratia dostali od neho pamätné zlaté medaily razené pri príležitosti svatováclavského milénia.         

 

 

Štandarda Jazdeckého pluku 8, ktorú prevzal v roku 1929 jeho veliteľ plukovník jazdectva Jozef Koutňák, kapitán Čs. légií 1918-1920 veliteľ 1. eskadróny československého jazdeckého pluku na Sibíri v Rusku. 

Svatý Václave, vévodo české země,
kněže náš, pros za ny Boha, svatého Ducha!
Kyrieleison.

Nebeskéť jest dvorstvo krásné,
blazě tomu, ktož tam pójde,
v život věčný, oheň jasný svatého Ducha.
Kyrieleison.

Pomoci tvé žádámy,
smiluj sě nad námy.
Utěš smutné, otžeň vše zlé, svatý Václave!
Kyrieleison.

Nebeské jest dvorstvo krásné, blaze tomu, kdo tam dojde,
v život věčný, oheň jasný svatého Ducha.
Kriste, eleison.


Maria, Matko žádoucí, tys Královna všemohoucí,
prosiž za nás, za křesťany, svého Syna, Hospodina!
Kriste, eleison.

Andělé svatí nebeští, račte nás k sobě přivésti,
tam, kde chvála nepřestává věčného Boha.
Kriste, eleison.

Všichni svatí, za nás proste, zahynouti nám nedejte,
svatý Víte, svatý Norberte, svatý Zikmunde, svatý Prokope,
svatý Vojtěše, svatý Jene Nepomucký, svatá Ludmilo, svatá Anežko,
svatý Václave!
Kriste, eleison.

Bohu Otci chválu vzdejme, svatým křížem se žehnejme:
Ve jménu Otce i Syna jeho i Ducha svatého.
Kriste, eleison.

Učiteľ ŠDZJ v Pardubiciach npor. jazd. František Ventura (*13.08.1894 Vysoké Mýto, †01.12.1969 Praha) a jeho kôň EliotSnáď ešte nie je zabudnutý úspech npor. jazd. Františka Venturu a koňa Eliota na letných olympijských hrách v r.1928 v Amsterdame. Do republiky táto dvojica priviezla zlatú medailu v parkúrovom skákaní. Bola cenná preto, že sa v Amsterdame zišla konkurencia zo všetkých zemí, zastúpená predovšetkým kavaleristami - dôstojníkmi hipických zbraní. Vo všetkých krajinách bol kôň rýchlym dopravným prostriedkom a kavaleristi mali možnosť veľkého výberu športového materiálu.

Aj keď došlo v ďalších rokoch k postupnému navyšovaniu stavu absolventov Vojenskej akadémie, počet absolventov slovenskej národnosti sa početne nezmenil a percentuálne poklesol. V roku 1938 sa to výrazne podielalo na limitovanej bojaschopnosti Československej armády.

Dňa 30.januára 1933 v súvislosti so situáciou v Nemecku prijali náčelník Hlavného štábu československej brannej moci generál Jan Syrový a veliteľ francúzskej armády generál Maurice Gamelin poľský plán na spoločný útok čs. armády od Dečína na Lužicu a poľský od Poznane na Odru. U Cottbusu sa mali spojiť a uzavrieť obkľúčené nemecké vojská v Sliezsku. Po ich kapitulácii mali spoločne zaútočiť na Berlín. Plán bol negovaný, keď bol dňa 26. januára 1934 v Berlíne uzavretý Nemecko-Poľský pakt o neútočení (Deutsch-Polnischer Nichtangriffspakt), známy ako Pakt Piłsudski-Hitler (Piłsudski-Hitler-Pakt), plným názvom Prehlásenie medzi Nemeckom a Poľskom o nepoužití násilia (Erklärung zwischen Deutschland und Polen über den Verzicht auf Gewaltanwendung), bola zmluva o neútočení, uzavretá medzi Nemeckom a Poľskom. Zmluvu na 10 rokov podpísal minister zahraničných vecí Konstantin slobodný pán von Neurath, za Poľsko veľvyslanec v Berlíne Józef Lipski. Odmietnutie použitia násilia, nebolo doplnené zárukami o nemennosti hraníc, pripúšťalo možnosť jeho použitia pri revízii územného statusquo tretích krajín. Zmluva neobsahovala článok o podmienkach prerušenia jej platnosti a práve jednej zo strán ju odmietnuť, ak sa druhá strana ocitne vo vojnovom stave s tretím štátom.

