Kaštieľe v Nitrianskej stolici

Vo archívnom fonde jednej z najslávnejších uhorských šľachtických rodín, rodu Hunyady sa nachádza veľké množstvo dobových archívnych materiálov. (Rod Sandor de Szlavnicza bol s rodinou Hunyady  viacnásobne  zviazaný  vzájomnými sobášmi a nerozdelenými spoločnými feudálnymi majetkami. Napríklad to boli aj Ladislaus  (László) Hunyady a jeho manželka Anna Sandor de Szlavnicza a Paolus (Pavel, Pál) Sandor de Szlavnicza a jeho manželka Judit Hunyady). 
 
Sú to napríklad len na okraj spomenuté spisy o oprave kašieľa Čereňany z roku 1667,  jeho inventár  z roku 1799 a ocenenie stavebných prác dnes už zaniknutého kaštieľa v Ivanke pri Nitre z poslednej štvrtiny 18.storočia. Ďalej je to popis a plány  kaštieľa z roku 1715, majiteľom ktorého bol šľachtic Urodzený pán Mikolaus Madocsányi. Jeho  prastará matka bola Anna Sandor de Szlavnicza. Otec Anny Sandor de Szlavnicza, (vydatej Madocsányi)  bol od roku 1625 nitriansky vicežupan Ladislav (Lászlo) Sandor de Szlavnicza (kuriálny notár v Prešporku v roku 1609 pri kráľovskej súdnej tabuli, neskôr notár a následne podžupan Nitrianskej stolice) a jej matka bola Alžbeta Balogh (vydatá Sandor de Szlavnicza). Vo fonde sa nachádza veľké množstvo žiaľ doteraz neusporiadaných materálov. Fond je zatiaľ v odbornej rekonštrukcii a nie je prístupný verejnosti.
 
* Štátny archív v Nitre, fond rodu Hunyady z Mojmíroviec (1245) 1336-1932.
  
 
Kaštieľ rodu Rakolubszky v obci Rakoluby v Okrese Nové Mesto nad Váhom. Manželka Stephana I. Sandora de Szlavnicza (1570) bola Kata Rakolubszky. Mali spolu štyri dcéry: Margit (1.Georgius Rajczányi 2.Farkas Gyepes), Erzse (Boldisz Rajczányi), Zsofia (Paulus Rajczányi) a Anna (Mózses Simonyi). dddddddTTTT

TV 16.storočí hrad Branč vlastnil rod Nyári de Bedegh. Panstvo sa postupne stalo majetkom viacerých šľachtických rodov, ktoré utvorili komposesorát. V priebehu stáročí sa zdokonaľovala ochrana hradu. Najstarším je gotický horný hrad. Nižšie ležiace podhradie postavili v 15. a 16. storočí ako obranný pás prispôsobený skalnatému terénu. V 17. storočí sa Branč stal útočiskom okolitých obcí pred Turkami. Zapísal sa aj mučením účastníkov náboženskej vzbury poddaných z Turej Lúky a Senice v roku 1672 a väznením protestantských kňazov odsúdených bratislavským súdom na galeje o dva roky. Koncom 17. storočia hrad vyhorel,  odviezli z neho nábytok, zbúrali opevnenia a nechali objekt chátrať. Od začiatku 18. storočia nebol obývaný. Z budov v súčasnosti stoja zvyšky obvodových múrov a niektoré súvislejšie úseky dolného hradu. Návštevníkom sa po krátkom a nenáročnom výstupe na hradný kopec ponúka široký kruhový výhľad s panorámou Myjavskej pahorkatiny a Bielych Karpát. 


 
Kaštieľ v obci Sobotište, ktorého majiteľ bol gróf Nyári de Bedegh, jeho spolumajiteľom bol rod Sandor de Szlavnicza. Okrem toho mali spoločný kompossesorát, nadobudnutý venom po rode Thurzo de Bethlenfalva. Emeric (Imre) Nyári de Bedegh a Mária Sandor de Szlavnicza 1670 (jej rodičia boli Ferencz Sandor de Szlavnicza a Kata barones von Rottal †1638) boli manželia.  

V roku 1674 dala postaviť rodina  Sandor na vŕšku nad obcou Lúka kaštieľ so štyrmi nárožnými vežami. Bol postavený ako renesančný opevnený kaštieľ, ale v druhej polovici 18. storočia ho prestavali v barokovom slohu. V októbri roku Pána 1683 sa v ňom konalo valné zhromaždenie Nitrianskej stolice. Neskôr nadobudla kaštieľ Sandorovcom sobášmi pokrvne viacnásobne spriaznená rodina Medňanský, ktorá má v jeho areáli aj hrobku. V parku je baroková kaplnka sv. Magdalény. 