Zmluva mala tajné články, predpokladali vojenskú a diplomatickú spoluprácu proti Sovietskému zväzu. V plánoch oboch krajín bolo rozdelenie Ukrajiny (Poľsko malo dosiahnuť brehy Čierneho mora) a pobaltských republík (Litva mala pripadnúť Poľsku, Lotyšsko a Estonsko Nemecku). Zmluvné strany nachádzali zhodu v otázkách - rozdelenie Československa (poľský diktátor Józef Pilsudski a jeho minister zahraničia Józef Beck tvrdili, že Československo je života neschopný umelý útvar), podľa ich plánov mala Poľsku pripadnúť česká časť Tešínska, Slovensko a Podkarpatská Rus mali byť vrátené Maďarsku s ktorým Poľsko chcelo mať mať spoločnú hranicu.

Nemecký veľvyslanec v Poľsku Hans-Adolf von Moltke, Józef Piłsudski, Joseph Goebbels a poľský minister zahraničných vecí Józef Beck (1934).

Zmluvou sa normalizovali nemecko-poľské vztahy, zaťažené nemeckým revizionizmom k Versaillskej zmluve (Traité de Versailles). Uzavrením zmluvy bola negovaná možnosť spoločného vojenského zásahu Francúzska, Československa a Poľska proti Nemecku v prípade krízy. Uzavretie zmluvy umožnilo aktivizáciu poľskej zahraničnej politiky proti Československu, voči kterému malo Poľsko územné požadavky. Zaistení zmluvou s Nemeckom, vypovedali Poliaci 13. septembra 1934 na zhromaždení Spoločnosti národov v Ženeve zmluvu o ochrane národnostných menšín (bolo to porušenie deklaracie Spoločnosti národov a zmluvy z Versailles) - zvýšilo to útlak národnostných menšín v Poľsku (Rusov, Ukrajincov, Čechov (tešínských a volyňských), Litevcov, Rumunov, Židov a Nemcov). Pri odchode zo Ženevy 28. septembra 1934 minister zahraničia Beck prehlásil: „ Poľsko prehlasuje, že odteraz spojuje svoj osud s osudom Nemecka. Poľská vláda sa prehlasuje za oslobodenú od akýchkoľvek záväzkov voči Československu a pripomína svoj cieľ mať spoločnú hranicu s Maďarskom. “

Alexander I, kráľ Juhoslávie. Atentát na Alexandra I. dňa 9. októbra 1934 v Marseille bol kľúčový faktor ktorý tragicky ovplyvnil budúcnosť Malej Dohody a celej Európy. V prospech štátov Malej Dohody sa angažovala slovenská evanjelícka inteligencia aj okolo JUDr. Martina Mičuru združené katolícke osobnosti. Vo veci sa angažoval aj Andrej Vrbacký redaktor brnianskych Lidových novín v Belehrade, funkcionár Jugoslovensko-Čehoslovačkej Ligy narodený v USA, do roku 1941 občan Juhoslávie, držiteľ prestížnej Ceny Centra juhoslovanského PEN klubu. Funkcionár Československo-Juhoslovanskej ligy bol jeho budúci svokor Správca učiteľ Štefan II. Ondrejkovič. V roku 1925 korunný princ Carol II. Rumunský jednal v Topolčiankach s prezidentom T. G. Masarikom, poslancom Dr. Martinom Mičurom, o.i. stretol sa aj s predstaviteľmi okresu Zlaté Moravce.