Tekovský župan, od roku 1352 uhorský palatín, dostal v roku 1348 od kráľa Ľudovíta hradné panstvo Tematín (s obcami Hrádok (Harstnuk), Piešťany (Pessen), Horná Streda (Zerdahel), Lúka (Rety), Modrová (Madro) od roku 1720 výlučne vlastníctvo rodiny Sandor de Szlavnicza, Modrovka (alia Madro), Moravany nad Váhom (Marwan), Banka (Banya), Ducové (Duchreuy) compossesorát rodov Sandor, Tottal Csáky, Hôrka (Harka), Mošovce (Mosoch), Lehota (Lehota) a Ratnovce (Ratun)).

Hradné panstvo sa stalo kráľovským majetkom po smrti Vavrinca Ujlaky v roku 1521. Nebezpečenstvo tureckého útoku prinútilo kráľa Ľudovíta II. dať Tematín 20. júla 1524 taverníkovi Alexejovi Thurzo de Bethlenfalva do zálohy za 25 000 zlatých. Hradu vtedy patrili mestečká Bojná (Bayna), Piešťany (Pesthyen) a dediny Horná Streda (Zerdahel), Lehota (Piešťanská), Banka (Banyka), Lúka (Rethee), Hrádok (Radnok), Hôrka nad Váhom (Horka), Modrovka (Kismodroh), Modrová (Naghmodroh), Stará Lehota (Olehota) neskôr patrila rodom Sandor, Motešický, Mednyánszky, Nová Lehota (Wylehota), Hubina (Hwbyna) a Moravany nad Váhom (Morwany). Užívatelia hradu Tematín sú v roku 1687 zapísaní Gasparus IV. Sandor de Szlavnicza a jeho manželka Erzsébet Thököly. 

Brat Gaspara IV. Sandora zo Slávnice Nitriansky podžupan Adalbert Sandor de Szlavnicza už v roku 1723 vlastnil celé panstvo Lúka (Ferecz Sandor de Szlavnicza a manželka Motesiczky Borbála ich syn István Sandor *11.08.1751 Lúka okres Nitra †29.03.1815 Viedeň), kúpil od kardinála Csáky všetky zálohové a inskripčné práva na panstvo Tematín za zvyškovú sumu 7683 zlatých. Stal sa tak dedičným majiteľom väčšiny panstva Tematín. Z roku 1730 máme doklad o tom, že .... Neskôr nadobudla kaštieľ Lúka Sandorovcom sobášmi pokrvne viacnásobne spriaznená rodina Medňanských, ktorá má v jeho areáli aj hrobku. V parku je baroková kaplnka sv. Magdalény. 

Na Tematíne bolo vraj prepadlisko šarkana

V publikácii Dejiny obce Lúka od zostavovateľa Jozefa Karlíka, sú uvedené niektoré povesti o hrade Tematín. Jedna hovorí o šarkanovi, iná zase napríklad o zakliatej dievčine v tematínskej skale.

Povesť hovorí, že nahnevaný pán dal zavrieť opitého sluhu Ďura do žalára. Ten po chvíľke ticha začal kričať a volať o pomoc. Ľudia si mysleli, že žartuje, no keď ho chceli ráno vyviesť von, žalár bol prázdny. Objavili však veľkú dieru – prepadlisko šarkana. Aby si svoje domnienky potvrdili, na noc nechali v žalári zatvorenú ovcu. Ráno ju však nenašli. Rozhodli sa preto, nastražiť na šarkana pascu. Ďalší deň našli v žalári v okovách uväzneného šarkana. Poddaní ho strelami a palicami ho zabili. Pán po jeho uhynutí šomral na draka a vravel si, že potvora zobrala chamraď a pohrdla milostivou grófkou.

Z ľudového rozprávania sa zachovali aj novšie historky z Lúky a jej okolia.

Napríklad to, že pri Váhu sa prechádzali svetlonosi a strašili miestnych obyvateľov. Medzi ľuďmi sa tiež hovorievalo, že v kaštieli straší barón a chodí po miestnostiach s knihami, ktoré rozhadzuje. Jedna poverčivá žena zasa vraj uverila niekoľkým špiritistom, že jej mŕtvy syn je v nebi hladný. Poradili jej, aby mu každý deň nechávala na okne jedlo. Žena od toho času, každé deň nechávala niečo pod zub na okne.