Na zmenenú situáciu v roku 1934 v strednej Európe na rozdiel od zľahčovania ministra Dr. Eduarda Beneša ihneď veľmi citlivo reagovali slovenské politické strany. V HSĽS sa prehĺbila nedôvera k ústrednej vláde v Prahe. Československy orientované slovenské politické strany tlačili vládu v Prahe na posilovanie obranyschopnosti štátu a urýchlenie dislokácie strategického a zbrojného priemyslu na Slovensko spolu so vstupovaním ich synov do dôstojníckeho zboru čs. armády. V súlade s tým postupovala dôsledne rodina Ondrejkovič, jej syn Aladár po výkone prezenčnej služby vstúpil do ďalšej činnej služby v Československej armáde.

O mnoho rokov neskoršie pplk tank Aladár Ondrejkovič pripomenul, že v pevnosti Jozefov kde sa v r.1934 prezentoval k výkonu vojenskej prezenčnej služby bol najlepší jazdec pluku. Po prevelení do Pardubíc na ŠDJZ bol iba priemerným.

Mal čo doháňať, kým sa ku konci školy v r.1935 stal víťaz Veľkej pardubickej military. Doma rástol na koni, na vidieku bol jeho otec Stefan II. Ondrejkovič správca školy a učiteľ. Mali vlastné koňe a neosedlané ich Aladár ako chlapec v Trebaticiach jazdil plaviť do Váhu. Remontná eskadróna náhradnej korouhve Dragounského pluku 8 bola mimo posádku Pardubice dislokovaná od 16. septembra 1933 v Josefove.

Ešte ako čatár aspirant jazdectva následne ppor. jazd. zálohy v ďalšej činnej službe Aládár Ondrejkovič zvíťazil v jazdeckých pretekoch ktoré organizovali Východočeský jazdecký klub a VJU Pardubice (Hubertova jízda). 

Fotografia z 2. marca 1935. Zobrazuje frekventantov vojenského podkováčskeho kurzu. Uskutočnil sa v Brne a absolvovali ho vybraní príslušníci hypomobilných plukov Československej armády.

V roku 1935 bol veliteľ čaty ŠDZJ v Pardubiciach npor. jaz. Július Nosko. Frekventantmi tejto školy boli aj Jan Machník, syn ministra Obrany ČSR Františka Machníka, synovec generálneho riaditeľa Živnobanky mladý Preis, mladý Schicht,

knieža František Schwarzenberg, knieža Karel Schwarzenberg, knieža Jan Thurn-Taxis, hrabě Jan Dobrženský z Dobrzenicz, ale aj Jaromír Nechanský a   


čat. asp. jazd. Aladár II. Ondrejkovič slobodný pán Sandor de Szlavnicza bol víťaz trojdňových jazdeckých pretekov Military Steeplechase.

Mladí aspiranti jazdectva nemohli na vychádzku do mesta nosiť šabľu vz. 24 zavesenú na opasku, ale veľký paloš vz. 4 nesený pod pazuchou. Pri jazde na koni bol paloš vz. 4 pre svoju dĺžku zavesený na sedle.     

Osobitnou kapitolou bola požiadavka na jednotné vystrojenie a správanie aspirantov a mladých dôstojníkov jazdectva v spoločnosti. 

Uniforma a jazdecké čižmy mohli byť šité len u špecializovaného najrenomovanejšieho krajčíra a čižmára. Napriek v cene npr. rajtky 900 kč a čižmy najmenej 800 kč v skutočnosti nebol nikto iný v štáte schopný dodržať požadovaný strih a kvalitu. Okrem toho nepísanou požiadavkou bolo, aby jazdecký dôstojník mal dva súkromné koňe.

Dôstojník jazdy denne strávil šesť hodín v sedle. Nemohol sa blamovať pred kolegami a veliteľmi, preto si kvalitné koňe zabezpečoval sám. Kôň, primerane kvalitný polokrvník určený pre radovú službu, by záťaž nevydržal.

V skutočnosti, ale ani kôň z najlepšieho chovu nemohol byť jazdený každý deň. Po šesť hodinovom jazdení potreboval 48 hodín odpočinok.

V sobotu dragúnski dôstojníci cvičili Sedliacku jazdu, zloženú väčšinou z privilegového stredného sedliackeho stavu agrárnikov. Nebola iná možnosť, ako preukázať pred nimi najvyššiu profesionalitu a umenie jazdeckého dôstojníka. Večer po cvičení usporadúvali pre nich agrárnici so svojimi rodinami spoločné zábavy, kde museli predviesť svoju spoločenskú úroveň. Gáža mladých ppor. jazdectva bola najviac 900 kč mesačne. Uveďené náklady hradili s pýchou hlavne ich rodičia.

Shaghya. Požiadavky Čs. armády boli suchý, konstitučne tvrdý kôň. Pre porovnanie suchý, rovnako šlachovitý, odolnejší typ človeka. Osobitné požiadavky Československej armády boli aj na budúci rodinný život mladých dôstojníkov. Jeho snúbenica musela mať veľké  veno, zodpovedajúci rodinný pôvod a českú, alebo slovenskú národnosť.

Keď sa hodlal mladý dôstojník oženiť, bol povinný predložiť požadované doklady o budúcej manželke a jej rodine svadobnej komisii zloženej zo starších dôstojníkov pluku. V prípade ak svadobná komisia zamietla jeho žiadosť o povolenie k sobášu a keď sa hodlal napriek tomu oženiť, nebolo pre neho inej cesty, ako odísť z armády. Napriek tomu mali važené rodiny veľký záujem mať zaťa dôstojníka. Sobášom dcéry s ním, celá jej rodina stúpla v spoločenskom rebríčku. Veno sa im vlastne vrátilo inou formou. Podľa predpisu č. MNO A-XIV povolenie ,, k sňatku " vydávalo dôstojníkom zbraní príslušné zemské veliteľstvo a dôstojníkom generálneho štábu MNO.

Obe skupiny dôstojníkov mali stanovené podmienky: vek 28 rokov, politická spoľahlivosť snúbenice, aspoň stredné vzdelanie snúbenice a vysvedčenie o jej zdravotnom stave. Pre dôstojníkov zbraní bola určená kaucia (veno snúbenice) vo výške 50 000 Kč, nábytok do dvojizbového bytu a výbava. Pre dôstojníkov generálneho štábu to bola kaucia 100 000 Kč, nábytok do trojizbového bytu a výbava. Nebolo dovolené dôstojníkovi v uniforme niesť zavazadlo a cestovať električkou. Keď pricestoval vlakom, čakal naňho vojenský sluha a batožinu mu odniesol. Na železničnú stanicu ho prišla čakať vojenská drožka, alebo automobil. Bolo povinnosťou vždy nosiť biele rukavice. Ešte v päťdesiatych rokoch bola podmienkou účasti na olympijských hrách v disciplíne military dôstojnícka hodnosť. 

Dôstojníci 2. oddelenia Hlavného štábu MNO na manévroch pri Myjave. Šiesty zľava prednosta Štúdijnej skupiny plk. gšt. František Havel. Ppor. jazd. zál. Aladár Ondrejkovič slúžil pod bedlivou kontrolu svojho protektora a garanta v armáde. Bol to major gšt. Alojz Androvič z 2. oddelenia Hlavného štábu v Prahe (skupina A Studijní a planovací, maďarská sekce), jeho príbuzný z dvoch strán, po matke aj otcovi. Z rodiny bol aj (okolo roku 1865 Iudices nobilium - Hlavný slúžny v Púchove (processus/reambulatio, szolgabírói járás, slúžnovský okres). Alexander Androvich de (Androvics) 26.12.1879 Trenčín. Major gšt. Androvič mal syna a dcéru. Syn *1919 MUDr. Alojz Androvič - Ali Androvič-Vážsky prednosta Neurologickej kliniky v Trnave a básnik (literárny smer katolícka moderna) o. i. vydal zbierku básní ,,List Kataríne". Po roku 1968 vykonával lekársku prax vo svojej špecializácii vo Švajčiarsku v Berne, bol vyhľadávaný pacientami z celej novej vlasti. Dcéra plukovníka Alojza Androviča Vážená pani Elenka Švančarová rod. Androvičová býva v Bratislave.