Jej sused to vždy zjedol a ona dlho verila, že jej syn Miško si chodí z druhého sveta po jedlo. Ľuďom tiež naháňala strach stará ohorená vŕba bez konárov pri čiernom moste. Báli sa tadiaľ v noci chodiť, pretože tam vraj strašil muž bez hlavy.

Rittmeister Georgius Sandor (husársky kapitán) †1762

Kaštieľ rodu Ivanka v obci Plášťovce. Bratia László Sandor de Szlavnicza †, Mihály Sandor de Szlavnicza a Thomas Sandor de Szlavnicza, jeho manželka bola Estera Ivanka de Draskocz et Jordánfold *04.06.1786 Malé Zlievce (Imre barón Ivánka bol zakladateľ Uhorského Červeného kríža a veľmajster uhorskej slobodomurárskej lóže). Ich synovia boli stoličný sudca Stephanus Sandor de Szlavnicza (1.Adel Sandor de Szlavnicza, 2.M.M.), Zsigmond Sandor de Szlavnicza (Maria Beniczky), László Sandor de Szlavnicza a Kalmán Sandor de Szlavnicza.

Kaštieľ na prelome 19-20 storočia v Horných Semerovciach okres Levice ktorého majiteľom bol zakladateľ prvej Spoločnosti pre parníkovú dopravu na Dunaji (1878-1891) a generálny riaditeľ spoločnosti Severovýchodné dráhy Imre barón Ivánka de Draskócz et Jordánfold.

Zámok v arborete Tesárské Mlyňany v ktorom bol ku koncu roku 1938 a začiatkom roku 1939 ubytovaný so svojou eskadrónou ppor. jazd. zálohy v ďalšej činnej službe Aladár II. Ondrejkovič. Bol majetkom rodiny Ambrózy-Migazzi s ktorým bol vtedajší ppor. jazd. Aladár Ondrejkovič pokrvne príbuzný prostredníctvom svojej starej matky Anny Sandor de Szlavnicza. S týmto rodom mala jej vetva compossesorát.

Župný dom v Zlatých Moravciach, kam bol ustanovený novou čsl. vládou 24. januára 1919 prvý československý  a zároveň Tekovský župan JUDr. Martin Mičura (sobášom Obvodného notára Rudolfa Mičuru a Anny Ondrejkovičovej sa stal príbuzným rodu Sandor de Szlavnicza). Vládny komisár a Hlavný slúžny v  Leviciach bol jeho podriadený a príbuzný cez rodinu Ondrejkovič Dr. Viktor Ravasz (od 1925-35 poslanec, 1935-39 senátor a  verejný notár *1887 †1957), župan JUDr. Martin Mičura ho vymenoval do funkcie v roku 1919. Rod Ravasz bol príbuzný aj s rodom Sandor sobášom Anny Ravasz s Jurajom Sandorom de Szlavnicza. 

Hlavným mešťanostom Bratislavy sa dňa 03.05.1944 stal jeho brat známy bratislavský advokát Dr. Stefan Ravasz (od r.1936 majiteľ kaštieľa Cerová, ktorý v prvej polovici 19 st. vlastnil ich príbuzný Štefan Motešický), mešťanosta Bratislavy bol tiež ich príbuzný  Štefan Turba. Od r.1925 bol Okresný náčelník v Zlatých Moravciach im príbuzný Dr. Aladár Ondrejkovič. 

Náhrobné kamene Obvodného notára Stefana Ondrejkoviča a jeho svokry Urodzenej pani Márie Sandor de Szlavnicza rod. Marko

Dominantou cintorína v obci Rišňovce (Alsó-Recsény), je kaplnka s hrobkou. Dal ju postaviť Urodzený pán Zsigmond Sandor de Szlavnicza svojej zosnulej manželke Osvietenej pani Júlii, zomrela  24. apríla 1842. V roku 1869 žil v dome č.1 58 ročny Rudolf Sandor so svojou manželkou Annou Majthényi a rodinou. V kaštieli sa vtedy zaevidovala 1 komora, 3 maštale, 1 ovčinec, 1 humno, cca 30 izieb, iných komôr a kuchyne. 