Trubači Dragounského pluku 8 "Knížete Václava Svatého" v Pardubiciach v druhej polovici 30-tych rokov 20. storočia.

V roku 1936 vykonával kpt. MVDr. Mikuláš Ferjenčík službu v jazdeckom učilišti v Pardubiciach vo funkcii hlavného veterinára. Riadil prijímanie remontov z východných Čiech a spolupracoval so žrebčincom v Kladrubech nad Labem. Vo VJU v Pardubiciach sa zoznámil m. i. aj s ppor. jazd. zál. Aladárom Ondrejkovičom a Františkom Schwarzenbergom. Ako aspiranti boli frekventantmi špecializovaného kurzu ktorý viedol a zároveň boli jeho súpermi v pretekoch. V roku 1936 jazdil kpt. MVDr. Ferjenčík hlavný závod Veľkej pardubickej steeple-chase na klisne - ryzke Dodosa (nar. 1930). Závod však nedokončil. V Pardubiciach ppor. jazd. zal. Aladár Ondrejkovič aj v parkúrovom skákaní dosahoval  najlepšie výsledky.

Čatárovi aspirantovi jazdectva Aladárovi II Ondrejkovičovi mladý Schicht pripomínal bez závisti ,,Ali tobě to proto jde, nebo máš uherskou krev ".

Velitelia dragúnskeho pluku 8:  

plk jezd. Zdeněk Chlapec (október 1920 – február 1921) 
pplk jezd Ludvík Melzer (február 1921 – október 1923) 
plk jezd Alexander Nemanský (október 1923 – apríl 1928) 
plk gšt JUDr. Josef Koutňák (apríl 1928 – september 1928) 
mjr jezd Josef Buršík (september 1928 – marec 1929) 
pplk jezd Julius Fišera (marec 1929 – september 1929) 
plk gšt JUDr. Josef Koutňák (september 1929 – december 1930) 
pplk jezd, od ledna 1934 plk jezd Karel Ševčík (december 1930 – október 1935) 
plk jezd Vladimír Hobza (október 1935 – september 1937) následne pplk gen. št. respektive plk. jezd. Josef Tacl. 

Rumunská kráľovská garda, doprovod kráľa Carola II rumunského pri jeho štátnej návšteve v Československu. V Prahe 28 októbra 1936 pri vojenskej prehliadke pochodovala v čele pešieho pluku pražskej posádky. Prezident republiky daroval rumunskému kráľovi špeciálne osobné auto značky Škoda s nerozbitným sklom a Fr.  Ringhoffer. Predseda správnej rady závodov Tatra-Ringhoffer jeho veličenstvu daroval veľkú 12 valcovú Tatru, ktorá je na tejto snímke. V Bratislave pri vojenskej prehliadke obdržal ppor. jazd. Aladár II. Ondrejkovič za bilantné predvedenie jazdeckej ukážky 1.11.1936 kráľovi rumunské vojenské vyznamenanie.

Šabľu vz.4 nosili dragúni pre jej dĺžku zavesenú na sedle, pri vychádzke aspiranti školy pre dôstojníkov jazdectva  zálohy pod pazuchou. Od 16.10.1936 podporučík jazdectva Aladár II. Ondrejkovič vykonával dobrovolnú činnú službu u Dragúnskeho pluku 11 v Bratislave.

Snímok z oslavy 80-tych narodenín Olgy Milecovej v Troch Dvoroch. Zľava stoja diplomat Dr. Ivan Milec (Milecz de Tarnó), bankár Igor Pietor, Janka Thomka-Markovická, Oľga Kuzmányová, Hela Kohútová, Margita Paulíny-Tóthová, bankár Andrej Bacher, statkár a zeman Ladislav Thomka-Markovický. Zľava sedia Elena Makovická rod. Pivková, Oľga Milecová rod. Makovická a bankár Vladimír Makovický. Na zemi sedia zľava Eda Bacherová rod. Milecová, vysokoškolský pedagóg a lekár MUDr. Ilja Paulíny-Tóth, Anna Pietorová rod. Milecová, Milena Milecová rod. Slezáková, Tatjana Pietorová. Vpredu leží Igor Pietor ml.

Jazdecké dostihy armád Malej dohody o strieborný pohár J. V. Carola II. kráľa rumunského sa konali v Pardubiciach 12.IX.1937 na slávnej dostihovej dráhe. Zvíťazilo družstvo zložené z jazdcov pa. Jezdeckého učilišta. V predvečer dostihov boli v radničnej sieni spomenuté narodeniny juhosl. kráľa Petara II.

  Rešpektovaný partner a obávaný súper svetových zpravodajských centrál plk. gšt. František Moravec, prednosta 2. odd. HŠ bol priamy nadriadený mjr. gšt. Alojza Androviča v 2. oddelení Hlavného štábu v Prahe. Mjr. Androvič bol jeden z troch majorov generálneho štábu slovenskej národnosti v tejto hodnosti vtedajšej Čs.armády. Plk. F. Moravec uletel dňa 14.marca 1939 krížom cez Nemecko lietadlom Dc-2 spoločnosti KLM s desiatimi vysokými zpravodajskými dôstojníkmi osem hodín pred okupovaním Prahy Wehrmachtom.

Boli to pplk Oldřich Tichý, mjr Emil Stankmiler, mjr Jozef Bartík, št.kpt Jaroslav Tauer, št.kpt František Frič, št.kpt Jozef Fort, mjr Alois Frank, št.kpt Václav Sláma, št.kpt Ladislav Cigna a št.kpt Karel Paleček. Toho istého dňa mjr.gšt. Alojz Androvič odcestoval za svojimi úlohami na Slovensko. Proti Československu a Slovensku pôsobil nemecký Abwehr - Abteilung III F3, Abt.II 1 OS a Abt.I H Nord-Ost, Ost-Sud.                   

 

K spojeneckým záväzkom Rumunského kráľovstva voči ČSR v roku 1938 zaujal jednoznačne pozitívne stanovisko aj Mihail Moruzov, mimoriadne nekompromisný, tvrdý a energický veliteľ Vojenskej tajnej služby Rumunska v rokoch 1924-1940 a nočná mora nielen pre svojich oponentov. Directul Serviciului Secret de Informaţii al militar României, Mihail Moruzov (Siguranta). Moruzov * 8.november 1887, com. Zebil, judeţul Tulcea, † 27.november 1940 Jilava, národnosť Lipovan. Na tieto vzťahy Slovenská armáda a diplomacia prostredníctvom náčelníka 2 odd. štábu slovenskej armády - mjr pech. Alojza Androviča po 14 marci 1939 proti záujmom Nemeckej ríše okamžite nadviazala. 

Syn pravoslávneho kňaza, veliteľ - Directul SSI generál Mihail Moruzov na Dunaji v prístave Tulcea.

Dozorný dôstojník pluku por. jazd. zál. Aladár Ondrejkovič slobodný pán Sandor de Szlavnicza a stotník aut. Alfonz Lošonský. 

Dňa 28. apríla 1939 Nemecká ríša jednostranne ukončila zmluvu z 26. januára 1934 potom čo Poľsko odmietlo požiadavky na úpravu hraníc v nemecký prospech (jednalo sa o Gdaňský koridor). Ako oficiálny dôvod nemecká strana uviedla poľsko-britské komuniké z 6. apríla 1939 o poskytnutí britských záruk ohľadne Gdaňska. Vypovedanie zmlouvy Nemeckom znamenalo zhrútenie stavby poľskej zahraničnej politiky za posledných 5 rokov. Táto politika napomohla zničeniu Československa, rozbitiu Malej Dohody, oslabeniu pozície Francie v strednej Európe a priblížila svet vojne. Osud Československa, na ktorom poľský minister zahraničia Józef Beck tak usilovne pracoval, sa stal osudom aj Poľska.

V kampani 29. august  - 24. september 1939 veliteľom por. jazd. zal. Aladára II Ondrejkoviča bol mjr. MVDr. Mikuláš Ferjenčík.   