Na priečelí strechy kaplnky sa nachádza erb rodiny Sandor Szlavniczai a krátky text v maďarskom jazyku. Matej Bel v 4. zväzku Notitia Hungariae Novae Historico-Geographica (r. 1742) uvádza: „…Horné a Dolné Rišňovce, v súčasnosti jedna usadlosť, sú späté s rodom Rišňovský, kaštieľ poškodený tureckými vojnami a inými s nimi súvisiacimi udalosťami, patria kompossesorátu rodu Sandor“.  

Podľa pamätníkov je v kaplnke pochovaných asi 6 členov rodiny. Nicolaus Sandor de Szlavnicza a manž. Maria Terstyanszky bydlisko Horné Ríšňovce č.6. Ich syn Colomanus Lazarus Sandor de Szlavnicza mal krst *12.12.1865.

Paulus Antonius Vincentius Sandor *27.09.1878 Nitra rodičia nobilus Dominus Paulus Sandor de Szlavnicza a nob. Anna Bossányi de Eadem

Rody Sandor Szlavniczai a Bossányi de Nagy Bossanyi pri prameni rieky Nitra. Prameň národnej rieky Nitry sa nachádza 2 km za Fačkovským sedlom, po pravej strane štátnej cesty I/64 na Prievidzu. Rieka Nitra vyviera pod vrcholom Reváňa (1 205 m.n.m) na južnej strane svahov Lúčanskej Malej Fatry v katastri obce Kľačno.

Kňaz a škôldozorca Jozef Stephanus Bossányi tu pod Kľakom postavil na svoje náklady v roku 1931 turistickú ubytovňu.

Pohľad z Kľaku na sev. - východ.   

 

Pri prameni rieky Nitra sa nachádza hrobka rodov Sandor de Szlavnicza a Bossányi de Eadem, svojim umiestnením symbolizuje ich spoločenskú úlohu a postavenie v Nitrianskej stolici. Postavil ju v r.1931 katolícky kňaz a profesor Jozef Stephanus Bossányi. Postavil tu aj Lurdskú kaplnku a upravil prameň rieky. Ako pedagóg synov Mestského notára  v Prievidzi D. Michaela Turbu, ktorý finančne podporoval jeho aktivity mal  vplyv na formovaní záujmov D. Gejzu Turbu, svojho budúceho spolupracovníka, spojenca a príbuzného cez rodinu Ondrejkovič.   

Móric gróf Sandor de Szlavnicza v roku 1844.

Stefan gróf Keglevich de Buzin do roku 1890 majiteľ zámku Topolčianky. Bol pokrvný príbuzný rodu Sandor de Szlavnicza, tým aj Ondrejkovič. Topolčianky so zámkom patrili do roku 1938 administratívne do pôsobnosti Okresného náčelníka v Zlatých Moravciach Dr. Aladára I. Ondrejkoviča, jeho príbuzného (Mária Sandor de Szlavnicza *31.03.1798 in Wien †11.11.1843  jej manžel Gábor gróf Keglevich de Buzin).  

Známy slovenský maliar z Nitry Maximilián Schurmann (pochádzal po adoptívnom otcovi Júliusovi Schurmannovi z notárskej rodiny) portrétuje prezidenta T. G. Masaryka v Topolčiankach. Topolčianky patrili do pôsobnosti Okresného náčelníka v Zlatých Moravciach Dr. Aladára Ondrejkoviča, ktorý tiež po otcovi Stefanovi Ondrejkovičovi pochádzal z notárskej rodiny a bol blízkym príbuzným rodu Schurmann z Dolných Držkoviec.   Spolu s  príbuzenským vzťahom k ministrovi JUDr. Martinovi Mičurovi (Ondrejkovič)  to nasvedčuje, ako veľmi blízko mali vzájomne príbuzensky prepojené slovenské notárske rodiny k prezidentovi T.G.Masarykovi a jeho rodine.

Konzul švédskeho a dánskeho kráľovstva v Slovenskej republike známy bratislavský advokát JUDr. Stefan Ravasz, od 03.05.1944 do 06.04.1945 Hlavný mešťanosta Bratislavy (mešťanosta Bratislavy bol Stefan Turba riaditeľ pôšt a telegrafov, manžel Márie Turba rod. Ondrejkovičovej a brat Márie Ondrejkovičovej rod. Turba). Brat JUDr. Viktor Ravasz bol v roku 1919 menovaný tekovsko-nitranskym županom a zakladateľom miestnych SNR a Národných gárd v okolí Bytče JUDr. Martinom Mičurom za Vládneho komisára a Hlavného slúžneho Leviciach, získal v parlamentných volbách v roku 1925 poslanecké kreslo v Národnom zhromaždení. V roku 1935 prenikli správy, že bol členom frakcie, ktorá sa postavila proti Andrejovi Hlinkovi. V septembri 1935 bol vylúčený zo strany, hrozilo mu kvôli praxi viazaného mandátu zbavenie senátorského mandátu. Od  frakčnej činnosti sa dištancoval a mandát si udržal. Do opozície proti Hlinkovi bol zapojený aj JUDr. Štefan Ravasz. 