V apríli 1940 boli popravení v Rumunsku dvaja nemeckí agenti. Mihail Moruzov bol popravený 27.novembra 1940 vo väznici Jilava po abdikácii kráľa Carola II a keď dňa 04.09.1940 nastolil v Rumunsku diktatúru generál Ion Antonescu. Proti Rumunsku pôsobil nemecký OKW Abwehr - Abteilung III F3, Abt.II 1 OS, Abt.I/M Ost-Sud, Abt.I Luft/AO, Abt.I/P/Ost. Dôverník OKW v Bukurešti bol mjr v. v. Urluzianu. Spojenie s ním udržovali cez nemecké velvyslanectvo v Rumunsku prostredníctvom vedúceho kancelárie Bluchera. Aj keď bol major Urluzianu na penzii pracoval na ministerstve obrany. Dodával správy o organizácii rumunskej armády a plánoch nástupu proti Maďarsku, pre prípad vojny medzi Rumunskom a Maďarskom. 

Por. jazd. Aladár II. Ondrejkovič slobodný pán Sandor de Szlavnicza, manželka Dr. Ivana Mileca (Milecz  de Tarnó), vyslanca Slovenskej republiky v Rumunsku a Juhoslávii pani Milena Milecová rod. Slezáková a slečna Magda Ondrejkovics - Sandor. Československý diplomat od r. 1919 Dr. Ivan Milec bol spoluštudent, priateľ a príbuzný Okresného náčelníka Dr. Aladára I. Ondrejkoviča (Sandor de Szlavnicza) na právnickej fakulte v Budapešti. Snímok z roku 1942 pred emigráciou pani Mileny s manželom vyslancom Dr. Ivanom Milecom cez Maďarsko, Rumunsko, Juhosláviu a Istanbul do Londýna.

Ali Androvič-Vážsky (1919)

vlastné meno Alojz Androvič, nar. 07.09.1919 v Trenčíne, doktor medicíny. Oblasti záujmu poézia. Otec plk. gšt. Alojz Androvič *06.04.1897 Budapešť †? Bratislava. Sestra Elenka Androvičová - Švančarová býva v Bratislave. Študoval na gymnáziach v Trenčíne a v Prahe, keď bol jeho otec prevelený z veliteľstva VII zboru v Trenčíne na 2.Oddelenie Hlavného štábu Čs.armády v Prahe. Tu v r. 1938 maturoval a tu aj začal študovať medicínu na LF Karlovej Univerzity. V roku 1939 sa vrátili na Slovensko. Otec slúžil na MNO a on pokračoval v štúdiu v rokoch 1939-44 na LF Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiách a po vojenskej prezenčnej službe pôsobil ako lekár v Nitre, od r.1947 pracoval na nervovej klinike v Bratislave, od 1950 prednosta neurologickej kliniky v Trnave, od 1956 prednosta neurologického oddelenia Čs. št. kúpeľov v Piešťanoch a od 1963 prednosta liečebne KÚNZ v Sokolovciach. V r. 1968 emigroval do Švajčiarska, pracoval ako psychiater v Berne. Autor básnických zbierok Rozprávočky a Torzá minulých (boli charakteristické petizmom a nadrealizmom obe z r.1941), Monológ s kvetinou (1942) a nasledujúce, List Kataríne a Ruženec bolestný (obe 1944) sú charekteristické príklonom k duchovnosti. Spočiatku bola jeho tvorba v tomto duchu. Po 1945 sa literárne odmlčal. Jeho otec bol po roku 1948 prepustený z armády. Údajne následne pracoval vo fukcii majstra v Dimitrovke. Dožil sa vysokého veku (nad 90).  Ing. arch. Stefan Androvič bol syn Štefana Androviča, brata plk. pech. Alojza Androviča.