Prezident Zväzu slobodných povolaní na Slovensku JUDr. Štefan Ravasz, známy bratislavský advokát, bol od roku 1936 majiteľ kaštieľa Cerová, ktorý v prvej polovici 19 storočia vlastnil jeho príbuzný Stephanus (István) Motesiczky (obidve tieto rodiny boli príbuzné aj s rodinami Sandor de Szlavnicza a Ondrejkovics). V novembri 1939 bol založený stavebný výbor ŠK Bratislava s cieľom vybudovať reprezentačný športový areál, medzi členov stavebného výboru patril JUDr. Štefan Ravasz. Prvým diplomatickým zástupcom dánskeho kráľovstva v Bratislave sa stal honorárny konzul JUDr. Štefan Ravasz, ktorého predseda slovenskej vlády a minister zahraničných vecí oficiálne prijal v tejto funkcii dňa 11.01.1941 (Noviny Slovák 11.01.1941 s.3).

Obec Šalgočka leží na západnom okraji Nitrianskej pahorkatiny v plytkej dolinke potoku Jác, stred obce má 150 m.n.m., chotár obce ktorý má 140 – 200 m.n.m. je odlesnená sprašová pahorkatina. Obec patrila zemianskym rodinám David, Dezasse, Šándor, Appel a Desewffy. Davidovci pôvodom z Turca v obci postavili kostol a barokovú kúriu. V roku 1772 cisárovná Mária Terézia povýšila Karola Davida  so synom Antonom do barónskeho stavu. Dávidovci (príbuzní rodu Šándor zo Slávnice) mali kúriu aj v Sasinkove a majetky v Malom a Veľkom Bábe. V 19. storočí sa ako zemepáni uvádzajú: gróf Anton Dezasse a syn (1825) a gróf Rudolf Šándor zo Slavnice (1837) zároveň majiteľ kúrie.  

Poznámky: v XVI. stor. mali majetky v obci Trnovec nad Váhom rody Apponnyi (príbuzný rodu Sandor), Csúzy (príbuzný rodiny Ondrejkovič), Štefan Cher z Černeňa, Ján Szentpéteri (príbuzný rodu Sandor)  a Alžbeta Szentmihályi (príbuzná rodu Sandor). V XVII. storočí získava majetky v oblasti Ladislav Hunyady (manželka Anna Sandor), neskorší zemepán obce ; Od roku 1586 správa Bojnického hradu zostala na najmladšom bratovi Alexejovi II. Thurzo de Bethlenfalva (1550-1594) ; Prvé číslo novín Mercurius Hungaricus vydal gróf Antal Esterházy v roku 1705, druhé toho istého roku v máji, augustové číslo Mercurius vyšlo pod názvom Mercurius Veridicus ex Hungaria ; JUDr. Martin Mičura minister pre správu Slovenska v prvej vláde predsedu vlády Jana Černého  od 15.09.1920 do 26.09.1921 a predsedu vlády Dr. Eduarda Beneša od 26.09.1921 do 07.10.1922 ; Na príhovor ministra obrany generála Ferdinanda Čatloša u Okresného náčelníka Dr. Aladára Ondrejkoviča a jeho švagra Hlav. radcu MV Dr. Karola Reindla bol rodák z obce Sandorf, bývalý pplk. gšt. František Borský (Zigmund Berger) od apríla 1943 zamestnaný ako účtovník na Štátnom pozemkovom úrade v Piešťanoch, kde bol Hlavným notárskym tajomníkom Vojtech Ondrejkovič ;

Zdroje: Národné noviny Volume: 1933, Issue: 08.12.1933 ; Mária Ondrejkovičová rod. Turba ; Gejza Turba ; Kardinál Ján Chrizostom Korec 19.01.2001 Bratislava ; Mgr. Peter Múčka Partizánske ;  Slovák 11.01.1941 s.3 ; arcibiskup Ján Sokol 19.01.2001 Bratislava ;

 

 
 
 
 

Aktualizované: 13.12.2017