Osobnosťou Galanty bol pred 115 rokmi narodený (*14. 12. 1889) Karol Androvič, verejný pracovník, publicista, úradník. Po absolvovaní notárskeho kurzu v Szombathelyi pôsobil ako podnotár v Terchovej, ako notár v Rosine, v rokoch 1929 - 1933 v Galante, v rokoch 1933–1940 bol hlavným notárskym tajomníkom v Seredi, v Dolnom Hričove a v Bošanoch. Publikoval verše a články v tlači. Pôsobil pri riešení ekonomických problémov v oblasti Galanty a Serede. Bol podpredsedom Zväzu notárov na Slovensku a funkcionárom Národohospodárskej župy v Trnave, v rokoch 1918-1919 členom Slovenskej národnej rady v Martine.

V 1945-1946 Augustín Androvič VP 1948-1949, MP miestnej správnej komisie v Žiline ;

Michal Ondrejkovič je vnuk pplk. tank v. v. Aladára II. Ondrejkoviča. V rokoch 1998 - 2005 sa venoval športu judo. Bol členom klubu Slávia STU Bratislava, v ktorom sa v sezóne 2003/2004 stal majstrom Slovenska v 1. lige Slovenského zväzu juda.

Poznámky: Alexander Paulus Gallus Androvics (*16.10.1813 Fačkov †26.12.1879 Motešice) jeho rodičia Antonius D. Androvics a Juliana Litter, jeho krst. rod. D. Paulus Zittnan a Paul. Kon... Ken...Fran... Zittnan, kultúrny pracovník, politik a právnik. Signatár  viedenského Slovenského memoranda.  Pôsobil  ako  Hlavný slúžny v Púchove a následne ako sudca v Trenčíne. Alexander Jaroslavus *07,08.1856 Púchov rodičia Sp. Dominus Alexander Androvič E.R.Judex Nobilium Da Antonie Kolkovič R.Cath. krstn. rod. Franciscus ... ovič a Theresia Kolkovič E.R. offio Vidna Arigo ; Dňa 30. augusta bol mjr. jazd. Jaromír Nechanský (kolega a priateľ kpt. tank. Aladára Ondrejkoviča z Dragounského pluku 8 v Pardubiciach) odoslaný na dovolenku a 4. septembra 1949 zatknutý a obvinený z vlastizrady, vyzvedačstva a spolčenia proti republike, za čo bol 14. júna 1950 odsúdený na trest smrti, straty hodnosti a vyznamenania. Odvolanie bolo vrchným súdom v Brne zamietnuté. Popravený bol v pankráckej väznici 16. júna 1950 spolu so študentom právnickej a prírodovedeckej fakulty Veleslavom Wahlom v ranných hodinách.    

Zdroje: Moravská orlice, dátum vydania výtlačku 13.01.1880 ; 36 Olympics Cross Country - Part I     ;   36 Olympics Cross Country Footage, Part 2  ; slovenský časopis Nový Svet z novembra 1936 ; pplk. tank. v. v. Aladár Ondrejkovič ; Karel kníže Schwarzenberg

♫ Štefan Hoza - Cigáň, o čom spieva tvoja pieseň ?  ♫  Svatováclavský chorál   ♫ Franz von Suppé: Ľahká kavaléria - Overtúra  ♫  Pri Dunaji šaty perú - Zvarík František ;                           

 
 

 

 

 

T.G.M.a K.Viškovský

Standarda pluku 8

vz.24

Steeplechase

Military Pardubice

Dragounský pluk 8

Nicolae Titulescu

pluk Kníže Václav Sv.

Milit. steeplechase

Shaghya

Min.obrany Fr.Machník

Sedliacka jazda 35

Selská jízda

Selská jízda

Dragouský regiment

TATRA T 72

Hlavný slúžny Púchov

Alexander Androvič

Nový spôsob boja

Skauti-spravodajci

Vďakopis

Sokol 1864, str.411a

Vďakopis

Sokol 1864, str.411b

Vďakopis

Sokol 1964 str.412a

Vďakopis

Sokol 1864, str.412b

Direktor Moruzov

Fran.Moravec

Wilh.Canaris

Mihail Moruzov

E.Cristescu

Istv.Ujszászy

d. Eugen Cristescu

adm.Canaris

Aktualizované: 11.03.2024